Najväčšia výzva kresťanstva

„Každý, kto počúva tieto moje slová a plní ich, podobný bude múdremu mužovi, ktorý si postavil dom na skale. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, oborili sa na ten dom, ale nepadol, lebo bol založený na skale. A každý, kto počúva tieto slová, a neplní ich, podobný bude mužovi – bláznovi, ktorý si postavil dom na piesku. A prišiel príval, privalili sa rieky, strhli sa vetry, narazili na ten dom i padol a jeho pád bol veľký.“

(Mt 7,24-27)

Podľa predpovedí Pána Ježiša Krista prídu na Zem pred zmenami doby ťažké dni a len tí veriaci sa zachránia, ktorí vydržia všetko. Proroctvá jasne hovoria o tom, že napriek všetkému najväčšie výzvy pre cirkev nebudú vonkajšie útoky, prenasledovania, vojny alebo prírodné katastrofy, ale taký duch doby, ktorý sa zvnútra – neviditeľným spôsobom – bude snažiť podkopávať osobné životy veriacich.

Kresťania, ktorí pozorne čítajú Božie slovo, dobre poznajú toto podobenstvo a jeho odkaz na konci Kázne na vrchu. Vonkajšie výzvy dokážeme prežiť bez vážnejších škôd, keď náš dom – teda náš život – je postavený na silný základ, no počúvanie a poznanie Majstrových slov ešte samo osebe neznamená, že sme stavali na skalu, pretože počuté je potrebné aplikovať aj v praktickom živote. Toto prehlásenie platí na všetky slová Pána Ježiša – ale nemôžeme si nevšimnúť, že toto podobenstvo odznelo na konci série kázní. Teda, keď Pán Ježiš tvrdí, že len ten stavia svoj dom na skalu, kto „počúva na Jeho slová a aj ich činí“, vo všeobecnosti nepoukazuje na všetky svoje kázne, ale na tie, ktoré odzneli pred krátkym časom, povedzme, pred niekoľkými minútami.

Konkrétne dané zasľúbenie platí na to, keď človek žije dennodenne podľa týchto slov, potom môžu prísť do života prívaly, víchrice a záplavy – zostane pevne stáť. Samozrejme, platí to aj opačne: keď niekto toto Ježišovo učenie – teda predošlé odkazy citovaných podobenstiev – neuskutoční vo svojom živote, tak riskuje, že sa jeho život pod ťarchou skúšok zrúti nenávratne ako domček z karát.

Odmena úprimných

Reálne rozmýšľame o svete a o živote v ňom vtedy, keď počítame aj s tzv. „prírodnými katastrofami“ – o nich totiž Ježiš netvrdil, že domy postavené na skale budú každopádne ušetrené. Ba čo viac, podľa biblických proroctiev sa právom môžeme domnievať, že v posledných časoch bude ľudstvo stáť pred najťažšími výzvami. Svetové problémy dnešnej doby a minulých rokov – hospodárska kríza, terorizmus, kríza, migrácie atď. – naznačujú, že už v súčasnosti žijeme v zložitej a ťažkej dobe. O časoch pred zmenou aiónu Ježiš hovorí, že len „tí budú zachránení, ktorí všetko vydržia“.

Nie je však dôvod na strach a paniku, pretože Pán Ježiš zasľúbil, že pre toho, kto postaví svoj dom na skale, sa aj počas najhorších vonkajších okolností uvoľní Božia stabilizujúca milosť. Ale ktoré sú to tie prehlásenia, o ktorých Pán Ježiš hovorí, že dávajú dostačujúcu silu na to, aby nás udržali na skale aj v tých najchaotickejších a najťažších časoch?

