Ale tým, čo Ho prijali, dal moc stať sa deťmi Božími, tým, čo veria v Jeho meno... (Ján 1,12)

25 rokov Kresťanského spoločenstva

logos-09-2016-25rokov.jpg

Pri príležitosti dvadsiateho piateho výročia založenia Kresťanského spoločenstva redakcia Logosu položila zakladateľovi a pastorovi Jaroslavovi Křížovi niekoľko otázok.

V septembri ubehlo 25 rokov od prvého verejného zhromaždenia. Ako to všetko začalo?

Áno, celkom dobre si to pamätám a máme z tohto zhromaždenia ešte nejaké fotky. Bolo nás tam jedenásť a z toho asi polovica je dodnes zabudovaná v základoch zboru.

A tvoje začiatky?

Moje obrátenie je verejne známe – v kázňach som ho viackrát popísal. Bol som úplne neveriaci, a keď som bol na vrchole športovej kariéry, začal som sa akútne zaoberať takými otázkami, ako sú zmysel života, morálka a podobne. Došiel som k prekvapivému záveru, že všetko stvoril Boh a raz bude súdiť každého človeka. Keďže som bol riadny hriešnik, evanjelium som pochopil a uveril hneď. Chvíľu mi však trvalo, kým som sa rozhodol Ježiša nasledovať. Malo to za dôsledok ukončenie kariéry, vysokej školy a prácu v kotolni. Urobil by som to znova.

A aké boli duchovné začiatky? Do ktorej cirkvi si chodil?

Za komunizmu bolo niekoľko povolených cirkví, ktoré, ako sa ukázalo, boli celkom slušne kontrolované a infiltrované a stretávať sa mimo nich bolo prakticky nemožné. Niekoľko rokov som chodil do jedného evanjelikálneho zboru. Boli to milí ľudia, dostal som tam celkom dobré základy a okrem toho som pracoval v plynovej kotolni, kde som mal dosť voľného času, tak som každý deň niekoľko hodín čítal Bibliu.

No a potom?

Potom prišla Nežná revolúcia. Vždy hovorím, že niečo by sa s cirkvami stalo aj bez pádu komunizmu, lebo do všetkých denominácií prenikalo letničné učenie, vytvárali sa skupiny, čo, samozrejme, vytváralo v cirkvách pnutia, či už väčšie, alebo menšie. Ja sám som bol začlenený do jednej z týchto skupín. Rok 1989 ma celkom zaskočil. Po prvé, vôbec som nerátal s tým, že by komunizmus mohol padnúť, lebo sa mi táto slizká hydra zdala taká zákerná a neporaziteľná. A predsa sa to stalo – a ako ľahko. Ja osobne som sa dostal do zmätku, lebo som nevedel, čo mám robiť. Trvalo mi rok, kým som sa rozhýbal, odišiel zo zamestnania a začal podnikať a zároveň som odišiel z cirkvi, do ktorej som chodil.

Takže, ak tomu dobre rozumiem, tam niekde boli začiatky Kresťanského spoločenstva Milosť?

Dá sa povedať, že áno. Dôležité je, že som v cirkvi nevyvolal rebéliu a odišiel som iba s tými ľuďmi, ktorých sme s manželkou Ankou priviedli ku Kristovi. Na začiatku 90-tych rokov sa zdalo byť všetko ľahké. Takmer každý, kto začal kázať a robiť evanjelizácie, bol úspešný.

No dobre, ale čo je podľa teba dôvodom, že Kresťanské spoločenstvo Milosť sa rozvinulo, zatiaľ čo niektoré ostatné skupiny sa rozpadli alebo zostali v undergrounde?

