Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)
Medzi svetonázorom sformovaným na základe žido-kresťanských zjavení a sekulárnym svetonázorom sú podstatné rozdiely. Pozornosť veriacich sa okrem iného upriamuje aj na nadprirodzené skutočnosti. Podľa nich viditeľný svet, dejiny ani životy jednotlivcov nie sú uzavreté pred Božími ani pred satanskými vplyvmi. Podľa názoru tohto sveta sa veci, udalosti a príčiny dejú prirodzene, v rámci uzavretých materiálnych sfér, preto pre sekulárneho človeka existuje len to, čo vidí a čo je možné dokázať. Moderný materializmus nevníma nadprirodzený svet, Ducha Svätého, anjelov, satana a démonov ako realitu, ale ako nevedecké, poverčivé predstavy, ktoré sú súčasťou uzavretého náboženského sveta ideí, typického pre zmýšľanie veriacich ľudí. Naproti tomu kresťania veria v Boha, v nadprirodzený pôvod Zlého, v jeho osobnú realitu a tiež v to, že už doteraz v značnej miere ovplyvnil vývoj národov a sveta. Ba čo viac, závažne ovplyvňuje aj materiálny svet. Preto, podľa nich, človek si aj napriek dobrým úmyslom a vypätiu všetkých síl nedokáže vytvoriť vypočítateľnú budúcnosť. Podľa veriacich i v životoch našich ateistických spoluobčanov medzi faktormi, ktoré ovplyvňujú život, zohráva dominantnú úlohu nadprirodzeno, ktoré však nie je možné uchopiť prirodzenými zmyslami. V ich prípade je to tak, že nikdy nespoznajú existenciu duchovných síl, ktoré skutočne usmerňujú a ovplyvňujú ich vlastný pozemský život. Podľa biblického svetonázoru viditeľný fyzický svet vznikol z neviditeľnej duchovnej skutočnosti, preto duchovnú realitu chápe ako realitu vyššieho rádu, reálnejšiu než je tento svet.
Podľa toho má fyzický svet tie isté relatívne zákonitosti, v rámci ktorých sa uskutočňujú prirodzené procesy, no do ktorých môže zasahovať a prejaviť sa vo viditeľnej forme nadprirodzeno, následkom čoho pozemské veci a udalosti nie sú usmerňované hmotnými, ale duchovnými faktormi. Budúcnosť – okrem iného – pozná jedine Boh, ktorý ju ale môže dať poznať aj ľuďom. Pre veriacich život nie je bezpodmienečný, objektívny, nie je to neustála danosť. Katastrofa môže zasiahnuť budúcnosť ľudstva nielen na úrovni osobnej, spoločenskej, ale aj na úrovni kozmickej, univerzálnej.
Materializmus tiež počíta s možnosťou globálnej katastrofy, ktorá by mohla zničiť celé ľudstvo aj planétu Zem, no možnosť zaniknutia kozmu vysvetľuje materiálnymi príčinami. Je mu jasné, že ľudstvo, ktoré dosiahlo vrchol technologických možností, sa v histórii po prvýkrát dostalo do situácie, kedy je schopné zničiť samo seba. Množstvo prírodovedných faktov nám dokazuje, že našu Zem – podobne ako iné planéty – už niekoľkokrát postihla katastrofa. Podľa niektorých odborníkov je naša planéta pohrebiskom, ktoré v sebe ukrýva katastrofy civilizácií, ktoré kedysi prekvitali.
Podľa názoru veriacich svetové katastrofy nemohli mať materiálne príčiny, lebo Stvoriteľ vytvoril aj fyzický svet ako dobrý a Zem ako obydlie pre človeka. Kresťania sú toho názoru, že katastrofy sa stávajú vtedy, keď sa ľudstvo cez morálne a duchovné zlo stotožní so zlým transcendentálnym svetom. Takýto morálno-duchovný synkretizmus medzi ľudskými a satanskými silami pre absenciu zábran uvoľnil v priebehu dejín ničiace sily, v spolupráci zlých duchovných bytostí a zlobou ľudstva v danom období.
