Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)
vydanie 6.2.2017
V strednej Európe sa našli dvaja vysoko postavení predstavitelia krajín, ktorí otvorene vítali zvolenie nového prezidenta USA Donalda Trumpa. Rovnakí dvaja politici bývajú pravidelne obviňovaní z rusofilstva a prílišných sympatií k Putinovmu viac-menej autokratickému režimu. Obaja sú tiež veľkými kritikmi prisťahovaleckej politiky EÚ a jej súčasného establišmentu a obaja sú z nášho regiónu. Obaja tiež odzrkadľujú nálady väčšinového obyvateľstva našich krajín. Áno, hovorím o českom prezidentovi Milošovi Zemanovi a maďarskom premiérovi Viktorovi Orbánovi.
Práve druhý menovaný minulý týždeň privítal vo svojej krajine na oficiálnej štátnej návšteve Vladimíra Putina, prezidenta Ruskej federácie, na ktorú sú uvalené sankcie EÚ. Ide o ďalší viditeľný a hmatateľný dôkaz toho, že náš región sa skutočne uberá iným smerom ako zvyšok Európy. Je to niečo, čo je aj pozitívne, aj negatívne zároveň.
Bruselská politika otvorených dverí voči migrantom z akejkoľvek krajiny, ktorá bezohľadne ignoruje bezpečnostné riziká a oprávnené obavy obyvateľov, snaha túto politiku presadzovať za každú cenu aj prostredníctvom vyhrážania sa „neposlušným“ krajinám, viedla k oprávnenej vzbure tzv. Vyšehradskej štvorky. Postoj našich krajín, toľko kritizovaný západnými politikmi i médiami, sa nakoniec môže ukázať ako veľmi užitočný aj pre západnú Európu, ktorá pod vplyvom liberálno-humanistického optimizmu ako keby stratila pud sebazáchovy, v našom kúte Európy stále ešte prítomný.
Druhá vec však nemusí byť až taká pozitívna. Ide o Orbánovo odmietanie liberálnej demokracie, koncept, ktorý prevzal práve od Vladimíra Putina. Liberálna demokracia má, samozrejme, množstvo chýb a pre kresťanov je problematická najmä čo sa týka ľavicou pretláčaných zmien morálnych paradigiem v oblasti rodinných hodnôt a sexuálneho správania, ktorých sme svedkami v posledných rokoch. Pôvodný koncept liberálnej demokracie však nebol o tomto, bol predovšetkým o slobode jednotlivca a o jeho ochrane pred útlakom zo strany štátu. Práve toto by sme sa mali snažiť obnoviť. Nahrádzať náš systém pomerne silno autoritárskym národovectvom, ktorého príkladom je súčasná ruská garnitúra, môže byť veľmi nešťastnou voľbou. Ľahko sa totiž môže obrátiť proti kresťanom, ktorí tu a tam nepochodujú tak, ako štát či väčšinová spoločnosť velí. Národno-konzervatívny štát síce môže na rozdiel od konceptu politiky „dekadentného Západu“ reprezentovať nepomerne „biblickejšie“ hodnoty, ale rovnako ľahko môže prenasledovať kresťanov: robil to klérofašizmus a nezaostával v tom ani komunizmus. Ani jeden zo systémov, o ktoré sa tu hrá, nie je teda ideálny.
Za čo sa teda máme modliť a o čo sa usilovať? Potrebujeme žiť v krajine, kde bude stále možné hlásať čisté a nekompromisné evanjelium Pána Ježiša Krista, ktorému nebude zo strany úradov bránené. Ako hovorí apoštol Pavol, cieľom je, „aby sme mohli žiť nerušene a pokojne vo všetkej pobožnosti a dôstojnosti“. (1Tm 1,2b) Nebojme sa statočne stavať hrádzu tak proti liberálnemu voľnomyšlienkárstvu, ako aj vláde pevnej ruky, pochodujúcej v okovaných čižmách. Nech Pán požehná náš región a nech naše krajiny odolajú pokušeniu extrémistických riešení a nech sa zachová kvalitný konzervatívny demokratický systém.
V tejto záležitosti som miernym pesimistom, lebo dejiny ukázali, že ľudstvo je nepoučiteľné, verím však, že modlitby a angažovanosť Božieho ľudu dokážu veľa. Nenazval nás snáď Pán svetlom sveta a soľou zeme?
