Komunikácia kresťana

Náš Boh nás prenádherne stvoril – aj zvonku, aj zvnútra. Vybavil nás jednoducho dokonale. Dal nám telá, aké nedal žiadnej inej živej bytosti a dostali sme aj dušu a ducha. Niekto možno nie je so sebou spokojný, ale Boh za to nemôže. On nás stvoril najlepšie, ako vedel. Každému, kto o tomto pochybuje, uniká cieľ jeho života.

Kde sa teda stala chyba, ak nie sme so sebou spokojní? Nepochopili sme, že čaro alebo príťažlivosť našej osobnosti nie je v našom tele, ale v našom vnútri. A najúžasnejší sme vtedy, ak je naše telo, duch a duša v jednote. Jedna z vecí, ktorá môže k tomu prispieť, je naša komunikácia. „Je mnoho zlata a korálov, ale najvzácnejšou ozdobou sú chápavé pery.“ (Pr 20,15)

Za komunikáciu považujeme všetko, čím dávame najavo svoje postoje, názory, poznanie. Nie sú to len vyslovené alebo napísané slová, ale aj naše gestá, mimika, poloha nášho tela a iné. Cieľom tohto článku je venovať sa hlavne našim slovám.

Náš Boh nás vybavil rečou, ktorú tiež nemá žiadne iné stvorenie. Pravdepodobne to urobil aj preto, aby sme si mohli našou rečou odovzdať okrem iného aj veľa lásky, a tak naplniť prikázanie: „Miluj svojho blížneho ako seba samého.“

Naše slovo má moc ovplyvniť dobré aj zlé, preto vôbec nie je jedno, čo vychádza z našich úst. Môže to priniesť požehnanie, kliatbu, zatratenie. Každá naša komunikácia má takúto moc, ale môžeme ňou ovplyvniť aj iné veci. Bezprostredne ovplyvňuje naše vzťahy s inými ľuďmi. „Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie.“ (Ef 4,29)

V živote stretávame rôznych ľudí. S niektorými nám je veľmi príjemne, niektorých by sme sa najradšej hneď zbavili. Žiaľ, nemôžeme si vyberať, milovať musíme všetkých. Niektorí ľudia nás so záujmom počúvajú, iní akoby dokázali počúvať len seba a ani nereagujú na to, čo im hovoríme. Časté je pre nich aj prerušovanie iných v reči. Medzi ktorých sa radíme my?

„Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu.“

Jakub 1,19

Božie slovo hovorí: „Ak niekto odpovie prv, ako vypočul, poslúži mu to na bláznovstvo a hanbu.“ (Pr 18,13) Jednou zo základných požiadaviek dobrej komunikácie je pozorné počúvanie. Niektorí odborníci tomu hovoria aj načúvanie alebo naslúchanie. V uvedenom verši je skryté veľa múdrosti. V komunikácii nestačí len odpovedať. Treba najskôr vypočuť. A vypočuť neznamená len počúvať. Vypočuť človeka znamená, že vnímame každé slovo, rozmýšľame o ňom, snažíme sa mu porozumieť. Ak sa nám to nedarí, snažme sa v duchu modliť aj počas rozhovoru. Len takto potom dokážeme správne reagovať na vypočuté. Neodpovedajme len preto, že sa to patrí, ale v odpovedi sa snažme vyjadriť aj to, že nás zaujímajú problémy toho druhého a že nám na ňom záleží. Neodpovedajme teda prv ako sme vypočuli, aby sme neboli bláznami a nemuseli sa hanbiť. Niektorí ľudia sa aj snažia počúvať a reagovať na počuté, ale reagujú priskoro. Nenechajú toho druhého dohovoriť a berú si slovo prv ako dotyčný povie všetko, čo mal v úmysle. „Vidíš človeka unáhleného v rečiach? Blázon má väčšiu nádej ako on.“ (Pr 29,20) Je to dosť dôležité naučiť sa pozorne počúvať. Pretože ako chceme počuť Boha, ktorého nevidíme fyzickým zrakom a nepočujeme fyzickým sluchom, ak nevieme počúvať ľudí, ktorí sú blízko nás v našom fyzickom svete?