Ľudia si často kladú otázky a hovoria: „Boh všetko stvoril, ale prečo stvoril Satana? V konečnom dôsledku je tak za historické a eschatologické zlo zodpovedný Boh.“ Správna biblická odpoveď je, že Boh Satana nestvoril, ale jeden z anjelských vládcov, Lucifer, sa stal Satanom. (Latinský výraz Lucifer znamená „Hviezda jasná“, v hebrejčine Hellel ben Šachar: „Ako si len padol z nebies, jasná hviezdo, synu rannej zory!“ (Izaiáš 14,12) Hebrejsky Satan znamená „Protivník“, „Žalobca“. Lucifer bol Božím stvorením a podľa proroka Ezechiela bol v predhistorickom období „ochranným cherubom“ v Edene – slúžil v Božej záhrade. Kedysi, v anjelskom svete, bol Lucifer najúžasnejšou a najkrajšou bytosťou, o ktorej prorok hovorí, že bola „pečatným prsteňom, plná múdrosti, dokonalá v kráse“.
Mnohí biblickí učitelia sa zhodujú na tom, že Lucifer bol koordinátorom chvál a uctievania Boha. Podľa judaizmu a prvých kresťanov Stvoriteľ ešte pred stvorením človeka rozdelil Univerzum na „provincie“, ktoré zveril nadvláde anjelov. Narušenie harmónie, konflikty a ničenie vo stvorených svetoch spôsobila Luciferova vzbura. Predpokladá sa, že naša planéta a Slnečná sústava patrila do sféry Luciferovej vlády. Tento anjel bol pôvodne dobrý a svätý, Stvoriteľ mu dal slobodnú vôľu a to ho učinilo schopným stať sa Božím protivníkom a žalobcom. Teda zlo vytvorili Božie stvorenia, keď zneužili svoju slobodu proti Božej vôli a Jeho zákonom.
Množstvo filozofov, spisovateľov a básnikov spája Lucifera s legendárnou postavou gréckej mytológie Prometeom, ktorý sa vzbúril proti tyranovi a nepriateľovi ľudí Diovi, aby proti vôli tohto najvyššieho boha poskytol ľudstvu vedomosti a pomoc. Stotožnenie Boha Biblie s Diom a Lucifera s Prometeom nemá žiadne opodstatnenie. Na základe žido-kresťanskej démonológie možno najpravdepodobnejšie Dia stotožniť so Satanom, zatiaľ čo Prometeus má mesiášske znaky – odváži sa ísť do konfliktu s tyranom Diom-Satanom, aby prispel k pozdvihnutiu ľudstva.
Lucifera nasledovali vo vzbure mnohí anjeli, ktorí mali vo svojej správe iné planéty i našu Zem. Jedným z cieľov stvorenia človeka na našej planéte bolo vytvorenie takej Boho-centrickej civilizácie, ktorá by toto prostredie vyslobodila spod vlády Satana a padlých anjelov. Podľa niektorých kresťanských teológov grécko-rímski bohovia sú skutočne totožní s tými padlými anjelmi, ktorí od pádu človeka do hriechu držia Zem pod duchovnou kontrolou, ale Ježiš ich svojou smrťou a zmŕtvychvstaním porazil.
Pôvodný plán však zmaril Adam, v dôsledku čoho si Satan mohol rozšíriť svoj vplyv a moc na Zemi. Pred obdobím pádu človeka do hriechu bol iba „vládcom povetria“, čiže atmosféry; podľa teológov jeho „centrálnu vojenskú základňu“ možno nájsť v „druhom nebi“. Po Adamovom páde sa stal aj „bohom tohto veku“, pretože od človeka získal moc nad Zemou a ovplyvňoval celé dejiny. Tieto tvrdenia teológovia zakladajú na rozhovore Ježiša so Satanom, v ktorom mu diabol v okamihu ukázal všetky kráľovstvá sveta a navrhol mu nasledovné: „A diabol mu povedal: Tebe dám všetku túto moc aj ich slávu, lebo je mne daná, a komu chcem, tomu ju dám. Ty teda, ak sa pokloníš predo mnou, všetko bude tvoje.“ (Lk 4,6-7) Ježiš síce Satanovu ponuku odmietol, no nepoprel realitu obsahu jeho tvrdenia. Takže vzal na vedomie, že až do spasenia najväčšou mocou na zemi disponuje Satan. Z citovaného Božieho slova je zrejmý aj diablov historický cieľ: chce dosiahnuť uctievanie svojej osoby a na to hľadá patričných ľudí. Podľa kresťanov Ježiš síce porazil padlých anjelov, v pasci ktorých sa zmieta dnešný svet, ale nezrušil ich hierarchiu.
