Noví bohovia Európy

História prenasledovania kresťanov

26. časť: Veriaci pod nadvládou nacizmu

Národní socialisti na čele so svojimi vodcami nepopierali formálnu kresťanskú vieru, dokonca ani neboli vylúčení zo spoločenstiev, kam od narodenia patrili. „Adolf Hitler zomrel ako rímsky katolík a na jeho pamiatku bola celebrovaná omša v Madride,“ píše Franklin H. Littel. Napriek tomu, ako sme už skôr spomínali, nasledovníci Führera vstúpili do novej politickej, ideologickej a náboženskej sféry tým, že si zvolili kráčať cestou národného socializmu.

Nedošlo k zapretiu viery, len k vzniku nového náboženstva. Hitlerovi nasledovníci začali sami seba nazývať „veriacimi v Boha“ (Gottgläubiger). Tento pojem sa však stal nositeľom úplne nového obsahu. Nacisti sa s boľševikmi zhodli na jedinej veci, a síce, že kresťanská viera zaostala za dobou, a to zvlášť jej inštitucionálne zriadenie. V porovnaní s komunistami však nevyžadovali od prívržencov hnutia, aby sa stali ateistami. Práve preto vymysleli vyššie spomenutý výraz, ktorý sa vzťahoval na tých, ktorým sa podarilo preraziť z formálneho náboženstva a denominačných rituálov, no nikdy bližšie neurčili, kto je v skutočnosti bohom týchto veriacich na vlastný spôsob.

Adolf Eichmann, ktorý sa počas procesu v Jeruzaleme sám stotožňoval s Gottgläubigermi, svoje narodenie pripisoval istému „nositeľovi vyššieho rozumu“. Pod týmto pojmom si predstavoval bytosť „pohybujúcu sa v kozme“, ktorej sú podriadené všetky ľudské bytosti bez „vyššej inteligencie“. Zradným je, že Eichmann nehovoril o osobnom Bohu, ale o neosobnej energii, a preto takáto viera nemá veľa spoločného s Bibliou. Mimochodom, pri svojej výpovedi odmietol prisahať na Bibliu, priznajúc, že „v ňu neverí“. Členovia SS neboli ochotní pristúpiť ani len na cirkevný sobáš. Pri takomto duchovnom pozadí nečudo, že nacisti postupne prekročili každú existujúcu etickú normu v Európe danú kresťansko-židovskou kultúrou a tradíciami.

Keď 1. septembra 1939 vypukla druhá svetová vojna, osud Poľska ako prvého cieľového bodu bol už spečatený. Týždeň predtým bol totiž uzatvorený Pakt Molotov-Ribbentrop, v ktorom bolo zmienené rozdelenie Poľska a vstúpenie sovietskych vojsk na toto územie. V nacistickej rasovej hierarchii patrili Poliaci do podradnej, no ľudskej rasy (na rozdiel od Židov, ktorých považovali za podľudské bytosti), preto by na nich čakal podľa plánov otrocký osud. Po vojenských úspechoch sa stúpenci snažili o zničenie akéhokoľvek politického, kultúrneho a náboženského symbolu, ktorý by posilňoval národné povedomie Poliakov.

K tomu potrebovali zlomiť katolícku cirkev ako nositeľa poľského nacionalizmu a národného povedomia. „Synonymom poľského nacionalizmu bol katolicizmus. Cirkev už oddávna predstavovala základ národného cítenia Poliakov, a to najmä v období utláčania,“ píše americký historik Richard C. Lukas. Najskôr sa vysporiadali s miestnou cirkevnou organizáciou, v dôsledku čoho dostali klér do problémov i po materiálnej stránke. Poľsko bolo jedinou európskou krajinou, kde nacisti masovo zadržiavali kňazov.

Ku koncu vojny veľkú časť západného územia pripojili k Veľkonemeckej ríši, čím katolícku cirkev zasiahla silná porážka. 47,8 percent kňazov v Chelmnove, 36,8 percent kňazov v Łódzi a 31,1 percent kňazov v Poznańi prišlo o život. Z tridsiatich kostolov spred vojny zostali v tomto meste stáť len dva. Kňazov v zástupoch odvádzali do koncentračných táborov, kde ich čakal horší osud než bežných zajatcov. V preslávenom osvienčimskom tábore (ktorý v nacistickom ponímaní patril do tábora 3. kategórie, t. j. slúžil na vyhubenie prostredníctvom práce) vítali nacisti prichádzajúcich väzňov nasledovnými slovami: „Neprišli ste do sanatória, ale do nemeckého koncentračného tábora. Sú medzi vami Židia? Tí majú právo žiť dva týždne. Je medzi vami kňaz? Tomu zostáva ešte jeden mesiac. Ostatným nechávame dva mesiace života. Ak sa to niekomu nepáči, pokojne sa môže chytiť drôtu!“ Do drôtov totiž púšťali na noc elektrinu s vysokým napätím.

