Letnice a to, čo nasleduje po nich…

Na internete sa začínajú šíriť mnohé náboženské iniciatívy napodobňujúce prebudenia, ktoré sľubujú obnovu kresťanstva. Ich cieľovou skupinou je v prvom rade mládež, ktorá vždy bola otvorená pre inovácie a rôzne tabu témy, ako aj frustrovaní členovia cirkvi, ktorí nedokázali zvíťaziť nad svojou skazenou prirodzenosťou, považujúci sa zároveň za svätých, ako aj za hriešnikov.

Kresťanské prebudenie a obnova zborov je neustále potrebná aj v takých spoločenstvách, kde sú znovuzrodenie a krst v Duchu Svätom skutočnou, biblickou nadprirodzenou skúsenosťou, ba dokonca je dôležité, aby každá mladá generácia vstúpila do prebudenia predošlých generácií tak, že sa naplní Duchom Svätým a vnesie Božiu lásku na miesta určené Bohom a ďalej bude budovať cirkev. Generačné zmeny počas 100-ročnej histórie letnično-charizmatického hnutia boli popri raste sprevádzané aj rozruchmi, no napriek protikladom a roztržkám boli smerodajní lídri jednotného názoru, že kresťanský život a služba, ako aj fungovanie a obnova zborov môže nastať jedine na základe Božieho slova. Všeobecný konsenzus spočíval aj v tom, že charizmy Ducha majú slúžiť na budovanie, napomínanie a posilňovanie veriacich a zborov, a, samozrejme, aj na ničenie skutkov diabla.

V minulom storočí tiež existovali narcistické, egocentrické záujmy, ktoré sa snažili využiť prejavy Ducha Svätého na presadenie vlastných, sebeckých záujmov. Takto napríklad niektorí ľudia chceli získať vodcovskú autoritu, respektíve získať vplyv na iných, a v neposlednom rade maximalizovať svoje príjmy, no nedokázali sa z toho stať hnutia, ktoré by priťahovali masy ľudí. Svojvoľní ľudia, ktorí chceli upriamiť pozornosť na seba, sa v doterajších vlnách prebudenia stali marginálnymi a následne upadli do zabudnutia. Je pravda, že letnično-charizmatické hnutie nikdy nebolo statické, nemenné: rozdelilo sa na hnutia, ktoré medzi sebou súperili, sprevádzali ho rozkoly a rôzne aféry, a takmer pravidelne sa z neho oddelili skupiny nasledujúce iné vyučovania a zjavenia, v ktorých sa prejavila nenávisť voči hlavnému prúdu biblických zborov.

V posledných rokoch sa však objavili aj také iniciatívy, ako sú napríklad hipsterské hnutie alebo The Last Reformation, ktoré využívajú duchovné charizmy na potvrdenie bežných telesných hriechov vytváraním akéhosi charizmatického liberalizmu. Hnutie, hlásajúce poslednú reformáciu, ktoré sa šíri najmä na internete a ktoré je proti akémukoľvek zboru, tvrdí, odvolávajúc sa na Boha – veď na koho iného – že posledné prebudenie nenastane skrze zbory, ale skrze sieť ľudí spontánnej iniciatívy, ktorej vedúci povstávajú z takzvaných „Pioneer Training-ov“ (priekopníckych tréningov). Bez výčitiek svedomia vytrhávajú veriacich z cirkví so sľubmi o divoch a zázrakoch. Okrem dvoch spomínaných organizácií existujú ešte ďalšie hnutia, operujúce s reformami, ktoré majú spoločné to, že zbory, budujúce sa na základe Božieho slova, najmä tie mnohopočetné, sa snažia dať do negatívneho svetla, aby ich členov obrátili proti vedúcim vlastných spoločenstiev.

Najmä pre hipsterov je charakteristické zotieranie hraníc a odstraňovanie bariér medzi kresťanstvom a svetom, čo následne vedie k tomu, že prejavujú väčšie pochopenie a toleranciu voči alkoholikom, drogovo závislým, homosexuálom a najmä ľuďom žijúcim v sexuálnych hriechoch, ako voči kresťanstvu, ktoré hlása obrátenie sa z týchto hriechov. Na základe aktuálnej situácie to vyzerá tak, že klasické letničné, ako aj nezávislé charizmatické zbory a služby sa musia pozrieť zoči-voči týmto chaotickým hnutiam s nádychom falošného prebudenia. Tieto iniciatívy, vyvolávajúce dojem kresťanstva podobného divokému západu, majú podporu svetových médií a sú v rozpore s biblickým hnutím – čiže s konzervatívnym kresťanstvom – ktoré je založené na duchovno-morálnych základoch a ktoré ešte nenašlo účinnú ochranu voči krádeži oviec.

Nová trhlina nevznikla medzi charizmatikmi a anticharizmatikmi. Podstatou aktuálnej roztržky je to, na čo je potrebné využívať dary Ducha Svätého a na čo nie – čo v minulých desaťročiach spôsobilo nemalé rozruchy aj v letnično-charizmatickom hnutí. Pozitívna správa je, že v čoraz širších kresťanských kruhoch sa stáva prijateľnou otvorenosť voči nadprirodzenu a voči krstu Duchom Svätým. Je však znepokojujúce, že mnohí to využívajú na budovanie proticirkevných postojov a nerobia rozdiel ani medzi pravými a falošnými cirkvami, ba dokonca obe zatracujú a ničia, keďže obe sú cirkvi s inštitučnými zriadeniami. Štátnu cirkev miešajú so zbormi založenými na apoštolských vyučovaniach a štruktúrach, a rôzne spoločenstvá považujú za ich evanjelizačné pôsobisko, odkiaľ považujú za dôležité povolať najmä mladých ľudí, aby z nich tieto iniciatívy vytvorili svojich nasledovníkov.

Pozrime sa teraz, na čo nám je daný krst v Duchu Svätom a pomazanie.

