Nečerpaj z predchádzajúcich dní

Nemôžeme žiť iba zo spomienok na predošlé dni

Jedným z charakteristických rysov človeka je to, že sa čas od času unaví. Stáva sa, že po sérii požehnaní si dovolíme poľaviť. Boh ale nechce, aby sme sa dostávali do takéhoto stavu. On vie, že sme krehké nádoby, a preto nás chce vždy znovu obnoviť, aby nás vyzdvihol z únavy. K tomuto je ale potrebné, aby sme sa nepozerali neustále späť za požehnaniami – nemôžeme žiť iba zo spomienok na predošlé dni. Božie slovo hovorí, že On nás vedie z viery do viery, od sily k sile, od slávy k sláve, a zo dňa na deň nám pripravuje väčšie požehnania. Tak ako rastie vo svete zlo, tak by malo rásť pomazanie Ducha Svätého. A keďže dnes je viac zla ako včera, je potrebná aj väčšia milosť – oboje bude narastať až do príchodu Pána Ježiša. Kúkoľ rastie spolu s pšenicou, až kým ich hospodár neoddelí. Pán nám chce dať dnes viac požehnania a pomazania ako včera, a to nie je viazané na veľkolepé bohoslužby. Duch Svätý sa chce prejaviť aj počas všedných dní. Pokiaľ nechceme žiť z predchádzajúcich dní, ale budeme pozerať na Pána, tak sa diablovi nepodarí vykývať nás z nášho povolania. Spomienky na minulé obdobia sú dobré iba z toho hľadiska, že nám pripomenú, aké úžasné veci už Pán vykonal, a tak môžeme z tohoto čerpať nádej a vieru do budúcich dní. Veď Pán je ten istý včera, dnes i naveky.

Únava prišla do života človeka až po páde do hriechu. Predtým nebolo spoločenstvo s Bohom únavné, dodávalo ľuďom silu a oheň, no od chvíle, keď človek poslúchol diabla, sa vždy znovu a znovu unaví – ešte aj sám zo seba. Vyčerpáva nás už aj to, keď nerobíme nič, len sedíme a hľadíme do zrkadla na svoj obraz. My, ktorí sme obdržali milosť Pána Ježiša, sme sa vrátili na pôvodnú cestu, preto nie je nutné, aby sme sa unavili. Vstúpili sme do vzťahu s Bohom, a to nás neustále občerstvuje. Vďaka tomuto budeme schopní splniť svoje úlohy a predsavzatia, a s Ním preskočíme aj múr. Táto sila je ukrytá v Evanjeliu Ježiša Krista. Mnohí by boli šťastní, keby sme zamlčali biblické pravdy, no my to nikdy neurobíme. Nebudeme sa hanbiť za to, že nehrešíme. Nie my sa máme prispôsobovať tomuto svetu, ale svet sa má obrátiť k živému Bohu. Toto všetko ale nie je našou zásluhou, veď bez Pána nie sme nikým: hromada prachu buniek a tkanív. Lenže! – do nás sa nasťahovala Božia prítomnosť a odvtedy nám tieto zložky nebudú diktovať. Namiesto našich skazených žiadostí náš život vedie Duch Svätý a Slovo Božie.

Mnohí majú nesprávnu predstavu o slobode. Skutočná sloboda nie je v tom, že všetko môžeme, na čo si len pomyslíme, ale v tom, že žijeme v pravde, pretože pravda nás oslobodí. Keď povieš svojmu dieťaťu: „Nehraj sa s elektrickou zásuvkou, lebo to bude tvoja posledná činnosť,“ tak mu tým neobmedzuješ slobodu, ale chrániš jeho život pred tragédiou. Pokiaľ to nechce pochopiť, jeden-dva údery mu objasnia dôvod tohoto zákazu. To isté sa vzťahuje aj na hriech: „Odplatou za hriech je smrť,“ hovorí Slovo Božie, preto hlásaním pravdy neobmedzujeme slobodu ľudí, ale chránime tým ich životy pred zahynutím. Zvestovaním pokánia a morálky ich nepovzbudzujeme k deštruktívnym a deviantným skutkom. Keby tomu tak bolo, tak by sa toto obvinenie vzťahovalo aj na Jána Krstiteľa, Ježiša, apoštolov a všetkých služobníkov Božích, veď aj oni hlásali túto istú zvesť.