Nacisti postupne prekročili každú existujúcu etickú normu v Európe danú kresťansko-židovskou kultúrou a tradíciami.

Poznáme viacero príbehov, ktoré hovoria o tom, že kňazi bez rodiny sa obetovali za otrokov s rodinami. Pri jednej príležitosti sa istý farár Jakub rozhodol pre osvienčimskú vyhladzovaciu komoru za svojho spoluväzňa. Určitá skupina laických katolíckych veriacich a mníšok sa podieľala aj na záchrane Židov, zvlášť detí.

Jediná organizácia, ktorá bola v Európe výslovne založená na záchranu Židov, bola poľská Zegota. Do tejto organizácie katolícka cirkev nebola oficiálne zapojená, no napriek tomu medzi jej aktívnymi členmi bolo množstvo veriacich, medzi nimi Władysław Bartoszewski (po páde komunizmu minister zahraničných vecí). Tu je potrebné poznamenať, že ani oni nedokázali prekonať tradičný, teológiou podložený antisemitizmus: usilovali sa o presun zachránených do Palestíny. V tom sa zhodovali s nacistami, že Poľsko by sa malo nejakým spôsobom oslobodiť od početného židovského obyvateľstva žijúceho na území tejto krajiny. Nezabudnime, že v roku 1939 tvorili Židia 10% obyvateľstva. Po vojne, keď mnoho kňazov pozdvihlo hlas a odsúdilo nacistickú politiku namierenú proti Židom, zároveň vložil do svojej reči poznámky odsudzujúce Židov, čo vychádzalo z komunistického presvedčenia, že porušujú morálku poľského národa. Pri takomto teologickom pozadí bolo veľmi potrebné silné odhodlanie na to, aby sa človek stal záchrancom životov, pričom sám sa stával prenasledovaným.

Vo Francúzsku, ktoré sa po nemeckom vojnovom víťazstve rozdelilo na dve časti, v južných oblastiach pod vedením maršala Pétaina vďaka režimu vo Vichy bojujúcemu za nový a konzervatívny obrat, naoko bola oslobodená cirkevná moc, ktorá bola svetským štátom potlačená do úzadia. Konflikt predsa len vypukol, pretože vláda prispela k obmedzeniu práv Židov, ich zhromažďovaniu a neskôr aj k deportácii.

Vďaka vatikánskemu veľvyslancovi Léonovi Béradovi si na jeseň roku 1941 Francúzsko s režimom vo Vichy vyžiadalo z pápežského dvora písomné vyjadrenie stanoviska v súvislosti s tou­to záležitosťou. Toto vyjadrenie neznelo odsudzujúco, len poukazovalo na mierne znepokojenie z pokrstených Židov a Židov žijúcich v zmiešaných manželstvách. Mnohým veriacim a niektorým členom kléru sa nedokázalo upokojiť svedomie, a preto od začiatku pomáhali prenasledovaným a ukrývali ich.

Koncom augusta 1942 sa traja biskupi a traja arcibiskupi začali vyjadrovať aj verejne z kazateľnice proti deportácii Židov. Salège, biskup z Toulouse, písal vo svojich pastierskych listoch nasledovné: „Židia sú muži a ženy z mäsa a krvi. Nie je možné im bez obmedzenia spôsobovať utrpenie. Aj oni sú súčasťou ľudského pokolenia. Sú rovnako našimi bratmi ako ktokoľvek iný. Kresťania by na to nemali zabúdať.“

Francúzsky protestantizmus bol organizačne podchytený Protestantskou federáciou Francúzska. Šesťstotisícové spoločenstvo bolo samo v menšine a jeho história zostala poškvrnená pamiatkou na prenasledovanie zo 16. a 17. storočia. Po nastolení režimu vo Vichy si francúzski protestanti po preštudovaní zákonov vzťahujúcich sa na Židov a slobodomurárov pomysleli, že oni budú tretím nepriateľom na zozname „nového klerikalizmu“. Aj sami boli rozdelení, pretože Nezávislá reformovaná evanjelická cirkev preukazovala väčšiu lojalitu voči režimu vo Vichy a zároveň viacej podporovala antisemitské zákony ako hlavný protestantský prúd. Našli sa aj takí duchovní, ktorí vyhľadávali rôzne ospravedlnenia na prenasledovanie Židov. Napriek tomu však väčšina z nich zotrvala na strane prenasledovaných.

