Ako som prežila

Známa slovenská fotografka Zuzana Mináčová, rodená Silbersteinová (84), odhalila tajomstvo svojej záchrany pred istou smrťou v plynovej komore v dokumentárnom filme Očami fotografky.

Film mal slovenskú premiéru na filmovom festivale Cinematic v Piešťanoch v septembri 2015. Režisérom filmu je jej syn Matej Mináč, verejnosti známy hlavne ako „objaviteľ“ Nicholasa Wintona, záchrancu 669 židovských detí z 1. Československej republiky pred záhubou v nacistických táboroch.

Keď sa po vojne ako takmer 14-ročná a predčasne dospelá vrátila spolu so svojou staršou sestrou z pekla koncentračných táborov späť do Bratislavy, kde sa narodila a prežila krásne detstvo, chcela na všetky útrapy zabudnúť. Nikdy sa so svojimi rodičmi, ktorí tiež prežili, nerozprávala o tom, čo zažila a ako prežila. A ani ona sa nikdy nedozvedela, ako jej rodičia vojnu prežili. Otec ich obidve so sestrou po vypuknutí represálií voči Židom ukryl u ľudí, o ktorých si myslel, že sú spoľahliví, ale oni obidve sestry udali. A tak sa malá Zuzana so staršou sestrou Annou ocitli v koncentračnom tábore v Osvienčime. Rodičia nič netušili a naďalej platili za svoje dcéry, ktoré títo ľudia údajne skrývali.

Ani sláva a uznanie, ktorého sa jej po vojne dostalo ako významnej a veľmi úspešnej fotografke, nedokázali prekryť zdrvujúce reminiscencie z obdobia dospievania, kedy sa v roku 1944 musela z malého dievčatka stať dospelou, aby dokázala prežiť. Ako sama povedala v jednom interview: „Problémy mojich vrstovníkov po vojne mi pripadali veľmi malicherné. Nemala som si s nimi čo povedať. Chcela som žiť reálnym životom, odišla som zo školy a na­šla si prácu vo Filmovom štúdiu na Kolibe. A tak začala moja kariéra fotografky.“

Zuzana Mináčová je neuveriteľne energická a charizmatická dáma. Ovplyvňovala a ešte stále ovplyvňuje slovenskú fotografiu po viac než 50 rokov. Svoje fotografie vystavovala vo viac než 30-tich krajinách sveta. Svojimi umeleckými experimentmi vo fotografii bola vždy niekoľko krokov pred svojimi súčasníkmi. Jej tvorbu charakterizuje predstavivosť, filozofické premýšľanie, poetická hra a experiment. Je autorkou cyklov Čas, Čakanie, Súvislosti, Hra, Zastavenie na ceste, Herecké portréty a Stromy. Jej portréty hereckých hviezd sú legendárne. Keďže dodnes je dvornou fotografkou filmového festivalu v Karlových Varoch, mala možnosť robiť portréty slávnych filmových hviezd, ako sú: Robert de Niro, Sharon Stone, Gina Lollobrigida, Michael Douglas, Whoopi Goldberg, Keira Knightley, Antonio Banderas a ďalší. Zuzana Mináčová je známa tým, že so všetkými zahraničnými hviezdami sa rozpráva zásadne po slovensky, keďže jej angličtina je veľmi limitovaná. A je všeobecne známe, že aj najväčšie hviezdy kladne reagujú na jej pokyny v slovenčine a poslušne sa pri pózovaní podľa nich riadia.

Je neuveriteľné, že táto úspešná a vždy veľmi optimisticky naladená žena bola prenasledovaná mučivým tajomstvom z detstva, ktoré jej nedávalo spávať. Zdá sa, že jediným riešením pre ňu bolo otvoriť trinástu komnatu, a vyrozprávať príbeh o veľkej detskej láske medzi ňou – židovským dievčaťom a kresťanským chlapcom Petrom, ktorý sa s ňou a kvôli nej dostal do pekla koncentračného tábora, kde jej zachránil život, ale ten svoj zachrániť nedokázal. Ako sama vo filme hovorí: „Nikdy som sa nedokázala vyrovnať s myšlienkou, že Peter zahynul a že ho už nikdy neuvidím. A ja, kvôli ktorej to všetko podstúpil, som zostala žiť bez neho.“

Dokument je popretkávaný filmovými ukážkami z hraného filmu Všetci moji blízki, ktorý Matej Mináč natočil na základe spomienok svojej mamy Zuzany na jej šťastné detstvo, ktoré prežila do svojich ôsmych rokov v kruhu rozvetvenej a veľmi zábavnej rodiny na statku v Betlanovciach vo Vysokých Tatrách. O jej prapradedkovi sa tradovalo, že sa dostal do Jánošíkovej družiny. A keď bol zbojník Jánošík popravený, údajne si členovia jeho družiny peniaze rozdelili medzi sebou, a nie medzi chudobných. Takže sa jej prapradedko vrátil do Betlanoviec ako bohatý človek, ktorý potom skúpil celú dedinu aj s katolíckym kostolom a betlanovským renesančným zámkom. „Takže ani počiatočný kapitál rodiny Silbersteinovcov nepochádzal z čistých zdrojov,“ ako zvykne vtipne komentovať Zuzana Mináčová počin svojho predka.

Zuzana sa vydala za Jána Mináča, ktorý nebol Žid. Bol bratom známeho slovenského spisovateľa Vladimíra Mináča a sám bol významným slovenským scenáristom. Mali spolu dve deti, staršieho Jána, ktorý je matematikom v Kanade, a mladšieho Mateja, ktorý aj napriek prianiu svojej mamy, aby sa stal čašníkom a mal v ruke poriadne remeslo, skončil dokumentaristiku na VŠMU a stal scenáristom a režisérom.