Ježiš Kristus nepriniesol z neba lacné potešenie pre dušu, ale možnosť nového života, ktorá je tu každý deň. Božie Kráľovstvo prebýva v nás a chce sa skrze nás prejaviť tak, aby sa táto „chuť neba“ dotkla aj nášho okolia. Pán nevylieva na nás dary Ducha v takej miere, aby sme pomazanie uskladňovali iba pre seba. Keď do hadice púšťame vodu, musíme zabezpečiť aj druhý otvor, aby nepraskla. Takto je to aj s Duchom Svätým: Boh nám dáva pomazanie na to, aby z nás vytekalo, preto sa musíme usilovať, aby sa toto pomazanie prelialo aj na iných. A takto do nás Pán natlakuje ešte viac pomazania.

Zjavenie 3,7-8 hovorí: Diabol nájde vždy niekoho, skrze koho uzavrie cestu prebudenia. Používa k tomu ohovárania, urážky, posmešky a rôzne obvinenia. No ak tie dvere otvoril Pán, nebudú sa môcť zavrieť. Pán Ježiš sa prihovára u Otca za nás, aby nebeské požehnania neustále prúdili do našich životov. Sami o sebe nie sme ani silní, ani múdri, no v Pánovi sme silní aj múdri. A hoci je Božia múdrosť pre mnohých bláznovstvom, pre nás je to Jeho sila a moc. V liste Korintským sa píše, že svet nepoznal Boha skrze svoju múdrosť, preto sa Pán rozhodol, že skrze bláznovstvo zvestovania Slova spasí veriacich. A toto je príčina, pre ktorú sa nehanbíme za Evanjelium Kristovo. Pre niektorých sme bláznami preto, že sme morálni ľudia, že nezameníme prirodzené správanie za neprirodzené. Mnohí to tak urobili, opustiac normálny spôsob manželstva, oddali sa nehanebnostiam.

Pre tých, ktorí hynú, je Božie Slovo bláznovstvom, pre nás, ktorí sme zachránení, je to Božou mocou a silou. Aj apoštol Pavol hovorí, že sa nehanbí za Evanjelium Kristovo, že je pripravený hlásať ho aj Rimanom, pretože je mocou Božou na spasenie každému, kto verí.

Po veľkolepých bohoslužbách, kedy zakúšame zvláštne Božie požehnania, na nás diabol zaútočí často únavou. V taký čas nemôžeme zotrvať v tomto stave: musíme sa postaviť na nohy!

V Ríme bolo nadmieru veľa smilstva, homosexuality a iných nemorálností, preto mali Pavla mnohí za blázna, vysmievali sa mu za jeho „zastaralé“ názory. No názory týchto ľudí Pavla vôbec nezaujímali, pretože dobre vedel, komu uveril. Podriaďujúc sa Ježišovi Kristovi hlásal Božie Slovo, aby ľudia činili pokánie a obrátili sa k živému Bohu. Aj samotný Boží Syn pristúpil k hriešnikom, smilníkom, prostitútkam a správal sa k nim s milosťou. Nestotožnil sa s ich skutkami, ale im hlásal pravdu, aby boli slobodnými. Toto je aj našou úlohou. Ježiš Kristus nás chce používať k tomu, aby sa dostal k hriešnikom, preto sa musíme stať nástrojmi v Božích rukách. Pavol hovorí, aby sme odovzdali svoje telá ako nástroje spravodlivosti.

Keď spáchame hriech, potom si nás diabol používa na rozširovanie ríše temna. Keď sa však odovzdáme Bohu a žijeme v pravde, budeme Božími nástrojmi proti silám temnoty.

Ježiš prišiel na túto zem na to, aby zmaril skutky diablove, aby vyslobodil zajatcov, uvoľnil putá poviazaným, pozdvihol upadnutých a hlásal radostnú správu Božieho Kráľovstva. Ani On neobdržal pomazanie a silu Svätého Ducha preto, aby sedel v stolárskej dielni a tam sa tomu radoval, ale preto, aby vyšiel k zajatým a vyslobodil ich. Duch Svätý bol daný tomuto svetu, aby vydal svedectvo o pravde, a v tomto si chce používať nás.