Veci sa vždy nedajú vyjadriť jedinou vetou. Dajme možnosť dopovedať všetko, pozorne pritom sledujme súvislosti jednotlivých myšlienok. Ak nám nie je všetko jasné, pripravme si doplňujúce otázky, ale nechajme druhú stranu dohovoriť. „Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu.“ (Jk 1,19) Možno sa to stáva aj nám, že nás ľudia nenechajú dohovoriť a prerušujú nás v reči. Vtedy je celkom namieste v pokoji a slušne povedať: „Prepáč, ale ešte som neskočil.“

Ak sme pozorne počúvali a všetkému rozumeli, ďalší priebeh rozhovoru bude závisieť od toho, čo odpovieme. Radšej si dobre premyslime našu odpoveď, pretože – „Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych lieči.“ (Pr 12,18) Studňa múdrosti je Božie slovo, načerpajme z nej a „vyliečime“ mnohé zranenia, obavy, strach a iné. A to len použitím tých správnych slov. Nestojí nás to tak veľa a výsledok môže byť nad očakávanie.

Súčasťou každého rozhovoru by mala byť spätná väzba – reakcia na to, čo sme práve počuli od komunikujúceho. Rozhovory neprebiehajú len formou otázok a odpovedí, ale navzájom sa v nich zdieľame so svojimi postojmi, skúsenosťami, názormi. Očakávame pritom, že druhá strana vyjadrí súhlas alebo nesúhlas s našimi názormi, alebo iný postoj. Môže sa to vnímať aj ako prejav neúcty a nezáujmu, ak si vypočujeme nejaký názor, vôbec naň nereagujeme a začneme hovoriť o úplne niečom inom, čo nám práve prišlo na myseľ. V tomto prípade to už nie je dialóg, ale dva monológy a rozhovor stráca zmysel. Nejde nám o človeka, ale asi len o to, aby sme sa sami vyrozprávali. Smutnou stránkou v dialógu býva aj to, ak niekto za nami príde s nejakou vecou, z ktorej je nadšený, ale my vôbec nezdieľame jeho nadšenie a tvárime sa, že o nič nejde. Podobný prípad môže nastať aj vtedy, keď nie sme schopní zdieľať ani smútok toho druhého a sme voči nemu ľahostajní. A čo je ešte horšie, vôbec neriešime dôvod jeho smútku alebo prípadnú pomoc. Aj o tomto pojednáva Božie slovo. „Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi.“ (Rim 12,15)

Do medziľudských vzťahov môže negatívne zasiahnuť aj naša neúprimnosť. Tvárime sa, že je všetko v poriadku a pritom sú veci, ktoré nám na tom druhom dosť vadia, ale nepovieme mu to.

Druhá strana ani netuší, že niečo nie je v poriadku. Pritom môže ísť len o nejakú drobnosť alebo nedorozumenie. Môže to však mať za následok horkosť, domýšľavosť, odstup, nenávisť. Nenechajme to zájsť tak ďaleko. Ak nás brat alebo niekto iný „vytočí“, choďme za ním a povedzme mu to. „Keby tvoj brat zhrešil (proti tebe), choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata.“ (Mt 18,15) Naše vzťahy sa môžu týmto krokom natoľko upraviť, že budú ešte lepšie, ako boli predtým. Musíme ale dbať na to, aby naša kritika bola povedaná v láske a v pokore, aby mala šancu byť prijatá. My ľudia sme už takí, kritika nám nie je príjemná. Radšej by sme na seba počúvali samé chvály. S týmto je potrebné rátať a takýto rozhovor si radšej vopred premodliť.