„Objednaj si duchovného“ spustil sa kresťanský Uber Muž z Dánska v roku 2012 založil hnutie The Last Reformation (Posledné prebudenie), ktoré si vytýčilo nemalý cieľ, že pred návratom Ježiša vykoná „žatvu“ a zhromaždí všetkých obrátených. 39-ročný zakladateľ Torben Sondergaard tvrdí, že o tomto novom spôsobe dostal zjavenie vtedy, keď ho poslali preč z letničného zboru. Na základe jeho tvrdení posledné prebudenie nebude prebiehať v zboroch, ale vyvinie sa „spontánne“ zo skupín ľudí, ktorým ponúkajú internetovú platformu, do ktorej sa môže kedykoľvek a ktokoľvek prihlásiť. Kto sa stane členom, uvidí, kde sa v jeho okolí registrovali do platformy ďalší a môže ich kontaktovať (že vraj majú v celosvetovom meradle 18-20-tisíc členov). Ich mobilná aplikácia sa podobá najmä na Uber, lenže cez ňu sa neobjednávajú šoféri, ale „služobníci“, ktorí sa modlia, krstia alebo vyháňajú démonov. K získavaniu nových členov používajú start-upovské technologické výrazy ako napríklad hľadajú kickstarterov, ktorí dokážu spustiť na danom mieste prebudenie ako nejaký startup. Údaje uchádzačov sú prístupné pre organizátorov z Dánska. Členovia môžu postúpiť na vyššiu úroveň tým, že sa zúčastnia v Dánsku „pioneer training-u“ (tréning priekopníkov), následkom čoho sa stanú v danej oblasti autorizovaní organizátori. Tento spôsob propagovaný ako „prebudenecké hnutie“ sa jednak podobá na obchodné siete MLM, no pripomína aj spôsoby scientológie, kde je takisto možné postúpiť skrze rôzne kurzy a školenia. Tieto kurzy prebiehajú v dánskom centre. V zariadení s kapacitou 70 miest, ktoré sa volá Hotel Ježiš, organizujú niekoľkodňové alebo týždenné kurzy, no je možné sa prihlásiť aj na dvoj- či trojmesačný intenzívny kurz. (M. P.)

Skutočné obrátenie

Ponorenie (krst) v Duchu Svätom je svätá a nadprirodzená skúsenosť, na ktorej majú účasť veriaci v Ježiša Krista, ktorí prijímajú veľkňažskú službu Pána, ktorú vykonáva v nebi pred Otcom za ľudí, ktorí v Neho veria a sú znovuzrodení.

Právo vyliatia Ducha Svätého získal Ježiš od Otca po svojom nanebovstúpení. Ducha Svätého najprv vylial na päťdesiaty deň po svojom vzkriesení – na Letnice (začiatkom žatvy obilia) – na sto dvadsiatich učeníkov očakávajúcich vo vrchnej dvorane v Jeruzaleme. Tretia osoba Svätej Trojice zostúpila na Petra a jeho spoločníkov v sláve vo forme ohnivých jazykov a všetkých naplnila. Následne začali chváliť Pána v skutočných cudzích jazykoch, ktoré však sami neovládali a hovorili o veľkých veciach Božích. Vyliatie Ducha Božieho bolo sprevádzané aj hlukom silného vetra, ako aj inými znameniami, ktoré nie sú v Písme konkretizované a ktoré vonkajší pozorovatelia opísali, akoby išlo o stav opitosti. Proroctvo Jána Krstiteľa sa naplnilo najprv na Letnice: pri stretnutí s Ježišom Nazaretským predzvestoval pri rieke Jordáne, že ten, kto ide po ňom, bude krstiť v Duchu Svätom: „Ja vás krstím vodou na pokánie; ale ten, ktorý prichádza po mne, je mocnejší ako ja, ktorého obuv nosiť nie som hoden – ten vás bude krstiť Svätým Duchom a ohňom, ktorý má svoju vejačku vo svojej ruke a prečistí svoje humno a zhromaždí svoju pšenicu do sypárne, ale plevy bude páliť neuhasiteľným ohňom.“ (Mt 3,11-12)

Je všeobecne známe, že počas Ježišovej pozemskej služby nikto nebol pokrstený Duchom Svätým, keďže to nebolo úlohou Jeho vtedajšieho poslania. Táto činnosť je totiž kľúčová počas Ježišovej nebeskej, veľkňazskej služby, podmienkou ktorej bolo nanebovstúpenie. Takmer dvetisíc rokov je to jedna z Jeho najdôležitejších služieb pre veriacich v Neho. Je potešujúce, že čoraz viac veriacich v Ježiša, nezávisle od denominačnej príslušnosti, žiada Otca o skutočný zážitok krstu Duchom Svätým, ktorého realizáciu vo všeobecnosti potvrdzuje hovorenie v jazykoch.

Je dôležité vedieť aj to, že počas ponorenia v Duchu Svätom sa celá osoba veriaceho dostane pod vládu Ducha Svätého vrátane neviditeľných aj fyzických súčastí osobnosti. Ježiš v súvislosti s prijatím Ducha Svätého, okrem obrátenia a viery, zdôrazňuje aj duchovný smäd, keď oslavujúcemu ľudu povedal: „Potom v posledný, v ten veliký deň sviatku stál Ježiš a volal: Ak niekto žízni, nech príde ku mne a pije! Kto verí vo mňa, ako hovorí Písmo, rieky živej vody potečú z jeho vnútra.“ (Jn 7,37-38)

Písmo vyzdvihuje dve formy naplnenia sa Duchom: jedna zdôrazňuje, že Duch zostúpi na veriacich a zvonka sa vleje dovnútra, a druhá, že Duch Svätý sa vylieva zvnútra smerom von. Vnútorný postoj veriaceho pripodobňuje k pitiu: Duch človeka, ktorý je smädný po Duchu Svätom, pije Ducha Božieho, následne, ako sa naplnil pomazaním, zmení sa smer pôsobenia: už nielen zvonku dovnútra, ale aj z ducha veriaceho začne vychádzať Duch Boží smerom von, čím bude krst v Duchu Božom dokonalý, čo sprevádzajú duchovné, citové, ba dokonca aj fyzické prejavy.

