Stručný prehľad biblických pojmov - XI. časť

XI. časť: J

Jeremiáš

Prorok Jeremiáš, nazývaný niekedy „plačúcim prorokom“, vykonával prorockú službu počas vlády posledných piatich judských kráľov (Joziáša, Joacháza, Jójakima, Jójakina a Cidkiju) pred zničením Jeruzalema Nebúkadnecarom v roku 586 pred Kr. Jeremiáš sa narodil v Anatóte, dedinke neďaleko Jeruzalema. Jeho otcom bol kňaz Chilkija. Svoje detstvo prežil Jeremiáš počas vlády Menaššeho, ktorá bola obdobím odpadlíctva, kedy dochádzalo k prenasledovaniam Pánových verných a prorokov a podľa židovských spisov vtedy zahynul aj Jeremiášov predchodca, prorok Izaiáš. Jeremiáš dospieval v čase, kedy bolo Judské kráľovstvo naplnené modlárstvom a morálnym úpadkom. Tesne predtým, ako bol Jeremiáš povolaný do služby, uskutočnil kráľ Joziáš reformy podnietené nečakaným objavom knihy Zákona v Jeruzalemskom chráme. Jeremiáš túto reformu podporoval, uvedomil si však, že nevyústila v skutočnú zmenu sŕdc ľudí a varoval Judejcov, že ak nedôjde k ozajstnému pokániu celého národa, bude nasledovať Boží súd a na národ príde skaza. Celé Jeremiášovo prorocké pôsobenie sa dá zhrnúť ako zvestovanie nevyhnutných Božích súdov, ktoré prídu na Judsko a na Jeruzalem. Pre svoje „negatívne“ proroctvá nebol vôbec obľúbený. Jeho nepriateľmi boli králi, ich hodnostári, proroci, ktorí prorokovali, čo chceli králi počuť, a taktiež ľudia, ktorých karhal pre modlárstvo a opúšťanie Pána. Jeremiáš bol niekoľkokrát uväznený, pričom si otvorene zúfal na svoj údel proroka, no vždy zostal verný svojmu povolaniu.

Medzinárodná situácia počas Jeremiášovho pôsobenia bola veľmi turbulentná. Najskôr došlo k pádu Ninive a tým aj Asýrie pod náporom Médov a Babylončanov v roku 612 pred Kr. A neskôr regionálne mocnosti Egypt a Babylonia medzi sebou súperili o nadvládu v oblasti. Ich súperenie nezostalo pre Judské kráľovstvo bez následkov. Keď v roku 609 pred Kr. vytiahol faraón Necho II. proti Babylonu, v bitke pri Megidde sa mu postavil kráľ Joziáš, ktorý v tomto vojenskom strete padol (2Krn 35,20-25). Neskôr v roku 605 pred Kr. porazil Necha v bitke pri Karkemiši babylonský kráľ Nebúkadnecar, a Babylon sa tak stal suverénnou mocnosťou v regióne a podľa proroka Jeremiáša nástrojom nevyhnutého Božieho súdu nad odpadnutým Judskom. Jeremiáš varoval svoj národ pred tým, aby sa nespoliehali na pomoc Egypta, lebo o ich osude Boh už rozhodol a pred Babylončanmi ich nik neochráni. To sa aj stalo a v roku 586 pred Kr. bol Jeruzalem babylonskou armádou dobytý, elita národa a podstatná časť obyvateľstva bola presťahovaná v niekoľkých vlnách deportácií do Babylonie a Judsko ako štát prestalo existovať. Jeremiáš vtedy povzbudzoval zajatcov v Babylone, aby sa zmierili so svojím osudom ako s následkom Božieho súdu a usilovali sa a pokoj a prosperitu vo svojom novom bydlisku. Sám Jeremiáš prorokoval, že „babylonské zajatie“ bude trvať 70 rokov.

Kniha proroka Jeremiáša sa skladá zo záznamov jeho prorockých výrokov zapísaných jeho osobným pisárom Báruchom. Jeremiášova kniha je druhou najdlhšou knihou Biblie, obsahuje viac slov ako ktorákoľvek iná kniha Biblie s výnimkou Žalmov. Hlavnou témou knihy sú výroky proti Judsku (Jr 2-29) a deviatim cudzím národom (Jr 46-51). Tieto proroctvá sú poprekladané pasážami hovoriacimi o rôznych situáciách v prorokovom živote a úprimnými opismi jeho vnútorných zápasov spôsobených žiaľom nad jeho ľudom, ktorý odmieta Pánovo posolstvo. Z kresťanského hľadiska je veľmi zaujímavé, že Jeremiáš hovorí o dôležitosti zmeny ľudského srdca, o potrebe osobného poznania Boha a vzťahu s ním a o tom, že jedného dňa Boh uzavrie so svojím ľudom novú zmluvu (Jr 31). Jeremiášova kniha vznikala medzi rokmi 585-580 pred Kr.

Jeremiášov plač
(Žalospevy al. Náreky)

Táto anonymná kniha, oplakávajúca osud Nebúkadnecarom zničeného Jeruzalema, býva židovskou tradíciou aj Vulgátou pripisovaná prorokovi Jeremiášovi. Prvé štyri kapitoly sú napísané formou akrostichových básní, jednotlivé úseky tohto poetického textu začínajú vždy rovnakým písmenom hebrejskej abecedy. Kniha obsahuje päť samostatných žalospevov. Prvý opisuje skazu Jeruzalema, nad ktorou prorok narieka a pred Bohom vylieva svoj zármutok. Druhý pomenúva príčinu celej tejto skazy, ktorou je vzbura a nekajúcnosť ľudu, v dôsledku ktorých sa nepriateľ Judska stal nástrojom Božieho hnevu. Tretí z nich pripomína, že Boh je naozaj milostivý, verný a dobrý k tým, ktorí ku nemu upínajú svoju nádej. Štvrtý žalospev opakuje témy predchádzajúcich troch a posledný, piaty, je vyznaním hriechov Judska a prosbou o milosť a obnovu Božieho ľudu. Jeremiášov plač bol napísaný krátko po páde Jeruzalema v rokoch 586-585 pred Kr.

Jeruzalem

Sväté mesto, ktoré už vyše 3000 rokov nesie rovnaký názov, ktorý v hebrejčine znie Jerušalajim. Prvú časť tohto mena môžeme preložiť ako „základ“ a druhá je označením „pokoja“. Jeruzalem je teda „základom pokoja“, alebo „mestom pokoja“. Pre Židov je Jeruzalem nie iba centrom „zasľúbenej krajiny“, ale centrom celého sveta. Keď sa pozrieme na glóbus, vidíme, že skutočne leží v akomsi pomyselnom strede Euro-ázijsko-afrického „superkontinentu“.

Mesto leží vysoko v judských horách, asi 50 km od Stredozemného mora, a viac ako 30 km západne od severného konca Mŕtveho mora. Jeruzalem je situo­vaný na nepríliš rovnej náhornej plošine, ktorá sa zvažuje juhovýchodným smerom. Na východ od Jeruzalema sa nachádza Olivový vrch. Prístupu do mesta bránia na všetkých stranách okrem severnej tri hlboké rokliny, ktoré sa zbiehajú v Šíloašskom údolí juhovýchodne od Jeruzalema. Východné údolie sa nazýva Kidrónske, na západnej strane je to biblické Údolie synov Hinómových (Gehenna) a stredom mesta prechádza tzv. Tyropoiónske údolie (Údolie výrobcov syra), ktoré rozdeľuje mesto na západnú a východnú časť. Medzi Tyropoiónskym a Kidrónskym údolím sa nachádza Chrámový vrch. Na juh od Chrámového vrchu je pahorok, na ktorom kedysi stávalo Dávidovo mesto, a ktorý Biblia nazýva vrch Sión.

Jeruzalem a jeho dôležitosť sa stále znovu objavuje a pripomína v biblických textoch Starej i Novej zmluvy. Abrahám sa stretol s Melchisedekom, kráľom Sálema, ktorý bol kňazom Najvyššieho Boha (Gn 14,17-20). Sálem je v tomto prípade starým názvom Jeruzalema. Vrch Mórija, na ktorom mal Abrahám obetovať svojho syna Izáka, sa nachádza v Jeruzaleme, a dnes ho poznáme skôr pod názvom Chrámový vrch. (Gn 22,2) Do Jeruzalema, ktorý dobyl od Jebuzejcov, preniesol kráľ Dávid hlavné mesto svojho kráľovstva a neskôr tu kúpil humno Aravnu Jebuzejského na dnešnom Chrámovom vrchu, kde neskôr jeho syn Šalamún postavil Pánov chrám (2Sam 5,6-10; 2Sam 24; 1Kráľ 8). Jeruzalem bol zničený a chrám bol zbúraný babylonským kráľom Nebúkadnecarom v roku 586 pred Kr. Po návrate z babylonského zajatia ho obnovili Ezdráš s Nehemiášom medzi rokmi 520-515 pred Kr. Počas vlády Herodesa Veľkého (37 pred Kr.- 4 po Kr.) bol chrám kompletne prebudovaný do podoby, v akej ho videl Pán Ježiš a prvá cirkev. Jeho veľkoleposť bola taká, že bol vo svojej dobe považovaný za jeden z divov sveta. Mesto a chrám boli opäť zničené v roku 70 po Kr. rímskym vojvodcom a neskorším cisárom Títom.

V Jeruzaleme sa uskutočnila najdôležitejšia udalosť dejín spásy, ukrižovanie a zmŕtvychvstanie Božieho Syna. V tomto meste bol na prvú cirkev vyliaty Duch Svätý a z Jeruzalema sa Kristovo evanjelium rozšírilo do celého sveta (Sk 2). Jeruzalem je tiež miestom, odkiaľ bude Mesiáš po svojom druhom príchode vládnuť tisícročnému kráľovstvu a kde bude na konci vekov vykonaný súd nad národmi v doline Jozafat (Jl 4,12).

Podľa proroka Zachariáša bude v budúcnosti Jeruzalem veľkým medzinárodným problémom, pri ktorého riešení zlyhajú viaceré národy (Zach 12,2-3). Zdá sa, že toto proroctvo sa nám napĺňa pred očami práve v dnešnej dobe. Dôležitosť Jeruzalema vidíme tiež na skutočnosti, že nebeské mesto, príbytok oslávenej cirkvi, ktorý v posledných časoch zostúpi z neba na zem, nesie rovnaký názov: Nový Jeruzalem (Zj 21,9-27).

Ježiš

Hebrejsky Ješua, po hebrejsky „Jahve je spása“ vlastné meno Mesiáša, Ježiša z Nazareta, ktoré hovorí o jeho spasiteľskom diele. Pánov anjel povedal panne Márii, že má tak pomenovať svojho nadprirodzene počatého Syna (Lk 1,26-38). Význam mena Ježiš hovorí o tom, že Boh sám sa rozhodol zachrániť hriešne ľudstvo v osobe svojho Syna, ktorý sa stal zmierujúcou obeťou a otvoril ľudstvu možnosť v pokání sa navrátiť ku svojmu Stvoriteľovi. Podobné meno s rovnakým významom nosil aj Jozua, po hebrejsky Jehošua, ktoré je iba dlhšou variantou rovnakého mena.