Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Boh je veľmi zhovievavý a milosrdný

Svedectvo manželov Mayerovcov

logos-09-2016-mayerovci.jpg

Boh mi dal druhú šancu

Matúš

Svoje detstvo som prežil v pokojnom dedinskom prostredí. Moji rodičia boli vychovávaní ako katolíci, no kostol nenavštevovali, a tak som od raného detstva nebol vystavovaný vplyvu tohto prostredia. Párkrát ma do kostola zobrala starká, ale zanechalo to vo mne skôr negatívne dojmy (neviem prečo, ale vždy som sa bál, že ma tam ukrižujú). Chodil som tam nerád. Situácia u nás doma nebola ideálna kvôli rodinným problémom, ktoré sa vďaka Bohu neskôr vyriešili. Veľkým medzníkom v živote našej rodiny bolo obrátenie mojej maminy. Krátko nato sa obrátil aj ocino, a tak sme spolu aj s mojimi sestrami už ako malé deti začali chodiť do cirkvi. V besiedke som si našiel veľa kamarátov, ale ako dieťa som mnohým veciam nerozumel. Keď sa Boh na zhromaždení dotýkal ľudí, nevedel som o tom veľa (až do momentu, keď som to neskôr sám zažil). Ako každé dieťa z besiedky aj ja som bol ochraňovaný od zlého vplyvu sveta. Doma sme počúvali chvály, kázne, spolu so sestrami sme boli vychovávaní podľa Božích princípov. Asi ako trinásťročný som začal slúžiť vo chválach v martinskom zbore ako klavirista, čo ma veľmi bavilo a napĺňalo. Veľa času som trávil za klavírom a túžil som byť stále lepším služobníkom a hudobníkom.

Potom prišla puberta a ja som začal byť veľmi zvedavý na to, čo mi bolo prezentované ako svet. Preto som nenápadne popri chválach začal počúvať aj „inú“ hudbu. Vplyvom mojich spolužiakov sa začali meniť moje názory a postoje. Neskôr som už začal veľmi túžiť po zážitkoch, ktoré mali kamaráti a ktoré som ja zažiť nesmel. Samozrejme, že som popritom ďalej slúžil vo chválach. Základná a stredná škola nejako prehrmeli a ja som sa dostal na výšku. No a tu sa to všetko spustilo. Skrátka, už som nebol pod dohľadom rodičov, býval som u mojich starkých, a tak mi nič nebránilo v tom, aby sa „sny stali skutočnosťou“. Nebudem detailne rozpisovať, čo sa dialo v mojom živote počas vysokej školy, lebo sa za to hanbím. No boli to koncerty, párty, zájazdy a chaty s univerzitným spev. zborom, dievčatá… ale aj klamstvá, pretvárka v cirkvi, dvojitý život, úplné ochladnutie voči službe, prázdnota atď. Za tie roky som si skrátka všetko „vynahradil“. Moje srdce už nebolo zapálené pre Božie dielo a moje svedomie bolo otupené hriechom. Celé to vyzeralo veľmi lákavo a človek sa v tej chvíli cítil naozaj dobre, ale po čase prišla prázdnota a smútok. Táto zmena v mojom živote bola postupná, ale radikálna. Chvály vystriedalo počúvanie metalu a rôznych „psycho“ alternatív, farebné veci vystriedali čierne, môj svetonázor sa zdeformoval, moja rodina bola zo mňa nešťastná. V tom čase som si nevedel predstaviť, že sa niekedy budem opäť v cirkvi cítiť dobre. Pripadal som si tam ako cudzí. Medzitým som prišiel o službu chvál, vyhodili ma zo školy (neskôr som si ju dokončil), rozpadol sa mi vzťah, ktorý som mal vo svete a ktorý negatívne ovplyvnil môj život. Myslím, že práve to bola najrafinovanejšia diablova pasca. Ja som dovtedy netušil, čo je to depresia. No odrazu sa mi nechcelo žiť, úplne všetko bolo v troskách. Nebolo mi dobre ani v cirkvi, ani vo svete.