Sú však dnešné prejavy krstu Duchom Svätým rovnocenné s tými, ktoré zažila raná apoštolská cirkev? Mnohí odmietajú dnešné letničné prejavy, keďže sú presvedčení, že dnešné charizmatické prejavy nemajú tú istú hodnotu ako tie, ktoré sa diali v čase apoštolov. Napriek tomu, že za týmito tvrdeniami sú častokrát zlé motívy, musíme brať do úvahy, že skutočne existujú kvalitatívne rozdiely medzi tým, ako sa kto naplní Duchom Svätým. Boli si toho vedomí aj v apoštolskom období, v rozpore s dnešnými praktikami, keďže mnohí sú presvedčení o tom, že všetky spirituálne prejavy majú rovnakú hodnotu.

Dôvody rozdielov môžu pochádzať z Božej suverenity, no takisto v nich figuruje aj ľudský faktor. Napríklad, vôbec nie je jedno, kto s duchovným cieľom koná službu kladenia rúk. Služba kladenia rúk je svätá, je to v Biblii výnimočná udalosť. Pán pri nej spolupracuje so svojím služobníkom, keď je kladenie rúk v súlade s Jeho dokonalou vôľou a cieľmi. Jozue dokázal úspešne viesť Izrael do zasľúbenej zeme, keďže Mojžiš na neho položil ruky na Pánov príkaz. (5Moj 34,9)

Na základe knihy Skutkov apoštolov v ranej cirkvi vidíme, že služba kladenia rúk prebiehala v prvom rade prostredníctvom apoštolov, pomazaných duchovných darov, ako aj presbyterov. V jeruzalemskom zbore prebiehalo pomazanie diakonov skrze apoštolov, evanjelista Filip pozval apoštolov do Samárie po tom, ako sa ľudia obrátili k Pánovi, aby Samaritáni prijali Ducha Svätého skrze službu kladenia rúk. Učeník v Damasku menom Ananiáš poslúchol Božie zjavenie a slúžil Pavlovi, ktorý sa naplnil Duchom Svätým.

Apoštol Pavol v Liste Rimanom zdôrazňuje, že by chcel navštíviť tam žijúcich bratov, keďže im chcel odovzdať duchovné dary. Jedným zo svätých spôsobov tejto činnosti je kladenie rúk. Je dobré vziať do úvahy aj príklad Timoteja, najmä tými, ktorí popierajú biblickú štruktúru miestnych zborov. Timotejovi dal Pán dary milosti skrze kladenie rúk presbyterov a apoštola Pavla (1Tim 4,14, 2Tim 1,6). Ďalej by sme mohli spomenúť aj vyslanie Pavla a Barnabáša, ich pomazanie na apoštolskú službu, ktorá taktiež nenastala suverénnym spôsobom, následkom rozhodnutia z ich osobných túžob, ale presbyteri v zbore v Antiochii nasledovali zjavenie Ducha Svätého, keď na dvoch vyvolených položili ruky, pomodlili sa za nich a „vyslali“ ich na misijnú službu.

V súvislosti so službou kladenia rúk je dôležité zamyslieť sa nad upozornením apoštola Pavla Timotejovi: „Rúk na nikoho rýchle nevkladaj ani sa nezúčastňuj cudzích hriechov. Seba ostríhaj čistého.“ (1Tim 5,22) Takže, v súvislosti s kladením rúk je dôležité nasledovať tri dôležité kritériá: nerobme to unáhlene, nemajme účasť na hriechoch iných a slúžme s morálnou, duchovnou ako aj fyzickou čistotou.

Jedným z dôvodov, prečo sa na mnohých miestach stráca nadprirodzená hodnota naplnenia sa Duchom Svätým, je, že sa služba kladenia rúk používa v rozpore s Božím slovom. V poslednom čase sa stalo všeobecne prijateľným, že všetci môžu slúžiť skladaním rúk a neberie sa do úvahy, že namiesto požehnania môže prísť ešte viac problémov z toho, keď telesným napodobňovaním skladajú ruky na duše hľadajúce Boha ľudia, ktorí žijú v hriechoch alebo pod vplyvom démonov, jednoducho s cieľom, aby nad nimi panovali. No deformácie môžu pochádzať aj z toho, keď sa určité skupiny na svojich zhromaždeniach nezaujímajú o nič iné, iba o to, aby vynútili od veriacich nejaké nadprirodzené prejavy: exhibicionistický charizmatický cirkus už aj v minulosti rozvrátil viacero zborov a spôsobil rôzne rozdelenia a zlomy v životoch veriacich.

Prejavy Ducha Svätého a najmä pôsobenie Jeho moci mocne vplýva na tých, ktorí túžia vidieť pôsobenie Božej moci vo viditeľnom svete, prácu v životoch ľudí. Cirkev to veľmi potrebuje, keďže väčšina ľudí prichádza k Ježišovi v zdémonizovanom stave a od démonov a kliatob je ťažké alebo presnejšie povedané až nemožné sa oslobodiť. Hipsterská cirkev a iné hnutia, ktoré vyznávajú liberálne postoje voči hriechu, dokážu veriacich priťahovať aj preto, že namiesto vyháňania démonov vyznávajú, že hriešnikov hľadajúcich Boha je potrebné prijať v takom stave, v akom sú, a tvrdia, že postupne sa sami zmenia chodením na zhromaždenia a skrze lásku. Táto prax je však založená na mylnom vysvetlení Evanjelia. Ježiš si skutočne sadol a aj jedol s hriešnikmi, rozprával sa s nimi, ale robil to preto, aby im hlásal nutnosť obrátiť sa z hriechov a aby z nich vyhnal démonov a uzdravil chorých, ktorí boli medzi nimi. To posledné veľmi radi praktizujú aj hipsteri, neberú však do úvahy, že zlí duchovia spôsobujú aj mnohé choroby a že oslobodenie od démonov je základnejšou potrebou hriešnika, keďže mu bude skrze to umožnené úplné obrátenie.

