Zážitky z druhej svetovej vojny spolu so židovskými rodinami

Za Slovenského štátu nastali pre Židov veľmi ťažké časy. Slovenskí gardisti – pravá ruka Hitlera – Židov prenasledovali. Neznesiteľné pomery nielen pre nich viedli ku Slovenskému národnému povstaniu.

Ja by som chcel týmto listom priblížiť osudy dvoch židovských rodín, ktoré v tom čase bývali v Prešove. Prešovský verejný notár, ktorý bol rodákom z Klenovca, odporučil týmto rodinám, aby sa odsťahovali do Klenovca. Vybavil im občianske preukazy na krycie mená. Boli to mladí manželia s 4 – 5-ročnou dcérkou – Weisenbergerovci. Občianske preukazy dostali na mená Vašenka – Vašenková. Sestra pána Weisenbergera s manželom dostali nové meno – Váňovci. Na ich vlastné mená si nespomínam, ale veľmi dobre si pamätám na to, ako títo piati ľudia prežili spolu s nami v Božej ochrane chvíle nebezpečenstva a zimy.

Rodina Váňová z Prešova prišla priamo do Klenovca a na pokyn verejného notára Répáša prišla k nášmu baptistickému kazateľovi Čermákovi, ktorý im našiel byt v blízkosti jeho bytu.

Rodina Vašenková (Weisenbergerová) odišla do dedinky Grlica – 15 km od Klenovca (odtiaľ mali služobnú).

Takto bývali spokojne niekoľko týždňov, až nemecká armáda začala postupovať hlbšie na Slovensko. Kto len mohol a mal kam, opúšťal mesto, obec a utekal na lazy. Aj povstaleckí vojaci, každý kto kde mohol, snažil sa zachrániť. Ja som v tejto situácii išiel k rodine kazateľa a spýtal som sa ich, či nejdú na vrchy. Odpovedali mi: „Keď máme niekam ísť, až nás prijmete, tak len k vám.“ Práve v tom čase prišli Vašenkovci z Grlice k Váňovcom a títo spolu do Čermákov. Keď videli, že sa Čermákovci chystajú preč z domu, aj oni vyhlásili: „Kam idete vy, ideme aj my!“

Keď som prišiel po nich, bola už noc, ale jedno som veľmi dobre videl. Namiesto troch ľudí idú so mnou ôsmi.

Váňovci, ktorých som poznal, zostali u rodiny Ostricovej v blízkosti Klenovca a prišli k nám až ráno. My, ktorí sme išli hneď tam, kde bola moja chalupa, sme mali pred sebou 10 km dlhú cestu. Pán Vašenko celou cestou nepovedal ani slovo. Napriek tomu, že bola tma, videl som, ako sa trasie na celom tele. Bolo mi ho ľúto. Nevedel som, kto je to, kam ide, len to, že ide s nami. Až vtedy, keď sme prišli k môjmu obydliu, pochopil som, že ide k nám.

Na druhý deň prišli aj tí, ktorí sa zastavili u Ostricov na noc, a tak nás spolu bolo trinásť.

Všetci sme bývali a spávali v jednej izbe. Hostia na posteliach (pokiaľ sa zmestili), ostatní a domáci na dlážke a na slame, medzi nimi aj moja manželka, ktorá bola v pokročilom štádiu tehotenstva. Prežívali sme tieto chvíle ako čas vojny, ale aj v týchto ťažkých podmienkach sme si našli vnútornú pohodu.

Prišiel 26. december. Nemecké vojská, len čo začalo svitať, robili raziu. Hľadali partizánov, no neušetrili žiadneho obyvateľa. Niektorých brali na kopanie zákopov, mnohých odvliekli do koncentračných táborov, ale nás Pán Boh všetkých ochránil. Náš brat, kazateľ Čermák, otvoril knihu Žalmov 91. kapitolu verš 7-8 a čítal nám. „Padne ich po tvojom boku tisíce a desaťtisíce po tvojej pravici, ale k tebe sa to nepri­blíži, len svojimi očami sa na to podívaš.“

Naozaj, videli sme na vlastné oči dosť veľké skupiny nemeckých vojsk, ale k nám sa nepriblížili.