Po veľkolepých bohoslužbách, kedy zakúšame zvláštne Božie požehnania, na nás diabol zaútočí často únavou. V taký čas nemôžeme zotrvať v tomto stave: musíme sa postaviť na nohy, pretože zápas ešte nebol ukončený. Nestačí vyhrať jedno kolo, všetky musíš dohrať do konca. Až na konci, keď už bude koruna víťazstva na našich hlavách, môžeme povedať: „Pane, teraz si už odpočiňme.“

Dovtedy ale nie je koniec zápasov. Dvomi fackami diabla neporazíš, pretože on je starý, prefíkaný hráč. Preto nám Pavol pripomína: oblečte si celú zbraň Božiu, aby ste obstáli proti taktike a  úskočnosti diablovej.

Keby bola naša cesta do neba lemovaná ružami a my by sme sedeli v slávnostne vyzdobenom koči za doprovodu harfeníkov, tak by sme iste nepotrebovali Božie zbrane. Vojenskú výstroj a zbrane potrebujeme vtedy, keď nepriateľ číha za kríkmi, aby nám odhryzol krk. Biblia opisuje diabla takto: obchádza a hľadá, koho by zožral.

Odkedy chodím hlásať Evanjelium, získal som v tejto oblasti vzácne skúsenosti. Vždy som sa na takéto akcie pripravoval duchovne, modlitbami a pôstami, a viac-menej boli tieto príležitosti úspešné, plné požehnaní. Keď sme sa takto uspokojení idúc domov nemodlili a nepozorovali sme na Pána, ihneď sa dostavili protivenstvá. Bum-tresk! Rozbili sme auto alebo zrazili sme vysokú zver na ceste a rôzne iné problémy. A tak som na vlastnej koži skúsil, že na Pána treba pozorovať neustále, nielen počas akcie. K stretom s nepriateľom bude dochádzať až do tej chvíle, kým Pán nepoloží korunu víťazstva na naše hlavy. Dovtedy bude dochádzať vždy k stretom, preto sa treba na ne pripraviť a pozorovať na vedenie Ducha Svätého. Vždy tu bude číhať pokušenie, aby sme poľavili a mysleli si, že už bolo predsa dosť zápasov! Musíme si uvedomovať vždy znovu a znovu, že sa pohybujeme na nepriateľskom území, a potláčame silu protivníka. Keď olupujeme diablovu ríšu o poklady, uvedomme si, že nemáme do činenia s nejakým bažantom, ale stojíme tvárou v tvár rovno oproti ľstivému hadovi.

Obstáť proti nemu dokážeme iba vďaka Duchu Božiemu, a aj preto musíme každý deň pozorovať na Neho. V tomto neustálom boji pod pomazaním Ducha si môžeme odpočinúť, občerstviť sa, obnoviť silu. Keď sa aj unavíme, nepoložme zbrane, radšej sa naplňme Duchom Svätým.

Keď ti dôjde benzín, dáš odviezť auto na šrotovisko? Nie, ale ho doplníš pohonnými hmotami, aby si mohol pokračovať v ceste. Každý deň musíme doplniť svoje lampy olejom, aby sme neskončili ako bláznivé panny, ktoré zmeškali Pánov príchod. Je to ľahké, pretože Pán nám dáva Ducha bez miery. „Lebo Boh nie je nespravodlivý, aby zabudol na vaše dielo a na trudnú prácu vašej lásky, ktorú ste dokázali oproti Jeho menu, keď ste slúžili svätým a ešte vždy slúžite. Ale želáme si, aby jeden každý z vás dokazoval tú istú snahu na plnosť nádeje do konca, aby ste nezleniveli, ale aby ste nasledovali tých, ktorí vierou a zhovievavosťou dedia zasľúbenia.“ (Žid 6,10-12) Boh nie je nespravodlivý, vidí, že Ho milujeme a sme Mu poslušní. Ježiš povedal, že tí, ktorí Ho milujú, poznajú a zachovávajú Jeho slovo. Ak v tomto chodíme, diabol nemá právo obťažovať nás chorobami, chudobou a zlým životným pocitom. A pokiaľ by tak predsa bolo, je potrebné volať na Pána a On nás obnoví a posilní.

Diabol sa neustále snaží vykývať nás z nebeskej nádeje. Takáto nádej nespočíva v ľuďoch, na bohoslužbách, určitých dňoch či sviatkoch, ale jedine na skale, ktorou je Pán Ježiš Kristus. On je našou pavézou, spasením, ochranou večného života, ktorý sa jedného dňa isto vráti pre nás.