Satan si v dejinách vybral niekoľko padlých anjelov, alebo celé skupiny nad každou geopolitickou jednotkou, aby obsadil a podmanil si mocenské centrá cez také osoby, ktoré chcú ovplyvňovať životy ľudí i celé dejiny proti Božej vôli. Apoštol Pavol rozdelil neviditeľné padlé anjelské bytosti, ktoré stoja za jednotlivými národmi, do štyroch kategórií:
ARCHEOS – padlí anjelskí vodcovia, ktorí boli postavení nad národy a územia;
EXÚSIA – vlády a moci, ktoré stoja za vodcami organizácií a štruktúr;
KOSMOKRATOS – temné anjelské bytosti, ktoré v ľuďoch vyvolávajú nepriateľský, opozičný postoj voči Bohu;
PNEUMATA PONÉRA – „duchovia zloby“, ktorí ovplyvňujú štáty, kultúry a rodiny.
V službách systému padlých anjelov stoja aj zástupy démonov, ktoré Písmo sväté nazýva tiež nečistými duchmi. Podľa Biblie svetové ríše usmerňovali padlé anjelské mocnosti, ktoré pohanským vládcom sprostredkovali Satanove plány a ciele. Tieto sily neustále intervenovali do dejín, a preto za významnými udalosťami v histórii – podľa tohto vysvetlenia – stáli až doteraz neviditeľné nadprirodzené bytosti. V histórii neprevládal vždy len materialistický pohľad na svet, veľkým starovekým vládcom bola totiž jasná neviditeľná dimenzia dejín. V protiklade so žido-kresťanskými tvrdeniami o padlých anjeloch vnímali bohov ako pozitívnych, snažili sa s nimi nadviazať vzťah a získať si ich priazeň a podporu. Polyteizmus zahŕňal kult zlých padlých anjelov, ktorých pohania mylne chápali ako „dobré božstvo“ – agathos daimon. Za zakladateľa tejto diabolskej duchovnej tradície Biblia považuje Nimróda a podľa biblických proroctiev jej historickým dokonávateľom bude Antikrist.
V blízkovýchodných kultúrach bolo pravdepodobne dobre známe tvrdenie praevanjelia, podľa ktorého bude vzťah medzi „semenom ženy“ a „semenom hada“ charakterizovať nepriateľstvo, ale tento nepriateľský vzťah bude ukončený víťazstvom semena ženy. Tento odsek Písma síce nepoužíva výrazy „Mesiáš“ a „Antikrist“, ale keď vezmeme do úvahy celý odkaz Písma svätého, poukazuje vlastne na to, že zárodok historického konfliktu predstavuje boj medzi Kristom a Antikristom, ktorý bude napokon ukončený triumfálnym víťazstvom pravého Mesiáša.
V Biblii čítame, že prvé mestské štáty (Babylon, Erech, Akkad, Kalné a Ninive) na brehoch riek Eufrat a Tigris založil Nimród. Podľa histórie tento hrdina lovu ochraňoval ich obyvateľov pred rozmnoženou divou zverou a mestá ohradil vysokými kamennými múrmi. Podľa Jozefa Flávia údajne tyranizoval vodcov (pod jeho vplyvom sa stávali krutovládcami), keďže nevidel iný spôsob, ako odvrátiť ľud od Božej bázne. Podľa židovskej tradície to bol práve Nimród, kto spôsobil vzburu celého ľudstva proti Bohu.
S jeho menom sa spája aj stavba babylonskej veže, ktorá je v Biblii symbolom ríše zla. Kniha Genesis odsudzuje túto činnosť Nimróda a jeho spoločníkov preto, lebo chceli uskutočniť ciele nasmerované proti Božej vôli. Boh zasľúbil ľudstvu Mesiáša a prikázal ľuďom, aby sa množili a podmanili si celú zem. Naopak, Nimród propagoval „samospásu“ – „učiňme si meno“ – čiže hlásal usadený spôsob života v zjednotení namiesto toho, aby národy putovali.
Dejiny náboženstva uvádzajú Nimróda a obzvlášť jeho manželku Semiramis ako zakladateľov náboženstva. Podľa mnohých kresťanských historikov je Bábel (Babylon) symbolom rôznych náboženských kultov a modloslužby okrem iného aj preto, lebo tu vznikol kult padlých anjelov a démonov. Herodotos, staroveký dejepisec, spomína, že Babylon bol prvotným zdrojom modloslužobníctva. Tradícia vytvorila z Nimróda nadprirodzenú bytosť. Semiramis údajne po jeho smrti vyhlasovala, že sa stal bohom Slnka a znovu sa narodil v jej synovi Tamúzovi. Pravdepodobne práve v Babylone po prvýkrát politickému vodcovi „vykonštruovali“ božský pôvod, aby tak jeho osobu urobili predmetom uctievania.
