Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Biblia a šport

zapas-2-opt.jpegŠportovali biblickí hrdinovia? A mohli vôbec Boží služobníci trénovať svoje telo? Ako vlastne využívali voľný čas? Je možné nájsť vyváženosť medzi zdravým telesným pohybom - možno aj vrcholovým športom - a nepretržitým obecenstvom s Bohom?

Čitatelia Biblie zvyčajne prehliadnu doslovný opis jednotlivých príbehov, a tak si často nevšimnú, v akom pohybe prebiehal vtedajší život.

Mnohí ľudia si myslia, že v Biblii nie je zastúpená úloha športu. Faktom je, že šport v nej nie je zvlášť vyzdvihnutý, no predsa bol súčasťou všedných dní biblických hrdinov. Egypťania aj Gréci si ním už v staroveku vypĺňali voľný čas.

Samozrejme, Biblia nie je dokumentom o športe, ale v mnohých jej pasážach sa stretávame s tým, že je spomenutý určitý druh športu a s ním spojené výrazy. Najprv nahliadnime do Starej zmluvy. Jednou z najhlavnejších činností, ktorú prevádzali aj Boží ľudia bol beh. Ďalej tu vidíme zápasenie, lukostreľbu, jazdectvo, lov, preteky záprahov, hod kopijou, oštepom a šerm. Beh v tých časoch zodpovedal dnešnému maratónu. Existovali rôzne iné preteky - samozrejme, nemáme na mysli tie dnešné, svetové - ale aj vtedy vyhrávali len tí najzdatnejší. Aj v tých dobách sa kládol pri príprave na preteky veľký dôraz na tréning.

Ľudia žili v celkom iných podmienkach - čo sa týka pohodlia - a za najspoľahlivejší dopravný prostriedok považovali svoje nohy. Mali omnoho intenzívnejší vzťah k prírode. To, čomu dnes hovoríme šport, bolo kedysi súčasťou každodenného života.

Keď Boh povolával svoj ľud do boja, na miesto určenia sa nedostavili zástupy vytrénované v telocvičniach, ale silní muži, schopní narábať so zbraňami.

Keď Jakob na ceste domov oddychoval, niekto ho napadol. „Jakob zostal samotný. A ZÁPASIL tam s ním nejaký muž až dovtedy, keď vychádzala zora. A vidiac, že ho nepremôže, dotkol sa kĺbu jeho bedra, a tak sa vyšinul kĺb bedra Jakobovho, keď s ním ZÁPASIL.“ (1Moj 32, 24-25) Neprekvapilo ho to, ale hneď začal zápasiť. Vieme, že jeho protivník ho dokázal premôcť iba vďaka svojej nadprirodzenej sile.

Kráľ Dávid bol prvým „svätým vrcholovým“ športovcom. Iste nemohol byť chabý a neschopný, keď strážil otcovo stádo. Prax, ktorú tu získal, si mohol vyskúšať aj pred obecenstvom - pri jednej náhodnej príležitosti. Bežal do doliny Éla, vzdialenej 25 km, kde bolo miesto jeho prvého verejného vystúpenia. „A Izai povedal Dávidovi, svojmu synovi: Nože vezmi pre svojich bratov efu tohoto praženého zrna a týchto desať chlebov a BEŽ s tým do tábora za svojimi bratmi. A týchto desať čerstvých syrcov zanesieš veliteľovi ich tisíca a navštíviš svojich bratov a zvieš, ako sa majú a vezmeš ich záloh. Medzitým Saul aj oni i všetci muži Izraelovi boli v doline Éla bojujúc s Filištínmi. Vtedy vstal Dávid skoro ráno a zveriac stádo na strážneho vzal a išiel, tak ako mu prikázal Izai, a prišiel až k vozom a k vojsku, ktoré práve vychádzalo do šíku a kričalo do boja.“ (1Sam 17,17-20)

Oproti nemu zastal Goliáš a Dávid sa napriek svojmu mladému veku nezľakol. „A Dávid riekol Saulovi: Nech sa neľaká srdce človeka pre neho; tvoj služobník pôjde a bude bojovať s tým Filištínom. Nato povedal Saul Dávidovi: Nebudeš môcť ísť proti tomu Filištínovi, aby si bojoval s ním, lebo ty si iba mládenček, a on je bojovník od svojej mladosti. Ale Dávid odpovedal Saulovi: Tvoj služobník bol pastierom svojho otca pri drobnom stáde, a keď prišiel lev alebo medveď a niesol preč nejaké dobytča, ovcu alebo kozu, zo stáda, vyšiel som za ním a bil som ho a tak som vytrhol z jeho tlamy. A keď sa oboril na mňa, chytil som ho za jeho bradu a bil som ho dotiaľ, dokiaľ som ho nezabil. I leva i medveďa zabil tvoj služobník, a ten neobrezaný Filištín bude ako jeden z nich, pretože hanobil vojská živého Boha. A ešte povedal Dávid: Hospodin, ktorý ma vytrhol z moci leva a z moci medveďa, On ma vytrhne i z ruky tohoto Filištína. Nato povedal Saul Dávidovi: Iď, a Hospodin bude s tebou.“ Život pripravil mladého Dávida na neskoršie boje. Na to, aby mohol strážiť stádo, musel byť vytrénovaný, a pritom mu zostalo ešte prehojne času, aby hľadal Hospodina.