Ježišova Kázeň na vrchu začína tzv. blahoslavenstvami, potom rozoberá šesť starozákonných prikázaní. Ďalej hovorí obšírnejšie o siedmich spôsoboch správania sa a postojoch, ktoré znamenajú základné piliere skutočného kresťanského spôsobu života. Dlho vyučuje o z milosrdenstva prameniacej almužne, odpúšťaní, modlitbe, pôste, o materiálnom živote a vystríha nás pred kritizovaním a falošnými prorokmi. Dalo by sa o tomto všetkom napísať celú sériu vyučovaní, ale chcem vyzdvihnúť jednu vec, ktorá platí pre všetky tu spomenuté slová. Vo svojej reči Pán Ježiš znovu a znovu povzbudzuje k úprimnosti, priehľadnosti, priamosti a hodnovernosti a v súvislosti s týmto je Jeho najdôležitejšou zásadou to, že „tvoj Otec, ktorý sa díva v skrytosti, ti odplatí zjavne“.

Tento odkaz bol pre Neho takým dôležitým, že ho vyhlasuje aj ako povzbudenie, ale aj ako príkaz, aby sme „neboli ako farizeji“, ktorí sa pred svetom ukazujú v inom svetle, akými v skutočnosti sú. Ježiš vyzdvihuje nasledovné: „aby sme boli úprimní, hodnoverní, priami, takí, ktorí sa aj v osobnom živote, vo svojej ‚komôrke‘ správajú kristovsky“. Celé to znamená, že je bezpochyby dôležité mať život postavený na skale, ktorý ustojí aj tie najťažšie skúšky, ale samo osebe to nestačí, pokiaľ je to len zdanlivé a nepramení to priamo zo srdca, ale z vypočítavosti, pre uskutočnenie vlastných záujmov, z nutnosti vyhovieť alebo zo strachu. Preto nás Pán Ježiš upozorňuje, aby naše almužny pramenili z milosrdenstva, aby sme nevyvolávali dojem pred naším okolím, aby naša komunikácia s Bohom nespočívala len na modlitbách v zbore, ale majme „tajné“ osobné rozhovory s Otcom a pôst, aby bol úprimným výkrikom k Bohu a nielen vplyvuchtivým predstieraním.

Rovnakým spôsobom aj odpúšťanie voči iným predpokladá priamosť, otvorenosť a čo sa týka finančných záležitostí, Pán Ježiš nás vystríha, aby naše srdcia neobsadilo milovanie peňazí (čo sa po­pri nenásytnosti môže prejaviť aj v obavách o budúcnosť), ale na prvom mieste nech zostane v našich životoch hľadanie Božieho kráľovstva.

V súvislosti s postojom kritizovania a posudzovania poukazuje na to, že v mnohých prípadoch osoby, ktoré si o sebe myslia, že sú tzv. „spravodlivé“, práve oni sa snažia svoje morálno-duchovné nedostatky zakryť, samozrejme, neúspešne, pretože možno ich okolie si to ani nevšimne, ale Boh vidí všetko. Preto Ježiš odporúča takýmto ľuďom prehodnotenie svojho života a úprimné pokánie. Popri všetkom Majster upriamuje našu pozornosť aj na falošných prorokov a nebezpečenstvo zlých spoločností a zaujímavým spôsobom vyzdvihuje to, že ich poznávacím znamením je, že sa ukazujú v inom svetle, akými v skutočnosti sú. Po tomto všetkom Ježiš hovorí, že toho, kto tieto Jeho slová dodrží – je milosrdný, modlí sa, odpúšťa, postí sa, neprepožičiava svoje srdce mamonu, neodsudzuje a vyvaruje sa falošných prorokov – a toto všetko činí zo srdca, hodnoverne, úprimne, nie pokrytecky, toho Boh zachová za každých okolností!

Oklamať Boha?