Boj medzi Kristom a Antikristom, bude napokon ukončený triumfálnym víťazstvom pravého Mesiáša.
Egyptskí vládcovia i faraóni sa považovali za pravých potomkov boha Slnka (Rá). Vedome vyhľadávali kontakt s nadprirodzenými bytosťami. Poddaní sa museli pred nimi pokloniť až po zem a len vo výnimočných prípadoch faraón dovolil, aby mu pobozkali nohy. Na základe idey božského kráľa vládol aj Nabuchodonozor, „zlatá hlava“, kým sa nedostal pod vplyv proroka Daniela. Babylonský kráľ ako najvyšší boh mohol vytvoriť ďalších nových bohov a jeho poddaní boli povinní ich uctievať.
Rodičia Alexandra Veľkého, ktorý bol v Danielovom proroctve vyobrazený ako kozol, žili pod mimoriadne silným okultným vplyvom. Plutarchos v životopise známeho armádneho generála spomína, že jeho otec aj matka boli zasvätení samotráckym mystériám. Filip, otec Alexadra Veľkého, sa údajne odcudzil manželke Olympii preto, lebo mala vzťah s nadprirodzenou bytosťou. Podľa gréckej tradície bola Olympia otrocky posadnutá orfickými a dionýzovskými mystériami a pravidelne sa zúčastňovala na ich hýreniach, orgiách a slávnostiach, kde prítomní účastníci boli vo vytržení. V košíku so sebou nosievala skrotené hady, ba čo viac, aj s nimi spávala. V súvislosti s božským pôvodom Alexandra Veľkého sa povráva, že jeho matka ho počala v extatickom stave s nadprirodzenou bytosťou. V starovekom gréckom zmýšľaní považovali za možné, že bohovia oplodnili ženy.
Istý kňaz egyptského boha Amona vyslovil status božského pôvodu Alexandra Veľkého. Kráľ prerušil babylonskú vojenskú výpravu, aby navštívil severoegyptskú svätyňu boha Amona. Vtedy kňaz boha veštectva povedal Alexandrovi Veľkému, že nemá otca. Kráľa oslovoval „syn Dia“. Podľa Plutarcha Alexander Veľký nebol presvedčený o svojom údajnom božskom pôvode, no myšlienku božského kráľa použil proti svojim nepriateľom. Po dobytí Perzie najprv od Peržanov, neskôr aj od Macedóncov – gréckych spolubojovníkov – požadoval, aby pred ním pokľakli a pobozkali mu ruku. Myšlienka kňazstva božského kráľa je založená na predstave istej pohanskej teológie, podľa ktorej Boh vládne nad Zemou, a preto nech si vyvolení „synovia“ Boží (nejakí nadprirodzení ľudia) trénujú vládu nad ľudom. Okultná moc kultického chápania stojí v ostrom protiklade s učením Biblie, ktorá však uznáva, že vo výnimočných prípadoch môže Boh vyvoliť istému národu vodcu.
Rímska ríša postupne z Východu preberala myšlienku kňazstva božského kráľa. Július Caesar bol prvým vládcom a zároveň kňazom Jupitera, ktorý sa honosil titulom „pontifex maximus“, ktorý zdedil Rím po pergamonskom kráľovi. Slávny armádny generál sám seba ctil ako boha a spasiteľa. Pre zviditeľnenie kultu osoby Augusta („úžasný“, „vyvýšený“) vytvoril zvláštnu skupinu kňazov. Nero (54-68 n. l.) sa považoval za pána celého sveta a nového boha Slnka.