Pomazanie je dané na vykonanie Božích skutkov, veď sa pozri na mesiášske programové vyhlásenie Ježiša: „Duch Pánov je nado mnou, a preto ma pomazal zvestovať chudobným evanjelium, poslal ma uzdravovať skrúšených srdcom, vyhlásiť zajatcom prepustenie a slepým návrat zraku, zlomených poslať na slobodu a vyhlásiť rok Pánov príjemný.“ (Lk 4,18-19) Na základe tohto zjavenia pomazanie je v prvom rade dané pre hlásanie evanjelia, respektíve uschopňuje veriacich pokrstených Duchom Svätým pre svedectvo o Ježišovi. Znamená to sejbu dobrého semena, na čom má mať účasť každý veriaci na základe jeho povolania. Keďže vydávanie svedectva je všeobecnou úlohou všetkých veriacich, hlásanie Slova je v prvom rade zodpovednosťou kresťanov, ktorí majú dar služobnosti. Apoštol Pavol to zhrnul nasledovne: „A majúc rozdielne dary, podľa milosti, ktorá nám je daná, buď proroctvo, nech je v úmere s vierou; buď službu, verný v službe; buď ten, kto učí, v učení; buď kto napomína, v napomínaní; ten, kto sa zdieľa, v prostote; kto je predstavený, v pilnosti; kto činí milosrdenstvo, nech to robí veselou tvárou, ochotne.“ (Rim 12,6-8)

Nebola to náhoda, že pred zástup, ktorý sa zhromaždil kvôli udalostiam spojených s vyliatím Ducha Svätého na Letnice, sa postavil práve apoštol Peter. Jeho letničná reč bola nadprirodzená, spolupracoval s ním Duch, a tritisíc židov prijalo Ježiša za Mesiáša. Osoby, ktoré sa nazývajú nasledovníkmi Krista a ktoré sa snažia „zosobášiť“ svet a kresťanstvo, by si mali všimnúť, že ani Peter, ani ostatní apoštoli nehovorili poslucháčom maznavé reči, hladkajúce hriešnikov, ale slúžili Slovom tak, že v srdciach mnohých poslucháčov vyvolali skutočné oľutovanie hriechov: „A keď to počuli, boli hlboko dojatí, až do srdca.“ (Sk 2,37)

Dnes však počujeme o takých „prebudeneckých“ zhromaždeniach, kde tí, ktorí sa skutočne obrátili, zatrpknú, pričom kresťania žijúci v hriechu a bezbožníci sa zabávajú, ba dokonca na zhromaždeniach dievčatá sedia v lonách chlapcov – neraz nemajú pod kontrolou svoje telesné túžby – počúvajúc tých, ktorí „tárajú“ na pódiu. Takto sa zahrávajú s milosťou a sú nadšení uvoľnenou atmosférou zábavy, ktorá vzniká tým, že každý si robí, čo chce. To je podľa nich reforma, po ktorej túžia mladí ľudia. Naproti tomu pred zhromaždením „v hornej dvorane“ nastalo aj niečo iné, čo praví veriaci nemôžu opustiť. Ide o to, že ľudí, ktorí prijali Ježiša Krista a oľutovali svoje hriechy Peter vyzval nasledovne: „Zachráňte sa od tohoto pokolenia krivolakého.“ (Sk 2,40) Apoštol teda volal týchto neofitov (dosl. „novovštepených“, grécky výraz pre novoobrátených ľudí – pozn. red.), aby sa stali jednoznačnými nasledovníkmi Ježiša a to bez hriechu.

Na základe vyučovania celého Písma Svätého je možné od Pána prijať milosť pokorným srdcom, skrze podriadenie sa Božiemu slovu: „Boh sa pyšným protiví, ale pokorným dáva milosť.“ (Jk 4,6) Na mieste, kde je prebudenie potvrdené biblickou mierou, dáva Duch Svätý do popredia Božie slovo, Evanjelium, Ježišovo ukrižovanie a vzkriesenie, čo je nasledované znameniami a zázrakmi. V ranej cirkvi slúžili tomuto cieľu svedectvá veriacich, o čom hovorí Lukáš po ukameňovaní Štefana ohľadom budúcich dní: „A tak tí, ktorí sa rozpŕchli, prešli každý svojou stranou a zvestovali slovo.“ (Sk 8,4)

Uzdravenie

Druhou úlohou mesiášskeho programu je uzdravenie pokorných srdcom. Ježiš pred naplnením sa Duchom Svätým nikomu nezjavil, že má odpustené hriechy, stalo sa tak až po Jeho pomazaní. Keď ide o odpustenie hriechov našich blížnych, my častokrát nie sme trpezliví a rýchlo rozdávame v mene Pánovom tento základný dar milosti bez toho, aby sme sa presvedčili o ich úprimnom vyznaní hriechov, respektíve o skutočnej viere obrátených v spásonosné Ježišovo dielo. Pritom Evanjelium jednoznačne hovorí o tom, že Pán zjavil hriešnikom odpustenie hriechov skrze pomazanie. Nestačí im len tak na základe dobroprajnosti voči hriešnikom hovoriť o odpustení. Moc zväzovania a rozväzovania je založená na základe zjavenia Ježiša Krista a na základe pomazania Duchom Svätým. Nie je dobré sa s tým len tak zahrávať, no najmä nie takým ľuďom, ktorých skutočné obrátenie je samo osebe pochybné. Taktiež je pravdou aj pravidlo, ktoré sa týka akéhokoľvek spôsobu prijatia milosti, a to, že viera bez skutkov je mŕtva.