Nemôžeme si dovoliť postáť pri jednotlivých prekážkach, musíme dobehnúť až do cieľa, ktorým je Ježiš Kristus. K tomuto potrebujeme povzbudenie. Vyčkajme, pokým si nás Pán nepoužije a neprejaví sa Jeho sila skrze nás. A keď vytrváme až do konca, určite nebudeme zahanbení.

Biblia nám v Starej zmluve hovorí o tom, ako prišlo k stretu proroka Eliáša s kňazmi Aštarty a Baála. Boží muž porazil úžasným spôsobom zástupy falošných prorokov. Boží oheň zostúpil na Eliášovu obeť a strávil ju, pričom falošní proroci boli zahanbení. No po tomto veľkolepom víťazstve sa Eliáš netešil. Odišiel na púšť, kde si sadol pod strom a chcel zomrieť. Bolo to tak preto, lebo Jezábeľ, ktorej sa dostalo do uší, že Eliáš zvíťazil, mu zlorečila. Toto Božieho muža natoľko zastrašilo, že sa napriek veľkému víťazstvu stiahol. Ale Boh toto pre svojho proroka neplánoval, preto poslal k nemu anjela, aby ho zobudil a nasýtil ho nebeským pokrmom, no on si opäť ľahol. Anjel musel zobudiť Eliáša ešte dvakrát a v sile toho pokrmu došiel k vrchu Hóreb, kde dostal nové pokyny od Pána.

Aj pred nami stojí ešte veľa práce, preto nám jedno-dve víťazstvá nedávajú príčinu k spánku. Ani Eliáš neskončil pod stromom v depresiách a v sebaľútosti, ale ho ohnivé vozy Hospodina Zástupov vyniesli do neba.

Podobný príbeh čítame aj v Novej zmluve v Skutkoch 5,16-23: „A schádzalo sa i množstvo z okolitých miest do Jeruzalema, ktorí niesli nemocných a takých, ktorých trápili nečistí duchovia, a boli všetci uzdravení. Tu povstal najvyšší kňaz a všetci, ktorí boli s ním, sekta to sadúceov, a boli naplnení závisťou a položili ruky na apoštolov a vsadili ich do obecného väzenia. Ale anjel Pánov otvoril cez noc dvere žalára, vyviedol ich a povedal: Iďte a postaviac sa hovorte v chráme ľudu všetky slová tohoto života. A keď to počuli, vošli nad ránom do chrámu a učili. A prišiel najvyšší kňaz i tí, ktorí boli s ním, a zvolali vysokú radu i všetkých starších zo synov Izraelových a poslali do väzenia, aby ich doviedli. Ale služobníci prídúc ta nenašli ich v žalári a tak navrátili sa a zvestovali a vraveli: Väzenie sme našli cele bezpečne zamknuté i strážených stáť vonku pri dverách, ale keď sme otvorili, vnútri sme nenašli nikoho.“ Čo sa to tu stalo? V Jeruzaleme prebiehala veľkolepá bohoslužba a pomazanie Ducha Svätého sa začalo pohybovať: diali sa zázraky a mnohí zakúsili Božiu prítomnosť. Diabol chcel samozrejme vyradiť týchto „problémových“ a dal ich zavrieť do žalára, mysliac si, že tam nespôsobia veľké škody. Ale anjel Pánov otvoril dvere žalára a vyviedol väzňov, ktorí sa navrátili do Chrámu a opäť hlásali Slovo Božie.

Diabol chce aj dnes zavrieť ústa Božích služobníkov. Nie nutne do fyzického, ale do žalára náboženských predsudkov spôsobených ohováraním. No nezabudnime: dvere, ktoré otvorí Boh, nikto nezavrie, a tie, ktoré On zavrie, nikto neotvorí.

Z Biblie vieme, že sa máme prihovárať za Božích služobníkov, aby mohli slobodne hlásať Evanjelium. Toto je našou trvalou úlohou. Aj Pavol s Barnabášom sa dostali do žalára a vedeli presne, čo majú robiť: začali chváliť Pána. Otvorené dvere žalára boli odpoveďou na chvály a oni vyšli slobodní. Chvály sú vždy spôsobom, ktorým príde na naše životy pomazanie, ktoré nás vyvedie z problémov.

Božia ruka nás napokon vždy vyslobodí a obnoví, aby sme znovu vládali bežať a dosiahli cieľ a dokonávateľa našej viery – Ježiša Krista.

Preklad: Zlatka Radnotyová