S Matejom Mináčom som mala možnosť hovoriť na premiére filmu o jeho mame v Piešťanoch a položila som mu pár otázok:

Matej, aké to je robiť film o vlastnej mame?

Aby som pravdu povedal, nič strašnejšie neexistuje. Mama bola z toho veľmi nervózna. Bolo treba vyvinúť obrovskú trpezlivosť. Len cesta do Osvienčimu bola štyrikrát preložená, pretože sa na to necítila, ale po príchode domov sa stalo niečo neobyčajné. Mama celý život vlastne nespala, v noci mala stále otvorené oči. Nikto tomu nerozumel. A zrazu po tom, ako v Osvienčime dostala zo seba celú ťaživú históriu, tak začala normálne spať. Akosi sa vyrovnala s minulosťou, zmierila sa s ňou. Takže k môjmu obrovskému prekvapeniu film mal tiež hlboký terapeutický účinok.

Kedy si sa dozvedel o tajomstve jej tragickej lásky z detstva a o tom, čo prežila počas vojny?

Asi pred 3 a pol rokmi mi to v nestráženej chvíli povedala. Bol som ohromený. Nielenže to bol úžasný, dojemný, osobný príbeh, ale naviac som si uvedomil, že keby nebolo toho príbehu, keby nebolo obrovskej obete toho kresťanského chlapca, ani ja by som nebol nažive. Preto som všetko odložil a natočil o tom film.

Ak by si mal porovnať spoluprácu na filme s Nicholasom Wintonom a s tvojou mamou, ako by si to charakterizoval?

K môjmu prekvapeniu mali mnoho spoločné. Obidvaja boli viac pragmatickí, obidvaja mali výčitky z vojny, že mohli urobiť viac. A obidvaja boli nesmierne tvrdohlaví, čo je veľký oriešok na rozlúsknutie.

Viedla vás mama s bratom k nejakému vierovyznaniu? Aký máš vzťah k židovstvu a ku kresťanstvu?

Za komunizmu sme s bratom, samozrejme, neboli nijako nábožensky vychovaní a vlastne ani rodina mojej mamy nepraktizovala judaizmus, chodenie do synagógy. Jedine mamina babka ešte dodržiavala kóšer stravu, modlenie. V tom bola obrovská absurdnosť celej Hitlerovej rasovej teórie, Židia vlastne už poriadne ani seba nepovažovali za Židov, boli viac Slovákmi, Čechmi, Maďarmi. Čo sa týka môjho vzťahu k náboženstvu? Mne sa zdá, že len fantasta si môže myslieť, že všetko vôkol nás, čo sa riadi neviditeľnými zákonmi, čo je tak dokonalé, že nevieme prísť na koreň toho, by bolo riadené náhodne. My nedokážeme so všetkou našou vedou zostrojiť ani niečo v prírode tak obyčajné, ako je mucha.

Ako by si charakterizoval svoju rodinu?

Mama si z Osvienčimu priviezla jednu pozoruhodnú vlastnosť. Rebelantstvo – nikdy sa nespoľahni na veci, ktoré prijíma väčšina. Môžu sa mýliť. Všetko si vyskúšaj, prever. Keby totiž ona v Osvienčime všetko, čo prikázali Nemci, vykonala doslova, tak by neprežila.

Vieme, že film mal tohto roku svetovú premiéru na Filmovom festivale v Karlových Varoch a mal obrovský úspech so „standing ovation“, dokonca bol vybratý do súťaže pre filmový festival v Haife. Ako reagovala odborná a laická verejnosť v Izraeli na tento druh filmu?

Mali sme ovácie v stoji a náš film prijali fantasticky. Ja si stále myslím, že pre rozprávanie príbehov, to znamená aj filmov, nie je až tak dôležité, či je to o Židoch alebo o Eskimákoch. Dôležité je, aby postavy vo filme mali dušu, aby sme mohli preniknúť do ich vnútra a precítiť ich na vlastnej koži. To je princíp filmov a o to sa vždy snažím.

Pri jednom z našich prvých rozhovorov pred niekoľkými rokmi, keď som ťa lámala, aby si napísal scenár na hraný film o Blanke Bergerovej a jej najväčšom biznise, si mi povedal, že si to musíš premyslieť, keďže nechceš mať nálepku „holokaustový režisér“. Ako to vidíš teraz, máš v pláne točiť ešte nejaké iné filmy na túto tému?

Ako som povedal v predchádzajúcej odpovedi, nálepka holokaustového režiséra je vlastne nezmysel, i keď ľudia takto povrchne hodnotia. Keď robíte príbehy o láske, nenávisti, zrade, nádeji, utrpení, pýche, tak je jedno, či umiestnite tieto príbehy do vesmíru, do sci-fi alebo do druhej svetovej vojny. Dôležité je, že príbeh musí byť ľudský, hlboký a aby ho divák prežil na vlastnej koži. A myslím si, že scenár o Blanke Bergerovej „Najväčší biznis môjho života“ tieto atribúty má, a preto sa teším na jeho realizáciu.

A na záver, kde a kedy si budú môcť čitatelia Logosu pozrieť dokumentárny film „Očami fotografky“?

Teraz film beží v kinách a za chvíľu – koncom novembra – ho budú môcť vzhliadnuť v Bratislave na festivale Jeden svet.

Ďakujem.