Listy duchovného Marca Boegnera, v ktorých vyzdvihoval spoločný osud a spoločné biblické dedičstvo, boli veľkou morálnou podporou pre prenasledovaných. V roku 1942 napísal hlavnému rabínovi Francúzska tieto slová: „Naša cirkev trpela v minulosti prenasledovaním, preto so skutočným súcitom sledujeme osud vášho národa, vidíme, že vám bránia na istých miestach praktizovať vašu vieru a životy mnohých z vás majú ten najhorší koniec.“ Jeho slová sprevádzali aj skutky. Možno povedať, že protestanti – vodcovia a laici zároveň – stáli na čele tých, čo zachraňovali prenasledovaných Židov. V súvislosti s tým musíme vyzdvihnúť dedinku Chambon-sur-Lignon, kde sa všetko obyvateľstvo usmerňované reformovaným farárom menom André Trocmé podieľalo na ich záchrane, a to aj napriek riziku, že by mohli byť internovaní do nemeckých koncentračných táborov.

Na otcovi Tisovi som nezbadal ani najmenšiu známku sústrasti a pochopenia s prenasledovanými.

Po obsadení Holandska nemeckým vojskom praktizovali protestantské spoločenstvá v krajine spolu s väčšinou obyvateľstva politiku „novej neutrality“. Zo svojich bohoslužieb vynechali príhovory za kráľovnú. V záujme upevňovania vzťahov s obliehajúcim susedom a zjednotenia sa s ním sa vytvoril úzky kruh cirkevného výkonného orgánu (Convent van Kerken). Niekoľko mesiacov po zabratí krajiny, v auguste 1940 vznikol Lunterský kruh (Lunterse Kring) pozostávajúci prevažne z reformovaných vodcov, v ktorom štyridsať kňazov sformulovalo tri ciele: chceli byť informovaní o stanovisku nemeckého Kirchenkampfu („cirkevný boj“), prerokovávali vývoj udalostí v Holandsku a rozhodli aj o vzniku jedného ilegálneho spolku. Jeho význam videli v čo najširšom informovaní veriacich. Z udalostí v Nemecku si vyvodili dôsledky, čo čaká cirkvi počas vlády nacizmu. Spočiatku Nemci nenapádali cirkvi, dokonca im ponúkali aj kompromisy, pretože chceli získať obyvateľstvo pre myšlienky národného socializmu.

V rokoch 1941–1942 sa však stupňoval nátlak: očakávali od cirkví, že zorganizujú zbierku pre Winterhilfe (pomoc nemeckému vojsku v zime – peniaze a príspevky na základné potreby). V cirkevnej tlači sa snažili uplatňovať vplyv nacizmu. Žiakov so židovským pôvodom vykázali z kresťanských škôl. Cenzurovali program na cirkevných rádiových staniciach. Bohoslužby a cirkevné prejavy dali pod dozor.

Holandské spoločenstvá boli postavené pred rozhodnutie, či sa poddať, alebo vzoprieť. Protestanti a katolíci sa spojili a spoločne sa vzbúrili proti holandskému ríšskemu vyslancovi Arthurovi von Seyss-Inquartovi z dôvodu porušenia spravodlivosti, ľudskosti a slobody svedomia. V apríli 1942 sa zase vo väčšine holandských kostolov prečítalo vyjadrenie, ktoré odsudzovalo národný socializmus ako filozofiu a spoločenské zriadenie. Počas nasledujúcich rokov nemecké vojsko masovo zadržiavalo a odvádzalo do táborov duchovných vodcov a protestantských študentov. K hlave štátu poslali ďalšieho posla, tentoraz s nariadením, aby prenasledovali Židov, posielali mladých ľudí do pracovných táborov, popravovali zajatcov a masovo zadržiavali ľudí vo väzbe.

Žiaľ, holandské cirkvi minuli všetku svoju energiu na vlastnú ochranu, preto nemali kapacitu protestovať. V novembri 1944 však odovzdali Seyss-Inquartovi odkaz vzťahujúci sa na budúcnosť: v presvedčení o prehre Nemecka ho upozornili na Božiu spravodlivosť. To bolo ozaj potrebné, veď napriek spoločnému odporu sa nacistom podarilo drvivú väčšinu holandských Židov deportovať do vyhladzovacích táborov.