Je pravda, že sme vyrástli najrýchlejšie, ale celkom dobre začalo aj Slovo života, ktorým pomáhali bratia zo Švédska. Inak ozaj neviem o nikom, že by niekto vybudoval rastúce cirkvi, okrem Kresťanských spoločenstiev v Čechách. Tieto vznikli práve tým, že sa spojili charizmatické skupiny, ktoré predtým boli v rôznych denomináciách. Keďže vtedy bolo ešte Československo, vstúpil som do tejto štruktúry niekedy v začiatkoch práce s dvanástimi ľuďmi. Patrí sa tu spomenúť aj brata Gabriela Minárika, ktorý do tejto štruktúry vstúpil tiež, a v 90-tych rokoch sme si boli vzájomnou oporou.

Prečo si myslíš, že ostatní, ktorí vyštartovali, nedokázali ďalej preraziť a zastali alebo sa rozpadli?

Na vyučovaniach služobníkov som o tom hovoril často a podrobne. Nestačí len amatérske nadšenie, ale potrebná je aj známosť, lebo bez nej Boží ľud hynie. Cirkev je živý organizmus a tak, ako sa vyvíja, musí prekonávať prekážky, či už duchovné, hospodárske, alebo zo strany „v moci postavených“ (nezabúdajme, že de facto celú dobu vládnu bývalí komunisti). Existuje určitá Božia tolerancia, ale nemôžeme robiť stále tie isté chyby. Spomeniem aspoň rozhodujúce body, ktoré bolo treba dobre zvládnuť. Na prvom mieste stojí okultizmus a modlárstvo. Bez porazenia týchto síl nemá žiadna cirkev šancu. Žasnem nad mierou tolerancie k týmto hriechom. Druhým bodom bola potreba vyviesť zhromaždenie zo strnulosti. Vždy som kládol veľký dôraz na expresívne uctievanie Pána. Týmto spôsobom vieme dosiahnuť veľké víťazstvá. Túto snahu Pán poctil tým, že skoro v každom zbore máme chvály na vysokej úrovni. Ďalším nesmierne dôležitým bodom je pomazanie. Vždy som bol letničný, preto som sa v cirkvi bez Ducha Svätého trápil. Keď prišlo v polovici 90-tych rokov pomazanie, ktoré je známe ako „torontské“, bola to „bomba“ – vyvolalo síce veľa zmätkov, ale všetko sa pohlo. Cirkvi sa začali napĺňať a všetci sa čudovali, čo sa to deje. Vždy zostaneme otvorení pre Svätého Ducha a musíme počítať s tým, že do cirkvi prídu ďalšie zmeny. Ďalším dôležitým bodom je, že sa nám podarilo vysporiadať sa s plagiátmi duchovných darov. Koľkokrát len sme počuli: „Takto hovorí Pán!“ a popritom nehovoril. Na mnohých miestach v tom pokračujú, nesledujú, či sa proroctvá plnia, a ani nedokážeme zrátať škody, ktoré boli spôsobené v životoch jednotlivcov aj celých zborov. S každou prorockou konferenciou sa zbory zmenšujú.

V neposlednom rade spomeniem vplyv Sándora Németha a Hit Gyülekezete na celý región. Vždy mi bolo jasné, že ak je niekto múdrejší, pomazanejší a má väčšie ovocie, treba sa od neho učiť, a nie ho ohovárať, prípadne sa tváriť, že neexistuje. Ak niekto nechce zobrať do úvahy, že v našej bezprostrednej blízkosti prebieha ozajstné, reálne prebudenie, potom ho prebudenie obíde. Povedal som to už veľakrát, a vidno, že je to potrebné zopakovať, lebo takmer všetky letničné a charizmatické cirkvi a cirkvičky sa snažia prebudenie v Maďarsku ignorovať, bagatelizovať a spochybňovať – na svoju škodu.

Teda aký je tvoj vzťah so Sándorom a s Hit Gyülekezete?

