Stručný prehľad biblických pojmov

V. časť: E

Eden

Názov geografickej oblasti predpotopného sveta, na východe ktorej Boh vysadil rajskú záhradu a umiestnil do nej prvý ľudský pár, Adama a Evu. Hebrejský výraz eden znamená „rozkoš“ alebo „príjemnosť“, a svedčí tak o dokonalých podmienkach, ktoré panovali v raji, a ktoré si užíval človek pred svojím pádom do hriechu.

Efezanom

List apoštola Pavla do Efezu, ktorý bol hlavným mestom rímskej provincie Ázie a sídlom kultu efezskej Artemis, ktorej veľkolepý chrám bol považovaný za jeden z divov sveta a z Efezu činil pohanské náboženské centrum celého širokého okolia. Práve v Efeze založil Pavol cirkev a počas svojej tretej misijnej cesty tu viac ako dva roky úspešne kázal a vybudoval veľký prekvitajúci zbor.

List Efezanom napísal Pavol z rímskeho väzenia pravdepodobne okolo roku 62 po Kr. Zvláštnosťou listu je, že sa na rozdiel od iných listov adresovaných zborom nezaoberá konkrétnymi problémami daného spoločenstva, ale rieši všeobecné otázky nášho vyvolenia a vykúpenia v Kristovi. Táto skutočnosť spolu s tým, že niektoré staré rukopisy vynechávajú z verša Ef 1,1 slovné spojenie v Efeze, viedla biblických bádateľov k domnienke, že tento list bol skôr okružným listom, určeným pre čítanie v zboroch celej oblasti Malej Ázie a nebol adresovaný iba jedinému miestnemu zboru.

List Efezanom môžeme rozdeliť na dve hlavné časti. V prvej z nich, v kapitolách 1-3, Pavol vykresľuje nádherný obraz Božieho plánu spasenia a vykúpenia cirkvi, ukazuje veriacim, čím všetkým sa stali „v Kristovi“ a modlí sa za to, aby čitatelia mohli dosiahnuť pravé poznanie Boha. V druhej časti listu, tvorenej kapitolami 4-6, čítame praktické inštrukcie pre životy veriacich, ktorí majú žiť v čistote ako „deti svetla“, majú byť naplňovaní Duchom Svätým, ich rodinné vzťahy majú byť usporiadané podľa Písma a vyzbrojení Božími zbraňami majú bojovať duchovný boj.

List Efezanom má mnohé spoločné témy s listom Kolosanom, a to zrejme preto, že ich Pavol napísal približne v rovnakom čase.

Efód

Výraz efód bol najskôr používaný na označenie odevu veľkňaza (Ex 28,4), neskôr ako všeobecné označenie odevu kňaza (1 Sam 22,18). Tento „ľanový efód“ nosený obyčajnými kňazmi je však potrebné od efódu veľkňaza odlíšiť. Ten bol totiž vyrobený z veľmi drahej látky vyšívanej zlatom, purpurom a šarlátom. Veľkňazský efód siahal od pŕs k bokom, pridŕžali ho dva náplecníky ozdobené drahými kameňmi vsadenými do zlata a bol previazaný utkaným pásom. Na prednej časti efódu veľkňaza bol umiestnený náprsník, ozdobený dvanástimi drahými kameňmi v štyroch radoch po troch, na každom z nich bolo vyryté meno jedného z kmeňov Izraela (Ex 39,1-26). V knihe Sudcov sa dočítame tiež o akomsi „efóde“, ktorý bol predmetom modlárskeho uctievania (Sd 8,27; 17,5; 18,14). Či tiež išlo o odev alebo nejakú modlu, z biblického textu nie je jasné.

Emanuel

Emanuel alebo presnejšie Immanuel je hebrejské meno, pripisované Mesiášovi podľa proroctva proroka Izaiáša: „Preto sám Pán vám dá znamenie: Hľa, panna počne a porodí syna a dá mu meno Emanuel.“ (Iz 7,14) Hebrejské slovo immanuel znamená „Boh je s nami“. Toto proroctvo sa naplnilo narodením Krista, Božieho Syna, ktorý bol dokonalým Bohom a dokonalým človekom v jednej osobe (Mt 1,21-23). Boh sa sklonil k ľuďom, vzal na seba podobu človeka a priniesol obeť zmierenia, ktorá otvorila ľudstvu cestu k spaseniu.

Enákovci

Enákovci alebo „synovia Enákovi“ sú záhadnými obyvateľmi Kanánu, ktorí obývali južnú časť neskoršieho Judského kráľovstva (Joz 15,14; Sd 1,10-20). Boli to ľudia nezvyčajne vysokej postavy, označovaní za obrov. Biblia ich stotožňuje s nefilim, obrami, bytosťami, ktoré v období pred potopou vznikli hybridným krížením ľudskej rasy a padlých anjelov (Gn 6,1-4, Nu 13,33). Meno Enákovci znamená „ľud dlhej šije“. Enák mal troch synov, ktorí stáli na čele troch enákovských rodov. Boli nimi Šéšaj, Achíman a Talmaj, ktorí bývali v meste Hebron, skôr nazývanom Kirjat Arba (mesto Arbu), ktoré malo svoj pôvodný názov odvodený od mena Enákovho otca Arbu. Po tom, čo ich pod Jozuovým vedením Izraelci vytlačili z Hebronu, zostali zvyšky Enákovcov vo filištínských mestách Gáza, Azót a Gát (Joz 11,21-22). Za potomka Enákovcov býva považovaný gatský obor Goliáš, ktorého porazil neskorší kráľ Izraela Dávid.