Bulharsko sa ako spojenec Tretej ríše zúčastnilo nájazdov na Juhosláviu a Grécko. Vďaka dlhoročnej politike priateľskej voči Nemcom a početným hospodárskym kontaktom došlo aj k rozšíreniu územia. Na čele krajiny stál kráľ Boris III., ktorý nasledoval príklad nacistického Nemecka tiež vo vydávaní protižidovských zákonov. Keď sa však v roku 1943 začala deportácia, metropoliti ortodoxnej cirkvi sa postavili do čela vzbúrencov, ba dokonca, povstania sami organizovali. Sofijský metropolita Štefan spočiatku žiadal kráľa o pozastavenie deportácie len na diaľku. Jeho príklad nasledoval aj plovdivský metropolita Cyril, ktorý vo svojich listoch tiež vyjadril, že ak dôjde k deportácii Židov z jeho mesta, sám si ľahne pred vlak, ktorý ich má prepravovať.

Kráľ odročil vykonanie rozsudku. Na nariadenie metropolitu Štefana sa začali Židom vydávať nové rodné listy, ktoré im mali zachrániť život. Kvôli tomu ho ministerský predseda Filov nazval „človekom, ktorý spôsobuje problémy“. Štefan na to reagoval tým, že sa mu snažil pripomenúť slová kráľa Achaba, ktorý nazval Eliáša „zhubcom Izraela“. Metropolita považoval kritiku zo strany ministerského predsedu za chválu a dôkaz toho, že konal správne. Pre každý prípad okamžite reagoval na protižidovské nariadenia. Bol dokonca ochotný v najdôležitejší cirkevný sviatok prerušiť svoju cestu na slávnosti a vyzvať kráľa na zmenu jeho rozhodnutia vyjadrením nesúhlasu s vydanými nariadeniami. Situácia vyústila až k vyhrážkam od ministerského predsedu Filova, že ak metropolita svoj postoj nezmení, bude zadržaný a obvinený z vlastizrady. Štefan sa však ani potom nestiahol do úzadia a aj ostatných vodcov ortodoxnej cirkvi vyzval na protest. Vďaka tomu kráľ odvolal príkaz na deportáciu. Tým bolo pred deportáciou uchránených 50 000 Židov.

V roku 1939 po rozpade Československa vznikol prvý Slovenský štát, na ktorý v mimoriadne veľkej miere vplýval katolícky klér. Hlavou štátu sa stal Jozef Tiso, ktorý sám bol katolíckym kňazom. Na tento štát, z jednej strany národnosocialistický, z druhej katolícky, sa dokonca aj Vatikán pozeral s obavami. Keď v septembri 1941 slovenský parlament prijal Židovský kódex pozostávajúci zo 170 téz, vzbúril sa nielen János Eszterházy, ale aj katolícka a protestantská cirkev. Hoci pravdou je, že ich cieľom bolo ochrániť iba pokresťančených Židov. Aj vatikánsky nuncius Maglione Luigi vyjadril svoj odsudzujúci postoj voči tomu, že tento štát, sám seba nazývajúci kresťanským, takýmto spôsobom zavádza rasistické zákony, ktoré sú v rozpore s katolíckym učením. Jeho postoj však nezabránil tomu, aby od marca do októbra 1942 bolo z krajiny deportovaných šesťdesiattisíc Židov.

Slovenský štát zaplatil za každého deportovaného Žida päťsto ríšskych mariek. Predseda vlády Tiso bol informovaný o osude deportovaných. Aj spomedzi cirkevných vodcov sa viacerí dištancovali od takejto ľahostajnosti. Prešovský grécko-katolícky biskup Pavol Gojdič sa vo svojom liste obracia na Vatikán s prosbou, aby v záujme cirkvi prehovorili Tisa, aby odstúpil. Vatikánsky vyslanec pri jednom stretnutí požiadal Tuku, ministerského predsedu, aby zmiernil osud Židov. Tuka vo svojej odpovedi vyhlásil, že koná ako veriaci katolík a so súhlasom svojho spovedníka. V marci 1943 katolícky biskupský zbor vydal pastiersky list, v ktorom odsúdili totalitný režim a antisemitizmus. Tento list však v kostoloch prečítali po latinsky a mnoho kňazov ešte aj pozmenilo slová textu.

Pápežský vyslanec Burzio sa po jednom osobnom stretnutí s Tisom vyjadril takto: „Na otcovi Tisovi som nezbadal ani najmenšiu známku sústrasti a pochopenia s prenasledovanými.“ Hoci Tiso pravidelne dostával napomenutia z Vatikánu, napriek tomu nebol z cirkvi vylúčený. John Morley vo svojej knihe o vatikánskej diplomacii v čase holokaustu zhodnotil situáciu nasledovne: „Diplomati svätej stolice si vystačili s prezentovaním katolíckych záujmov v najužšom slova zmysle a tým prišli o šancu dokázať morálnu a ľudskú veľkosť cirkvi.“

Z pohľadu Maďarska musíme vyzdvihnúť, že protirevolučný systém, ktorý sa začal formovať na jeseň 1919, až do konca nedôverčivo pozeral na takzvané malé cirkvi, alebo ako ich vtedy nazývali, na sekty. Baptisti, adventisti, nazaréni, letniční a iné slobodokresťanské skupiny dali pod policajný dozor a keď bolo potrebné, zhromaždenia rozohnali a rozdelili. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny bola do zákona zahrnutá povinná vojenská služba na ochranu vlasti.