Použijem na to moderný výraz – v pohode. Mám Sándora skutočne rád, vážim si ho a cítim jeho podporu. Ak potrebujem poradiť, nájde si na mňa čas, slúžiaci bratia z Maďarska sa často objavujú v našich zboroch a veľkou pomocou je aj možnosť študovať teológiu na Akadémii sv. Pavla v Budapešti. V každom zbore je už niekoľko ľudí s vysokoškolským teologickým vzdelaním. Na druhej strane je nám všetkým jasné, že prácu tu musíme urobiť my. Pomoc je jedna vec, zodpovednosť a práca v regióne zasa druhá.

Ako sa pozeráš na niektoré moderné prúdy, ako sú napríklad koncerty, prorocké mávanie vlajkami alebo maľovanie, či Last Reformation?

Pozrite sa, každý je zodpovedný za to, ako slúži Pánovi. Každý pastor musí na modlitbách vyhodnotiť, aké impulzy sú nám kedy na požehnanie. Po prvé, prebudenie nepríde skrze hudobné koncerty a festivaly, áno, zmienil som, že treba mať kvalitné chvály na bohoslužbách, ale koncert má úplne iné ciele. Cieľom je zhromaždiť čo najväčší počet ľudí, preto výzvy ku pokániu a nasledovaniu Pána sú také, aby nikoho neurazili a boli prijateľné pre každého. Prebudenie príde, keď sa káže Božie slovo a ľudia zanechávajú hriech. Taktiež neprinesú nič snahy vzkriesiť spôsoby, ktoré nepriniesli požehnanie. Opäť sa dostávame k prorokovaniu, videniam, množstvu slov poznania, symbolickému správaniu, mávaniu vlajkami a mnohým ďalším. Mnohí z tých, ktorým sa to páči, možno nevedia, že to už tu bolo, možno pred nejakými 10-15 rokmi. Čo sa týka Last Reformation, už som sa k tomu vyjadril viackrát a počiatočná diagnóza sa ukázala ako správna: „Mnoho kriku pre nič,“ čas beží a výsledky žiadne.

25 rokov, to je dlhá doba, alebo nie? Ako to hodnotíš?

Iste, 25 rokov je kus života, každý by mal mať na pamäti, že čas je jednou z najdôležitejších hodnôt, ktorú nám Boh dal. Na druhej strane si musíme uvedomiť, že princípom Božieho kráľovstva je rast a ten si vyžaduje čas. Odborný názor je, že na vybudovanie stabilného zboru treba asi 15 rokov. Som presvedčený, že stabilní sme, prekonali sme mnohé otrasy, vychovali sme služobníkov a vytvorili sme zázemie pre to, aby sme prijali učeníkov Pána Ježiša Krista.

Čo teraz a čo ďalej?

Sú pred nami dva ciele, ktoré je jednoduché formulovať. Prvým cieľom je rast a druhým odovzdanie viery ďalším generáciám. Neviem si ani len predstaviť lepšie podmienky pre to, aby sa tieto ciele naplnili. Je veľká miera slobody kázať evanjelium, zhromažďovať sa a slúžiť Pánovi. Tých pár nepríjemností, ako sú obštrukcie pri registrácii, ktorá nám je odopieraná už neuveriteľných desať rokov, a pár hlúpych článkov na internete už patria k veci. Sme úplne normálna cirkev. Takže, rast je hlavným cieľom, na ktorom budeme pracovať. Druhým cieľom je odovzdať vieru ďalším generáciám. Vyrastá nám už tretia generácia a urobíme všetko pre to, aby z nej vyrástli charakterní ľudia – učeníci Ježiša Krista.



Súvisiace články

Tajomstvo spoločenstva|Logos 12 / 2020 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Marcová konferencia Kresťanského spoločenstva|Logos 4 / 2011 | Alena Filipková |Zo života cirkvi
Zimné podujatia Kresťanského spoločenstva Milosť|Logos 2 / 2018 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Konferencia Kresťanského spoločenstva Milosť v Košiciach|Logos 6 / 2015 | Alžbeta Zemančíková|Zo života cirkvi
Skutky apoštolov 23. až 25. kapitola|Logos 9 / 2018 | Redakcia |Preklad Biblie