Veľký

Mojou témou na poslednej konferencii bola „Veľkosť“ a keďže podľa môjho názoru ide o mimoriadnu tému, ktorá môže prispieť k pozdvihnutiu ľudských životov do nových rozmerov, veľkosti a ľudskosti, chcem sa k nej niekoľkými myšlienkami vrátiť.

Zamyslime sa nad tým, čo vlastne veľkosť je a čo nie je, či je Božím plánom, aby sme boli veľkí alebo priemerní, a ak je veľkosť Božia vôľa, potom ako môžeme k tomuto cieľu postúpiť. Veľkým problémom je, že náboženské systémy sú úplne proti tomu, aby sa ľudský život rozvinul a udržujú ho v stave infantilnej nerozvinutosti. Kladne je hodnotený nevýrazný jedinec, ktorý nevybočuje z davu. Ak sa niekto stane servilným, nevýrazným a pasívnym, vtedy dostane hodnotenie: dobrý, tichý, pokorný človek.

Boh a veľkosť

Na otázku, či Boh chce, aby boli ľudia veľkí, je jednoznačná odpoveď: áno. Je však rozdiel, či ide o veľkosť pred Bohom, alebo pred ľuďmi. Vždy si treba vyvoliť veľkosť pred Bohom, lebo vtedy ide o veľkosť ozajstnú, hodnotnú a večnú. Človek môže byť známy, vplyvný, presláviť sa zvláštnymi činmi, ale to ešte nutne neznamená, že má dobré hodnotenie pred Bohom. Niekedy ten, kto sa ľúbi Bohu, získa pre svoje skutky dobré meno aj pred ľuďmi, ale nemusí to tak byť vždy. Čím viac je spoločnosť nerozumná a hriešna, tým menej si váži bohabojných ľudí a niekedy veľkosť pred Bohom znamená prenasledovanie pre vieru a v niektorých prípadoch aj mučenícku smrť. Ak spoločnosť hodnotí náš život a naše skutky rozdielne od Všemohúceho, potom vždy platí rada apoštola Petra, že je lepšie ľúbiť sa Bohu ako ľuďom. Teda význam a zásadný rozmer ľudskému životu dáva viera a skutky vykonané v Bohu.

Veľké výzvy

Keďže Boh je veľký, aj úlohy, ktoré nám zveruje, sú veľké. Rozhodne väčšie ako sú naše prirodzené sily. Ešte stále platí pre učeníkov Pánových, aby sme mestá, dediny, národy a celý svet získali pre Krista. Možno je to niečo, čo nás vyrušuje z pohodlia, ale je to tak. My obyčajne rozmýšľame opačne. Chceme, aby nám Boh zabezpečil život, kde nás nikto nebude vyrušovať. Podľa sloganu „Nehas, čo ťa nepáli“, chceme, aby nám dal pokoj satan, susedovci, choroby a nech nám Boh dá robotu, ženu a deti, s ktorými sa nemusíme nervovať. Je to málo a je to malé. Samozrejme, nie každého Boh povoláva za apoštola, učiteľa alebo pastora. Boh vidí, aké sú možnosti každého z nás a jeho správanie v rámci týchto možností. Veľká pred Bohom je napríklad žena, ktorá vychováva viacero detí, vedie domácnosť, podporuje svojho muža v službe a popritom zostáva na modlitbách, svedčí svojim susedám a povzbudzuje sestry, ktoré zdieľajú podobný osud.

Veľkosť a nemožné

Pán Ježiš učeníkov nielenže vyrušoval z ich pohodlia, ale dával im úlohy, ktoré nemohli v žiadnom prípade sami zvládnuť. Spomeňme, ako boli prekvapení, keď dostali príkaz nakŕmiť viactisícový zástup takmer z ničoho. Pán chcel svojich nasledovníkov vyučiť, aby vždy rátali s nadprirodzenou podporou nebies a nekalkulovali iba v rámci prirodzených zdrojov. Toto niektorí prosto nevedia. Sú dobrí iba v rámci prirodzených zdrojov, majú ľudské predpoklady, sú inteligentní, pôsobiví, vedia sa dobre správať, ale nevedia urobiť skutky, na ktoré prirodzené zdroje nestačia. Toto je takzvané materialistické kresťanstvo – kresťanstvo hlavy a nie srdca. Preto Boh vždy pozerá na to, aké má človek srdce. „Ale Hospodin riekol Samuelovi: Nehľaď na jeho peknú tvár a na výšku jeho postavy, lebo som ho zavrhol; lebo ja nehľadím na to, na čo hľadí človek, pretože človek hľadí na to, čo je pred očami, ale Hospodin hľadí na srdce.“ (1Sam 16,7) Ísť do celého sveta kázať evanjelium, vyháňať démonov či uzdravovať je pre prirodzeného človeka prosto nemožné. Veľký človek skoro pochopí, že vo všetkom je odkázaný na Pána a to je správne a vzrušujúce.

