Pravá bohoslužba

Bohoslužbu môžeme chápať ako správanie, v ktorom sa uskutočňuje vzťah so Stvoriteľom

Človek je stvorený na Boží obraz, preto bohoslužba hrá centrálnu úlohu v živote jednotlivca, rodiny, ale aj celých spoločenstiev. Ak sa niekto v priebehu svojho života nedostane do správneho vzťahu s Bohom, premárnil šancu a podľa Biblie jeho život skončí odsúdením. Neveriacimi ľuďmi, ktorí sa nesnažia hľadať a uctievať Boha a dostať sa s Ním do správneho vzťahu, sa Biblia veľmi nezaoberá. Konštatuje iba, že ten, kto hovorí, že nie je Boh, je blázon (Ž 14,1). Naopak, Biblia sa podrobne zaoberá tým, ktorá bohoslužba je pred Bohom prijateľná a ktorá nie. Táto otázka je natoľko vážna, že samotné Desatoro začína upozornením, že za nesprávne vykonávané uctievanie hrozí prekliatie do tretieho až štvrtého pokolenia. Veriaci teda musia byť veľmi opatrní a neustále skúmať, či Boh prijal ich bohoslužbu, či získali Božiu priazeň. Znamením toho, že bohoslužba je prijatá, je vyliatie Svätého Ducha, vypočutie modlitieb a prejavy moci, akými sú divy a zázraky alebo uzdravenia.

Keď bohoslužbu Boh neprijme, uctievanie neprebieha v Duchu a pravde a vtedy môže ísť iba o svojvoľnú bohoslužbu, ktorá nevychádza z Božieho zjavenia, ale z porušenej ľudskej mysle. Takáto bohoslužba dáva dôraz na vonkajšiu formu, obrady a ceremónie, ktorým chýba obsah a odozva z neba. „Čo má zmysel v múdrosti v samozvolenom náboženstve a v takej pokore ako aj v nešetrení tela, kým to nemá nijakej ceny a je iba na zasýtenie tela”(Kol 2,23). Ešte horší variant je, keď sa bohoslužba zmení na službu démonom. „Ale že to, čo pohania zabíjajúc obetujú, obetujú démonom a nie Bohu. A nechcel by som, aby ste vy boli účastníkmi démonov” (1 Kor 10,20). 

Už od samotného začiatku došlo v ľudskej spoločnosti k rozdeleniu na tých, ktorí sa túžia priblížiť k Bohu podľa Božieho zjavenia a tých, ktorých bohoslužba je svojvoľná. „A Adam poznal Evu, svoju ženu, a počala a porodila Kaina, a riekla: Nadobudla som muža s Hospodinom. A zase porodila jeho brata Ábela. A Ábel pásol ovce, a Kain obrábal zem. A stalo sa po čase, že Kain doniesol Hospodinovi obetný dar z plodu zeme: A doniesol aj Ábel z prvorodených svojho stáda a z ich tuku. A Hospodin pohliadol milostivo na Ábela a na jeho obetný dar. Ale na Kaina ani na jeho obetný dar nepohliadol, a preto sa Kain veľmi rozpálil hnevom, tak, že opadla jeho tvár” (1 M 4,1-5). Pri tomto príbehu stojí za zmienku, že prvý, kto prišiel s nápadom obetovať a priblížiť sa k Bohu, bol Kain. Postavil oltár z vlastnej iniciatívy, nebol k tomu prinútený, a aj tak jeho obeť nebola prijatá. Prečo? Lebo nepostupoval podľa Božieho zjavenia, že do Božej prítomnosti je možné vstúpiť iba cez krvavú obeť. Vedel o tom, že Boh dal jeho rodičom namiesto odevu z figových listov odev z kože, čo znamená, že v Rajskej zá­hrade po prvýkrát došlo k smrti a preliatiu krvi. Ďalšia vec, ktorá stojí za povšimnutie je, ako rýchlo vzbĺkne nenávisť v srdci človeka, v srdci ľudí, ktorých bohoslužba nie je prijatá. Táto náboženská žiarlivosť sa nezastaví ani pred vraždou. Celými dejinami ľudskej spoločnosti sa ťahá krvavá niť, kedy boli podobne ako Ábel prenasledovaní tí, ktorí pristupovali k Bohu na základe zjavenia Božieho slova. 

