Slovanské osídlenie Banskej Bystrice a okolia

Slovanské kmene pôvodne sídlili na sever od Karpát, na východ od rieky Odry a Visly a na západ od Dnepra. Na severe tento priestor ohraničovali Pripjaťské močiare. Z tejto pravlasti sa Slovania rozptýlili na všetky strany. Už koncom 4. storočia časť Slovanov spolu s Gótmi prekročila dolný Dunaj a zastavila sa na hraniciach Byzantskej ríše. V tom čase prvé vlny Slovanov zasiahli východné Slovensko. Južné a západné Slovensko osídlili skupiny prichádzajúce z východu a juhovýchodu cez maďarskú nížinu. Prenikli do nej cez Karpatské priesmyky povodím Tisy. Priamo zo severu spoza Karpát prišli už skôr tí Slovania, ktorí osídlili severné Slovensko. Ďalšie slovanské kmene prichádzali cez Moravskú bránu na územie Moravy a Čiech a cez Sliezsko na územie dnešného východného Nemecka, až dosiahli rieku Labe. Na juhozápade dosiahli predhoria Álp a priestor dolného Rakúska. Antickí spisovatelia poznali Slovanov pod pojmom Venedi - Vinidi, Sclavini, Sloveni. Názvom Anti označovali východných Slovanov. Slovania prišli na územie, ktoré na severe a severozápade obývalo obyvateľstvo tzv. púchovskej kultúry a zvyšky germánskych kmeňov. V polovici 6. storočia vtrhli do Podunajskej nížiny bojovní kočovníci Avari. Strediskom ich náčelníka - kagana Bajana bolo okolie dnešného Debrecína. Severnými susedmi Avarov boli naddunajskí Slovania, ktorí bránili Avarom prenikanie severnejšie do údolí slovenských riek. Pobyt Avarov na našom území je dokumentovaný predovšetkým slovensko-avarskými pohrebiskami, s hrobmi avarských bojovníkov i slovanských roľníkov. Tých Avari využívali v bojoch proti okolitým národom a pri útoku proti nepriateľovi ich stavali do dvojitých šíkov (befulci).

Kultúra, život a náboženstvo

Základnú spoločenskú jednotku Slovanov tvorili rody a kmene. Na ich čele stáli náčelníci, volení staršinami rodov, prípadne ľudovým zhromaždením - veča. Rodiny boli monogamné, žili v jednoduchých drevených príbytkoch čiastočne zapustených do zeme (drevozemnice).

Letopisy antických dejepiscov zo 6. storočia hovoria o Slovanoch ako o pohanskom ľude. Hlavnými božstvami boli Perún (boh blesku a hromu), Veles (boh dobytka a hojnosti), Svarog (boh slnka a ohňa), Simrgel (boh vetra) a Mokoš (bohyňa plodivej sily a lásky). Známy bol aj trojhlavý Triglav či sedemhlavý Rugievita. Dualizmus dobra a zla predstavovali Černoboh a Belboh. Sile bohov podľa Prokopia však neprisudzovali Slovania veľký vplyv. K bohom sa prikláňali iba v dobe, keď sa blížila smrť, choroba, či keď išli do vojny. Uctievali však rieky, vodné víly a verili veštbám. Do boja tiahli zväčša pešo, s kopiou. Slovania pôvodne svojich mŕtvych spaľovali (žiarový pohrebný rítus), na kostrové pochovávanie prechádzali postupne. Na území Slovenska to bolo v dôsledku styku s Avarmi. Definitívny prechod na kostrové pochovávanie a koniec pohanským zvykom znamenal až prechod na kresťanskú vieru (či aj na skutočnú biblickú vieru je však otázne). Na Slovensku to bolo už začiatkom 9. storočia (misia Konštantína a Metoda a ich činnosť na Veľkej Morave).

Práve archeologické nálezy vyvracajú v súčasnosti často preferované tvrdenia, že „Slováci majú kresťanské korene“. Náboženstvom Slovanov bol polyteizmus-mnohobožstvo. Preskúmané pohrebiská, so stopami rôznych pohrebných rituálov, umožňujú pohľad na náboženské predstavy Slovanov v predveľkomoravskom období. Podstatou pohanského náboženstva Slovanov bola viera v posmrtný život ako podstata kultu mŕtvych. V hroboch nechýbali milodary, mŕtvych ukladali nielen v odeve, ale aj s osobným majetkom a insígniami spoločenského postavenia, resp. zamestnania. Šperky, zdobené opasky, pásové kovania - boli vkladané príslušníkom vyššej spoločenskej vrstvy; zbrane, kôň v plnom výstroji - bojovníkom; výrobné nástroje - remeselníkom. Mŕtvi boli na druhý svet vystrojení najčastejšie podľa majetku a spoločenského postavenia. Časté sú aj nálezy množstva zvieracích kostí v hroboch (hovädzí dobytok, baran, kohút, sliepka, pes) slúžiacich k rituálnym účelom. Pozostalí považovali hrob za kultové miesto, pri ktorom vykonávali rôzne rituálne obrady (obete bohom, dobrým duchom za mŕtveho, ale i obete démonom na ich uzmierenie). Zapálenie ohňa na dne jamy alebo nad hrobom bol spôsob, akým sa chcelo zamedziť pôsobeniu „nečistých síl“. Oheň mal podľa predstáv slovanských národov očistnú moc, aj preto sa využíval pri pohrebných obradoch. Už v tomto období boli veľmi obľúbené „amulety“ a časté sú ich nálezy v hroboch (rôzne predmety zo skla a železa, náramky a i.). Ich milovníci, tak ako aj v súčasnosti, verili v magicko-apotropajnú (ochrannú) moc týchto predmetov. Animizmus (viera v nadprirodzené bytosti a sily) je interpretovaný pri niektorých nálezoch (extrémne polohy mŕtveho, zviazanie nebožtíka, pochovanie rozštvrteného tela, atď.). Etnologické výskumy z rôznych regiónov Slovenska dokladajú pretrvávanie rôznych foriem pohrebných obradov a rituálov ešte aj v súčasnosti. Cieľom tohto príspevku nie je podrobne rozoberať pohrebné ani náboženské zvyklosti našich predkov, ktoré boli veľmi rozmanité. Ide len o snahu poukázať na to, že „Európa nemá kresťanské korene“. Základy viery neboli postavené na biblických princípoch, ale bola to zmes náboženských predstáv a rituálov, ktoré stáročia ovplyvňovali život našich predkov. A to sme sa ešte vôbec nedotkli rituálnych ľudských obetí, ľudských obetí v stavebných základoch, množstva kultových objektov a nálezov kultových predmetov, ktoré sú aj z územia Slovenska doložené už v dobe bronzovej.

Poľnohospodárstvo Slovanov bolo extenzívne, pravdepodobne cyklické, čo znamenalo, že polia striedavo obrábali a striedavo nechali ležať úhorom - tzv. dvojpoľný systém. Svedčí to o pomerne riedkom osídlení. Pôda sa obrábala dreveným a neskôr železným radlom. Pracovné nástroje si zhotovovali z dreva a zo železa. Zachované nástroje i výrobky svedčia o tom, že Slovania mali vyspelé kováčstvo, tesárstvo i hrnčiarstvo. Vyrábali aj kvalitné šperky. Keramiku modelovali ručne, pretože ešte nepoznali hrnčiarsky kruh. V neskoršom období ju zdobili vlnovkami. Táto keramika dostala názov pražský typ podľa prvého známeho náleziska. Od konca 5. a začiatku 6. storočia bola rozšírená od Ukrajiny až po stredné Nemecko a od Bulharska, Grécka, Malej Ázie až po južné Poľsko. Zasahovala do dolného Rakúska, na juhovýchodnú Moravu a na západné Slovensko. Výskumy na Morave bezpečne potvrdili slavicitu tejto keramiky, ktorej pravlasťou vzniku bola zakarpatsko-východoeurópska oblasť a zreteľne sa odlišovala od výrobkov keltských a rímskych hrnčiarov. Význam objavov keramiky pražského typu je v tom, že úplne vyvracia staršie názory, že Slovania na naše územie prišli až spoločne s Avarmi.

Samova ríša

V 6. a 7. storočí trpeli slovanské kmene sídliace na našom území nájazdami Avarov. Príslušníci tohto kočovného kmeňa prepadávali osady, rabovali, plienili. Keď vypukla vojna medzi Avarmi a Byzantskou ríšou, Slovania využili príležitosť a povstali proti svojim utláčateľom. Do bojov na strane našich prapredkov sa zapojil aj franský kupec Samo so svojou družinou. Neprišiel sám, ale s družinou, tak ako to zaznamenal Fredegar. Treba tiež dodať, že aj so zbraňami. Malo to byť, opäť podľa Fredegara: „v štyridsiatom roku panovania byzantského kráľa Chlothara II., t.j. okolo roku 623“.

Samo sa narodil okolo roku 600 a pochádzal z oblasti dnešného Paríža. Jeden z prameňov tvrdí, že bol keltského pôvodu, iný tvrdí, že pôvodom bol Slovan. S početnou obchodnou karavánou, ktorá bola skôr húfom vojakov, dodával Slovanom zbrane, a potom aj bojoval po ich boku. Prejavil sa ako udatný vojak. Vo Fredega-
rovej kronike sa píše: „Preukázal takú veľkú bojaschopnosť proti Avarom, že to vzbudilo obdiv a nesmierny počet ich padol pod slovanským mečom.“ Tento prvý známy panovník na našom území vládol 35 rokov a vybojoval veľa víťazných bitiek proti Avarom i proti Frankom. Pamätná je bitka proti franskému kráľovi Dagobertovi I. pri Vogastisburgu roku 631, teda asi 11 rokov od založenia Samovej ríše, keď sa po trojdňovej bitke nepriateľské vojsko dalo na bezhlavý útek. Pramene uvádzajú, že Samo mal asi 12 žien a 37 detí, čo svedčí o jeho nekresťanskom - polygamnom spôsobe života. Zomrel v roku 658. Po jeho smrti sa ríša rozpadla. Môžeme teda tvrdiť, že Samova ríša bola len nadkmeňovým zväzom spájaná silnou osobnosťou panovníka. Pravdepodobne zahŕňala juhozápadné a južné Slovensko, časti dnešného Maďarska, Rakúska, južnej Moravy, Čiech a zrejme aj časť Bavorska.

Banská Bystrica - slovanská osada

Súčasný stav poznania a archeologických nálezísk slovanských lokalít vo Zvolenskej kotline, v okolí miest Zvolen a Banská Bystrica, potvrdzujú, že v období 7.-10. storočia n. l. bolo už toto územie osídlené Slovanmi. Z pôvodnej slovanskej osady na pravom brehu Hrona, ktorá je doložená archeologickými nálezmi slovanskej keramiky na parcele domu na Námestí SNP č. 3, sa vyvinulo bohaté stredoveké banské mesto.

Problémami najstaršieho slovanského osíd1enia stredoslovenskej oblasti sa zaoberala slovenská historiografia vo viacerých prácach. Prekonané boli staršie teórie o neosídlenosti tejto oblasti pred 12. storočím; v súčasnosti sú doložené početnými hmotnými prameňmi. Na starú sídelnú tradíciu územia poukazuje aj nález unikátneho pokladu strieborných predmetov zo 7. storočia, ktorý sa našiel v roku 1937 v katastri Zemianskeho Vrbovku. Patril pravdepodobne byzantskému kovotepcovi alebo obchodníkovi a bol určený nejakému významnému slovanskému kniežaťu.

Už v 50. rokoch 20. storočia viaceré sídliskové nálezy potvrdili osídlenie Zvolena Slovanmi v 8.-9. storočí. V priebehu ďalších desaťročí pribudli vďaka intenzívnym archeologickým výskumom dôkazy o hustom osídlení riečnych terás Hrona, Slatiny a Neresnice, a to od obdobia predveľkomoravského.

Kontinuita slovanského osídlenia na území Zvolena v 10.-12. storočí je doložená takisto sídliskovým materiálom z archeologického výskumu. K objasneniu otázok najstaršieho slovanského osídlenia Zvolenskej kotliny značnou mierou prispel aj systematický archeologický výskum v polohe Horné zeme v katastri Sliača. V dvoch slovanských osadách, situovaných na mierne vyvýšenej terase na ľavom brehu Hrona, sa doteraz preskúmalo množstvo slovanských objektov obytného, hospodárskeho a remeselníckeho charakteru. Získali sa poznatky o najstaršej materiálnej kultúre našich slovanských predkov, boli zistené objekty interpretované na základe početných nálezov železnej trosky ako kováčske vyhne. Nálezový materiál z obytných objektov polozemnicového typu s kamennými ohniskami v rohoch i povrchových príbytkov tvorili v prevažnej miere keramika, zvieracie kosti, kovová, kamenná i kostená industria a nechýbajú ani šperky. Na základe získaného materiálu sú osady datované do predveľkomoravského a veľkomoravského obdobia, so začiatočnou fázou osídlenia na konci 7. storočia, datovanou najstaršou slovanskou keramikou tzv. pražského typu. Osídlenie v týchto osadách s roľnícko-pastierskym charakterom, s domácou remeselnou výrobou sa končí asi v prvej tretine 10. storočia. Pribúdajúce nové slovanské lokality v horských oblastiach Slovenska umožňujú predpoklad účasti prospektorstva na ekonomickej základni včasnoslovanského obdobia. Výsledky systematického výskumu v regióne potvrdili osídlenie horného Pohronia od praveku až po včasnú dobu dejinnú, jeho komunikačnú úlohu i význam, ktorý mal ako surovinová základňa od najstarších čias až po súčasnosť.

Použitá literatúra:
Balaša, G.: Praveké osídlenie stredného Slovenska. Martin 1960.
Mačala, P.: Etnogenéza Slovanov v archeológii. Košice 1995.
Mácelová, M.: Slovanské sídlisko v Sliači na Horných zemiach v okrese Zvolen. Stredné Slovensko 2. 1982, s. 117 - 132.
Mácelová, M: Začiatky osídlenia. In: Z histórie a súčasnosti Banskobystrického okresu. Banská Bystrica 1989, s. 23 - 30.
Mácelová, M: Praveké a včasnohistorické osídlenie. In: Zvolen. Monografia k 750. výročiu obnovenia mestských práv 1993. Gradus, Martin, s.31- 39.
Novotný, B. a kol: Encyklopédia archeológie. Bratislava 1986.

Slovník pojmov:
Etnogenéza - proces vzniku žijúcich alebo historicky známych národov
Fredegarova kronika - najstaršia stredoveká kronika týkajúca sa aj územia Slovenska
Prospektorstvo - činnosť zameraná na hľadanie drahých kovov
Prokopios z Kaisareie (*cca 500 - † cca 565 n. l.) bol významný byzantský historik a učenec, známy predovšetkým svojím dielom o byzantsko-perských, byzantsko-vandalských a byzantsko-ostrogótských vojnách za vlády cisára Justiniána I.
Slavicita - slovanský ráz, slovanskosť