Často je potrebné preorať vyschnutú pôdu srdca, čo dokáže vykonať Božie slovo: „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca.“ (Žid 4,12) Sprostredkovanie milosti je mnohokrát spojené aj s uzdravením rôznych chorôb, čo potvrdzujú mnohé príbehy z evanjelií. Preto správne postupujú tí, ktorí sa pri tom, keď ľudia prijmú Pána, modlia aj za ich uzdravenie. Aj dnes platí pre učeníkov Ježišov odkaz: „A poslal ich kázať kráľovstvo Božie a uzdravovať nemocných.“ (Lk 9,2) Je potrebné Pána poslúchať s vierou a On potvrdí Slovo.

Oslobodenie

Treťou úlohou Kristovho programu je oslobodenie zajatých, rozviazanie satanských reťazí, vyhnanie démonov, ako aj zlomenie kliatob v životoch ľudí.

Vzťah s Duchom Svätým sa najnovšie charakterizuje ako niečo, čo vo vzťahu s Ježišom spôsobuje kresťanom radosť. Je pravda, že úlohou Ducha Svätého je vydávanie svedectva o Pánovi a zjavenie Jeho osoby v životoch veriacich, ako aj to, že skrze Ducha Božieho sa vylieva naša láska voči Ježišovi Kristovi, v ktorej povediac slovami apoštola Petra: „… plesáte radosťou nevysloviteľnou a oslávenou.“ (1Pt 1,8b) No tí, ktorí tvrdia, že kresťanstvo je najmä o zábave, zvádzajú ľudí.

Duch Svätý viedol Ježiša po pomazaní na púšť, kde sa dostal do priameho konfliktu so samotným Satanom a po porazení pokušení začal hlásať Božie kráľovstvo. Takmer okamžite sa musel pozrieť zoči-voči tomu, že synovia Izraela sú ako ovce bez pastiera – žijú v zajatí temných, pustošiacich síl. Počas celej svojej pozemskej služby musel Ježiš Nazaretský konfrontovať satanské sily. Pravidelne vyháňal z ľudí zlých duchov, démonov, ktorí ho poslúchali. Duch Svätý bol kľúčovým účinkujúcim v ničení Satanovho kráľovstva vtedy a aj dnes.

Vyháňanie démonov mnohí považujú za mágiu. O mágii môžeme hovoriť vtedy, keď sa niekto bez Ducha Svätého snaží vyhnať z ľudí démonov, čo nemá žiadny význam, ba dokonca, môže byť na škodu veci. Avšak Ježiš ľudí neoslobodzoval skrze mágiu, ako ho ohovárali jeho nepriatelia, ale démonov vyháňal skrze Ducha Božieho, čo potvrdzovalo Božiu prítomnosť: „Ale ak ja Duchom Božím vyháňam démonov, vtedy nečakane prišlo k vám kráľovstvo Božie.“ (Mt 12,28)

Apoštoli, ale najmä apoštol Pavol, pravidelne používali pomazanie na boj proti temným duchovným mocnostiam. Aj oni vyháňali z ľudí démonov, ba dokonca, konfrontovali zlých anjelov, ktorí vládli nad oblasťami, mestami, spoločenstvami, aby ich držali vo vzbure voči Bohu a aby ich rôznym spôsobom utláčali. O tomto boji píše apoštol Pavol takto: „Lebo nie je nám zápasiť s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach.“ (Ef 6,12)

Krst v Duchu Svätom uschopňuje veriacich ničiť diablovu prácu, keďže to patrí medzi základné body Kristovho programu, ktorý vo svojej dobe úspešne realizovala aj raná apoštolská cirkev. Ani v jednej kapitole Skutkov apoštolov nechýba konfrontácia cirkvi, ktorá reprezentuje Božie kráľovstvo, a sveta, v ktorom vládne duch tohto sveta. O Duchu Svätom Ježiš povedal, že nás uvedie do každej pravdy, to znamená, že nám dá spirituálne poznanie toho, ako funguje zlo vo svete, o jeho mocenských centrách, reprezentantoch a systémoch, ktoré držia masy ľudí v zajatí. Voči nim Duch Svätý zabezpečuje charizmatickú moc a silu.

V nových kresťanských hnutiach, ktoré sľubujú moderné reformy, nevidno tieto základné pravdy evanjelií, pričom by mali pochopiť, že prebudenie sa nedá robiť „na zelenej lúke“, lebo svet leží v zajatí satanských síl, pričom väčšina ľudí, ktorí žijú vo vzbure voči Bohu, chce radšej spolupracovať so satanskými silami ako so živým Bohom. Kresťanstvo v dnešnom svete nemá rozhodujúcu úlohu, lebo keby ju malo, svet by nebol v takom stave, v akom sa nachádza. Ľudia, ktorí chcú v tejto oblasti dosiahnuť zmenu, musia vychádzať z toho, že Pán ju chce zmeniť, chce oslobodiť zajatých tohto sveta. Zajatie ľudí má aj dnes tie isté dôvody, ako za čias Ježiša a apoštolov a to sú: hriechy, kliatby, démoni, zlí anjeli ako aj samotný Satan a, samozrejme, aj kultúrne, hospodárske, náboženské, politické zriadenia, ktoré v plnej miere stoja v ceste možnosti spoznať pravdy evanjelia. Hlásanie evanjelia nie je všade zakázané, no dnešné svetové zriadenie zabraňuje spoznaniu Božích právd.

Aj dnes musia kresťania pôsobiť v oslobodzujúcej službe, aby čím viac ľudí dokázalo prejsť z moci temných síl do Božej prítomnosti – pod Božiu vládu. Hipsteri a ľahostajní kresťania stoja na zlej strane, keďže neberú do úvahy zjavenie apoštola Jána: „Kto robí hriech, je z diabla, lebo diabol hreší od počiatku. Na to sa ukázal Syn Boží, aby skazil diela diablove.“ (1Jn 3,8) S pomocou Božieho pomazania je potrebné najprv zničiť diablovu prácu a následne na jej mieste vystavať Božie kráľovstvo.