Prečo uctievame Boha? 

Boha uctievame preto, kým On sám je. „Pretože to, čo sa môže vedieť o Bohu, je im zjavné, pretože im to Boh zjavil. Lebo jeho, len zmyslom duše pochopiteľné neviditeľnosti vidieť od stvorenia sveta po učinených veciach, totiž jeho večnú moc a jeho božstvo, aby boli bez výhovorky“ (Rim 1, 19-20). Boh je večný, svätý a všemohúci, čo o človeku v žiadnom prípade nemôžeme povedať. Človek, ktorý uctieva Boha, dostáva podiel z Božích vlastností. Druhým dôvodom, prečo sa potrebujeme priblížiť k Bohu, je záchrana duše. Bez bohoslužby niet spasenia. Boha uctievame taktiež preto, že nás stvoril a vytvoril nám podmienky k životu. Keď Boha uctievame, dostávame sa pod Jeho vládu. Malo by byť pre človeka prirodzené ctiť Boha, keď sa zamýšľa nad večnosťou, alebo keď pozerá na krásu prírody či veľkolepé rozmery vesmíru. Ďalším dôvodom, prečo vykonávame bohoslužbu je množstvo potrieb a nedostatkov, ktoré človek vidí vo svojom živote. Človek je bytosť, ktorá je v plnej miere závislá a odkázaná na Božiu pomoc. Preto sa každý musí dostať do Božej prítomnosti. Výsledkom toho, že sa Mojžiš stretol s Pánom, bolo vyslobodenie Izraela z Egypta. Aj my potrebujeme byť vyslobodení zo zajatia hriechu, prekliatia a smrti. Taktiež potrebujeme zabezpečenie životných potrieb – každodenný chlieb. Nie je dobre, keď sa niekto snaží pomôcť si vo všetkom sám. Keďže Boha môžeme volať svojím Otcom, môžeme aj prosiť o pomoc pri naplnení každodenných potrieb. „Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a jeho spravodlivosť, a to všetko vám bude pridané“ (Mt 6, 33). 

Keď vstupujeme do Božej prítomnosti, dostávame podiel na daroch milosti a preberáme tie hodnoty, ktoré sú osobe Boha vlastné. Iba od Boha môžeme dostať odpustenie hriechov, večný život, pomazanie, oslobodenie, zjavenie, vedenie, múdrosť, rast, a pod. Iba v Božej prítomnosti preberáme skrze Svätého Ducha požehnania, ktoré dal Boh Abrahámovi – „Aby na pohanov prešlo v Kristu Ježišovi požehnanie Abrahámovo, aby sme dostali zasľúbenie Ducha skrze vieru” (Gal 3,14).

Ako sa dostať do Božej prítomnosti

Pokúsme sa zodpovedať na túto zásadne dôležitú otázku.

1. Skrze obeť

Do Božej prítomnosti nie je možné vstúpiť priamo. Ak by to chcel človek urobiť, zahynie, lebo Boh je svätý, spaľujúci oheň a človek je hriešny. Preto je dôležitá obeť. Hlavným princípom obeti je možnosť zámeny. Starý zákon nám zjavuje, že veriaci, ktorí chceli vstúpiť do Božej prítomnosti, museli priniesť obeť, na ktorú boli prenesené ich hriechy. Obeť musí byť krvavá, lebo v krvi je život. Krv nie je obyčajná tekutina, preto v Starom aj Novom zákone nájdeme zákaz jesť krv. Niektoré skupiny zjavenie o krvi pochopili nesprávne a tvrdia, že človek nemôže dostať pri transfúzii krv od druhého človeka. V skutočnosti je to naopak – ak niekto daruje krv druhému, vtedy ohrozil svoj život, aby zachránil život druhého, čo je správne. Obete Starého zákona však neboli dostatočné, lebo v krvi zvieraťa nie je večnosť, preto krv zvierat vedela iba oddialiť rozsudok a dočasne hriech prikryť. Skrze dokonalú zmierujúcu obeť Ježiša Krista, ktorá bola donesená vyliatím krvi, teda môžeme vstúpiť do Božej prítomnosti. „V ktorej vôli sme posvätení donesenou obeťou tela Ježiša Krista, raz navždy... Lebo jednou obeťou zdokonalil navždy tých, ktorí sa posväcujú.”(Žid 10,10.14) Biblia jasne hovorí o jedinej obeti, a taktiež hovorí o obeti, ktorá bola prinesená v minulosti. Obeť Ježiša Krista je dostatočným zdrojom nášho požehnania a zdokonalenia. Ježiš sedí po Božej pravici, je víťaz, Pán a Kráľ, smrť nad Ním nemá moc. Zomrel iba raz, vzkriesením smrť porazil, a preto už viacej nezomiera. „Kristus, vstanúc zmŕtvych už viacej nezomiera; smrť viacej nepanuje nad Ním” (Rim 6,9). 