Je to neuveriteľné, no napriek všetkým týmto skutočnostiam ma Boh stále miloval a nebyť služobníkov v cirkvi a modlitieb mojich blízkych, dopadol by som ako veľa dobrých kamarátov z besiedky, ktorí ten tlak sveta nezvládli, a nepísal by som toto svedectvo. Hoci človek by ma hneď odsúdil, Boh bol veľmi zhovievavý a milosrdný – presne ako otec k márnotratnému synovi. Keď som bol na úplnom dne, veľmi mi pomáhalo počúvanie chvál. Prišiel som na to, že čím viac som ich počúval, tým viac ma to napĺňalo pokojom a nádejou v nový začiatok. Znova som sa vrátil k čítaniu Božieho slova a veci sa začali meniť. Intuitívne som vedel, čo mám robiť a čo nie – čo je dobré a čo zlé. Uvedomil som si, že pred Bohom nič neskryjem, i keď pred ľuďmi áno. Vo svojom vnútri som vedel, že chcem zmenu, vrátiť sa k Bohu, no nemal som silu celkom sa vzoprieť hriechu. Klamal som sám seba, keď som žil „život s maskou na tvári“. No Boh je až nepochopiteľne dobrý a vie dať človeku druhú šancu. Dal mi do cesty úžasné dievča, ktoré sa neskôr stalo mojou manželkou. Už počas nášho chodenia si moje okolie všimlo, že som sa zmenil. Nielen tým, že som bol zaľúbený, ale hlavne svojím postojom k životu. Hriech pre mňa prestal byť atraktívny. Uvedomoval som si stále viac, že je to ozajstný dar od Boha, pretože na mňa mala pozitívny vplyv, vďaka čomu som sa dokázal obnoviť vo viere. Boh si ju použil na to, aby som opäť žil bohabojný život a úplne zanechal hriech. Bola to veľká milosť, že sa rozhodla pre mňa aj napriek tomu, ako som predtým žil. Obaja si uvedomujeme, že bez Boha by sme spolu neboli. Máme krásnych zdravých synov a požehnané manželstvo.

Som veľmi vďačný za talent, ktorý mi Boh dal, a za službu chvál, ktorej som súčasťou. Ďakujem Mu za svoju rodinu a za všetko, čo koná v mojom živote. Verím, že ešte mnoho dobrých vecí je pred nami. A to, že ma Boh neopustil po tom všetkom, mi je na svedectvo o Jeho nekonečnej láske a dobrote. Žiť s Ním sa oplatí. Chvála Mu za to!

Bol čas rozhodnúť sa

Nikola

Vyrastala som v malej dedine, v krásnom prostredí hôr. Od detstva sme s rodinou navštevovali kostol u nás v dedine. Absolvovala som prvé sväté prijímanie, hodiny náboženstva a starká nás brávala so sebou na púte. Rozprávala nám o tom, že pôjdeme na birmovku, že si budeme môcť vybrať birmovné meno a my sme sa so sestrou tešili, lebo sme už, samozrejme, mali vybrané meno z obľúbeného seriálu. Boha som však vnímala len ako prísneho, ktorý trestá, keď urobíme niečo zlé, čo sme ako deti robili dosť často.

V detstve som mala zdravotné problémy, ktoré moji rodičia, žiaľ, riešili tým, že ma zobrali k liečiteľovi, v nádeji, že mi pomôže. Potom som však mala nepríjemné duchovné zážitky, mala som strach z tmy, zo smrti a nepochybovala som, že existuje duchovný svet. Večer pred spaním som sa začala modlievať ruženec, čo mi však nepomohlo.

V tomto období však prišla zmena. Mala som asi desať rokov a mamina nám začala hovoriť o kresťanskom spoločenstve, kde sa číta z Biblie, nie sú tam sochy a iné podobizne Boha, vysvetľovala nám, že to je modloslužba. Doma vyhadzovala modloslužobné a okultné predmety. So sestrami sme boli zvedavé, lebo to bolo pre nás neznáme, poznali sme len omše v kostole. Mamina nám hovorila, ako prebiehajú bohoslužby, že sa spievajú moderné piesne s viacerými hudobnými nástrojmi a hlavne, že je tam besiedka, kde je veľa hračiek, a budeme sa tam počas bohoslužby hrať, a to nás vtedy zaujímalo najviac.

V rodine sa to však stretlo s nepochopením. Starká bola radikálne proti, odhovárala nás rečami o sekte. Napriek tomu sme začali chodiť na bohoslužby, veľmi nás zaujali chvály, keďže máme k hudbe blízko, cítili sme sa na bohoslužbe príjemne, boli tam milí ľudia, ktorí sa na nás usmievali, a tak sme odovzdali svoje životy Bohu už v mladom veku a začali sme Boha spoznávať v novom svetle. Zistila som, že je dobrý, že nám odpúšťa, že nás má rád.