Toto zasľúbenie znamená aj to, že v časoch pred príchodom Mesiáša v Písme predpovedané vonkajšie skúšky, ako sú vojny, zemetrasenia, hladomory, teror, prenasledovania kresťanov nebudú znamenať až také výzvy, ako vnútorné javy podkopávajúce hodnovernosť a pravosť kresťanského života. Nie je náhoda, že novozmluvné proroctvá, ktoré naznačujú trendy posledných čias vo vnútri cirkvi, označujú pokrytectvo ako najväčší problém. „Ale Duch výslovne hovorí, že v posledných časoch niektorí odpadnú od viery a budú sa pridŕžať bludných duchov a učenia démonických, pokryteckých, falošných učiteľov, ktorí majú poškvrnené svedomie…“ (1Tim 4,1-2). V druhom liste sa tiež v proroctvách o posledných časoch zdôrazňuje: „Toto však vedz, že v posledných dňoch nastanú ťažké časy. Ľudia budú totiž sebeckí (…) Budú sa tváriť pobožne, ale silu (pobožnosti) budú popierať. Aj tých sa stráň.“ (2Tim 3,1-5)

Pavol jednoznačne poukazuje na to, že jedným z hlavných problémov pred príchodom Ježiša Krista bude pokrytectvo v cirkvi. Podstatou bude toto klamstvo: človek sa bude javiť svojmu okoliu inak, akým v skutočnosti je, ako ho pozná Boh, kedy ho v súkromnom živote v skrytosti pozoruje. Takíto ľudia sú zdanlivými kresťanmi, ktorí sa snažia zachovať vonkajšiu formu kresťanstva, aby získali určité výhody alebo prijatie ľudí, ale keď sú osamote alebo v úzkom kruhu nejakej spoločnosti, svojimi rečami, správaním sa, trávením času v skutočnosti popierajú hodnovernosť a pravosť kresťanského života prinášajúceho Božiu silu.

V Matúšovom evanjeliu v podobenstve o pšenici a kúkoli Ježiš priamo tvrdí, že v posledných časoch (v žatve) bude pokrytectvo znamenať taký vážny problém, že Boh priam drasticky zasiahne a v spolupráci s anjelmi (sluhami) oddelí od synov Božieho kráľovstva (pšenica) tých, ktorí len tak vyzerali, ale v skutočnosti konali zlo (kúkoľ). „Predložil im iné podobenstvo: Podobné je kráľovstvo nebeské človeku, ktorý zasial dobré semeno na svojom poli. Ale keď ľudia spali, prišiel jeho nepriateľ, nasial kúkoľ medzi pšenicu a odišiel. Keď siatina vyrástla a vyklasila sa, ukázal sa aj kúkoľ. Sluhovia prišli k hospodárovi a povedali mu: Pane, či si ty nezasial dobré semeno na svojom poli? Kde sa teda vzal kúkoľ? Odpovedal im: Človek nepriateľ to urobil. Opýtali sa sluhovia: Či teda chceš, aby sme ho šli povytŕhať? On odpovedal: Nie! Aby ste pri vytrhávaní kúkoľa nevytrhali s ním nejako aj pšenicu. Nechajte, nech oboje rastie spolu až do žatvy, a keď príde žatva, poviem žencom: Povyberajte najprv kúkoľ a zviažte ho do viazaníc na spálenie, ale pšenicu mi zhromaždite do stodoly.“ (Mt 13,24-30) Aj v prírode vidíme, že kúkoľ sa dlho podobá na pšenicu, ale v skutočnosti je to jedovatá rastlina s negatívnymi účinkami na organizmus a v krajnom prípade môže zapríčiniť aj smrť.