Veľkosť a ušľachtilosť

Na ceste viery je často preverená naša veľkosť, čo sa týka charakteru. Dobrým v Božích očiach nemôže byť človek, ktorý je síce odvážny, nebojí sa ľudí ani ťažkých situácií, ale jeho srdce je necitlivé. Nezabúdajme, že Boh pri všetkej svojej veľkosti sa Mojžišovi predstavil ako Boh ľútostivý, milosrdný, dlho zhovievajúci. Preto aj pre nás musí byť súcit so slabými, odpúšťanie, dobroprajnosť voči druhým samozrejmosťou. Pripomeňme si Dávida, ktorý nevztiahol svoju ruku na Saula, aj keď bol v ohrození života. Tiež sa zľutoval nad zomierajúcim egyptským sluhom Amalekitov, ktorí vypálili Ciklag. Zrejme každý človek prejde podobnou skúškou ako Dávid. Stane sa, že z ničoho nič Boh dá nášho nepriateľa do našej ruky. Dostaneme sa, napríklad, k informáciám, ktoré by mohli jeho život značne poškodiť. Pokušenie pomstiť sa býva veľké. Vtedy Boh pozoruje, ako sa zachováme. Pomstiť sa znamená zostať v malosti, nepomstiť sa znamená vydať sa smerom k veľkosti.

Veľkosť a malocirkevné prostredie

Mnohí nechápu, prečo sa k undergroundovému kresťanstvu vyjadrujem tak kriticky. Pokúsim sa to vysvetliť. Po prvé, nekritizujem jav, že cirkev je malá (nakoniec, ani my nie sme žiadni obri), kritizujem tie myšlienky, ktoré hovoria, že roztrúsené malé cirkvi sú konečným Božím cieľom, a absolútne nesúhlasím s tým, že malé cirkvi sú lepšie a možno v nich žiť hodnotnejší duchovný život ako v rastúcich. Vždy sa musíme snažiť, aby malá cirkev vyrástla, lebo ak tomu tak nie je, dochádza k mnohým deformáciám rozvoja kresťanského života. Ale vrátiac sa k téme dnešného článku, undergroundové myšlienky sú jednou z najväčších prekážok veľkosti. Keď je niekto naozaj talentovaným futbalistom, neuspokojí sa s tým, že bude excelovať v „zavŕškovej“ lige, kde bránku na lúke tvoria dve čapice, ale chce postúpiť ďalej a ako postupuje v športovej súťaži vyššie a vyššie, rastú aj jeho schopnosti, cibrí sa jeho technika, taktika, futbalové myslenie, a takto sa stáva hráčom – akým? – veľkým. Podobne aj konštruktér, ktorý vie, že je naozaj dobrý, vynaloží úsilie, aby sa dostal do renomovanej firmy, kde bude rásť spolu s ďalšími špičkovými odborníkmi. Len v cirkvi je to inak. Tu skôr platia heslá „kleine aber feine“ alebo „medzi slepými je aj jednooký kráľom“. Prosím, všimnite si jeden jav, ktorý je pre malocirkevné myslenie charakteristický a z hľadiska našej témy absolútne dôležitý. V tomto prostredí je každý dôsledne „strážený vzťahmi, spútavaný a paralyzovaný láskou“. V malej cirkvi nie sú vychovávaní veľkí Boží ľudia, ich potenciál zostane nerozvinutý, veľkosť sa nekoná. Malocirkevné prostredie zvelebujú ľudia nie veľkí pred Bohom, ale psychicky zdatní, ktorí vedia dobre manipulovať, presadzovať svoje názory, nenápadne postrkovať veriacich ako figúrky pri dáme. Mimochodom, dámy tam rozhodujú.

O čo lepšie je správať sa ako v ostatných oblastiach života, kde sa človek chce rozvinúť. Treba sa ťahať k väčšiemu celku, nechať väčšie služobnosti preveriť, či sa rozvíjame správnym smerom, nechať sa motivovať, inšpirovať. Iba tak dochádza k rastu a bez rastu nie je možné byť veľký. Každý z nás môže podrásť a byť väčší.

Záver

Máme iba jeden život. Prežime ho hodnotne, či už sme v cirkvi alebo v spoločnosti viac či menej viditeľní. Nech naše skutky majú rozmer veľkosti, nech nám nechýba ušľachtilosť, viera a láska.