„Vidíš človeka unáhleného v rečiach?
Blázon má väčšiu nádej ako on.“

Príslovia 29,20

Dnešná doba je náročná. Prináša veľa podnetov, pre ktoré ľudia strácajú pokoj. Má to za následok podráždenosť, nervozitu, nerozvážnosť, prchkosť, zlú náladu. Ale tí, čo veria Bohu, vedia, že sa nemusia znepokojovať, nech by sa dialo čokoľvek. Náš Boh má všetko pod kontrolou, vie o nás, aj o našich problémoch. „O nič nebuďte ustarostení, ale vo všetkom s vďakou predkladajte Bohu svoje žiadosti vo všetkých modlitbách a prosbách. A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi.“ (Fil 4,6-7) Veriaci človek by mal byť nositeľom pokoja v každej situácii. Aj vtedy, ak je niekto až natoľko podráždený, že na nás slovne útočí. Aj vtedy, ak sme mu nič zlé neurobili a správa sa ku nám nepriateľsky. Naša obrana nech nie je útokom. Práve vtedy si nenechajme vziať pokoj a láskavým prístupom, vľúdnosťou a trpezlivosťou zabráňme stupňovaniu napätia v rozhovore. Nereagujme na hnev druhého hnevom, ale láskou. Aj keď nám je zlorečené, my odpúšťajme a dobrorečme. „Vľúdna odpoveď odvracia prchkosť, ale urážlivé slovo vzbudzuje hnev.“ (Pr 15,1) „Prchký človek vyvoláva svár, ale trpezlivý utišuje škriepku.“ (Pr 15,18)

Komunikácia medzi ľuďmi môže prebiehať na rôznej úrovni. Závisí to napríklad od veku, vzdelania, spoločenského postavenia, od vzájomného vzťahu jednotlivcov a iných faktorov. Každý človek má iné poznanie, postoje, povahu. Nech už je rozhovoru účastný ktokoľvek, nemala by v ňom chýbať vzájomná úcta oboch komunikujúcich. Nie je dôležité, či spolu hovoria vysokopostavený s nízkopostaveným, nadriadený s podriadeným alebo vzdelaný s nevzdelaným. Obe strany by si mali vedieť navzájom vyjadriť úctu. Nie nejakú falošnú poníženosť, ale skutočnú úctu. Znamená to, že akceptujeme človeka so všetkými jeho danosťami a vážime si ho aj napriek tomu, že nemáme vždy spoločný názor. Nikto nie je viac ani menej ako ten druhý. Nepovyšujme sa nad nikoho, ani sa od nikoho nenechajme ponižovať. Zachovajme si svoju dôstojnosť, aj dôstojnosť ostatných. Ako to dosiahneme? Úcta voči iným ľuďom vychádza z našej vlastnej sebaúcty. Ak máš dostatok sebaúcty, správaš sa s úctou aj k iným. Dobrá správa je, že každý človek, aj ten najmenej dôležitý, je hodný všetkej úcty. Nikdy nedovoľ, aby s Tebou jednali nedôstojne. Uvedom si, kto si. Si milované Božie dieťa. Máš novú identitu v Kristovi. Buď na to právom hrdý! „Pristupujme teda s dôverou ku trónu milosti, aby sme prijali milosrdenstvo a našli milosť na pomoc v pravý čas.“ (Žid 4,16) „Boh nám zaiste nedal ducha bojazlivosti, ale (ducha) moci, lásky a sebaovládania.“ (2Tim 1, 7) Boh vložil do teba úžasné hodnoty. Never satanovi, že si nanič, nie je to pravda. Si úžasné Božie stvorenie. Nechaj rozvíjať svoje schopnosti, ktorými Ťa Boh obdaril. Je to len na nás, čo v živote dosiahneme. Náš Boh už urobil všetko preto, aby sa z nás mohli stať plnohodnotné osobnosti, ktoré prinesú požehnanie všade, kde sa objavia.

Vyhýbajme sa negatívnym súdom, hľadajme na ľuďoch radšej dobré veci a povzbudzujme ich. Dávajme im nádej, že každý ich problém je v Bohu riešiteľný. Buďme vďační za všetko, čo sme dostali. Či už od Boha alebo od ľudí. Ďakujme aj za maličkosti. Vážme naše slová, lebo majú skutočne veľkú váhu. Používajme ich vždy tak, aby náš Nebeský Otec mohol byť na nás hrdý a aby nemusel ľutovať, že nás pri stvorení vybavil rečou. Používajme ju na Jeho slávu.