Prvým stupienkom pre vznik novopohanskej Európy malo byť totálne vyhubenie Židov.

Nazarénske a iné spoločenstvá odmietajúce držanie zbrane postihla takáto forma prenasledovania. Často brutálnou bitkou a tyraniou sa pokúšali presvedčiť mladých veriacich, aby sa chopili zbrane. Robili to aj napriek tomu, že väčšina mladých bola ochotná ísť do armády bez zbrane. Napokon kvôli ich presvedčeniu zaradili týchto vojakov bez zbrane do pracovných táborov, kde ich nútili pracovať ako otrokov spoločne s prenasledovanými z rasových alebo politických dôvodov. Mnohí padli za obeť kvôli bezcitnosti kádrových vojakov a nebezpečenstvu služby na fronte. Voči zákonom o Židoch sa búrili predstavitelia historických cirkví – predovšetkým v záujme pokrstených Židov.

V lete 1941, keď viac ako dvadsaťtisíc Židov považovaných za bezdomovcov bolo deportovaných na Ukrajinu, vedúca Spoločnosti sociálnych sestier Margit Slachtová protestovala proti deportácii u mocenských predstaviteľov. „Vyjadrujeme svoj nesúhlas s tým, aby sa na území našej krajiny dialo násilie v masovej miere, a to dokonca posväcované. ... K boju nás posilňuje naša ľudskosť, kresťanská viera a maďarská krv,“ hovorila. V marci 1944 maďarská vláda po porade s odbornými nacistickými poradcami vydala Židov pre „konečné riešenie“, t. j. masové označkovanie, uzatvorenie do get a na deportáciu. Cirkevní hodnostári zostali akoby bezradní a zmätení v tejto otázke kresťanskej viery a svedomia. Evanjelická a Reformovaná cirkev spoločne pripravovali protest historických cirkví proti deportácii.

Tento plán bol však zmarený kvôli názoru ostrihomského arcibiskupa Justiniána Seredského, ktorý v záujme ochrany pokrstených Židov zamietol uskutočnenie spoločného protestu i napriek tomu, že pokrstených Židov deportovali presne tak ako tých najortodoxnejších. Napriek zrušeniu spoločného protestu veľa ľudí vedelo, čo je ich úlohou. Keď bolo potrebné, počúvali na hlas svojho svedomia, aj keď to bolo v rozpore s rozhodnutím štátnej moci a oficiálneho prúdu cirkvi. Reformovaný farár Jozef Elias založil v spolupráci so švédskym konzulátom a Červeným krížom Misiu Dobrý pastier, vďaka ktorej sa zachránilo až dvetisíc detí s matkami. Evanjelický farár Gabor Sztehlo v spolupráci so Švajčiarskom a sionistami, zasvätil svoj život záchrane detí. Členka katolíckej Spoločnosti sociálnych sestier Sara Szalkaháziová ukrývala prenasledovaných na ulici zvanej Bokréta utca. Počas jednej razie však odviedli tých, čo boli u nej ukrytí, a ona sama spolu s piatimi ďalšími sestrami ich dobrovoľne nasledovala. Všetkých ich postrieľali a pohádzali do ľadového Dunaja.

Nacisti sa postupne snažili vplývať na cirkvi v nimi obsadených alebo spojeneckých krajinách tak, aby došlo k uskutočneniu ich vlastných zámerov. K podriadenosti alebo dosiahnutiu svojich cieľov sa snažili donútiť kresťanské spoločenstvá pasívnym akceptovaním ich rozhodnutí. S protestujúcimi sa vysporiadali, kolaborantov rešpektovali. Prvým stupienkom pre vznik novopohanskej Európy malo byť totálne vyhubenie Židov. Tento cieľ postavili aj na tradičnom kresťanskom antijudaizme, ktorý sa počas viacerých storočí vpálil do duše európskych národov. Po ňom by nasledovalo nahradenie kresťanskej viery národným socializmom. Boli však aj také národy, kde cirkevní vodcovia rozpoznali spolu s väčšinou svojich veriacich, že vykynoženie Židov je cieľom, ktorý len predchádza porátaniu sa s akoukoľvek hodnotou kresťanskej viery, a preto poskytovali pomoc prenasledovaným.

