Skutočná Božia bojovníčka Elisabeth Elliotová

15. júna 2015 ako 88-ročná odišla k Pánovi Elisabeth Elliotová, spisovateľka, profesorka, prekladateľka a v neposlednom rade misionárka, ktorá vydala svedectvo o vytrvalosti, odovzdanosti a odpúšťaní. Po tom, čo jej manžela, ktorý prvýkrát zaniesol odkaz evanjelia Indiánom kmeňa Waodani, žijúcim v ekvádorskom pralese a ktorého kruto zmasakrovali, sa nevzdala a so svojou malou dcérou išla medzi nich, aby pokračovala v manželovej službe. Ich príbeh bol aj sfilmovaný v roku 2006 vo filme s názvom „Hrot oštepu“ (End of the Spear).

Narodila sa v roku 1926 v Bruseli ako Elisabeth Howardová, kde jej rodičia boli na misijnej ceste. Keď mala niekoľko mesiacov, rodičia sa vrátili do Ameriky do mesta Germantown neďaleko Philadelphie, kde jej otec bol redaktorom učiva nedeľnej školy. Potom bývali aj vo Philadelphii a v New Jersey. Elisabeth mala štyroch bratov a jednu sestru. Už ako veľmi mladá odovzdala svoj život Bohu a čoskoro začala svoje štúdiá na kresťanskej škole na Floride a v roku 1944 sa zapísala do Wheaton College. Tu študovala starogréčtinu a chcela sa stať prekladateľkou Biblie.

Počas svojich štúdií bola aktívnou redaktorkou študentského časopisu a tu sa zoznámila aj so svojím budúcim manželom Jimom Elliotom, ktorý študoval tiež na tomto obore z rovnakého presvedčenia.

V lete 1948, keď dokončila univerzitu, ihneď sa zapísala do jazykového kurzu a zúčastnila sa inštitútu prípravy na misijnú prácu v Kanade. O rok neskôr už pracovala v jednej kanadskej nedeľnej škole a potom sa vrátila učiť na floridskú univerzitu, kde aj sama študovala. V roku 1951 sa presťahovala do Brooklynu, kde sa zapojila do služby miestneho zboru.

V roku 1952 Elisabeth a Jim nezávisle od seba odcestovali na misijnú prácu do Ekvádoru. Elisabeth dostala službu v západnej časti krajiny u Indiánov kmeňa Colorado a Jim vo východnej časti krajiny u kmeňa Kečuáncov. Tu sa rozhodli, že sa zosobášia a sobáš sa uskutočnil na jeseň roku 1953 v Quite. Ihneď začali pracovať na preklade Novej zmluvy do reči indiánskeho kmeňa Kečuáncov za podpory jednej kresťanskej misijnej skupiny. V roku 1955 sa im narodila jediná dcéra Valerie.

Keďže neďaleko kmeňa Kečuáncov v hlbokej džungli býval mimoriadne agresívny kmeň Indiánov Waodani a mladomanželia mali v srdci túžbu osloviť zvesťou evanjelia aj ich, Jim spolu so štvorčlennou skupinou sa vydal malým lietadlom kmeň vyhľadať. Keď našli nebezpečný kmeň Indiánov, na znak priateľstva im vyhadzovali darčekové balíčky a zdalo sa, že členovia kmeňa im opätujú ich láskavosť, tak pristáli na brehu rieky. Prvé stretnutie prebehlo v priateľskom duchu, ale po niekoľkých dňoch sa im z nepochopiteľných príčin návšteva vedenia kmeňa stala osudnou. Keďže krutému zabitiu misionárov sa dostalo aj mimoriadnej medzinárodnej pozornosti, ich príbeh Elizabeth napísala v knihe Cez bránu slávy (1957), ktorú neskôr sfilmovali s názvom Hrot oštepu. Životopis svojho muža vydala v knihe s názvom V tieni Všemohúceho (1958). Elisabeth sa napriek tragickým udalostiam rozhodla, že necúvne a pokračovala vo svojej misijnej práci medzi Indiánmi kmeňa Kečuáncov so svojou desaťmesačnou dcérkou a začala sa oboznamovať s rečou a kultúrou nebezpečného susedného kmeňa Waodanikov za pomoci dievčiny Dayumy, ktorá z toho kmeňa ušla medzi Kečuáncov a stala sa kresťankou počas služby manželov Elliotovcov. V roku 1958 sa cítili už dosť pripravení, aby na­vštívili nebezpečný kmeň. Elisabeth, jej malá dcéra Valerie, brat zabitého pilota Rachel Saint a dievčina Dayuma sa vydali na cestu. Presťahovali sa do dediny Tawaenon, aby žili spolu presne s tou istou skupinou kmeňa, ktorá zabila ich príbuzných. Ich misia sa stala mimoriadne požehnanou, čoskoro sa miera vrážd v kmeni znížila o 90 % a vrahovia jej manžela sa obrátili, prijali kresťanskú vieru a uverili v Ježiša Krista. Elizabeth žila medzi nimi dva roky, kázala im Božie slovo, skúmala ich reč a pracovala na preklade Novej zmluvy do jazyka waodani. O jej skúsenostiach a o poznatkoch medzi Indiánmi sa môžeme dočítať v knihe Divosi sú mojimi príbuznými (1961).

V roku 1963 sa natrvalo vrátila do Spojených štátov. So svojím dieťaťom sa usídlila v New Hempshire. V nasledujúcom roku sa zaoberala písaním a prednášala na seminároch. V roku 1969 sa znovu vydala za profesora akadémie Adisona H. Leitcha, ktorý bol autorom mnohých teologických písomností. O Adisona však, bohužiaľ, veľmi skoro prišla a v roku 1973 opäť ovdovela. V tom istom roku ju vymenovali za odbornú asistentku na teologickom seminári univerzity Gordon-Conwell, kde vyučovala do roku 1976. V roku 1977 sa do tretice vydala za Larsa Greena, ktorý bol duchovným služobníkom a slúžil Slovom v nemocniciach. Zoznámila sa s ním na jednom teologickom seminári. Navzájom sa podporovali v službe a žili bok po boku až do smrti.

Elizabeth sa stala známou evanjelikálnou kresťanskou autorkou, napísala tucet kníh, ktoré preložili do mnohých jazykov. Popritom pravidelne publikovala v rôznych novinách a časopisoch. V sedemdesiatych rokoch sa stala štylistickou konzultantkou najznámejšieho prekladu Biblie do angličtiny New International Version (NIV). Od roku 1988 spustila vlastný rádiový program s kresťanskou tematikou.

Osobu Elizabeth vyzdvihuje tá skutočnosť, že aj keď má človek sklon počas rôznych strát a búrok života obviňovať Boha, ona nielenže to nerobila, ale neustále dôverovala svojmu Spasiteľovi a verne Mu slúžila počas svojho dlhého života.

Jedna kresťanská aktivistka, ktorá ju osobne poznala, ju nazvala „silnou Božou služobnicou a bojovníčkou pravdy“. Oplatí sa aj nám porozmýšľať o jej životnom kréde: „Daj, aby si dostal – prehraj, aby si získal – zomri, aby si žil.“

Zdroj: HETEK 32/2015
Preklad: Roman Farkaš