Ďalšia práca Mesiáša, ktorá sa týka oslobodenia zajatých, je prepustenie utláčaných a závislých. Čo sa týka starozmluvného Izraela, sloboda pre neho znamenala na jednej strane opak otroctva, čiže je to pojem charakterizujúci spoločenské postavenie jednotlivca, no na druhej strane sa týka aj nezávislosti od cudzej moci. Pre Izrael zabezpečovali slobodu vždy Božie oslobodzujúce zázraky, nadprirodzené intervencie a základom zachovania jeho existencie bola poslušnosť voči slovám Zmluvy. Následkom prestúpenia Zmluvy bol však útlak, strata duchovných a materiálnych statkov, ľudských životov a tiež vlastného štátneho zriadenia, ako aj vyhnanstvo. Podstata židovských dejín vlastne spočíva v tomto.

Základnou zložkou očakávania na Mesiáša je nový exodus, čiže oslobodenie od duchovného, politického, hospodárskeho útlaku tohto sveta. Nová zmluva nepopiera význam oslobodenia v Starej zmluve, no na prvé a najdôležitejšie miesto dáva morálnu a duchovnú slobodu, keďže národná a politická sloboda je súčasťou ovocia duchovnej slobody. Pred pádom starozmluvného Izraela nastal práve duchovný a morálny úpadok – Izrael upadol do otroctva hriechu – a následne sa prejavila sociálna nespravodlivosť, spoločenské konflikty, vojenské porážky, prenasledovanie tých, ktorí hovorili v Božom mene, a napokon zahnanie medzi národy, otroctvo, bezprávny stav, prenasledovanie a boj za stratenú slobodu.

Nová zmluva v prvom rade zdôrazňuje slobodu od hriechov, zákona a smrti, z čoho nás vykúpila zmierujúca obeť Ježiša Krista. V našich životoch to zakúsime skrze súčinnosť kázaného Slova a pôsobenia Ducha Svätého. Zachovanie slobody je možné pod vplyvom vlády Ducha Svätého, keďže o slobodu oberajú veriacich telesné skutky, ktoré ich osobu vystavujú vplyvom satanských síl spôsobujúcich zajatie a otroctvo. Podstatou slobody je milosť, ktorú Pán daroval tým, ktorí veria v Neho. Vieme v nej žiť vtedy, keď prijmeme a nasledujeme učenie Ježiša a apoštolov: keďže sloboda je súčasne aj našou úlohou, ktorú dokážeme trvalo uskutočňovať jedine vtedy, keď je náš život pod neustálym Božím vedením.

V populárnych kresťanských smeroch dochádza v širokom meradle k zneužívaniu slobody, no môžeme to tvrdiť aj o niektorých cirkvách a zboroch. Rozdiel a zároveň aj príčina konfliktov medzi kresťanmi spočíva v tom, že v mnohých zboroch prebieha boj proti neprávosti, kým zasa inde je charakteristická morálna pasivita a relativizmus; a na hipsterov a „cool kresťanov“ sa vzťahuje prehlásenie apoštola Petra: „… ktorí im sľubujú slobodu, oni, ktorí sú sami otrokmi skazy. Lebo kým je ktosi premožený, tomu je i rabom.“ (2Pt 2,19)

V priebehu dejín cirkvi stroskotalo a na duchovnom smetisku cirkevných dejín skončilo množstvo kresťanských iniciatív. Pre nás všetkých je poučením pád starozmluvného Izraela, pričom apoštol Pavol jednoznačne upozornil, že sa to môže stať aj kresťanom, keď sa postavia proti pravdám Zmluvy učinenej s Bohom.

Duchovné poznanie

Štvrtou úlohou Mesiáša je otvoriť oči slepým, čo sa týka uzdravenia všetkých druhov slepoty. Pomazanie je dané na uzdravenie nielen fyzickej, ale aj duchovno-duševnej slepoty. Zázraky uzdravenia slepých v evanjeliách vrátili ľuďom fyzické i duchovné videnie. Ten, ktorý stvoril oko človeka, dokáže ho aj uzdraviť.

Uzdravujúce zázraky evanjelií potvrdzujú, že telo človeka nie je produktom evolúcie, ale je inteligentným dielom, a Ten, ktorý naše telo stvoril, má aj schopnosť, ktorou dokáže obnoviť zdravie a fungovanie tela. Boží Syn, ktorý sa vzdal božstva, bol schopný uzdraviť rôzne choroby tu na zemi až po tom, ako na Neho zostúpila moc Ducha Svätého. Tento fakt potvrdzuje, že Duch Svätý má stvoriteľskú a uzdravujúcu moc nad naším telom. Ďalším dôležitým faktom je, že Duch prišiel do sveta a činil zázraky uzdravenia iba cez stelesnené Slovo, čo znamená, že vo viditeľnom svete, v celej osobnosti človeka, v čom je zahrnuté aj naše telo, spolupôsobí so Slovom.

V našom tele a vo všetkých bunkách, z ktorých sa skladá, ako aj do našej podstaty je od počiatku zakódovaná otvorenosť a schopnosť prijatia Slova a stvoriteľskej práce Ducha, a to nielen Božieho uzdravenia, ale tiež schopnosť prijať vzkriesenie večného neporušiteľného života a znovustvorenie. Apoštol Pavol to charakterizuje nasledovne: „No, telo nie smilstvu, ale Pánovi a Pán telu.“ (1Kor 6,13b) Ani Duch Svätý, ani Slovo nie sú nášmu telu a jeho zložkám cudzie: naše telo je od počiatku stvorené tak, aby bolo schopné prijať Božiu uzdravujúcu a stvoriteľskú moc, ako aj podstatné zmeny v súlade s Božou vôľou.

Žiaľ, vyzerá to tak, že mnoho letničných a charizmatických zborov sa vzdalo boja za uzdravenia skrze vieru – aspoň čo sa týka vedúcich. Avšak vyššie spomenuté hnutia vysoko vyzdvihujú pravdy uzdravenia, ktoré letniční zatlačili do úzadia, a tým priťahujú mladých ľudí, ktorí sú hladní po nadprirodzenom, a podľa všetkého medzi nimi aj sú skutočné uzdravenia. Starí letniční a charizmatici si musia uvedomiť, že si dokážu zachovať a posilniť svoje miesto v prebudení iba vtedy, keď sa neodvrátia od pomazania, od Božích uzdravujúcich zázrakov, ale budú ich hlásať a budú sa modliť za chorých.