Sociologička Helen Fein vo svojej knihe Accounting for Genocide (Vyúčtovanie za genocídu) píše takéto zarážajúce vyjadrenie: „Či sa pozeráme na posadnutých Nemcov alebo na ich spojenecké štáty, všade, kde sa dominantní vodcovia cirkvi postavili proti deportácii ešte pred začatím transportovania alebo hneď po tom, ako sa s deportáciou začalo, väčšina Židov bola toho uchránená.“ Na to, aby sa zabránilo vzniku nacistickej novopohanskej Európy, boli popri vojenskom víťazstve potrebné aj skutky a nepriateľstvo voči nacistickej ideológii vychádzajúce z kresťanskej viery.

Hnev a pustošenie
Náboženské boje počas španielskej občianskej vojny (1936–1939)

Najkrvavejšie cirkevné udalosti z 20. storočia európskej histórie sa odohrali v Španielsku. V roku 1936 po vypuknutí občianskej vojny v priebehu polroka zahynulo niekoľko tisíc katolíckych kňazov a mníchov a niekoľko tisíc katolíckych kostolov podpálili a zbúrali.

Španielsky katolicizmus, na ktorý sa zosypalo živelné násilie, bol najvýraznejším stelesnením toho rituálneho kresťanstva, ktoré v mnohých ohľadoch ostro vystupovalo proti biblickému kresťanstvu, ba dokonca po celé stáročia bolo nemilosrdným prenasledovateľom akéhokoľvek hnutia obnovy. Tento katolicizmus sa už od stredoveku dal nanútiť španielskej spoločnosti len za pomoci najtvrdšieho štátneho násilia.

V obyvateľoch sa vzbudila obrovská horlivosť voči katolíckej cirkvi, ktorá od začiatku 19. storočia ukazovala viacero tvárí. Do čias prvej svetovej vojny došlo až štyrikrát ku krvavým povstaniam proti katolicizmu, ktoré boli väčšieho rozmeru. Prvé trvalo od 1822–1823, vypuklo počas liberálnej revolúcie, počas ktorej usmrtili 88 cirkevných hodnostárov, medzi nimi jedného biskupa. Ani nie o desať rokov neskôr, v rokoch 1834–1835, vypukli ďalšie nepokoje; vtedy zabili až 100 kňazov a mníchov v Madride a ďalších veľkomestách. Tu došlo prvý raz k podpaľovaniu kostolov a kláštorov. V roku 1868 a neskôr v roku 1873, po páde kráľovstva, resp. počas vzniku prvej republiky, došlo tiež k vypaľovaniu kostolov a opäť vyhasli životy ďalších kňazov.

Anarchisti odmietali akúkoľvek nadvládu jedného človeka nad druhým.

V tzv. „tragický týždeň“ v roku 1909 vypuklo v Barcelone znova pomerne veľké protikatolícke povstanie. Počas neho zabili troch kňazov a podpálili všetkých 50 kostolov a kláštorov. V týchto udalostiach už zohrávalo významnú úlohu anarchistické hnutie, ktoré si v Španielsku za niekoľko desaťročí získalo obrovské davy ľudí a veľkú zodpovednosť nieslo aj za neskoršie zverstvá počas občianskej vojny.

Anarchistické hnutie v španielskej zemi sa sformovalo v roku 1868. Vtedy totiž Madrid navštívil Talian Giuseppe Fanelli, ktorý bol spolubojovníkom Rusa Bakunina, zakladateľa anarchizmu. Anarchisti odmietali akúkoľvek nadvládu jedného človeka nad druhým a hlásali bezhraničnú slobodu jednotlivca. Popierali všetky formy autority, rovnako štátnu ako cirkevnú, pričom tvrdili, že to znamená vynucovanie a vynucovanie podľa nich zabraňuje rozvoju človeka. Preto sa všemožne snažili o oslobodenie spoločnosti od predstaviteľov štátnej a cirkevnej moci. Svoju odvahu zabíjať považovali za najlepší prostriedok. Ich počet za pár rokov vzrástol v Španielsku na 50 tisíc.

Súbežne s anarchistami od začiatku 70. rokov 19. storočia začínal na Iberskom polostrove získavať obdiv marxizmus, ktorý hlásal materializmus, ateizmus a ostrý boj proti náboženstvu. Počas prvej svetovej vojny mali socialisti vychádzajúci z marxistickej ideológie podporu 200 tisíc občanov a tábor anarchistov už pozostával z 800 tisíc prívržencov. Aj naďalej však pokračovali vražedné útoky proti katolíckemu kléru. V lete 1923 to boli práve oni, čo zabili kardinála Romera, zaragozského biskupa. Pred vypuknutím občianskej vojny v roku 1934 počet prívržencov anarchizmu odhaduje vláda na takmer 1,6 milióna a počet socialistov na viac ako 1,4 milióna.

Súbežne s hromadným nárastom ľudí odsudzujúcich katolicizmus sa už pred občianskou vojnou odvracali od katolíckej cirkvi davy veriacich. Keď ministerský predseda Manuel Azaña v októbri roku 1931 vyhlásil, že „Španielsko už viac nie je katolíckou krajinou“, mnohých jeho výrok šokoval, no vodcovia katolíckej cirkvi si uvedomovali, že toto hodnotenie vo viacerých ohľadoch zodpovedá realite. Viacerí cirkevní analytici tej doby dokazovali konkrétnymi faktami, že katolícka cirkev stratila masy ľudí. Canon Arboleya v októbri roku 1933 zverejnil svoje prieskumy pod názvom Masové zanechanie viery, ktoré reálne odzrkadľovali skutočnú situáciu. Jeden jezuitský spisovateľ v roku 1935 vo svojom uverejnenom diele analyzoval realitu istej pracujúcej vrstvy Madridu. Z tunajších oficiálnych katolíkov v počte 80 tisíc chodilo na nedeľnú omšu len 7 % a len 6 % prišlo na Veľkú noc do kostola. 7 % detí chodilo do cirkevnej školy a 25 % detí rodičia nedali pokrstiť. Podobné výsledky prieskumu platili aj pre časti obývané robotníkmi.

Od katolíckej cirkvi sa odvrátili nielen mestská pracujúca vrstva, ale aj veľké zástupy chudobných sedliakov. Kardinál Ilundáin sa zmienil vo svojej správe pre pápeža z roku 1932 aj o takých dedinách, kde nedeľné omše navštevovalo len zopár žien a spomedzi mužov sa ich nezúčastňoval ani jeden. V baníckej oblasti Rio Tinto z osemnásťtisíc obyvateľov chodilo do kostola ledva 300 ľudí. Zmienil sa i o takej oblasti, kde z tisíc ľudí chodili do kostola dokopy traja.

Zároveň katolícka cirkev ani väčšiu časť vzdelanej vrstvy Španielska nemohla považovať za svoju oporu a svojich veriacich. Výrazne tiež klesol počet kňazov. Medzi rokmi 1920 a 1930 – zatiaľ čo počet obyvateľstva vzrastal – počet kňazov klesol z pôvodných 34 500 na 32 500. Medzi rokmi 1931–34 záujem mladých ľudí o kňazské semináre tiež drasticky klesol o 40 %.

Katolicizmu sa podarilo sústavné straty pozorovateľné od 19. storočia zastrieť len prostredníctvom výraznej podpory zo strany štátnej moci. Vo vzdelaní, informovaní verejnosti a na každom verejnom fóre sa snažili vyzdvihovať jednotný katolícky charakter Španielska. Túto snahu komentoval slávny španielsky filozof Unamuno, keď s dosť veľkou dávkou irónie vyhlásil: „U nás v Španielsku je katolíkom každý, dokonca aj ateisti.“

Na jar v roku 1931 však došlo k pádu kráľovstva, ktoré dovtedy znamenalo oporu katolicizmu a 14. apríla bola vyhlásená druhá španielska republika. Po voľbách sa do parlamentu dostala práve vrstva spoločnosti, ktorá sa odvrátila od katolíckej cirkvi a títo ľudia vytvorili vládu.

Nasledovaniahodným vzorom pre ministerského predsedu Manuela Azaña bola Francúzska republika, kde v roku 1905 došlo k odlúčeniu cirkvi od štátu, čo znamenalo ukončenie výučby náboženského charakteru. Azaña považoval zovšeobecnenie svetskej výučby k vytvoreniu moderného Španielska za nenahraditeľné. Stanovil si za cieľ vytvorenie novej identity národa oslobodenej od klerikalizmu.

Klér sledoval vznik novej republiky s mimoriadnou nedôverou, pretože dovtedy bola cirkev jedným z najvýznamnejších podporných stĺpov monarchie, odsudzovala liberalizmus vyzdvihujúci právo človeka slobodne sa rozhodovať, odsudzovala myšlienku náboženskej slobody a slobody tlače, pridŕžala sa silného prepojenia štátu a cirkvi a celý vzdelávací systém sa snažila udržiavať pod kontrolou. Parlament však v decembri 1931 prijal ústavu, ktorá bola v úplnom rozpore s ich predstavami.

Naša vojna nie je občianska..., ale križiacka.
Áno, naša vojna je náboženská vojna.