Počas dozrievania sa tieto rastliny ťažko rozoznávajú, preto zakázal Hospodár, aby ich predčasne vytrhali, pretože počas toho by mohli vytrhať aj pšenicu. Počas žatvy sa už dajú zreteľne rozlíšiť tieto plodiny, kúkoľ spália, pšenicu zhromaždia do stodoly. Teraz ešte trvá proces dozrievania: počas doby nápravy cirkvi je Boh určitú dobu trpezlivý. Hoci pozná všetky tajomstvá kresťanov pokrytcov, ktorí žijú dvojakým spôsobom života, neuplatňuje na nich súd. Nech to nikoho z nás nepomýli, príčinou čakania je totiž jediný dôvod – možnosť obrátenia sa. Preto Boh nedovolí anjelom likvidovať spomedzi pravých veriacich pokrytcov, aby mali možnosť obrátiť sa a skrze Božiu milosť sa ešte zmenili na pšenicu. Nevieme, kedy Boh usúdi v živote jednotlivca alebo na úrovni cirkvi, že skryté zloby dosiahli takú úroveň, že už niet cesty späť a anjeli budú môcť vykonať svoju úlohu: „Syn človeka pošle svojich anjelov a vyberú z Jeho kráľovstva všetko, čo pohoršuje, i tých, čo páchajú neprávosť, a hodia ich do ohnivej pece, tam bude plač a škrípanie zubami.“ (Mt 13,41-42)

To, že pokrytcov stíha tvrdý trest, vidíme na dramatickom príbehu Ananiáša a Zafiry. Veriaci manželia v skutočnosti nedali almužnu pre chudobných jeruzalemského zboru z milosrdenstva, ale preto, aby získali dobrú mienku a pozíciu pred apoštolmi a členmi zboru. Problémom nebolo to, že z predaja svojej nehnuteľnosti odovzdali len istú čiastku, ani to by nebol problém, keby si ponechali celú získanú sumu peňazí – ako to vyplýva aj zo slov apoštola Petra – ale Boží hnev vyvolala tá skutočnosť, že sa tvárili tak, ako keby odovzdali celú sumu. Dôsledok ich pretvárky sa môže zdať brutálny – obaja totiž okamžite zomreli – ale do duchovnej úrovne jeruzalemského zboru sa nevtesnala podľa Petrových slov tá skutočnosť, že chceli podviesť samotného Boha (čo v skutočnosti robia všetci pokrytci).

Rozpoltené osudy

V Matúšovom evanjeliu v 24. kapitole sa učeníci pýtali Ježiša, aké bude znamenie Jeho príchodu a konca sveta. Ako odpoveď Ježiš udáva medziiným nasledujúce podobenstvo: „Preto aj vy buďte pripravení, lebo Syn človeka príde v hodinu, o ktorej sa nenazdáte! Kto je teda verným a rozumným sluhom, ktorého pán ustanovil nad svojou čeľaďou, aby jej načas dával pokrm? Blahoslavený sluha, ktorého pán pri svojom príchode nájde tak robiť! Veru vám hovorím, že ho ustanoví nad celým svojím majetkom. Ale ak by si ten zlý sluha pomyslel: Môj pán ešte nepríde, a začal by biť spolusluhov, jedol by a pil s opilcami, príde pán toho sluhu v deň, keď sa ani nenazdá a v hodinu, o ktorej nevie, rozpoltí ho a s pokrytcami určí mu podiel: tam bude plač a škrípanie zubov.“ (Mt 24,44-51) Upozornenie sa vzťahuje opäť na posledné časy, kde vystupuje zlý sluha, ktorého hlavným problémom, ba až tragédiou je pokrytectvo. Pán domu ho ustanovil do zodpovednej pozície, no on ju nenaplnil a jeho čestná úloha zostala zdanlivou. Ba priam naopak: voči spolusluhom sa správal kruto a žil hýrivým spôsobom života, pokým sa jeho pán nevrátil. Z Ježišových slov je zjavné, že pokrytci majú zvláštny koniec – rozpoltenie, plač a škrípanie zubami. To predošlé sa vzťahuje na ich pozemský život, pretože život v skrytosti a verejný život dlhodobo nevedia integrovať a rozpoltí to ich osud (lekárskym výrazom povedané, spôsobí im to schizofréniu).