 2. Skrze vieru

„A bez viery nie je možné ľúbiť sa Bohu. Lebo ten, kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je, a že tým, ktorí ho snažne hľadajú, je odplatiteľom” (Žid 11,6). K Bohu nie je možné sa priblížiť bez viery. Ak nie je viera, potom obrad alebo skutok nemá hodnotu. To napríklad platí na všetky obrady vykonané na človeku bez jeho vedomia a porozumenia, teda bez viery. Viera (presvedčenie) sa v človeku formuje tým, že sa zaoberá Božím slovom, počúva výklady a pravidelne študuje Božie slovo - Bibliu. Ježiš hľadal u ľudí vieru – sú známe také výroky ako „neboj sa, len ver“, „tvoja viera ťa uzdravila”, „nech sa ti stane podľa tvojej viery” a pod. No tým, ktorí neverili, sa veľkej pochvaly nedostalo a boli napomenutí – „Ó, neveriace pokolenie, dokiaľ budem s vami?! Dokiaľ vás ponesiem?!” (Mk 9,19) Okrem toho, že veríme v samotnú existenciu Boha, veríme aj v Jeho všemohúcnosť. Dôležité je veriť vo vzkriesenie.

3. Dôležitosť úst

„Lebo čím je preplnené srdce, to hovoria ústa” (Mt 12, 24b). Pri bohoslužbe majú nezastupiteľnú úlohu naše ústa, z ktorých vychádzajú modlitby, dobrorečenia a vyhlásenia Božieho slova. Cez ústa sa uskutočňuje kázanie Božieho slova. Nie nadarmo je v Biblii 150 žalmov, lebo chvála z čistého srdca otvára nebeské prieduchy a pri modlitbe dochádza ku komunikácii medzi ľuďmi a ich Stvoriteľom. „Prečo, ó, Hospodine, stojíš zďaleka? Prečo sa skrývaš v časoch súženia? V pýche bezbožného ohnivo prenasledujú biedneho. Nech sú lapení do svojich pletích, ktoré vymýšľajú! Lebo sa honosí bezbožník nad dosiahnutou žiadosťou svojej duše; lakomec sa rúha, popudzuje Hospodina. Bezbožník podľa vysokosti svojej tvári hovorí: Nebude to vyhľadávať nikto; všetka jeho myseľ je, že niet Boha”(Ž 10, 1-4). Boha vyvyšujeme spevom za použitia nástrojov, ako sú bubny, dychové a strunové nástroje. „Chváľte ho zvukom trúby! Chváľte ho na harfe a na citare! Chváľte ho na bubon a kolotancom! Chváľte ho husľami a píšťalou! Chváľte ho zvučným cimbalom! Chváľte ho cimbalom radostného kriku! Každý duch nech chváli Hospodina! Hallelujah!” (Ž 150,3-6). Pri modlitbách a speve musia byť prítomné emócie človeka. Nie je možné chváliť Boha strnulo, bez nadšenia a radosti. 

Prečo spoločné zhromaždenie? 