V ústave vyjadrili odluku štátu od cirkvi. Vyhlásili, že cirkvi a náboženské organizácie nebudú viac finančne podporované ani štátom, ani miestnymi samosprávami. Vyslovili aj to, že v priebehu dvoch rokov postupne zrušia štátne platy pre kňazov. Mníšske rády sa rozhodli prehodnotiť tak, že sa budú musieť zrušiť všetky tie, ktoré by mohli ohrozovať štát. Mníchom a mníškam zakázali zapájať sa do vyučovacieho procesu. Zrušili oslobodenie od daní pre mníšske rády a mali v pláne previesť ich majetky do vlastníctva štátu. Hlásali úplnú slobodu vierovyznania.

Katolícka cirkev proti ústave protestovala. A Pius XI. vyzval španielskych katolíkov, aby všetkými legálnymi prostriedkami bojovali proti nariadeniam ústavy. Vláda však rozpustila jezuitský rád, zakázala katolícke procesie, odstránila katolícke kríže zo škôl a verených inštitúcií, zaviedla úradný sobáš.

Katolícka cirkev sa snažila všetkými prostriedkami podporovať pravicové strany, ktoré mali v záujme vysporiadať sa s republikánskym zriadením. Politické zámery kléru však vyšli nazmar, keď vo voľbách v roku 1936 vyhrala ľavicová ľudová strana.

O niekoľko mesiacov neskôr v júli 1936 pod velením generála Franca vypukla vojenská vzbura proti republike. Na príprave povstania a materiálnej podpore sa vo veľkej miere podieľala katolícka cirkev. V Navarre boli dve tretiny kňazov s monarchistickým cítením ochotní stať sa súčasťou tajných polovojenských jednotiek. Banka Urquillo Bank vo vlastníctve katolíckej cirkvi, poskytla na prípravu povstania niekoľko miliónov pesiet (pozn. vtedajšia španielska mena). Franco kládol veľký dôraz na to, aby krvavý boj za zrušenie republiky a získanie moci vykreslil ako boj za svoju cirkev. Ako aj hovoril: „Naša vojna nie je občianska..., ale križiacka. Áno, naša vojna je náboženská vojna.“ Franco tak preukázal svojský spôsob ponímania náboženstva, že jeho vojaci iba chránia katolícky klér. Zároveň zavraždili viacero protestantských kňazov, napríklad v starokastílskych osadách Piedralaves a El Barraco sčasti pod vplyvom katolíckych kňazov, ktorí považovali protestantských kňazov za „synov diabla“. Treba poznamenať, že prívrženci republiky masovo vyvražďovali katolíckych kňazov, pričom voči protestantským kňazom tak kruto nezasahovali.

Hoci Ľudová strana vo svojom programe sľubovala, že nebudú „prenasledovať ani jediné náboženstvo“, vidiac rýchly úspech Francovho vojska, opäť sa popustili z uzdy a hľadali obvinenia proti katolíckej cirkvi. Na území republiky sa začal lov na členov kléru.

Na jednotlivých územiach boli rôzne straty v závislosti od úspechu Francových vojsk. V pamplonskej diecéze, kde malo pravicové nacionalistické povstanie okamžitý obrovský úspech, ani jediný cirkevník neprišiel o život. Na druhej strane v Barbastre, kde bolo frankistické povstanie potlačené a v retorzii /pozn. odvetné opatrenie štátu za porušenie jeho záujmov/ stálo na čele anarchistické vojsko známe masovým vyvražďovaním, zabili 123 katolíckych kňazov, čo predstavovalo 88 % celkového počtu kňazov. V madridsko-alcaskej diecéze zabili 334 kňazov (30 % diecézy), v barcelonskej 279 (22 %) a vo Valencii 327 (27 %).

Počas občianskej vojny medzi rokmi 1936 a 1939 republikáni – hlavne anarchisti – podpaľovali a búrali tisíce kostolov. Zabili 13 biskupov, 4172 kňazov a seminaristov, 2364 mníchov a 283 mníšok, čiže spolu 6832 osôb pôsobiacich v cirkvi. 90% vrážd sa vykonalo v prvom polroku od vypuknutia vojny. Takto sa chceli pomstiť katolíckemu kléru, považovanému za jednu zo základní protirepublikánskych síl.

Na porovnanie je vhodné poznamenať, že podľa smerodajných údajov v Španielsku v období od roku 1922 do 1936 až do vypuknutia občianskej vojny zabili počas nepokojov dokopy 235 príslušníkov cirkvi a podpálili takmer 500 kostolov. Počas občianskej vojny nadobudli rozbujnené útoky obrovské rozmery, čo dokazovalo to, že ten polrok viacnásobne prevýšil tragickú štatistiku za predošlé obdobie, ktoré trvalo viac ako sto rokov.

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek