Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)
V tomto článku by som chcel čitateľovi priblížiť z viacerých uhlov uvažovanie súčasného multikultúrneho sveta, v ktorom žijeme. Netreba sa zľaknúť niektorých odborných výrazov, pretože väčšina článku bude ľahko zrozumiteľná. Verím, že pochopenie toho, kde sa dnes nachádzame, nám pomôže efektívnejšie slúžiť evanjeliom.
Spoločnosť v Európe aj v USA prešla tromi úrovňami: tradičnou (pred-modernou), modernou a postmodernou. Zaujímavé je, že v krajinách, ktoré boli hlbšie ovplyvnené modernou (reformačné krajiny, oblasť Škandinávie, ale aj viac osvietenecké krajiny), sú mladí ľudia viac postmoderní. Naopak, v krajinách ako Španielsko a Portugalsko nebola citeľná moderná epocha, preto tam majú mix myšlienok modernizmu a postmodernizmu.
Čo postmoderna nie je? Toto slovo nemá nič spoločné s „módou“ alebo s modernosťou. Príklad: keby som mal napr. novú Škodu Oktáviu „v koži“ a niekto iný by mal najnovší model značky Mercedes GLA, to neznamená, že ja som moderný a on postmoderný. Keď hovoríme o postmoderne či postmodernite, hovoríme o sociálnom či spoločenskom stave; keď o postmodernizme, tak o filozofii. Ide o svetonázor, myšlienkový postoj sveta voči pravde.
Postštrukturalizmus je kritikou voči metafyzike (štúdium reality), kauzalite (príčinno-následné javy), identite, subjektu (človek alebo Boh; ako zdroj poznania a významu) a pravde. Pre priblíženie uvediem príklady najznámejších postmoderných filmov: Pulp Fiction, trilógia Matrix, Blade Runner, Počiatok, Šrek a ďalšie.
Bežne si postmodernizmus, resp. postštrukturalizmus človek neuvedomuje, pretože tento termín mu nič nevraví, nakoľko väčšinou sa týmto pojmom zaoberajú ľudia za akademickými dverami, avšak je to samotný vzduch, ktorý dýchame (z veľkej časti aj Freudovský vzduch). Je to možno už 30 rokov, čo postmoderné myšlienkové hnutie, ktoré pôvodne vyšlo z Francúzska, vplýva na ľudskú myseľ, jeho správanie, hodnoty a postoje.
Ľudia sú schopní veriť vo všelijaké mystické veci, ale s kresťanstvom a jeho „rigidnou“ teológiou majú problém.
Keď hovoríme o postmodernizme, hovoríme o súčasnom filozofickom smere, v ktorom sa svet ocitá a môžeme ho prenesene chápať aj ako moderný racionálny empirizmus a radikálny skepticizmus. Racionálny empirizmus môžeme označiť ako náboženstvo ateistov. Empirizmus je gnozeologický smer, ktorý za jediný zdroj poznania považuje zmyslové skúsenosti. Takto môžeme tvrdiť, že toto náboženstvo je duševné. Ako hovorí Derek Prince, duševný človek je charakterizovaný tromi prívlastkami: „Ja chcem“, „Ja viem“ a „Ja cítim“. Takíto ľudia robia rozhodnutia a závery podľa svojich túžob a pocitov, podľa toho, čo sa im páči, čiže podľa svojich zmyslov. Predpokladajú, že zmysly ich neklamú. Toto je tiež dôvod, prečo je spoločnosť hedonistická a pôžitkárska. Svet hovorí: „buď sám sebou“ alebo „uvedom si sám seba“, čo zasa súvisí s myšlienkami hnutia New Age (postmoderná spoločnosť povzbudzuje človeka k výberu z rôznych druhov náboženstiev).
Jack Cashill napísal v roku 2011 knihu s názvom Deconstructing Obama, kde Baraka Obamu označil za prvého postmoderného prezidenta. Kniha je podrobnou analýzou Obamovej autobiografie, kde prezident Obama písal svoj vlastný dej, ktorý sa nezhodoval so skutočnosťou a to urobil preto, lebo jeho presvedčením je, že fakty nie sú dôležité a každý si sám vytvára vlastný dej – a nielen to. Možno ti to už dáva zmysel, prečo Amerika akoby stratila autoritu alebo tú jednoznačnosť, ktorú ešte pred niekoľkými rokmi mala.
Heslo humanizmu znie: „Dobre bez Boha“ a jeho myšlienky sú obsiahnuté v postmodernizme. Humanizmus zavrhuje totalitný prístup všetkých náboženstiev a v zmysle ľudského pokroku prináša nové náboženstvo. Totiž, už v roku 1933 sa stretli filozofi, kritici a rôzni univerzitní profesori a podpísali Humanist manifesto, kde je uvedených 15 téz tohto nového náboženstva, ktoré má nahradiť predchádzajúce náboženské systémy. Zo 65 ľudí to podpísalo len 34 a až 15 z nich boli unitariáni. Tie tézy popierajú stvorenie (t. j. veria v evolúciu), dualizmus (dobro a zlo), teizmus (kresťanstvo), modernizmus a všetko nadprirodzené. Liturgia tohto náboženstva spočíva v práci, umení, vede, filozofii, láske, priateľstve, rekreácii a pozitivizme, ktoré by mali napĺňať ľudský život. Do popredia je postavený človek, ktorý určuje, čo je v živote dobré a čo zlé. Od prvého manifestu vznikli už ďalšie dva.
Akú záruku majú, že ich myšlienky sa nemýlia? História (najmä prvá a druhá svetová vojna) dokázala, že tento druh náboženstva nie je celkom spoločenský, pretože nepočíta s tým, že človek je hriešny, t. j. zlý od narodenia.
Svetová kultúra sa vzoprela proti stereotypom „skostnatených“ a „prudérnych“ žien. Prvá a druhá vlna feminizmu výrazne vyniesla do popredia ženu, až sa z nej stal objekt. Evidentne sa tak rýchlo snažili oslobodiť, až sa „odtrhli z reťaze“ a zašli do extrémov. V tretej vlne feminizmu sa objavila aj pani Ariel Levyová, ktorá napísala knihu s názvom „Ženské šovinistické prasatá: Ženy a vzostup obscénnej kultúry“, z ktorej myšlienky uvediem v niekoľkých nasledujúcich riadkoch.
Levyová v nej kritizuje vysoko sexualizovanú americkú kultúru, v ktorej „sa ženy stali objektmi, robia zo seba navzájom objekty a povzbudzujú sa k tejto činnosti“. Táto obscénna kultúra má svoj zrod už možno v 60-tych rokoch, kedy spoločnosť bola tolerantná a liberálna. Vyvíjala sa pomaly a k nám sa to zo Západu dostalo trochu neskôr. Opäť by sa dal rozvoj graficky znázorniť podľa filmov, ktoré v tejto oblasti pretláčali svoje názory.
Na väčšine reklamných materiáloch vidíte ženský objekt. Tento objekt má iný výzor ako kedysi, a aj menej šiat. Z feministickej myšlienky sa prešlo k plneniu mužskej fantázie, čím sa stávajú objektom, respektíve tovarom.
Mladé ženy sa z tohto dôvodu dnes snažia byť najsexi, pričom im chýbajú dôležitejšie hodnoty a nechcú byť „celistvejšie“. Ženy si myslia, že by mali každú chvíľu zaujať svojim exhibicionizmom a že ich sexualita je o výkone. Ženy tu nie sú samé sebou, ale hrajú dej, ktorý sa od nich ako od objektu očakáva. Akoby nezáležalo na tom, aká je atraktívna v iných veciach, ale len sexuálne. Podľa Levyovej, tieto ženy vznikajú dvomi spôsobmi. Najprv sa táto žena odtrhne od bežných dievčat a vojde do šovinizmu. Týmto sa v skupine ostatných žien stáva dominantnou. Druhý spôsob, ako žena zo seba urobí tento materiálny objekt, je cez oblečenie (výzor) a zaužívaním tohto správania z existujúcich ženských ideálov, aby získala určitý status. Levyová tiež tvrdí, že neexistuje nič, čo by podporilo zmysel obscénnej kultúry v tom, že by mohla priniesť oslobodenie. Skôr môže priniesť útlak a skľúčenosť.
Vo svete je verejnou pravdou svet vedy, techniky, biznisu a vzdelania. Každá iná pravda je už subjektívna a vlastní ju tá alebo tamtá skupina. Keď sa teda hovorí o Bohu, o dobre a zle, živote a smrti, hovorí sa o nejakej pravde, ktorú vlastní určitá skupina ľudí. Táto privatizácia pravdy vo svete znie takto: „Hovoríš, že kresťanstvo je to najlepšie... OK, ale možno pre teba, tak na mňa netlač.“
Na druhej strane, štatistiky hovoria o tom, že ľudia praktizujú rôzne druhy spirituality, čokoľvek ňou nazveme – okultizmus a mystika, východné formy náboženstiev ako napr. joga. Ľudia sú schopní veriť vo všelijaké mystické veci, ale s kresťanstvom a jeho „rigidnou“ teológiou majú problém.
Na tomto slove sa v dnešnej pluralitnej a liberálnej kultúre nesie ďalšia ideologická propaganda, ktorou je hnutie LGBTI. Toto hnutie sa obhajuje slovami ako sú diverzita (rôznorodosť; inak aj dúha), tolerancia, citlivosť, ľudské práva, sociálna solidarita a pluralizmus. Na druhej strane sa smejú kresťanom, že sú bigotní, neohľaduplní, homofóbni a že šíria nenávisť (pričom Biblia je nástroj nenávisti). História nám však hovorí, že tolerancia k mravnej skazenosti nikdy nepriniesla nič dobré. Morálny úpadok rastie v priamej úmere s odmietaním Krista. Ľudia však nevidia dôvod poučiť sa z histórie.
V roku 2004 vo Filadelfii (USA) zatvorili niekoľko kresťanov za protest proti gay parade (kde čítali Bibliu, spievali a modlili sa). Boli obžalovaní z ôsmich zločinov (tri z toho ťažké) a niektorí z nich čelili 47 rokom väzenia. Nakoniec kresťania tento súd vyhrali, pretože praktizovali základné slobody (náboženstva, slova, zhromažďovania a právo petície).
Americká psychiatrická asociácia pracuje na štúdii, aby zistila, či homofóbia je naozaj nemoc. Môže sa stať, že o chvíľu už možno budú bežne ľudia tvrdiť, že kresťania sú nielen predpojatí a bigotní, ale aj mentálne chorí kvôli ich vnútornému presvedčeniu. Kam potom dajú slobodu vierovyznania? Na internete sa môžete dočítať aj to, že homosexuálna lobby vystupuje aj proti kreacionizmu (ktorý tvrdí, že človek bol stvorený ako muž a žena).
V marci 2013 vyšiel v časopise Times článok s názvom Homosexuálne manželstvá už vyhrali. Bolo to však celé tri mesiace skôr ako Najvyšší súdny dvor v USA schválil oficiálne stanovisko v prospech sobášov rovnakého pohlavia, kedy zrušil sekcie Zákona o ochrane manželstva (skr. DOMA) tým, že ich prehlásil za protiústavné. Tým dopredu odhadli smerovanie kultúry, čo nie je nič zložité, len stačí mať určité rozlišovacie schopnosti a vnímať stav sveta, v ktorom sa nachádzame. Preto rozhodnutie Najvyššieho súdu v USA je len vyjadrením vážnej sociálnej zmeny v spoločnosti.
Podporná reakcia sa okamžite prejavila aj na sociálnych sieťach a Google ukázal na svojej vyhľadávacej stránke dúhu, keď niekto napísal do vyhľadávača slovo „gay“.
Zmena myslenia v Amerike ohľadom LGBTQ ľudí prichádzala pomaly. Je to niečo ako známa opotrebovacia vojna (war of attrition) alebo princíp varenia žaby (žabu treba variť pomaly, ale systematicky, ináč by vyskočila von z hrnca).
Tendenciu vieme pochopiť z nasledovných štatistík. 53% dospelých Američanov podporuje zmenu v spomínaných zákonoch. Pred desiatimi rokmi to bolo 42%. Zo štatistík vyplýva aj to, že náboženskí skeptici, praktizujúci katolíci a tí, ktorí majú inú vieru ako kresťanskú, sú tiež viac naklonení k narastajúcim LGBTQ právam. Jedine protestanti zostávajú v opozičnom postoji. Hoci ešte len jedna štvrtina Američanov nepozná agendu LGBTQ komunity, je to tiež nárast oproti minulosti, kde dvaja z piatich nepoznali ciele LGBTQ.
„Do you really want to hurt me?“ Nielen touto pesničkou známy Boy George so svojím androgýnnym1 vzhľadom podporoval a presadzoval homosexualitu. Kultúra pod týmto vplyvom je netýkavá. Spoločnosť hovorí: „akým právom ma súdiš?“ a „prečo mi ubližuješ“? Spoločnosť je donútená akceptovať LGBTI s pocitom súcitu voči menšine, resp. „slabšiemu“. Tieto menšinové skupiny žiadajú nadpráva voči bežným právam. Na okraj toho, aj na Izrael sa ľudia pozerajú ako na toho „silnejšieho“ a na Palestínu či okolité krajiny súcitne ako na toho „slabšieho“. Goliáš a Dávid si vymenili roly.
Títo ľudia sú hákliví na termíny ako hriech, peklo alebo trest a najradšej by všetky podobné slová vymazali z existencie. Žiaľ, v Amerike čím ďalej, tým viac vidíme, že spoza kazateľnice znejú iba pozitivistické a motivačné slová bez nejakej vyváženosti, kazatelia si už zrejme dávajú pozor na to, aby sa dotkli ľudí. Človek v tejto kultúre hovorí: „Dajte mi pokoj, nedotýkajte sa ma. Nikto nemá právo hovoriť do môjho života.“
Lótovi povedali ľudia toto: „Sám tu bývaš dočasne, ako cudzinec, a chceš nás súdiť (určovať, čo je správne a čo nie)?“ (Gn 19,9) Slovo „súdiť“ je pre zdôraznenie na tom mieste v hebrejčine použité dvakrát po sebe.
Termín spravodlivosť, ako ho chápe postmoderný svet, má iný význam. V podstate sa vzopreli Kantovej etike, ktorá spočíva v totalite, univerzálnosti a rovnosti. Čin je v moderne chápaný ako systémový, deterministický a teleologický (pozor, nie teologický). Bol teda daný jasný a zrozumiteľný meter, podľa ktorého sa mali všetci rovnako správať.
V heterogénnej postmodernej spoločnosti si ľudia kladú otázku, ako súdiť spôsobom, ktorý by definitívne povedal, čo je spravodlivé a čo nie. V postmoderne sa spravodlivosť nedrží transcendentných cností, ale skôr myšlienky rozmanitosti, ktorá ponúka rozvoj menšín, aby nebola menšina, ktorá by sa stala väčšinou a naopak. Inými slovami, tendencia je súdiť nie jedným metrom, ale rôznymi – prípad od prípadu. Spravodlivým človekom v postmoderne je ten, koho súdenie sa väčšinou považuje za spravodlivé. Viac sa kladie dôraz na súdnu prax ako na teóriu.
Postmoderná spoločnosť si nárokuje právo voľby: „Cítim, že je to správne, prečo by to potom malo byť zlé?“ Alebo: „Neexistujú pravidlá – ak si myslíš, že je to správne, urob to.“
Ak totiž nejakej skupine prekáža zákon v ich činnosti, stačí pozmeniť slovný význam a cesta k zlému je voľná.
Kresťanov, ktorí neschvaľujú praktizovanie sodomie, svet začína nazývať fanatickými odporcami ľudských práv a vznikajú iniciatívy s názvami ako „boj proti náboženskému extrémizmu“. Určité skupiny sa snažia zmeniť dávno stanovené definície. Príkladom je predefinovanie termínov ako manželstvo alebo pedofília. Ak totiž nejakej skupine prekáža zákon v ich činnosti, stačí pozmeniť slovný význam a cesta k zlému je voľná. Píšem „k zlému“, pretože dovtedy to zlé bolo. Opäť sa pýtam: kto má určiť, čo je zlé a čo dobré? Sú to ľudia, ktorých názory sú z roka na rok iné? Už veľakrát sa ukázalo, že ľudstvo bolo o nejakej veci presvedčené jedným spôsobom, ale neskôr zistilo, že sa mýlilo a zmenilo to. Boží zákon bol daný ľuďom a nie naopak.
Daniel 7,25: „Bude hovoriť slová proti Najvyššiemu, unaví svätých Najvyššieho, bude sa pokúšať zmeniť posvätné obdobia a zákony. Do jeho ruky budú vydaní na čas a časy a polovicu času.“
Dnešná kultúra vyvoláva tlak na kresťanstvo, aby bolo liberálne. Obhajujú to tým, že fanatické kresťanstvo urobilo v histórii mnoho zlého. História však ukazuje, že hranice nie sú poväzujúce, ale dávajú ochranu, preto implicitne aj slobodu.
Prečo je všetko toto dôležité? Pretože my všetci, čo sa snažíme hájiť kresťanské (konzervatívne) hodnoty, kráčame proti veľmi silnému vetru. Príslovia 22,28 hovoria, aby sme nepresúvali prastaré hranice, ktoré boli stanovené v dávnej minulosti. Mnohé zákony, ako ich ešte dnes poznáme, mali svoju podstatu v Písme, to znamená, že vo svete fungovala spravodlivosť, ktorá bola ako-tak opretá o Bohom dané princípy. Boží zákon bol daný na ochranu a nie na obmedzenie človeka, ako to chápe dnešný svet. Žalm 33,11 hovorí, že Božia rada stojí naveky. Hranice sú vytýčené najmä v 10 Božích prikázaniach, ale pri podrobnom štúdiu Písma zistíme, že existuje sedem veľmi dôležitých hraníc, ktoré ak sa prekročia alebo posunú, danej generácii hrozí prekliatie. Tieto hraničné kamene sú:
Príklad, ako táto filozofia mení pohľad na vec a posúva tieto prastaré medze, je napríklad obrovská debata okolo legalizácie manželstiev rovnakého pohlavia (takáto debata prebehla napr. v štáte New York). Najčastejší argument zo strany tých, ktorí hájili tradičné manželstvo bolo: „Ak zmeníte tento zákon, zmeníte definíciu manželstva!“ Na to prichádzala odpoveď: „No a čo?“ čím v skutočnosti tvrdili, že majú slobodu zmeniť každú vec, nielen definíciu manželstva, ako sa im páči.
Nuž, ak sa chceme rozprávať so svetom a viesť s ním dialóg, musíme vedieť, ako a s kým máme tú česť. Musíme stáť v opozícii proti myšlienkam, že slová nemajú význam, alebo že neexistuje objektívna transcendentná pravda.
Veľké firmy študujú psycho-sociologické informácie ohľadom súčasných generácií práve kvôli tomu, že firmy stoja na ľuďoch a ich manažment potrebuje rozumieť mysleniu svojich zamestnancov, no samozrejme aj z pohľadu marketingu. Čím je generácia mladšia, tým je postmodernejšia. Pre orientáciu, pozrime sa na dôležité črty generácií, ktoré dnes žijú vo svete.
Narodení medzi 1960 a 1980. Táto generácia je poznačená MTV a rozmachom hudby. Cítili potrebu bojovať proti zlu (korupcii, zneužívaniu, AIDS...) a hľadali pevné hodnoty, dôstojnosť, slobodu, lásku, stabilitu, ľudské práva... O generácii X sa tiež hovorilo ako o generácii bez otcov. Objavili sa disfunkčné rodiny, šikana v školách, drogy u mladých. Je to heterogénna generácia, viac otvorená rôznorodosti, tolerancii voči náboženstvám. Majú tendenciu si idealizovať vodcov, čo vedia zneužívať populisti. Na druhej strane, táto generácia bola považovaná aj za vyrovnanú, aktívnu a rodinne zameranú a vyšlo z nej mnoho podnikateľov. Podotknem, že práve z tejto generácie vyšla väčšina našich pastorov.
Generácia X je pomaly vytláčaná nasledujúcou generáciou, ktorá začína formovať svet.
Ľudia narodení v rozmedzí rokov 1980 (82) – 1995. V rokoch 1992 až 2000 to už boli tínedžeri. Objavujú sa prvé počítače a herné konzoly, high-tech svet, počiatky internetu. Sú veľmi ambiciózni, súťaživí, vzdelaní, hľadajú uznanie, chcú dobre vyzerať, narcisti, zameraní na úspech, peniaze, zdravú výživu a šport. Deti sa po ukončení štúdia vracajú domov. Lenivosť, striedanie zamestnaní, privysoké očakávania, odďaľovanie dospievania (komplex Petra Pana) kvôli chybám ich rodičov. Mali výchovu od generácie „Baby boomers“, ktorá priniesla zákony proti trestaniu detí. Oproti predošlým generáciám rodičia začali tieto deti dávať na prvé miesto.
Sú skeptickejší voči náboženským inštitúciám ako generácia X. 45 percent ľudí v tejto generácii nehľadá zmysel života. Negatívne sú prezývaní aj ako „trofejské deti“, pretože majú nereálne očakávania a mnohokrát boli ocenené za minimálne úspechy. Tieto deti boli chválené a ocenené za každú maličkosť a toto neskôr vo svojom živote ďalej očakávajú. Milénisti chcú flexibilný pracovný čas, viac svojho času v práci (kávičky) a neustále informácie o kariérnom raste od manažmentu. Jeden článok v Times s názvom „Generácia ja ja ja“ ich tiež nazýva rozmaznanými deťmi s klamnými predstavami. Viac sa zaoberajú materializmom a menej nezištnou pomocou ako generácia X. Dôraz kladú na zovňajšok a vonkajšie hodnoty, ako sú imidž, sláva a peniaze a menší dôraz na vnútorné hodnoty, ako sebaprijatie či začlenenie sa do nejakej skupiny alebo komunity. Chcú sa ukazovať v sociálnych médiách, pretekajú sa, chodia súťažiť do šou talentov (Slovensko má talent, Superstar a pod.).
Práve táto generácia je kultúrou diverzity, podporovateľom práv homosexuálov a podobných minoritných skupín. Sú liberálni, sebaistí, sebareprezentační, optimistickí a prístupní novým myšlienkam o živote. Podľa Psychology Today sa naznačuje, že mladí prestávajú riskovať, sú neaktívni, majú nafúknutú predstavu o sebe, sú chronicky sklamaní, cynickí, nezvyknutí na tvrdú prácu, majú krehké ego, pretože ich detstvo bolo naplnené lichôtkami (obdivom a chválením), ale neboli pripravení na realitu života. Iná organizácia ich nazýva „generácia X na steroidoch“. Odkladajú všetky kroky k dospelosti: dokončenie školy, opustenie domova, finančnú nezávislosť, manželstvo a deti. Iný dvanásťročný výskum tvrdí, že sú síce sebaistí a asertívni, ale sú aj viac depresívni. Nie sú egocentrickí, ale namyslení. Oproti predchádzajúcim generáciám táto chce všetko hneď (cez pôžičky) a je viac ovplyvnená reklamami. Toto je tiež generácia, kde sa začalo viac hovoriť: „Nemám čas.“
Títo ľudia tiež nemajú chuť čeliť spoločenským výzvam. Cítia sa unavení a aj svet ide takou rýchlosťou, že nestíhajú reagovať na všetko, lebo protesty by sa museli konať každú chvíľu.
Príslovie pre túto generáciu: Detinskí ľudia chcú, aby život naplnil ich požiadavky a vyspelí ľudia čelia požiadavkám života. Oplatí sa spomenúť aj zaujímavosť, že vraj v Číne vznikla taká generácia, ktorá má črty generácie X aj generácie Y.
Študenti v školách bežne zvládajú štúdium pomocou amfetamínov (viac ako 7 percent) a mladí ľudia jedia viagru (45. najpredávanejší liek v USA, okrem čierneho trhu) a extázu ako cukríky (dohromady sa to nazýva sextáza). Zaujímavé je aj to, že dosť mladých je na sedatívach. Najviac potom užívajú marihuanu, syntetickú marihuanu (spice/k2) a hašiš. Na prvých miestach predpísaných liekov sa nachádzajú antidepresíva a antipsychotiká.
Ako som spomenul, kultúra je síce duchovná, ale nie zbožná (napr. neveria v Boha, ale sú poverčiví), čiže viera sa u nich nevyhnutne nespája s cirkvou. Iba jedna pätina milénistov v dnešnom svete si myslí, že navštevovanie cirkvi je dôležité, a až jedna tretina si myslí, že to nie je dôležité vôbec. Len za posledných päť rokov v Amerike narástol počet neveriacich o päť percent, až na číslo 20% (prieskumy Pew Research, Gallup, UC-Berkley a Duke University).
V Amerike kresťania hľadajú príčiny, prečo milénisti opúšťajú cirkvi. Mladí dospeláci vnímajú evanjelikálne kresťanstvo ako príliš politické, príliš exkluzívne, staromódne, ľahostajné voči spravodlivosti a nepriateľské voči LGBTI ľuďom. Títo mladí ľudia akoby stáli na rozhraní medzi svojou intelektuálnou integritou a vierou, medzi vedou a kresťanstvom a medzi súcitom a svätosťou.
Niektorí z toho urobili záver, že je dôležité ísť smerom „cirkev-ako-predstavenie“ (hudba, ktorá je viac „in“, ležérnejšie zhromaždenia, pastori v obtiahnutých džínsoch a všetko ostatné on-line). Iní tvrdia, že cirkev-ako-predstavenie je tiež dôvodom, prečo cirkev stráca milénistov, lebo ich neohuruje predvádzanie a konzum, ale niečo skutočné. Zdá sa, že týchto ľudí priťahuje profesionalita a hlavne obsah viery – nepokrytecká viera, odhodlanie, vášeň a drive v živote ľudí.
Výskumníci z Barna Group skúmali vývoj viery milénistov od ich pubertálneho veku, čiže asi od ich desatich rokov. Za tento čas urobili viac ako dvesto štúdií. Posledný výskum hovorí o tom, čo robiť, aby sme zasiahli milénistov a aby zostali v cirkvi. Rodičia a vedúci v cirkvi už dlhšiu dobu hľadajú odpoveď na otázku, prečo mladí, narodení medzi rokmi 1984 a 2002, opúšťajú cirkev. Sú na to pádne dôvody. Šesť z desiatich milénistov, ktorí vyrastali v kresťanských cirkvách, odchádza od viery alebo z cirkvi v prvej dekáde svojej dospelosti. Za posledných desať rokov sa znížil počet milénistov v cirkvi o osem percent. V Amerike to znamená, že do svojej tridsiatky opustí cirkev alebo vieru až osem miliónov týchto ľudí.
Zaujímavosťou je, že cirkev u opýtaných milénistov (mozaikárov) nebola v prvej desiatke faktorov, ktoré ovplyvnili rast ich viery. Najviac boli ovplyvnení osobnou modlitbou, rodinou, priateľmi, Bibliou, narodením detí a osobným vzťahom s Ježišom.
Milénisti majú tendenciu pretvárať nielen manželstvá, ale aj ďalšie inštitúcie ako médiá, vládu a cirkev. Vyrastali v kultúre, ktorá je zvyčajne neutrálna alebo rezistentná voči evanjeliu. Život je dnes navyše príliš rýchly a mladí majú problém nájsť zmysel v inštitúciách, ktoré sú s časom pozadu. Milénisti často označujú cirkev ako „nepodstatnú“, alebo že navštevovanie cirkvi je „nudná nutnosť“.
Navyše, mnoho mladých Američanov vidí dnešný svet príliš komplikovaný – že len ťažko čelia náporu svetonázorov, informácií a názorov.
Medzi najčastejšie dôvody odchodu milénistov z cirkvi patria:
Najväčšia kritika, ktorú milénisti majú voči cirkvi, je to, že nevie ponúknuť hlboké, zmysluplné či náročné odpovede na život v komplikovanej kultúre. Výskumníci z inštitútu Barna preto poukazujú na päť spôsobov ako vybudovať silnejšie puto medzi cirkvou a touto generáciou:
Mladí z tejto generácie, ktorí opustili cirkev, sa vo väčšine dajú nazvať kočovníci, pretože síce odišli z cirkvi, no aj tak sa stále považujú za kresťanov. 43% z týchto kočovníkov si myslí, že chodenie do cirkvi alebo priateľstvo s kresťanmi je voliteľné. Druhou skupinou sú márnotratní, ktorí tvrdia, že už nie sú kresťania, pretože kresťanstvo pre nich nemá žiadny zmysel, zažili negatívnu skúsenosť v cirkvi či s kresťanmi alebo že ich duchovné potreby nevedia byť naplnené kresťanstvom. Napokon je ešte kategória exulanti, ktorí sa cítia stratení medzi cirkvou a kultúrou vo svete. Hovoria, že chcú nájsť spôsob ako nasledovať Ježiša, ktorý ich spája so svetom, v ktorom žijú. Myslia si, že Boh pracuje viac mimo cirkev ako dnu a radšej budú teda von. A napokon, majú predstavu, že môžu byť kresťanmi bez oddelenia sa od sveta.
Všetci z nich akoby hovorili: „Cirkev ma stratila“. Príkladom je známa popová hviezda Katy Perry, ktorá vyrastala v kresťanskej rodine letničných služobníkov. Tvrdí, že nemala detstvo, lebo bola vychovávaná príliš reštriktívne.
Ide o najmladšiu generáciu – od 1 do 18 rokov. Je to digitálna generácia (tiež nazývaná generáciou @, internetovou generáciou či iGeneráciou), ktorá má v priemere starších rodičov ako predošlé generácie. Tieto deti majú doma veľa hračiek (500USD na dieťa ročne). Vyrástli s iPhonom a inými dotykovými hračkami. Dieťa, ktoré ešte nevie hovoriť, už vie pracovať s telefónom, spustiť si na ňom hru a niečo tam poklikať. Mladí svoje peniaze míňajú na módu, kozmetiku, elektroniku, hudbu, časopisy, bublinkové nápoje, rýchle občerstvenie a videohry. Veľa času trávia za počítačom a keď nie tam, tak šťukajú do dotykového telefónu s internetom. Odborníci tvrdia, že sú najdiverznejší zo všetkých generácií (nachádzajú sa v pluralitnej spoločnosti a sú čím ďalej tým pozitívnejší voči diverzite akéhokoľvek druhu). Jedna štúdia tvrdí, že kvôli pluralitnej spoločnosti majú zahmlenejšiu predstavu o role pohlavia vo svojich domovoch alebo vo svojom okolí.
Obavy, ktoré majú rodičia tejto generácie (t. j. ešte generácia X) sú: šikana v škole, drogy a zlý vplyv reklamy v televízii a pod. Táto generácia sa už možno nikdy nebude vedieť vzoprieť rôznym zvrátenostiam vo svete a keby išlo o RFID čipy, pokojne by ich vybrali z občianskych preukazov a dali si ich do tela (ak to vôbec budú RFID čipy, o čom sa píše v Zjavení Jána).
Cieľom uvedeného článku nebolo priniesť skepsu, ale povzbudiť nás ku vytrvalej práci. Vieme predsa, že keď sa približujú znamenia posledných časov, musíme zdvihnúť hlavy hore, pretože pre Cirkev neprichádzajú zlé dni, ale jej víťazstvo je blízko.
Cirkev potrebuje byť pevná v Písme, ktoré si nebude vykladať po svojom. Biblické hodnoty sú nemenné a nepodliehajú subjektivizácii, pretože nie sú výplodom ľudskej mysle, ktorá je variabilná, ale sú od Boha. Cirkev nie je voči uvedeným zmenám v spoločnosti bezmocná. Cirkev nezostala bez Svätého Ducha, opustená bez nadprirodzeného vedenia. Máme moc, aby sme borili pevnosti, ktoré sú postavené v ľudských mysliach. Ani Slovo Božie nestratilo svoju moc.
Dôležitá je aj správna výchova detí, aby neboli strhnuté tým prúdom súčasných trendov vo svete a aby ich nepremohla ignorancia a cynizmus a negatívne črty ich generácie.
Musíme zostať pevne zakotvení v základných dogmách a zásadách. Neúnavne konajme dobro, lebo ak neochabneme, budeme žať, keď príde čas (Gal 6,9). Popritom potrebujeme nájsť správny dialóg, ktorý vedieme so svetom. Zíde sa nám princíp hadov a holubíc. Kresťania nutne potrebujú zaujímať vysoké postavenia v akademickom svete, vo vede a výskume, v umení a úplne v každej oblasti.
Akou bude generácia alfa...? A bude vôbec nejaká generácia alfa?
Nakoľko ľuďom vadí dogmatickosť a strnulosť, opúšťajú tradičné a historické cirkvi. V podstate hľadajú dynamické, moderné (čo do techniky a estetiky) zhromaždenia, kde to žije. Podľa kresťanských odborníkov je prínosný apologetický prístup (otázky a odpovede, diskusia a pod.). Apologetické články či videá by mali byť úderné, výstižné a nie dlhé (začínajú sa objavovať aj tzv. frames, čo sú série mini kníh, lebo ľudia dnes nemajú čas čítať dlhé knihy). Treba presviedčať aj o globálne dôležitých otázkach a pravdách ako kreacionizmus, rodina či pro-life kresťanský svetonázor. Je zaujímavé, že mnoho ľudí sa ešte stále vie zjednotiť s našimi hodnotami, aj keď sú možno z kresťanstva sklamaní. Ak by kresťanstvo nemalo odpovede na globálne otázky, bolo by neatraktívne. Nič však nedokáže v evanjelizácii nahradiť Božiu moc a aj Písmo odkrýva, že nadprirodzená Božia moc bude rásť proporčne s tmou, ktorá pokrýva národy.
Štatistiky ukazujú, že dnes mnoho kresťanov má relativistický pohľad na svet a neveria, že môžu existovať aj absolútne platné pravdy. Zdá sa tiež, že ľuďom imponuje vzbura voči tradíciám, ale nepáči sa im odsudzovanie či výsmech iných náboženských skupín. Postmoderný štýl je štýlom irónie, ale nie provokácie.
Musíme byť inovatívni a flexibilní najmä čo sa týka metód a mali by sme experimentovať. Štýl jednosmernej a totalitnej komunikácie by mal byť správnym spôsobom upravený na otvorenejšie debaty (nemám na mysli zmenu kázania). A to sa aj deje, ako vidieť v kvalite a progrese našich zborov na internete (MilostTV, live vysielanie, otázky, sociálne siete atď.) či v stále krajšom a modernejšom časopise Logos.
Na záver sa naskytá jedna veľmi stará otázka: „Keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi?“
Bibliografia
Encyclopedia of Postmodernism, 2001, Routledge
Guide to postmodernism and poststructuralism SE, 1993, Madan Sarup
Encyklopédie na Internete (Wiki, Webster dict., Longman a iné)
Odborné články a správy na Internete ako napr. Times a iné
Biblia
David KINNAMAN: You lost me
Organizácie ako Harvest USA, Gallup, NIH a iné
Niektoré zdroje sú uvedené v článku
1 androgýn – z gr. mytológie obojpohlavná bytosť veľkej sily, ktorá sa vzbúrila proti bohom.
| Pokušenia mediálnej generácie | | | Logos 2 / 2009 | | | Júlia Arató | | | Prevzaté z Új Exodus |
| Andrej Fisher II. | | | Logos 3 / 2008 | | | Peter Minárik | | | Z histórie |
| Kolektívna zodpovednosť | | | Logos 7 / 2014 | | | Tibor Ruff | | | Vyučovanie |
| Bude vzkriesený Jeruzalem? Miesto prozreteľnosti | | | Logos 5 / 2010 | | | Tibor Ruff | | | Vyučovanie |
| Noemi a Rút & Fidlikant na streche | | | Logos 6 / 2014 | | | Martina Šafaříková | | | Zo života cirkvi |