V posledných rokoch sme sa stretli s nesprávnymi názormi, ktoré znevažujú spoločnú bohoslužbu. Samozrejme, že sme zachránení skrze osobnú vieru a je dôležité, aby sme mali obecenstvo s Bohom v našom súkromnom každodennom živote, to však neznamená, že máme zanedbávať spoločnú bohoslužbu. „Budem ťa oslavovať vo veľkom zhromaždení, chváliť ťa budem v mocnom zástupe ľudu”(Ž 35, 18). Pre človeka, ktorý má reálne obecenstvo s Bohom je prirodzené, že ho ťahá do spoločenstva bratov a sestier, túži ísť na spoločnú bohoslužbu. Pavol napomína tých, ktorí spoločné zhromaždenie zanedbávajú – „neopúšťajúc svojho zhromaždenia, ako majú niektorí obyčaj, ale napomínajúc sa, a to tým viacej, čím viacej vidíte, že sa blíži ten deň” (Žid 10, 24). Aj keď nemôžeme súhlasiť s tým, že neúčasť na bohoslužbe je smrteľným hriechom, predsa by sme nemali brať tieto slová na ľahkú váhu. Je to Božie slovo tak isto ako „nezabiješ” alebo „nepokradneš”. Na spoločnej bohoslužbe sa totiž udeje to, čo na osobnej nie je možné. Spoločná bohoslužba je ako čerpacia stanica, na ktorej doplňujeme silu a pomazanie do svojich nádob tak ako múdre panny. 

Na spoločných bohoslužbách býva väčšia Pánova prítomnosť, ako môžeme zažiť pri osobných modlitbách. Pri spoločnom uctievaní sa veriaci môžu za krátky okamih naplniť Svätým Duchom a Jeho ovocím a oslobodiť od ťárch, ktoré nosili už dlhšiu dobu.

Veriaci pri spoločnej bohoslužbe sú zhromaždení aj okolo ľudí, ktorí sú služobnými darmi. Takíto ľudia v Duchu vykladajú Božie slovo, ktoré sa veriacim stane pokrmom pre ich vnútro. Skrze kázané slovo prichádza povzbudenie, réma, zjavenie.

Zhromaždením spravodlivých sa takisto pripravujeme na budúci vek, je tréningom pre bohoslužbu, ktorá bude prebiehať vo večnosti. Isto tam nepôjde o osobné bohoslužby, ale o chválu celej Cirkvi. „Sami sa ako živé kamene budujte, duchovný dom, sväté kňazstvo, obetovať duchovné obeti, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista.“ (1 Pt 2, 5) Bez spoločenstva s veriacimi nemôžeme ani v praxi aplikovať lásku. Ľudia sa uťahujú od veľkých zhromaždení do osamotenosti, lebo sú egoisti a vo väčšom spoločenstve by vyšlo najavo, že majú problémy s láskou a odpustením.

Bez spoločného zhromaždenia nie je možné naplniť veľké poslanie. Učeníkov môžeme vychovávať iba v Cirkvi. 

Ak sa zhromaždí veľké množstvo ľudí a uctievajú Boha v Duchu a pravde, má to vplyv na región, v ktorom bývajú. Svetlo sa nedá utajiť. Existencia novozákonnej cirkvi obyčajne vojde do povedomia spoluobčanov, čo má vplyv na ich svetonázor.

Príprava na bohoslužbu

Je potrebné si uvedomiť, že na bohoslužbu sa musíme náležite pripraviť a to po stránke vnútornej aj vonkajšej. Pred bohoslužbou treba pripraviť srdcia a usporiadať si vzťahy s ostatnými veriacimi. „Teda keby si doniesol svoj dar na oltár a tam by si sa rozpamätal, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj tam svoj dar pred oltárom a idi, najprv sa zmier so svojím bratom a potom príď a obetuj svoj dar” (Mt 5,23-24). 

Aj naša vonkajšia úprava má svedčiť o tom, že ideme do Cirkvi. Úctu k Bohu aj ostatným veriacim môžeme vyjadriť aj tým, že sa pekne oblečieme a zbavíme svoje telá nečistoty z bežného dňa.

Dôvody neúčasti na bohoslužbe

Nielenže nás Božie slovo povzbudzuje k účasti na bohoslužbách, ale pre bohabojných je účasť na bohoslužbe radosťou. „Ale ten, kto činí pravdu, ide k svetlu, aby boli zjavené jeho skutky, že sú vykonané v Bohu“ (Jn 3, 21). Ak niekto začne zanedbávať spoločnú bohoslužbu, vždy to má svoju príčinu. Hlavnou príčinou je, že sa zo života takého človeka vytráca láska k Bohu. Samozrejme, pre neúčasť na bohoslužbe má človek veľa výhovoriek. Často počujeme: „Veď ja som neodpadol, ďalej verím a modlím sa doma.“Takého človeka je ťažko presvedčiť, že je v stave apostázie. Lebo ak by ozaj veril, jeho viera by bola sprevádzaná skutkom a budoval by Božie dielo. Pozrime sa teda na najčastejšie dôvody neúčasti na bohoslužbe. 