Po Kristovom narodení – v prvom storočí – sa kult cisára stal povinným štátnym náboženstvom. Cisár samotný si udelil mesiášske tituly ako napríklad: „boh a vykupiteľ človeka“, „pán a boh“, „syn boží“, „najvyšší kňaz“, „kráľ kráľov“. Jeho nariadenia titulovali „evanjeliami“ a listy „svätými písmami“. Čakanie na jeho príchod nazývali „parúziou“ a návštevu „epifániou“. Niet divu, že apoštol Ján vo svojich listoch na niekoľkých miestach používa výraz „antikrist“ aj v troch významoch. V jeho dobách totiž cisárstvo získalo mesiášsku autoritu. Apoštol Ján za týmto javom rozpoznal antikristovského ducha, ktorý sa podľa jeho mienky po Kristovom vystúpení do neba stane hlavnou smerodajnou silou sveta. Táto diabolská duchovná moc si systematicky vyberá antikristov, aby cez nich pripravila svet pre veľkého Antikrista.
Mnoho protestantských autorov a svetských historikov nepovažuje obrátenie cisára Konštantína za pravdivé. Podľa nich bol skôr prototypom Antikrista a zohral významnú úlohu v tom, že sa z úradu rímskeho biskupa stalo pápežstvo. Cena za uznanie kresťanstva štátom bola v podstate taká, že cisár sa stal skutočným vodcom kresťanstva, čiže: obsadil miesto Ježiša Krista. Bol to práve on, kto v roku 325 n. l. zvolal prvý ekumenický koncil (Nicea), ktorému aj predsedal, ba v dôležitých teologických diskusiách mal posledné slovo.
Cisár aj po svojom tzv. „obrátení“ naďalej používal pôvodom aj obsahom pohanský titul „pontifex maximus“. Týmto sa zároveň vyhlásil i za „biskupa vonkajších záležitostí“. Neskôr, len čo sa jeho syn Constantius stal cisárom, honosil sa titulom „biskup biskupov“. No akoby ani toto nebolo dosť, Konštantín sám seba vyhlásil za „vicarius Christi“, čo znamená „Kristov vikár“, „Kristov zástupca“.
Rímski pápeži a cirkevní teológovia urobili všetko preto, aby cisárovi odobrali moc nad kresťanstvom a vydobyli si nezávislosť od svetskej moci. Po tom, čo sa cisár presťahoval do Byzancie, si katolícka cirkev nárokovala na čoraz väčšie pozemky, bohatstvo, politickú a verejnoprávnu moc. Rímsky cisár Gratianus po čase odmietol používať titul „pontifex maximus“ preto, lebo cirkevný otec Jeromos ho presvedčil o tom, že podstatou toho titulu je rúhanie sa Bohu a modloslužba.
V roku 366 získal Damasus pučom, ktorý si vyžiadal 137 mŕtvych, miesto rímskeho biskupa. Stal sa z neho bohatý človek s obrovskou mocou. Bol prvým rímskym biskupom s titulom „pontifex maximus“. Výraz „pontifex“ pochádza z latinských slov „pons“ (most) a „facio“ (robiť). Pre biskupov honosiacich sa týmto titulom to malo význam ako: staviteľ mostu, spojovník medzi prítomným a budúcim životom. Rím začal bojovať proti ostatným biskupským centrám s cieľom získať primát. Od štvrtého storočia sa rímske biskupstvo nazývalo „Sedes Apostolica“, čo znamená apoštolský stolec, teda odvolacie fórum pre ostatných biskupov. Rímski biskupi v tom čase začali používať vo svojej korešpondencii panovačný štýl a tón. Výraz „pápež“ sa prvýkrát objavuje na Toledskom koncile v roku 400.
Podľa Danielovho proroctva sa v roku 395 železná ríša rozdelila. Dve nohy budú už zo zmesi železa a hliny. V Biblii železo často symbolizuje hriech, vzburu, je obrazom ničenia a hlina predstavuje špinu, neistotu a krehkosť. Prorocký obraz hliny poukazuje na barbarské kmene (germánske, slovanské, neskôr aj maďarské), ktoré v 4. a 5. storočí vnikli na územie Rímskej ríše, kde sa zmiešali s jej pôvodným obyvateľstvom. Tie sa vzdali systému kmeňových zmlúv a na podnet Ríma vytvorili samostatné kráľovstvá. Po zmiešaní s barbarským ľudom podľa proroctva už nie je možné ríšu zjednotiť, pretože „železo sa nikdy nespojí s hlinou“.