Ale nakoniec v jeden deň prišla hliadka SS aj k nám. Do toho dňa každý deň muži aj ženy chodili ráno do lesa a prichádzali až večer. No v tento deň, keď prišli SS k nám, boli ženy s kazateľom doma. Nemci hovorili medzi sebou aj nám, prečo je nás tak veľa. Kazateľ im rozumel a povedal, že domácej sa narodil syn a títo príbuzní prišli na krstiny. Medzitým ich zastihol front, a tak sa nemohli vrátiť domov. Oni tomu veľmi nechceli veriť a hovorili medzi sebou nemecky: „To sú Židovky, berme ich!“ No jeden z nich povedal: „Nechajme ich, majú malé deti.“

Pri mojom bratovi býval doktor práv Alex Horšic – Žid. Tak ako my aj oni chodili do lesa ráno a večer sa vracali. Jedného večera, keď sa tento pán vracal so svojou manželkou z lesa, prišiel k nám plný strachu a hovoril: „Išli sme popri dome Majerského (tak sa volal sused bývajúci asi 500 m od nás) a videli sme, ako k jeho domu prišlo viac mužov. Okolo chalupy spravili hliadku a niekoľko z nich vošlo dovnútra.“ Naši hostia boli z toho veľmi vystrašení, pretože prvá myšlienka bola, že Nemci prídu aj k nám, a tak sa rýchlo navečerali a odišli do doliny vzdialenej viac ako 1 km, cez ktorú tečie malá rieka Rimava, a potom išli ešte ďalej do smrekového lesa. Bola jasná mesačná noc, ale pritom veľmi zima, bez snehu.

Ľutoval som ich, a preto som zavolal môjho brata na prieskum presvedčiť sa a zistiť viac o tej nemeckej hliadke. On ale nechcel, pretože by nás to mohlo stáť život. Keď som mu ale povedal, že tí ľudia v smrečine by mohli zamrznúť a stačí, keď pôjde len zďaleka za mnou, dal sa presvedčiť a išli sme. Snažili sme sa dostať sa tam okľukou lesom a potom, keď sme vyšli z lesa, museli sme sa plaziť asi 300-400 m. Tak som sa priblížil k chate. Pes štekal. Ležal som pritlačený k zemi a stále som sa pomaly približoval. Keď som sa dostal k oknu, vstal som a zaklopal som, ale zároveň zavolal, aby domáci počuli môj hlas. Po rozhovore s nimi som zistil, že u nich neboli Nemci, ale muži, ktorí mali v lese bunker a prišli si pre proviant. Poponáhľali sme sa teda za našimi a priviedli sme ich domov. Ako nám vtedy boli vďační. (Boli by v tom lese zamrzli).

Jedného dňa išla správa od Nemeckého komanda z Klenovca po všetkých lazoch, že ten, kto skrýva Židov, bude spolu s nimi s celou rodinou zastrelený. Vtedy sa stalo aj to, že u susedov, kde bývala doktorova manželka – Židovka, sa domáci zľakli a poslali ju preč. Povedali jej, aby išla, kam chce, oni sa vraj pre ňu zastreliť nedajú. Chudera nevedela, kam má ísť, na koho sa obrátiť, prišla teda k nám (oblečená ako sedliačka). U nás už nebolo miesta, kde si ľahnúť, akurát ešte lavica bola voľná. O jej meno som sa nezaujímal, hlavné bolo, že sa aj ona zachránila.

Takto sme žili spolu takmer tri mesiace ako jedna veľká rodina. Mal som len malé hospodárstvo, ale všetkým nám to stačilo, aby sme sa najedli dosýta.