Epištola

Antická literárna forma listu. Nová zmluva obsahuje 21 takýchto listov. V danej dobe to bol bežný spôsob komunikácie na diaľku. Tieto listy doručovali adresátom poslovia. Biblické epištoly boli určené na verejné predčítanie v zboroch. Prepisovali sa, a tak sa rozširovali ich kópie po celom kresťanskom svete. Listy apoštolov boli neskoršie zaradené do kánonu Novej zmluvy, to znamená, že boli uznané ako Duchom Svätým inšpirované Božie slovo a stali sa tak súčasťou Biblie. Mnohé epištoly (napríklad Galaťanom) vznikli skôr ako boli napísané evanjeliá, a preto sú aj najstaršími textami Novej zmluvy.

Ester

Starozmluvná kniha Ester rozpráva osudy zajatého židovského národa po tom, ako bola Babylonská ríša porazená Peržanmi. Na pozadí príbehu židovského dievčaťa menom Hadassa, ktorá sa Božím riadením stala manželkou kráľa Ahasvéra (Xerxes I.), a tak aj perzskou kráľovnou Ester, vidíme pokus o vyhladenie Židov, ktorému zabráni múdrosť, odvaha a viera Ester povzbudzovanej bratrancom Mordochajom. Zmarenie plánu na pozabíjanie všetkých Židov v Perzskej ríši si Židia dodnes pripomínajú pri oslavách sviatku Púrim. Vznik knihy Ester býva datovaný medzi roky 460 a 400 pr. Kr.

Evanjelium

Po grécky euangelion, dobrá správa alebo radostná zvesť. V klasickej gréckej literatúre znamenalo toto slovo odmenu poskytnutú za dobrú správu a, samozrejme, tiež sa vzťahovalo na správu, ktorej pôvodným obsahom bolo oznámenie o vojenskom víťazstve. V kontexte Novej zmluvy znamená evanjelium jednoznačne dobrú správu o tom, že Boh v Kristovi naplnil svoje zasľúbenia a poslal ľuďom Mesiáša, ktorý otvoril ľuďom cestu k spáse svojou obeťou na kríži a zmŕtvychvstaním. Kázanie tejto dobrej správy je sprevádzané potvrdzujúcou Božou mocou a samo je nazývané Božou mocou na spásu pre každého, kto verí (R 1,16).

Evanjelista

Jeden z tzv. „piatich služobných darov“ (Ef 4,11), človek povolaný a obdarovaný prirodzenými schopnosťami aj duchovnými darmi pre zvestovanie evanjelia a privádzanie neveriacich ľudí ku Kristovi. Evanjelistami v prvej cirkvi boli napríklad Filip (Sk 21,8) alebo Timotej (2Tm 4,5). Zvestovanie evanjelia však nie je úlohou iba evanjelistov, je službou, do ktorej sú povolaní všetci veriaci, pretože je podstatou veľkého poslania cirkvi (Mt 28,18-20).

Exodus

Druhá kniha Mojžišova, ktorej grécky názov exodus znamená „východ“ alebo „odchod“, hovorí o vyslobodení izraelského ľudu z egyptského zajatia prostredníctvom Mojžiša a o uzavretí zmluvy medzi Hospodinom a jeho ľudom na vrchu Sinaj. Hebrejský názov tejto knihy je šemót, „mená“ , a je daný začiatkom knihy, ktorý uvádza výpočet mien Jákobových synov, ktorí prišli do Egypta.

Kniha Exodus je záznamom historických udalostí, ktoré viedli k vzniku izraelského národa, k jeho povolaniu ako vyvoleného národa, s ktorým Hospodin uzavrel zmluvu a vyviedol ho z otroctva v Egypte na cestu do zasľúbenej krajiny. Exodus nám odhaľuje príčiny, pre ktoré bol Izrael v Egypte zotročený, dočítame sa v nej o zázračnej záchrane novorodeného Mojžiša, o jeho povolaní za vysloboditeľa ľudu, o Božom súde nad Egyptom a jeho bohmi, o ustanovení sviatku Pesach, o odchode celého národa z Egypta, prechode cez Červené more, ceste k vrchu Sinaj a o uzavretí zmluvy s Bohom, ktorá zahŕňa morálne normy Desatora, ustanovenie svätostánku a starozmluvného kňazstva. Vznik knihy datujeme medzi roky 1445 a 1405 pr. Kr. a napriek tomu, že to kniha výslovne neuvádza, jej autorom je sám Mojžiš, ktorému je pripisované autorstvo všetkých piatich kníh Pentateuchu.

Kniha Exodus je veľmi dôležitá aj z hľadiska novozmluvného kresťanstva. Kristus ako Mojžiš Novej zmluvy nás vyvádza z otroctva hriechu a pohanského životného štýlu, prostredníctvom krstu (ktorý je akousi paralelou prechodu cez Červené more) vyjadrujeme rozhodnutie opustiť starý život a vybrať sa na cestu do zasľúbenej krajiny, ktorou sú pre nás všetky prisľúbené dobrodenia Božieho kráľovstva – večný život v Kristovi (J 3,16.36; 1J 5,12), Božie požehnanie namiesto prekliatia Zákona (Ga 3,13-14), uzdravenie namiesto chorôb (1Pt 2,24), zaopatrenie namiesto nedostatku (J 10,10; 3J 2).

Ezdráš

Kniha Ezdráš pojednáva o návrate izraelského národa z vyhnanstva v Babylone, kam bol po porážke Júdskeho kráľovstva odvedený v troch etapách medzi rokmi 605 – 586 pr. Kr. Je popisom toho, ako Boh naplnil prorocký prísľub daný prostredníctvom Jeremiáša (Jr 29,10-14) a po 70 rokoch priviedol svoj ľud naspäť do jeho vlasti. V prvej vlne návratu sa v roku 538 pr. Kr. vrátilo okolo 50000 ľudí, ktorých viedli Zerubbábel a Jéšua. Druhú vlnu viedol sám Ezdráš v roku 457 pr. Kr. V nej bolo viac ako 1700 mužov, čo so ženami a deťmi tvorí skupinu od 5000 do 10000 ľudí. V tretej etape v roku 444 pr. Kr. priviedol do Jeruzalema ďalšiu skupinu Nehemiáš.

Ezdrášova kniha detailne popisuje proces návratu Židov do Jeruzalema, obnovu chrámu a mesta a zápas s nepriateľmi, ktorí sa zastrašovaním aj politickými intrigami snažili tento zámer prekaziť. Kniha bola napísaná medzi rokmi 450 až 420 pr. Kr. a tvorí jeden celok s knihou Nehemiáš. V hebrejskej Biblii dokonca ide o jednu knihu. Ezdráš bol múdry a vzde­laný učiteľ a duchovný vodca. S najväčšou pravdepodobnosťou je tiež autorom prepracovanej histórie Izraela v Knihách kroník (Paralipomenon). Jeho úsilím, o ktorom sa v knihe Ezdráš dočítame, bolo očistiť židovský národ od pohanských vplyvov. Okrem obnovy chrámu bolo potrebné obnoviť aj Boží Zákon v srdciach ľudu (Neh 8,1-8). Ezdráš razantne vystúpil proti zmiešaným manželstvám izraelských mužov s pohankami. Kniha Ezdráš nám spolu s knihou Nehemiáš ukazuje, že obnova Božieho ľudu je možná v každej situácii.

Ezechiel

Prorok Ezechiel pochádzal z kňazskej rodiny a prvých 25 rokov života strávil v Jeruzaleme, kde sa pripravoval na kňazskú službu. V roku 597 pr. Kr. bol zajatý a odvlečený do Babylona. Až počas života v Babylone obdržal Ezechiel prorocké povolanie, o ktorom nám ako svedectvo zostala prorocká kniha patriaca medzi veľké prorocké spisy Starej zmluvy.

Ezechiel bol rovesníkom Danielovým a bol veľmi dobre oboznámený s jeho proroctvami. Vo svojej knihe Daniela spomína na troch miestach (Ez 14,14.20; 28,3). Ezechiel bol však na rozdiel od Daniela ženatý a býval ako obyčajný mešťan medzi židovskými vyhnancami pri rieke Kebár. Práve tu zažil zjavenie Božej slávy a povolanie do služby proroka.

Kniha Ezechiel bola napísaná medzi rokmi 590-580 pr. Kr. a je prirodzene členená na štyri časti. V prvej (Ez 1-3) prorok opisuje mocné zjavenie Božej slávy. V druhej časti (Ez 4-24) hovorí o nevyhnutnosti Božieho súdu nad Júdskom a Jeruzalemom, ktoré si už nemôžu robiť žiadnu falošnú nádej. V tretej časti (Ez 25-32) prorokuje o súde nad národmi, ktoré sa tešili z nešťastia Júdska. Tu sa v rozsiahlom proroctve proti Týru objavuje opis Satana ako duchovnej sily, ktorá stojí za týrskym kráľom (Ez 28,11-19). V štvrtej časti (Ez 33-48) prorok prechádza od výrokov o súde k posolstvu o nádeji a povzbudení. Hovorí o Bohu ako o skutočnom pastierovi, ktorý dá svojmu ľudu „nové srdce“ a „nového ducha“ (Ez 36). Známe je jeho videnie o údolí suchých kostí, ktoré je prorockým obrazom duchovnej obnovy Božieho ľudu. Ezechielova kniha sa končí opisom eschatologických udalostí a obnovou svätého mesta, chrámu a svätej zeme (Ez 40-48).