Prvým dôvodom, prečo človek začína bočiť od spoločnej bohoslužby, je hriech.Vždy, keď sa z cirkvi niekto začne vytrácať, musíme si položiť otázku, do čoho sa asi „namočil” a či nepotrebuje pomoc. Druhým najčastejším dôvodom je manipulácia zo strany okolia, zvlášť od rodinných príslušníkov. Ak sú rodinní príslušníci neznovuzrodení (neveriaci, prípadne formálni veriaci), väčšinou sa nezmieria s tým, že ich blízki nasledujú Ježiša a chodia do zhromaždenia. Manipulácia sa prejavuje otvorenými konfliktami, vyhrážaním, verbálnym či fyzickým násilím alebo skryto. Neveriaci manžel napríklad začne plánovať pre rodinu výlety v čase zhromaždenia a stará mama ešte aj po rokoch zalamuje rukami so slovami: „Zase tam ideš?!” Ďalším dôvodom, prečo veriaci začína zanedbávať spoločné zhromaždenie, sú narušené vzťahy s bratmi a sestrami. Ako sme už vyššie spomenuli, život v Cirkvi preverí v praxi biblické požiadavky lásky a odpúšťania. Ak niekto nevie v týchto parametroch obstáť, v dôsledku nedorozumenia zatrpkne voči spolubratom a urazí sa. Obzvlášť v súvislosti s poslednými časmi Ježiš upozorňuje na nebezpečenstvo urážlivosti. „A vtedy sa pohoršia (urazia, nafúknu) mnohí a budú jedni druhých zrádzať a jedni druhých nenávidieť“ (Mt 24,10). Jedným veľmi vážnym dôvodom, prečo niekto opustí zhromaždenie, sú financie, lepšie povedané dlžoby. Je veľkou bezbožnosťou, keď niekto zneužije atmosféru dôvery v cirkvi, ktorá sa vytvorí na základe Božieho slova a Svätého Ducha, vypožičia si peniaze a z cirkvi zmizne. Taktiež zaneprázdnenosť býva jedným z dôvodov neúčasti na živote zboru. Toto nie je nová vec, už egyptský faraón vedel, že treba ľud zavaliť robotami, aby nemali čas na hľadanie Boha. Horšie je, ak je táto zaneprázdnenosť dobrovoľná a človek sa na úkor hľadania Boha venuje mnohým aktivitám, ktorým by nemusel. Zdá sa, že znášame dôsledky bývalého režimu, ktorý pri pokuse o budovanie socializmu vedel ľudí majstrovsky vyťažiť a vychovával národ „všeumelcov“. Občania sa doslova pretekali v tom, kto má viac koníčkov. Títo socialisti, ktorí sú neustále zaneprázdnení (často úplne trápnymi vecami), považujú veriacich, ktorí idú na bohoslužbu, za lenivcov a darmožráčov. Kladú otázky typu: „Nemáte nič lepšieho na práci?” Správna odpoveď znie, že nič nie je dôležitejšie ako hľadanie Boha. Posledná príčina, prečo márne hľadáme niektorých bratov pri spoločnom uctievaní, je lenivosť. Nech je to od každého z nás vzdialené. Musíme počítať s tým, že v Európe je na rozdiel od východných krajín duchovný stav, ktorý nazývame duch nemodlenia. Treba ho prekonať.

Keďže hľadanie Boha je z pohľadu Písma hlavnou prioritou každého veriaceho, chcem povzbudiť bratov a sestry, aby sa rozhorlili pre túto vzácnu úlohu. Žijeme vo svete, ktorý z hľadania Boha a kresťanskej bohoslužby spravil tabu – o to viac sa my musíme zapojiť do budovania Božieho domu. Práve teraz, keď sa vo svete rozmáha temnota, musíme odolať pokušeniu stiahnuť sa do svojej vlastnej ulity. Mesto na vrchu sa nemôže skryť a svetlo sa nesmie schovávať pod nádobou. Nech sa preto každý rozhodne byť aktívnym účastníkom na Božom diele. Nenechajte sa odtiahnuť zvodmi tohto sveta ani zastrašovaním, lebo ten, kto vytrvá do konca, bude spasený.