Nakoniec sme si veľmi vydýchli a uľavilo sa nám, keď v jednu noc (vtedy už bolo veľa snehu) prišiel k nám jeden partizán a oznámil nám, že nemecké vojská opustili Klenovec a ustupujú. My sme tiež počuli štrngot zbraní pri ústupe na Čierny Balog.

Rok nato – už po vojne – sme sa presťahovali z Klenovca do Umrlej Lehoty (teraz Revúcka Lehota), ktorá je 7 km vzdialená od Jelšavy. Jelšava je rodiskom pani už nie Vašenkovej, ale Weisenbergerovej, rodenej Kaufmanovej.

Keď moja manželka ešte na Klenovských vrchoch za vojny rozprávala tejto panej, že periny, v ktorých spáva, boli kúpené od obchodníka Kaufmana z Jelšavy (my domáci sme sa vzdali perín kvôli hosťom), nevedela, že jej hostia sú Židia a ani to, že pochádzajú z jej rodného kraja. Nepovedal som jej to, aby sa nebála o seba a naše deti. Dozvedela sa to až tri roky po vojne, keď prišla táto pani navštíviť svojho brata do Jelšavy (druhý brat býval v Plešivci), prišla navštíviť aj nás, čomu sme sa veľmi potešili.

Pozvala nás na návštevu do Prešova, kam sa po vojne vrátili. Keď sme ju boli v Prešove navštíviť, hovorila nám o tom, ako jej súrodenci – bratia museli hladovať, trápiť sa. Ako ich deti a ženy Nemci trápili a čo všetko museli zniesť. Hovorila: „Ja som sa im hanbila povedať, v akom blahobyte oproti nim som ja mohla s rodinou žiť.“ A tiež poznamenala, že keď jej moja žena hovorila o perinách, ktoré boli kúpené u jej otca, preplakala celú noc a ešte k tomu mala strach z toho, že ju spoznáme a vyženieme zo strachu pred Nemcami. Myslela si totiž, že u nás nikto nevie, že sú Židia. Jej strach bol zbytočný, lebo ja som vedel, kto sú, od notára Répáša. Nakoniec dodala: „Nikdy sa vám nebudeme vedieť odmeniť.“

Ako som skôr spomenul, Weisenbergerovci mali dcérku Evku. Keď ešte býval u nás pán Weisenberger a vôbec si nebol istý životom a nevedel, čo s ním bude zajtra, chytil ma okolo krku, plakal a prosil ma, keby on a jeho manželka zahynuli, aby som sa ujal ich Evičky. Rád som mu to sľúbil – s poznámkou: „Prečo by ste mali zahynúť, snáď len spolu s nami.“

Keď sme boli u nich v Prešove, mali ešte synčeka Igora. V tej dobe si vybavovali pasy do USA a skoro sa tam aj odsťahovali. Od tej doby nevieme o nich nič. Boli by sme veľmi radi, keby sme aspoň vedeli, či ešte žijú a ako sa majú ich deti.

Rodina Váňová, ktorých som tiež spomínal, sa hneď po vojne odsťahovala do Prahy. Údajne už nežili, keď Weisenbergerovci odchádzali do USA.

To, čo som vám napísal, je len máličko z toho, čo sme počas hitlerovskej a gardistickej vlády prežili a zniesli.

Vďaka Pánu Bohu za Jeho ochranu a za to, čo som mohol aj s mojou rodinou vykonať pre tých, ktorí pomoc potrebovali. Oni v tom čase sami nemali ako a snáď ani nemohli odmeniť sa, ale viem, že odmena ma čaká u Boha.

Pani Čermáková ešte žije, jej manžel – spomínaný kazateľ Čermák – zomrel. Ona býva v Prahe. (Praha 1, Truhlářská 25).

Zostávam s pozdravom,
Ján Balciar, Revúcka Lehota