Slepota je v Svätom Písme taktiež symbolom duchovného kompromisu a zatvrdnutia. Izaiáš prorokoval o Izraelovi, ktorý sa odrhol od Zmluvy, takto: „… očakávame svetlo, a hľa, tma, čakáme na žiaru, no putujeme v temnote. Ako slepí ohmatávame stenu, tápeme ako ten, čo nemá oči, napoludnie sa potkýname ako za súmraku a medzi zdravými sme ako mŕtvi.“ (Iz 59,9b-10) O zbore v Laodicei, s ktorým mnohí stotožňujú dnešné priemerné samoľúbe kresťanstvo, Duch Boží zjavil: „… a nevieš, že si biedny, úbohý, chudobný, slepý a nahý…aby si si odo mňa kúpil…masť na pomazanie očí, aby si videl.“ (Zj 3,17b-18b) Mohli by sme tu tiež spomenúť slepotu učeníkov idúcich do Emauz, ktorí v spolucestujúcom nespoznali vzkrieseného Ježiša ani vtedy, keď im z Písma vysvetľoval nutnosť utrpenia a smrti, ale po tom, ako Pán požehnal a lámal chlieb „… sa im otvorili oči a spoznali ho“ (Lk 24,31a).

Duch človeka pôvodne disponoval schopnosťou vidieť a počuť, ale pádom do hriechu sa dostal pod vládu ducha smrti, ktorý ho urobil slepým a hluchým na Boha a Božie veci. Následkom toho vieme vnímať, vidieť a chápať len viditeľnú skutočnosť, zatiaľ čo neviditeľná z nášho zorného uhla vypadla: stali sme sa materialistami, neschopnými pochopiť najvyšší svet – zmenili sme sa na bytosti pripútané k zemi.

Ježiš povedal Nikodémovi: „Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie.“ (Jn 3,3b) Toto vyhlásenie znamená však aj to, že ak sa „narodíme znova“, uvidíme Božie kráľovstvo, totiž oči nášho ducha sa otvoria a budeme vidieť skutočnosť, ktorá je pre naše fyzické oči neviditeľná, jej hodnoty – predmety našej viery. Apoštol Pavol v liste Efezanom píše, že sa modlí za veriacich, aby dostali ducha múdrosti a zjavenia, ktorý osvieti oči ich srdca. Teda kollýriovou masťou na naše duchovné oči je pomazanie múdrosti a zjavenia, ktoré je pre väčšinu klasických a nových kresťanských iniciatív nedostatkovým tovarom. Ak nebudeme hľadať Pána za tým účelom, aby sme získali väčšie nebeské videnie, zjavenie, môžeme padnúť do pasce, ktorú Ježiš charakterizuje tak, že slepý vedie slepého. Vznikajúci charizmatický chaos je dôvodom urobiť všetko pre to, aby prebudenie nazývané ako posledné či konečné neskončilo v priepasti.

Nie sú iné Letnice

Po vyliatí Ducha Svätého v deň Letníc bolo apoštolom jasné, že cieľom ich pomazania je, aby hlásali evanjelium Ježiša Krista a po tom, ako novoobrátených pokrstia, musia z nich urobiť učeníkov Ježiša Nazaretského. V jeruzalemskom zbore sa už v deň Letníc následkom Petrovej kázne obrátilo viac ako tritisíc židov, pokrstili sa vo vode a naplnili sa Duchom Božím, čím sa zrodila cirkev, ktorá je pôvodnou a pravou svätou cirkvou naveky.

Spoločenský poriadok novej eklézie sa vyformoval rýchlo, bol založený na zjavení Ducha a jej členovia boli ľudom Novej zmluvy. V prvom rade apoštol Peter vyhlásil, ako sa dá dostať do zmluvného vzťahu s Bohom – do spoločenstva s Ježišom Kristom: „Čiňte pokánie, a nech sa pokrstí jeden každý z vás na meno Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov, a dostanete dar Svätého Ducha.“ (Sk 2,38) Postupom času však cirkvi vstup do zmluvného vzťahu s Bohom v značnej miere pozmenili, na čo však nemali žiadne splnomocnenie ani právo. Tam, kde veriaci prijímajú Ducha Pravdy, nasledujú apoštola Petra, a nie cirkevnú tradíciu.

Napriek tomu robia veľkú chybu tí „reformátori“, ktorí dávajú do jedného vreca veriacich, ktorí naplňujú pravdy zmluvného vzťahu, s takými cirkvami, ktoré tieto pravdy chtiac či nechtiac ignorujú. Rovnako ako pri predchádzajúcich zmluvách, Boh vyžaduje od ľudí naplnenie podmienok vstupu do Novej a Večnej zmluvy.

O prvom zbore – akomsi prototype cirkvi – píše Lukáš, že zotrvávali v učení apoštolov a na modlitbách (Sk 2,42). Potom pokračuje nasledovne: Hipsteri pozor! „A prišla bázeň na každú dušu, a dialo sa mnoho zázrakov a divov skrze apoštolov.“ (Sk 2,43) Na tomto mieste by som chcel poukázať len na význam slova spoločenstvo (koinónia), ktoré nepoukazuje na sieť, ale na koinóniu smerom k Bohu (vertikálnu) a smerom k ľuďom (horizontálnu). Zbor sa zakladá na dvojsmernom spoločenstve, ktoré sa prejavuje v spoločnom chválení, uctievaní Boha, kázaní, počúvaní a praktizovaní Slova, respektíve v spoločných modlitbách. Prejavy spoločenstva smerom k ľuďom: prijatie, milovanie, uctenie si jeden druhého, spoločenstvo služby svätým, starostlivosť o potreby, komunikácia, pohostinnosť, solidarita, vzájomná starostlivosť a riešenie úloh. Večera Pánova vyjadruje oba smery spoločenstva.

Pre nastupujúce obdobia služieb v cirkvi bol smerodajný jeruzalemský vzor. Život spoločenstva a misia smerom k svetu boli oddelené. A čo sa týka spoločného majetku, nebol povinný ani v jeruzalemskom zbore, čo dokazujú Petrove slová podvádzajúcemu Ananiášovi: „Či azda nebolo tvoje, keď bolo nepredané? A keď bolo predané, tiež bolo v tvojej moci.“ (Skutky 5,4a)

Teraz sa v krátkosti pozrime na niekoľko právd aj o štruktúre zborov.

Zbory, a nie siete

Zbory vznikali väčšinou ako ovocie služby apoštolov a ich spolupracovníkov. Pravdaže, existovali aj výnimky v niekoľkých desaťročiach po Letniciach. Novovzniknuté spoločenstvá boli v prvom rade pod apoštolskou autoritou, ale na zakladaní zborov, na vytvorení ich organizačnej štruktúry a riadení sa podieľali aj spolupracovníci apoštolov. Optimálny počet ich členov neudávajú a je hlúpe zastávať sa modelu zborov s veľkým, či malým počtom členov, lebo každý dokáže k Božej práci pridať len toľko, koľko mu je dané z neba. Ježiš jasne povedal, že budú takí, ktorým je dané veľa a budú takí, ktorým je dané málo. Preto nemá význam dohadovať sa, ani vymýšľať teórie na to, aby si niekto niečo potvrdil. Skutoční Boží služobníci vedia, že sú len správcami a budú musieť vydať počet, pričom základom vydania počtu pre každého je to, čo dostal od Majiteľa.

Rané zbory pozostávali z presbyterov, diakonov, spoločenstva svätých a postupne sa k nim pripojili neofyti (novoverci) – ale aj takí, ktorí sa naozaj neobrátili. Aj apoštolská cirkev mala apostatov, ktorí sa odtrhli od Pána, zborov a vrátili sa do svojho hriešneho životného štýlu; ale boli aj takí, ktorí sa stali bludármi.

Neskôr spomedzi presbyterov vyzdvihli takého vedúceho, ktorý sa stal prvým pastorom spoločenstva. Napríklad pastorom jeruzalemského zboru sa stal Ježišov brat Jakub. On vyniesol definitívne rozhodnutie na apoštolskom sneme v Jeruzaleme v súvislosti s bratmi, ktorí sa obrátili z pohanského pozadia. Podobne, keď sa Pavol vrátil zo svojej misijnej cesty do Jeruzalema, Jakub a starší mu dali rady, čo má robiť vo Svätom meste. Teda v dôsledku práce Ducha Svätého nevznikali siete, ale zbory, v ktorých úroveň duchovného života bola aj v tej dobe kolísavá, premenlivá. Poctiví veriaci to však nepovažovali za dôvod, aby voči nim vypracovali alternatívy – ale ich úsilie a služba boli zamerané na obnovenie, nápravu a požehnanie života spoločenstva. To dokazujú aj listy apoštolov, ktoré písali zborom a ktoré neadresovali rôznym službám (ministries), sieťam, organizáciám alebo ekumenickým podujatiam, ale spoločenstvám na konkrétnom zemepisnom mieste, ktoré mali biblické poznávacie znaky. Dnes, ak by bolo popri obnove života spoločenstva niečo potrebné, tak je to obnovenie autority miestnych zborov, ktoré stoja na biblických základoch, a nie ich destabilizácia.

Na záver je potrebné povedať pár slov aj o služobných úradoch, lebo aj túto oblasť obklopuje rastúci chaos. Pomýliť si päť služobných darov s darmi Ducha Svätého je omyl, ktorý vyvoláva rozdelenia v tele Kristovom. Služobným darom Boh vyzbrojí len niektorých, a to nie na základe túžob ľudí, ale na základe svojej suverénnej voľby. Do týchto úradov umiestňuje Pán ľudí, ktorých si na to povolal, čo cirkev rozozná a legalizuje. Ak si niekto len na základe svojich túžob privlastní niektorý z týchto úradov, alebo ho vymenujú na základe akýchsi rýchlokurzov, ale Boh ho na to neurčil, z toho človeka bude len majetnícky pseudoapoštol, falošný prorok, zlý robotník, ktorých dosť veľa pobehuje po všetkých kútoch sveta, podobne ako aj v našej krajine. Tieto osoby by boli požehnaním pre cirkev až vtedy, keby sa vzdali svojej samozvolenosti, ukončili by svoju nepožehnanú činnosť a robili by to, na čo majú naozaj povolanie.

Duchovné dary neordinuje Otec ani ich do cirkvi nedáva Ježiš Kristus, ale sú to prejavy Ducha. Mal by po nich túžiť každý veriaci, lebo ich čisté a skutočné fungovanie Telo Kristovo akútne potrebuje, ale rozdiel medzi služobnými a duchovnými darmi nemôžeme prehliadnuť, lebo to vyvoláva chaos a deformácie v eklézii a v neposlednom rade aj v životoch ľudí.

Pomazanie od Boha neurobí nikoho fanatikom ani bigotným človekom. Takéto správanie vyvolávajú v ľuďoch náboženskí démoni, respektíve falošné proroctvá a učenia. Kresťanstvo pozostáva okrem skutkov viery aj z učenia apoštolov, ktoré buduje vo veriacich dosiahnutie zrelosti v porozumení. Miestom vydávania svedectva o Ježišovi Kristovi nie je len cirkev – lebo ten, ktorý hovorí, aby si budoval cirkev, hovorí aj to, aby si sa staral o svoju rodinu, usilovnou prácou získaval materiálne statky a slúžil pre dobro svojho národa, mesta, obce.

Zdroj: Új Exodus 5/2016
Preklad: Martin Meliško, Ladislav Horváth ml.