Od roku 476 po zániku západorímskeho cisárstva sa začalo druhé obdobie štvrtej svetovej ríše, ktoré kniha Zjavenia Jána charakterizuje ako: „ktoré bolo a niet ho, a je“. Kľúčovým hráčom tohto asi tisícpäťstoročného obdobia je nepochybne rímske pápežstvo. Rímske biskupstvo sa ku koncu „železného obdobia“ usilovalo hlavne o získanie moci cisárskeho úradu. Počas dlhých stáročí pápeži tvrdo a vytrvalo išli za svojím cieľom. Pápež Gregor I. (590-604), ktorý sa stal vlastníkom Itálie, vytvoril pápežský štát, „patrimonium Petri“ – „Petrovo dedičstvo“. Pravdaže, apoštol Peter nemal nič spoločné s pápežskými pozemkami a bohatstvom a obzvlášť nie s pápežským štátom. Tento útvar jednoznačne vznikol spojením rímskeho biskupstva a cisárskeho trónu. Po vzniku pápežského štátu sa na území pohanského impéria v Európe začalo budovanie ríše s kresťanským podfarbením.
Pápežstvo nebolo od tejto chvíle morálno-duchovnou inštitúciou, ale mocenskou štruktúrou, ktorej najväčšou túžbou na svete bolo sústrediť do pápežstva všetku politickú a verejnoprávnu moc.
„Kristovi vikári“ ako potomkovia západorímskeho cisárstva vystúpili v stredoveku ako páni Západnej a Strednej Európy. Realizácii pápežských snov najviac zabránili Longobardi, franskí a nemecko-rímski cisári.
Kvôli prežitiu pápežského štátu uzavrel pápež zmluvu s Frankmi proti Longobardom. Táto zmluva vo významnej miere ovplyvnila osud Európy až do obdobia Napoleona (1806). Koncom 8. storočia sa „objavila“ tzv. Konštantínova donácia, darovacia zmluva, ktorá odzrkadľuje úsilie pápežského štátu o neobmedzenú moc. O tejto písomnosti neskôr vyšlo najavo, že nepochádza od Konštantína Veľkého, ale ide o falzifikát vyrobený na pápežskom dvore o niekoľko storočí neskôr. Tvrdenie sformulované v zmluve o to presnejšie vyjadruje oficiálnu koncepciu pápežstva o jeho vláde nad svetom. Falzifikát uznáva pápeža ako cisára celého sveta, ktorý je ustanovený nad svetovými vládami, sú mu podriadené všetky veľké morálno-duchovné autority biskupských centier a tiež všetci kresťania.
Pápežský štát vyšiel z longobardského konfliktu ako víťaz zásluhou Frankov. Lev III. nekorunoval Karola Veľkého za cisára iba z vďačnosti (v roku 800), ale takto chcel demonštrovať prvenstvo pápežstva pred cisárstvom. V praxi na území Európy zostala vedúca úloha pre cisára – franského a nemecko-rímskeho – napríklad, vo voľbách pápeža a vymenovaní biskupov.
V niekoľko storočí trvajúcich mocenských bojoch medzi pápežstvom a cisárom (investitúra) napokon zvíťazilo pápežstvo. V 11. storočí sa znovu sformulovala koncepcia zjednotenej Európy, tzv. „Respublica Christiana“. Podľa myšlienky zjednotenej kresťanskej Európy sa kresťanské národy musia spojiť do veľkej ríše tak, že si pritom zachovajú vzájomnú autonómiu a národný charakter. Gregor VII. (1073-1085) vo svojom diele Dictatus Papae načrtol riešenie vybudovania moci svätej ríše. Podľa neho existujú v Európe dve najväčšie moci – pápež a cisár. Ježiš Kristus odovzdal pápežovi úplnú, tzn. duchovnú aj svetskú moc, preto je cisár povereníkom pápeža, ktorý mu odovzdal svetskú moc. „Pápež má právo odvolať cisára,“ píše sa v diele. Cisárova vláda je zákonná len vtedy, keď vládne v záujme cirkvi a podriadi sa posúdeniam pápeža, ktorý sa bude za svoje rozhodnutia a skutky zodpovedať výlučne Bohu. Stojí tu tiež: „Všetci vládcovia sú povinní pobozkať nohy jedine pápežovi.“ Úlohou cisára bola ešte kontrola nad európskymi kráľmi, nad podriadenosťou národov pápežovi a ochrana cirkvi pred pohanmi (moslimami, židmi a heretikmi). Stredovekých pápežov – podľa vzoru starovekých kňazov-bohokráľov – nosili ľudia na procesiách na svojich pleciach. Pri určitých príležitostiach sa ľudia poklonili k zemi pred „Kristovými zástupcami“, čiže boli účastní nábožného uctievania.