To druhé sa vzťahuje na to, že pokrytci sú aj v pekle zvlášť oddelení, kde je plač a škrípanie zubami. Aj v podobenstve o kráľovskej hostine čítame, kam vyhodia hosťa, ktorý nemá slávnostné svadobné rúcho, čo znamená spravodlivé skutky svätých, čo je skutočný, autentický kresťanský spôsob života. Je viac než zaujímavé, že samotní spolusluhovia si ani len nevšimli túto do neba volajúcu skutočnosť – kráľ ho však hneď odhalil…

Prípad kvalifikovaného pokrytectva

Vykladači Biblie sa zhodujú v tom, že list laodicejskému zboru v knihe Zjavení charakterizuje cirkev pred príchodom Pána Ježiša Krista. Mesiáš tu neudáva ako hlavný problém samotné pokrytectvo, ale kvalifikovaný sebaklam: hovorí tu o takých ľuďoch, ktorí podvádzajú nielen svoje okolie, ale aj samých seba, až napokon veria, že ich hriešny život je vskutku dobrý. „Anjelovi cirkevného zboru laodicejského napíš: Toto hovorí Amen, Verný a pravý svedok, Počiatok Božieho stvorenia: poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst. Keď hovoríš: som bohatý, zbohatol som, nič nepotrebujem, a nevieš, že si biedny, aj úbohý, aj chudobný, aj slepý, aj nahý, radím ti: kúp si odo mňa ohňom prepáleného zlata, aby si zbohatol, biele rúcho, aby si sa odel, aby sa neukazovala hanba tvojej nahoty a (kúp si) kolýriovej masti pomazať si oči, aby si videl. Ja všetkých, ktorých milujem, vychovávam a trestám. Rozhorli sa teda a kajaj sa!“ (Zj 3,14-19)

Vlažný kresťan laodicejského zboru má tragicky mylné sebahodnotenie – myslí si o sebe, že je vierohodným, dobrým kresťanom – Boh sa však na neho pozrie zhora a skonštatuje, že „v skutočnosti je úbohý a má vážne problémy“. Hoci život takéhoto človeka je jedno obrovské klamstvo – oklame seba aj svojich blížnych, ba snaží sa sústavne podvádzať aj samotného Boha – Ježiš sa ho nevzdáva. Práve naopak, pokarhanie a výzva k pokániu sú dôkazom Jeho lásky. K náprave je ale bezpochyby potrebné ohňom prepálené zlato, biele rúcho a očná kolýriová masť. Je dôležité opätovné získanie vytrvalej a úprimnej viery aj v skúškach a z toho prameniaci skutočný kresťanský život. Je zvlášť dobré pozorovať na Ježišove slová v Kázni na vrchu, kde poukazuje na skutky a napokon skrze pomazanie Ducha Svätého je potrebné sa naučiť vidieť seba samých tak, ako nás vidí náš Nebeský Otec – a v prípade potreby posúdiť a skorigovať svoje životy.

Čo robíš, keď ťa nikto nevidí?

„Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej komôrky, zamkni dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí ti zjavne.“ (Mt 6,6) Naša budúcnosť a kvalita našich pozemských rokov a to, ako budeme úspešní, alebo neúspešní, nezávisí od toho, čo robíme na verejnosti, ale od toho, ako konáme vtedy, keď nás nik nevidí, jedine Boh. O pokrytcoch Ježiš hovorí, že „vzali svoju odplatu“ – a ak sa neobrátia, ich zdvojený život roztriešti celý ich budúci osud, podobne ako strom, na ktorom ešte zvonka nič nevidno, ale zvnútra už začal proces práchnivenia, ktorého skolí prvá víchrica. Hodnoverní, autentickí kresťania si však môžu byť istí, že Boh aj ich odmení: hoc by prišli akékoľvek skúšky, budú víťaznými a úspešnými ľuďmi, ktorých dom bude stabilne stáť na skale.

Preklad: Roman Farkaš
Úprava: Zlatka Radnotyová
Zdroj: ÚJ EXODUS XII./2016