Popritom sme sa so sestrou venovali aktívne biatlonu. Trénovali sme takmer každý deň, mávali sme často sústredenia a preteky, takže to zaberalo veľkú časť nášho života, čo bolo na jednej strane prínosom, pretože sme nemali čas a ani príležitosť opíjať sa, fajčiť, smilniť ako ostatní dospievajúci ľudia v našom veku. So sestrou sme boli v tomto športe veľmi úspešné, stalo sa to pre mňa všetkým, zmyslom môjho života, chcela som športu obetovať celý život.

Na druhej strane som rada chodila aj na bohoslužby, kde som si našla kamarátov a známych. Časom sa to začalo prekrývať a keďže bohoslužby, kresťanské konferencie boli cez víkendy a preteky takisto, bol čas rozhodnúť sa. Prišla situácia, kedy som si musela vybrať, či pôjdem na športové sústredenie alebo do kresťanského mládežníckeho tábora. Urobila som dobre, že som sa rozhodla pre kresťanský tábor, kde sa Boh dotkol môjho srdca a zmenil moje priority, životné ciele, dostala som nový lepší zmysel života. Postupne som sa vzdala aktívneho športu a chodila som viac na bohoslužby, zapojila som sa do služby v cirkvi, čo napĺňalo môj život.

Doma sme však prežívali „peklo“. Žili sme v zlej rodinnej atmosfére, v strachu… Napriek tomu sme neprestali chodiť do cirkvi a žiť kresťanský život. V období, kedy sa to doma vyhrotilo do extrémnych situácii, ktoré boli ťažko psychicky zvládnuteľné, som prežívala ťažké obdobie, maturovala som a rozmýšľala, čo budem robiť ďalej – či pôjdem do školy a odídem niekam do iného mesta. Často som sa modlila a postila, lebo som bola zúfalá zo situácie, ktorá bola doma. Prosila som Boha, aby sa to skončilo a mohli sme žiť v pokoji a v normálnej rodine ako ostatní. Nevedela som si predstaviť, aké to je, keď človek žije v pokoji, v istote a bez strachu, čo bude.

Práve v tomto najťažšom období, keď som to najmenej čakala, sa nenápadne v mojom živote objavil jeden muž, s ktorým som sa spoznala z cirkvi. Poznali sme sa len z videnia, nič nás okrem toho nespájalo. Bol to jednoducho Boží plán a on bol pre mňa to najlepšie, čo mi Boh mohol dať. Všimol si ma, oslovil ma, spriatelili sme sa a po roku a pol sme sa vzali. Zistili sme, že sme prežili veľmi podobné detstvo, vedeli sme sa navzájom pochopiť, bol mi veľkou oporou, obidvaja sme túžili po harmonickej rodine a náš Boh nám vynahradil všetky tie roky trápenia. Môj život sa úplne zmenil. Boh ma vytrhol z trápenia a vložil ma do úplne iného prostredia, plného pokoja a lásky a zrazu žijem to, o čom som predtým len snívala. Požehnal ma tým najlepším manželom pre mňa a obklopil ma milujúcou rodinou. Teraz žijeme pokojný rodinný život, máme dvoch zdravých a krásnych synčekov, s ktorými si užívame pekné chvíle v láskavej rodinnej atmosfére a som vďačná Bohu, že naše deti prežijú šťastné detstvo. Užívam si Božiu dobrotu, milosť a lásku a taktiež manželovu. Zistila som, že existuje aj pokojný, láskavý, pozorný a obetavý muž a otec, keďže v detstve som mala opačný vzor. Boh mi dal zmysel života, dal mi istotu spasenia, odpustil mi moje hriechy, oslobodil ma od horkosti voči ľuďom, ktorí mi ublížili. Bol so mnou v ťažkých chvíľach a je so mnou aj v dobrom. Boh naplnil túžby môjho srdca a stále sa o mňa stará.

Ďakujem Bohu za večný život, za cirkev a za moju rodinu.



Súvisiace články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Božia vôľa|Logos 11 / 2014 | Jaroslav Kříž |Téma
Boha je treba hľadať|Logos 2 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma