Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Veľké prebudenie

Prvé prebudenie v amerických dejinách

Takzvané Veľké prebudenie, ktoré prebiehalo medzi rokmi 1740 a 1744, navždy požehnalo a zmenilo smerovanie amerických dejín. Predstavovalo mocný pohyb Ducha, ktorý môžeme považovať za jeden z koreňov amerického evanjelikalizmu aj letnično-charizmatického hnutia.

Počas Veľkého prebudenia sa zrodila nová a revolučná prax masových evanjelizácií, ktorá sa stala charakteristickou črtou amerického kresťanstva. Kazatelia sa oslobodili od strnulej praxe formálnych teologických kázní a začali zvestovať jasné posolstvo o pokání a obrátení ku Kristovi. Bez týchto inovácií, ktoré nám prinieslo Veľké prebudenie, by sme nezažívali službu známych evanjelistov dnešnej doby, ako sú napríklad Billy Graham, Reinhard Bonnke alebo Daniel Kolenda. Ovocie tohto prebudenia sa neobmedzovalo iba na štýl modlitby alebo zvestovania Slova, ale cirkvi, ktoré ho zakúsili, sa stali misijne veľmi aktívnymi, čo viedlo k úplne prvej systematickej evanjelizácii Afroameričanov. V danej dobe to bolo revolučné a vzbudilo to veľké kontroverzie.

Medzi prebudeniami dnešnej doby a pôvodným americkým prebudením existuje niekoľko podobností a styčných bodov. Obidve hnutia charakterizujú extatické duchovné skúsenosti a nezvyčajné fyzické a emocionálne reakcie na moc Ducha Svätého. To, čo dnes charizmatickí kresťania nazývajú „padaním pod mocou Ducha“, bolo vo Veľkom prebudení bežným javom. Ďalšou skutočnosťou, ktorá spája vtedajšie prebudenie s tými dnešnými, sú svedectvá ľudí o skúsenostiach, že k nim Boh osobne hovorí a volá ich k pokániu. Kresťanstvo prestáva byť len svetonázorom či hodnotovým systémom a opäť sa objavuje vo svojej pôvodnej vyznávačskej podobe.

Ako prišlo Veľké prebudenie?

Veľké prebudenie v Amerike nebolo izolovaným fenoménom, ale bolo súčasťou pozoruhodného hnutia Ducha Svätého, ktoré zasiahlo Nemecko v podobe pietizmu, zdôrazňujúceho osobnú skúsenosť s Bohom, a tiež Anglicko skrze službu dvoch fenomenálnych osobností, George Whitefielda a Johna Wesleyho. Hoci osobnosti týchto hnutí reprezentovali až tri rôzne teologické prúdy vtedajšieho protestantizmu: pietisti luteranizmus, Whitefield kalvinizmus a Wesley arminianizmus, ich služba mala podobné, môžeme povedať, že až identické črty a prinášala rovnaké ovocie v podobe obrátenia a spasenia hriešnikov a tiež duchovného prebudenia formálnych kresťanov, ktorí objavili osobný vzťah s Bohom a živú vieru. Predstavitelia tohto prebudeneckého hnutia organizovali masívne evanjelizačné kampane pod holým nebom, ktoré sa ukázali oveľa efektívnejšie ako klasické kázne v zborových budovách.

Na americkom kontinente prebehla prvá vlna prebudení v zboroch Holandskej reformovanej cirkvi v New Jersey. Vodcovskou osobnosťou tohto prebudenia bol Theodore Frelinghuysen. Narodil sa v Holandsku a získal vzdelanie v kalvinistickej teológii, jeden rok však pobýval tiež v Nemecku, kde sa stretol s pietistickým hnutím, ktoré sa zrodilo ako laické hnutie v rámci nemeckých luteránskych zborov, zdôrazňujúce osobnú zbožnosť a morálny život. Tento dôraz bol v protiklade s dobovým zameraním na doktríny a scholasticizmus. Frelinghuysen bol povolaný ako kazateľ do zboru Holandskej reformovanej cirkvi v New Jersey a priniesol so sebou niektoré pietistické inovácie. Boli nimi privátne modlitebné stretnutia (dnes by sme ich nazvali domáce skupiny) a laickí pomocníci, ktorí asistovali pastorovi pri službe.

Frelinghuysen kázal jednoduché posolstvo o pokání a spáse. Bol pre to veľmi kritizovaný od „tých správnych“ kazateľov, ktorí verili tomu, že kázne by mali byť viac teologické. Nakoniec však jeho služba a vodcovské schopnosti priniesli ovocie v podobe prebudenia v zboroch oblasti jeho pôsobenia. Pietistické praktiky, ktoré vniesol do života cirkvi, sa stali štandardom medzi prebudencami rôznych denominácií.

Medzičasom iný Boží služobník, presbyteriánsky pastor z Pennsylvánie, William Tennent, založil v pohraničnej oblasti školu s názvom Log College, v ktorej sa mladí muži zdokonaľovali v evanjelizácii a osobnej zbožnosti. Najznámejším absolventom tejto školy bol jeho syn Gilbert. Škola fungovala medzi rokmi 1726 a 1746 a jej absolventi sa neskôr stali cestujúcimi evanjelistami prichádzajúceho Veľkého prebudenia.

V období 1734 –1736 prebehlo lokálne prebudenie medzi puritánskymi zbormi v údolí rieky Connecticut s centrom v meste Northampton v štáte Massachusets. Toto prebudenie spustila služba mladého, filozoficky vzdelaného pastora menom Jonathan Edwards, ktorý sa stal jednou z hlavných postáv Veľkého prebudenia (o jeho živote a službe sme písali v článku Jonathan Edwards, hrdina a priekopník prebudenia v októbrovom čísle Logosu z roku 2010).

Nastupuje George Whitefield

logos-07-08-2016-whitefield.jpg

Bol to však hlavne anglikánsky evanjelista George Whitefield, komu sa podarilo zjednotiť iskierky prebudenia na jednotlivých miestach do významného fenoménu zvaného Veľké prebudenie. Spolupracoval s vodcami lokálnych prebudení a povzbudzoval ich, aby rozširovali svoju prácu.

Jeho príbeh bol na začiatku spojený s bratmi Johnom a Charlesom Wesleyovcami, s ktorými sa stretol ešte v Anglicku počas svojho štúdia na univerzite v Oxforde. Whitefield bol významne ovplyvnený ich odovzdanosťou Bohu a horlivosťou pre evanjelizáciu. Už v roku 1737 navštívil počas krátkej evanjelizačnej cesty štát Georgia v Amerike. Whitefield sa neskôr od bratov Wesleyovcov oddelil. Bolo to kvôli teologickým rozporom ohľadom otázky predestinácie. Ide o učenie o Božej zvrchovanosti vo vyvolení niektorých ľudí na spasenie a iných na zatratenie. Toto učenie je jedným z dôrazov kalvinistickej teológie. Wesleyovci sa naopak prikláňali k tzv. arminianizmu, ktorý, zjednodušene povedané, učí, že Boh ponúka spasenie v Ježišovi Kristovi všetkým a je na každom človeku, či ho prijme, alebo odmietne. Na otázku vyvolenia sa pozerá prostredníctvom tzv. predzvedenia, ktoré predstavuje Božiu schopnosť vidieť dopredu život a rozhodnutia daného človeka. Whitefield zostal do konca svojho života rigoróznym kalvinistom, vždy sa však o Wesleyovcoch vyjadroval s láskou a úctou, považoval ich za Božích mužov a rešpektoval ich službu, čo, samo­zrejme, platilo aj opačne.

Doma v Británii Whitefield evanjelizoval po celom Škótsku, Walese aj Anglicku. Podobne ako bratia Wesleyovci zistil, že kázanie pod holým nebom je efektívnejšie ako zhromaždenia v kostoloch alebo v modlitebniach. Rýchlo nadobudol povesť evanjelikálneho radikála, ktorý kázal veľmi emotívne posolstvá, aby priviedol svojich poslucháčov k obráteniu. Cirkevné kruhy to vo všeobecnosti považovali za nesprávne a nedôstojné a posmešne to nazývali „entuziazmom“. Táto kritika sa veľmi podobá kritike, ktorej je aj v dnešnej dobe vystavené letnično-charizmatické hnutie.

V roku 1739 Whitefield vyrazil na svoju druhú cestu po britských kolóniách na americkom kontinente. Táto cesta, ktorá trvala až do roku 1741, priniesla najväčší počet obrátených a je zvyčajne označovaná za katalyzátor Veľkého prebudenia. Ešte pred jeho príchodom Whitefielda predchádzala povesť mocného evanjelistu. Mnohí očakávali, že prebudenie príde do kolónií rovnako ako predtým prišlo do Anglicka, a presne to sa aj stalo. Whitefield strávil v Amerike presne 45 dní, počas ktorých cestoval od Severnej Karolíny až po Maine a v 40 mestách kázal celkom 97 kázní. Vzhľadom na vtedajšie možnosti cestovania a komunikácie išlo o fenomenálne turné.

Whitefielda vítali laici aj pastori. Do každého zboru, ktorý sa nachádzal na trase jeho cesty, ho pozvali kázať. Často sa stalo to, že ani tie najväčšie zborové budovy svojou kapacitou nestačili a davy, ktoré sa zhromažďovali, nemali najmenšiu šancu zmestiť sa do nich. Whitefield začal kázať pod holým nebom rovnako, ako to robil vo Walese. Takýmto spôsobom kázal zakaždým tisícom poslucháčov.

Benjamin Franklin, ktorý sa neskoršie preslávil ako významná postava americkej revolúcie, sa stal Whitefieldovým priateľom a vydavateľom jeho textov. Takto Franklin opísal Whitefieldovo kázanie vo Filadelfii: „Jeho kázne navštevovali obrovské davy ľudí z rozličných cirkví a denominácií a ja, ktorý som bol jedným z nich, som pozoroval nezvyčajný vplyv jeho reči na poslucháčov a rozmýšľal som o tom, ako je to možné, že ho tak obdivujú a rešpektujú napriek jeho tvrdým slovám, keď im hovoril, že podľa prirodzenosti sú „napoly zvieratami a napoly diablami“. Bolo úžasné vidieť zmenu, ktorá sa rýchlo prejavila v správaní našich obyvateľov. Tí, ktorí boli predtým celkom ľahostajní voči náboženstvu, sa menili tak, že sa zdalo, ako keby sa celý svet stal pobožným do takej miery, že keď ste vo večerných hodinách kráčali po ulici, nemohli ste nepočuť chválospevy, ktoré sa spievali v mnohých domácnostiach na každej ulici.“

Oheň prebudenia v Northamptone

logos-07-08-2016-list.jpgWhitefield prijal pozvanie, aby kázal v zbore Jonathana Edwardsa v Northamptone, kde taktiež kázal mnohopočetnému publiku. Keď odišiel, Edwards bol schopný udržiavať v svojom zbore oheň prebudenia. Množstvo obrátených, ktorí doslova zaplavili zbor, prevýšilo počet obrátených z northamptonského prebudenia v rokoch 1734 až 1736. Edwards organizoval domáce stretnutia veriacich podľa vzoru prebudenia pastora Freilinghuysena z New Jersey. Zriadil tiež špeciálne bohoslužby pre mládež, medzi ktorou prebiehala mocná žatva evanjelia. Edwards opísal priebeh prebudenia v liste svojmu priateľovi, pastorovi z Bostonu: „Mnohí mladí ľudia, ktorí boli už predtým veriaci, boli doslova premožení vnímaním veľkosti slávy Božích záležitostí a mnohí ostatní boli v rovnakom čase premožení úzkosťou z uvedomenia si svojho hriešneho a biedneho stavu do takej miery, že celá miestnosť sa naplnila plačom, vzdychaním a podobnými prejavmi. V iných častiach mesta sa o tom veľmi rýchlo dozvedeli a ponáhľali sa na toto stretnutie. To, čo videli a počuli, na nich malo veľký vplyv. Mnohí z nich boli premožení rovnakým spôsobom a celé to trvalo niekoľko hodín. Bol to čas strávený v modlitbách, speve, v pastorácii a spoločenstve. Javí sa nám, že tieto zhromaždenia mali veľmi pozitívny vplyv na jednotlivcov ako aj na všeobecný stav zbožnosti v celom meste.“

Kým Edwards kázal aj v iných zboroch, pozval v roku 1741 Samuela Buella, licencovaného kazateľa, absolventa univerzity v Yale, aby kázal v Northamptone. V dôsledku jeho oduševneného kázania sa plamene prebudenia opäť rozhoreli a s nimi aj mocné prejavy pôsobenia Ducha. Niektorí ľudia padali na zem, kde bez pohnutia preležali dlhé hodiny a potom hovorili o intenzívnych zážitkoch reality neba a Božieho kráľovstva. Iní s plačom vyznávali svoje hriechy a volali k Bohu o milosť, lebo si boli vedomí reality pekla a večného zatratenia. Ľudské životy boli premieňané v masívnej miere.

Veľké prebudenie dosiahlo svoj vrchol v roku 1742 a potom jeho vlna začala ustupovať. Dnes môžeme iba ťažko odhadovať počty obrátených, lebo nemáme k dispozícii žiadne presné štatistické údaje. Svedectvá dobových autorov však hovoria o tom, že tento fenomén doslova premenil mestské komunity všade tam, kde sa objavil. Toto prebudenie môžeme označiť za prvé v rade mnohých ďalších, ktoré po ňom nasledovali. Malo významný vplyv na to, ako dnes vyzerá evanjelikálne a letnično-charizmatické kresťanstvo. Ľudia ako John a Charles Wesleyovci, George Whitefield, Jonathan Edwards a mnohí ďalší hrdinovia Veľkého prebudenia sú priekopníkmi, ku ktorým sa treba hlásiť a aj dnes nasledovať ich príklad.

logos-07-08-2016-edwards.jpgZnaky pravého prebudenia podľa Jonathana Edwardsa

1. Zvyšuje vážnosť Ježiša Krista v spoločnosti a zvestuje ho tak, ako o ňom hovorí Písmo, ako Božieho Syna a Spasiteľa.

2. Pôsobí proti satanovmu kráľovstvu, ktoré povzbudzuje hriech a svetské žiadosti.

3. Stimuluje väčšiu úctu k Svätým Písmam a trvá na ich pravdivosti a božskosti.

4. Vyznačuje sa duchom pravdy.

5. Prejavuje sa obnovenou láskou k Bohu a k človeku.



Súvisiace články

Juhokórejské prebudenie|Logos 8 / 2010 | Jozef Janek |Z histórie
Argentínske prebudenie|Logos 10 / 2007 | Peter Minárik |Zo sveta
Najväčšie prebudenie v histórii|Logos 4 / 2012 | Redakcia |Zo sveta
Prebudenie a konzervatívne hodnoty|Logos 9 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Manilské mega-prebudenie|Logos 12 / 2012 | William Murrell|Zo sveta