Napriek tomu, že pápeži, cisári aj európski králi urobili všetko pre kresťanskú európsku jednotu, v skutočnosti sa nikdy nezrealizovala. Prostredníctvom križiackych vojen sa snažili oslobodiť od vonkajšieho nepriateľa, no s malými úspechmi, totiž ich sny sa rozplynuli pre osmansko-turecké vpády a obsadenie území Balkánu a Maďarska. Monopol katolíckeho svetonázoru v Európe chceli zabezpečiť cez jednotný školský systém a scholastiku. Rôzne hnutia, ako napríklad rozvoj prírodných vied, renesancia, humanizmus, evanjelikálne hnutia zmarili tieto plány, no každý takýto smer musel tvrdo bojovať o prežitie so scholastikou a za ňou stojacimi deštruktívnymi nábožensko-svetskými vládami. Inštitút neslávnej inkvizície vytvorili kvôli vnútorným odporcom jednotnej kresťanskej ríše – pre oslobodenie od hnutí veriacich v Bibliu, od heretikov a sektárov a od židov pridŕžajúcich sa svojej identity. Stredoveká továreň na smrť má na svedomí niekoľkostotisícové davy obetí, ale napriek tomu nedokázala zastaviť reformáciu, zánik feudalizmu, zvrhnutie kráľovstiev, vznik republík a nezávislých národných štátov.
Pápežský sen o totálnej moci nad svetom utrpel ranu od Napoleona a Garibaldiho. Pápežstvo najprv prišlo o pápežský štát, potom aj o Rím. V rokoch 1870-1929 bolo možné zmeniť pápežský inštitút zásadnými reformami na kresťanské biskupstvo a oddeliť ho od svetskej moci, čo by bolo spôsobilo aj radikálnu obnovu katolíckej cirkvi. Pápeži 20. storočia, s jedinou výnimkou Jána XXIII., si však vybrali reštauráciu pápežskej moci. Takto sa pápežstvo uchýlilo k fašistickému Mussolinimu a hitlerovskému Nemecku. Od zmluvy s krajnou pravicou očakávali ochranu pred komunizmom, liberálnym materializmom a odporcami náboženstva.
Pápežstvo sa po II. Vatikánskom koncile dostalo do prechodného obdobia. Na reformáciu pápežstva, ktoré by stálo na biblických základoch, totiž vo významnej miere klesla šanca. Podľa Danielovho proroctva je možné počítať s tým, že v blízkej budúcnosti sa začne tretie obdobie budovania štvrtej svetovej ríše, v ktorej sa Európa znovu stane centrom udalostí svetovej politiky. No na základe proroctva nemôžeme počítať s tým, že Európa bude jednotnou a stabilnou svetovou mocou. „Železná povaha“ jednotlivých národov žijúcich na území Rímskej ríše ešte len zhltne veľké plány mnohých európskych politikov.
Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: hit.hu
_________________________________________________________________________________________________
„A keďže je cisárska moc tohto sveta naša, rozhodli sme sa, že s úctou obdarujeme svätú velebnú rímsku cirkev (radšej ako našu vládu a pozemský trón) a blahoslavenú svätú stolicu Petrovu slávne vyvýšime, dajúc jej moc, slávnu výsadu a cisársku úctu. Podľa nášho rozhodnutia nariaďujeme, aby si udržala svoju prevahu na štyroch stoliciach: antiochijskej, alexandrijskej, konštantínopolskej a jeruzalemskej, ako aj nad každou cirkvou celej planéty…
Týmto odovzdávame lateránsky palác našej moci, ktorý prevýši všetky paláce, ďalej korunu, ozdobu našej hlavy, tiež vrchný odev, stuhy, ktoré opásavajú cisársky odev, plášť, šarlátové tuniky a všetky cisárske odevy, dôstojnosť cisárových jazdcov, odovzdávame aj cisárske žezlo, raz a navždy všetky zástavy, odznaky a vlajky, rôzne cisárske ozdoby a slávu cisárskej dôstojnosti. Preto, aby pápežská sláva bola dôstojnejšia ako cisárstvo tohto sveta, hľa, ako palác, tak mesto Rím, celú Itáliu, provincie západných území, dediny aj mestá odovzdávame nášmu otcovi Silvestrovi, pápežovi, do trvalého vlastníctva rímskej svätej cirkvi.“
