Sínusoidy viery

Svedectvo Ondreja Palkociho

Dobrý štart ...

… môj život s Bohom sa začal, už keď som bol malý chlapec. Moja mama bola kresťanka – takže mňa a mojich troch súrodencov vždy vychovávala v kresťanských hodnotách. Pamätám si, ako sme sa spolu všetci pred spaním modlili a čítali si rôzne biblické príbehy.

Tak nejako prešlo obdobie základnej školy v mojom živote, potom prišla

Búrka ...

… bol som štvrtý rok na strednej škole, keď to všetko nabralo iné obrátky. Najstaršia sestra dala otvorene najavo, že o život s Bohom viac nestojí. To ma zarazilo. K tejto vzbure sa postupne pridali aj moji ďalší dvaja súrodenci. To už bolo na mňa veľa a postupne som sám prestával veriť Bohu. Chvíľu nato prišla puberta v plnej paráde, so všetkými nástrahami a lákadlami. Nepohrdol som. Práve naopak, začali sme so spolužiakmi skúšať alkohol, neskôr prišli na rad prvé cigarety a príležitostná „pauzička“ zo školy. Prvý veľký „prúšvih“ na seba nenechal dlho čakať. Môj otec mal telefonát, nech si ma príde vyzdvihnúť na školský výlet, pretože som sa opil. Nebolo to len také hocijaké opitie, malo to svoju kultúru, pretože školský výlet sme mali v galérii Andyho Warhola. Bola to hanba ako žiadna iná, bol som v takom stave, že si máločo pamätám. Jediné, čo mi utkvelo v pamäti, sú tváre sklamaných rodičov a učiteľov. Mal som vtedy 13 rokov.

Prvý návrat domov ...

… ten rok som dokončil so zníženou známkou zo správania a mama sa rozhodla konať. Prihlásila ma na kresťanský mládežnícky tábor zborov KS Milosť. Najprv som nikam nechcel ísť – odmietal som Boha a mal som výčitky svedomia. Nakoniec som však šiel. Atmosféra v Nitrianskom Rudne bola skvelá, každý večer boli koncerty so skvelou modernou hudbou a kázne ako šité pre nás mladých. Páčilo sa mi, aké „akčné“ vie byť kresťanstvo. Cítil som, ako Boh volá na moje srdce a chce zmeniť môj život. Jeden z posledných večerov som reagoval na výzvu a išiel som dopredu. Keď sa za nás pastori modlili, Boh sa ma mocným spôsobom dotýkal. Cítil som sa tak šťastný a slobodný. Vyznával som svoje hriechy a čím ďalej tým viac ma zalievala láska, radosť a pokoj. Mal som pocit, že som konečne doma. Návrat z tábora sprevádzali veľké zmeny. Bol som ako vymenený. Znova som sa vrátil k modlitbe a prestal som s vecami, ktoré boli dovtedy mojou rutinou.

Sedem horších od neho ...

… nového Ondreja nečakalo zvlášť veľké pochopenie a prijatie zo strany partie. Cítil som sa ako mimozemšťan. Keď som v piatok vonku prehlásil, že si nedám a že už nepijem, tak na mne zostalo doslova visieť niekoľko kyslých výrazov. Prečo? Čo sa ti to porobilo? Z nejakého dôvodu som očakával, že ak priznám farbu, všetci sa hneď obrátia a budú chcieť aj oni to, čo som zažil. Naopak. Začali sa o mne baviť, akoby som tam ani nebol, ako o zradcovi. Ja som však pevne stál za svojím. Tlak ale narastal a keď som ho nevedel udržať, privolil som. „Predsa keď si občas trochu dám, nemôžem tým Bohu nijak ublížiť a keď si tým navyše udobrím kamarátov ...“ Znova som sa dostal do starého kolotoča. Príležitostné uliatie sa časom premenilo na príležitostnú návštevu školy. Zdržiavali sme sa v baroch alebo na bytoch, kde sme pravidelne popíjali. Každý deň bol novou párty. Pubertu vystriedala adolescencia a záujem o opačné pohlavie vzrástol. Začal som striedať frajerky a niekedy som randil aj s viacerými naraz. Vtedy som to bral ako nejaký šport a ani som si neuvedomoval, akú spúšť za sebou zanechávam. Skrátka som si iba „užíval“. Ale smiech sa razom zmenil na plač. V škole som mal čo doháňať. Neraz som to zahnal až na komisionálne preskúšanie. Napriek mojej snahe sekať dobrotu som bol onedlho opäť na širokej ceste – no keby ceste, rovno na diaľnici. Moje záškoláctvo zintenzívnilo. Už som to nevedel zastaviť. Alkohol, cigarety a chodenie poza školu nahradili väčšie kalibre. Na rad prišli mäkké drogy a ako to už býva zvykom, aj nejaké tie krádeže. Rástla vo mne agresia a pitky vyvolali bitky. Atmosféra prirodzene hustla. Občasné predvolania na políciu rodinnej „harmónii“ vôbec neprispeli a dokonca som párkrát utiekol z domu.

Deň malých začiatkov ...

… predo mnou bol maturitný ročník a tu už prestávala sranda. Matematikár mi škodoradostne oznámil, že ma nepripúšťa k maturite. Dôvod? Vymeškaná tretina hodín. Musel som dochodiť 100% dochádzku vo voľnom čase a vyrátať vyše dvesto integrálov. Zlomový okamih sa dostavil cez akademický týždeň. Dostihlo ma osem rokov flákania. Bol som zúfalý. Pamätám si okamih, keď som ležal na posteli a rozmýšľal, čo bude ďalej. Tušil som, že jediný, kto mi vie pomôcť, je Boh. Hanbil som sa Boha o niečo prosiť. Po tom všetkom som sa cítil ako najväčší pokrytec. Avšak nemal som veľmi na výber. So sklopenou hlavou som vtedy Bohu povedal, že viem, ako si nezaslúžim Jeho pomoc a že by som sa nečudoval a ani Mu nezazlieval, keby ma nechal v štichu, ale že On je mojou jedinou nádejou. Na maturite sa stalo niečo zvláštne. Či mi veríte, či nie, na každý predmet som vedel asi tri otázky a vždy som vytiahol správne. Dodnes neviem, či som bol viac prekvapený ja, alebo učitelia, keď ma počúvali.

Druhý návrat domov ...

… po úspešnej maturite som bol prijatý na vysokú školu do Košíc a čakali ma vytúžené štyri mesiace prázdnin. Už v júni ma mama volala na evanjelizáciu s Davidom Taxom z Mexika. Za normálnych okolností by som asi ani nešiel, ale po skúsenostiach na maturite som nemohol odmietnuť. Posolstvo, ktoré hovoril, bolo jednoduché, no priame. Akoby opisoval moju situáciu. Dal výzvu pre ľudí, ktorí sa chcú navrátiť k Bohu a chcú sa s ním zmieriť. Neváhal som a utekal. Ako sa za mňa pastor modlil, začali mi tŕpnuť ruky a postupne aj celé telo. Boh sa ma dotýkal, hoci najprv som sa tomu bránil. Naozaj mi Boh chcel odpustiť? Chcel! Vo vnútri som prežíval niečo úžasné. Opäť som prežíval ten dokonalý pokoj, opäť som bol „doma“. Táto skúsenosť ma zmenila natoľko, že som to túžil znova prežiť. Vyhľadával som takéto akcie a natrafil som na plánovanú evanjelizáciu s Ianom McCormackom. Najbližšia bola až v Liptovskom Mikuláši. Ian bol Austrálčan, ktorý prežil svoju smrť. Jeho príbeh bol silný a povzbudivý. Po evanjelistovi sa ešte pár slovami prihovoril miestny pastor a pozýval ľudí do zboru zavalitejší pán, akýsi Mario Ovčar. Cestou som rozmýšľal, či ma to vôbec nejako priblížilo k Bohu. To som ale ešte netušil, že tento „výlet“ bol v mojom živote kľúčový.

Odbočka do slepej ulice ...

… túto pasáž by som najradšej už vynechal, ale čo sa stalo – stalo sa. Domáce prostredie, letná pohoda a pocit voľnosti v nasledujúcich mesiacoch vyžiadali svoju daň. V meste vtedy nebol zbor a ani som nepoznal vo svojom okolí veľa mladých kresťanov. Jediní, koho som mal, boli „starí dobrí“ kamaráti. Chodili sme von a trávili sme čas, ako inak, v baroch. Ešte som vtedy zápasil s fajčením. Navyše, zakaždým, keď som sa chcel podeliť o svoje zážitky s Bohom, vynorila sa mi neblahá spomienka z minulosti. Strach z odmietnutia, kompromisy s fajčením a barové „dejchánky“ ubíjali moje znovunadobudnuté svedomie. Prišla vina, hanba a odsúdenie. Znova som holdoval alkoholu a môj život sa zo dňa na deň zhoršoval. Nastúpil som na vysokú školu a ako sa na intrák patrí, všetko sa ešte znásobilo. Noví ľudia, diskotéky, slečny, alkohol a tráva. Väčšinu peňazí, čo som mal na mesiac, som prepil ešte prvý týždeň. Často som po prehýrenom večere nevedel ráno vstať a ísť do školy. Prvý semester som ustál len tak tak.

Veľký comeback.
Tretí návrat domov ...

… cez zimné prázdniny sa čosi stalo. Boli sme doma takmer všetci, lebo sa blížili Vianoce. Jeden deň som prišiel domov a z obývačky som počul, ako sa mladšia sestra s niekým rozpráva. Modlila sa k Bohu. Šokovalo ma to, pretože sme mali dobrý vzťah a vedel som, že aj ona v kadečom lietala ... Začal letný semester a v mojom živote sa diali ďalšie čudné veci. Býval som už na novej izbe a s novým spolubývajúcim sme si rozumeli, teda vedeli sme sa spolu dobre opiť. Po jednom ťažkom večere som zostal v posteli bezvládny celý deň. Na ďalší deň som bol zase prikovaný k posteli a opanovala ma depresia. Keď som sa na tretí deň ako tak vymotal z postele na „čerstvý vzduch“, čakalo ma prekvapenie. Cigareta mi chutila úplne odporne. Chcel som si konečne zafajčiť a trošku sa pozviechať, no tá chuť, ako hnoj. Nasledujúci týždeň som si zapálil len občas, no ani jednu cigaretu som už nedokončil. Päť rokov som fajčil a celých päť sa snažil prestať.

Práve od sestry som sa v tom období dozvedel, že v Košiciach začal slúžiť nový pastor, nejaký Majo Ovčar z Mikuláša. Tak moment! Toho predsa poznám. Je to ten, ktorého som si pamätal z evanjelizácie s McCormackom! Ten že teraz začal službu v Košiciach? Veľmi som sa chcel prísť pozrieť na jeho zbor, ale hanba mi nedovolila. Kto som ja, aby som sa Bohu opäť ukázal na oči? Na­priek vnútornému boju som nakoniec išiel. Slovo mal v tú nedeľu seniorpastor Jaroslav Kříž a kázal o každodennej modlitbe. Pravdupovediac ma normálne nakopol do modlitby. Už som ale nevedel odolať a bol som odhodlaný, že ďalšiu nedeľu som tam zas! To už za kazateľnicou stála známa tvár – Majo. Hovoril vtedy o uzdravení, ale ja som v sebe opäť bojoval. Vtedy som už vedel, že ísť za Bohom nie je chvíľková záležitosť. Vedel som, že je to beh na dlhé trate a že je to beh cez prekážky. Že to vyžaduje úplné odovzdanie sa Bohu. No vedel som aj to, že je to tá jediná správna cesta. Bol to výber medzi životom a smrťou a ja som zvolil život. Na konci bohoslužby bola výzva pre tých, ktorí potrebujú uzdravenie. Išiel som. Nebol som chorý, ale vedel som, že musím ísť. Keď sa pastor pred modlitbou spýtal, z čoho chcem byť uzdravený, odpovedal som inštinktívne. „Občas mám problémy s dýchaním a pichá ma pri srdci.“ To bolo prvé, čo mi napadlo, a bola to pravda, veď som päť rokov fajčil ako Turek. Keď sa za mňa začal modliť, padla na mňa veľká ťažoba. Boh opäť konal v mojom živote niečo neuveriteľné. Začal som plakať. Pastor sa už ani nevenoval môjmu zdravotnému stavu, ale začal vymenovávať hriechy, ktoré ma najviac ťažili. Povedal mi, že tieto veci sú mi odpustené a vtedy celý ten tlak opadol. Mal som znova ten skvelý pocit slobody a prijatia. Bol som ako nový človek. Následne som sa dal pokrstiť a okamžite som vedel opustiť staré JA. Už ma to netiahlo na diskotéky, ani do barov. Nie každý to privítal a stálo to pár kamarátov. Boh mi dal nové vzťahy a veľa ich aj napravil. Dokonca sa niekoľko kamarátov obrátilo. Aj v škole sa začalo diať nemožné. Nedávno som si vyzdvihol diplom s Á-čkom. To všetko a ešte omnoho viac pre mňa Boh robí každý deň. Preto ak Ho osobne nepoznáš, neprajem ti nič iné. A ak si myslíš, že už s tebou skončil, tak si znovu prečítaj môj príbeh a vedz, že: „Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt nezahasí, kým neprivedie spravodlivosť k víťazstvu.“ (Mt 12,20)