V boji proti Goliášovi mu pomohol jeden z najrozšírenejších športov staroveku - streľba z praku. Týmto spôsobom sa dalo presne trafiť do cieľa - hoci aj zo vzdialenosti 100 m. Skalka alebo náboj letel vzduchom takou obrovskou rýchlosťou, že ho nebolo vidieť. Tento staroveký šport Východu vyžadoval ohybných mládencov, schopných presne mieriť. Ak nepoužívali kamienky ako Dávid, tak nosili v kapse náboje z kovu. „Ale vzal svoju palicu do svojej ruky a vybral si päť hladkých kameňov z potoka a vložil ich medzi pastierske náčinie, ktoré mal do kabely, a svoj prak si vzal do svojej ruky a tak sa blížil k Filištínovi.“ (1Sam 17,40)

Gréci tieto náboje často označovali nápismi „dexa“ t. j. „pre teba“. S takýmto druhom športu sa môžeme stretnúť už omnoho skôr. V Knihe Sudcov je opis boja Izraela s Benjamínom, v ktorom napokon zvíťazil Izrael. Zo zástupov idúcich do boja, boli zvlášť vyzdvihnutí práve takíto muži - schopní strieľať z praku. „Zo všetkého toho ľudu bolo sedemsto vybraných mužov, neschopných používať svoju pravú ruku. Ale tí všetci HÁDZALI KAMENE Z PRAKU navlas a nechybili.“ (Sud 20,16)

Odlišnosť ľavákov bola v staroveku ponímaná veľmi pozitívne. Môžeme si byť istí, že títo muži museli veľa trénovať, aby dosiahli úspech. Biblia naozaj nezveličuje, keď spomína takéto výkony. Aj apoštol Pavol mal možnosť stretnúť sa so zručnými športovcami, keď ho sprevádzali Rimania z Jeruzalema do Cézarey. „Potom si zavolal ktorýchsi dvoch zo stotníkov a povedal: Prihotovte dvesto vojakov, aby išli až do Cézarey a sedemdesiat JAZDCOV a dvesto KOPIJNÍKOV od tretej hodiny v noci.“ (Sk 23:23)

Aj Jonatán, Dávidov priateľ, bol trénovaný muž. Veľmi dobre narábal lukom, ktorý bol veľmi rozšíreným športovým aj bojovým nástrojom. Niekto môže byť povolaný k tomu, aby bol vynikajúcim športovcom. Izmael, Abrahámov syn, bol tiež vynikajúcim lukostrelcom. „A Boh bol s chlapcom a vyrástol a býval na púšti, a bol z neho STRELEC z lučišťa.“ (1Moj 21,20)

Možno sa to niekomu zdá zvláštne, ale Boh má rád mladých športovcov, a rád im pomáha v ich danostiach v tejto oblasti. Aj bohabojný človek môže byť úspešný v oblasti športu, navyše jeho slávne meno nemusí byť len jeho osobným úspechom. Ak takíto ľudia patrične nepoužívali svoje danosti, Boh im to vytkol: „Synovia Efraimovi, ozbrojenci, STRELCI z luku, obrátili sa späť v deň boja. Nezachovali zmluvy Božej a vzpečovali sa chodiť v jeho zákone.“ (Ž 78,9-10)

Za vzácnosť sa považovali aj dobré nástroje (náčinie). Jonatán daroval Dávidovi ako prostriedok zmluvy vlastné zbrane: „Jonatán si zvliekol plášť, ktorý mal na sebe, a dal ho Dávidovi i svoje rúcho, ba ešte i svoj meč i svoje lučište i svoj opasok.“ (1Sam 18,4)

Je to akoby dnes vrcholový športovec v streľbe, daroval priateľovi svoju najlepšiu zbraň.

Je tiež nutné pripomenúť, že telesná sila a zdatnosť neboli v tých časoch samoúčelné, ako je tomu dnes. Dávid a Jonatán netrénovali šerm, lukostreľbu či streľbu z praku pre svoje vlastné ciele. Dnes iba málo športovcov vzdáva slávu Bohu za svoje schopnosti a danosti, ktorými dosiahli úspechy. V životoch hrdinov Biblie úspechy neboli cieľom, skôr prostriedkom k naplneniu Božieho plánu.

Aj vrh kopijou vyžadoval tvrdý tréning. Kopije boli 2-3 m dlhé, na konci mali ostrú kovovú hlavicu, a ich druhá polovica pozostávala z rovnej tyče, ktorá zaisťovala rovnomerný a vyvážený let. Kráľ Saul vedel tiež znamenito narábať s kopijou. „Vtedy hodil Saul kopiju do neho, aby ho zabil. A Jonatán poznal, že jeho otec má pevne umienené zabiť Dávida.“ (Sam 20,33)

Saul svoju zbraň vrhol s úmyslom zabiť človeka, no v dnešnej dobe je vrh kopijou športovou disciplínou, ktorá sa tiež volá vrh oštepom: je to klasická športová disciplína, kde cieľom už nie sú ľudia.

To, čomu dnes hovoríme šport, bolo kedysi súčasťou každodenného života

Aj jazdectvo patrilo do odvetvia športu. Šalamún počas svojho panovania zhromaždil obrovské množstvo koní, a pravdepodobne sa v nich len tak nekochal. Mnohí obľubujú jazdectvo hlavne preto, lebo si vyžaduje súlad pohybu spolu so zvieraťom, no a k tomu nestačí iba fyzická sila. Do tejto oblasti patrilo aj vozatajstvo, ktoré sa považovalo za zvláštne umenie. Predstavme si vozy podobné tým, ktoré sme videli vo filme Ben Hur. K dosiahnutiu dobrých výsledkov v tejto disciplíne bol nevyhnutný rovný terén. Na voze sedel jeden vozataj a jeden bojovník. Voz bol pripnutý zvyčajne k dvojzáprahu. Bojovník používal za jazdy meč, prak, luk či oštep. Prevádzkovanie takéhoto vozu bolo mimoriadne nákladné. Kone v tých časoch neboli také frekventované zvieratá, a preto bola aj ich cena pomerne vysoká. Vozatajstvo bolo považované vyslovene za kráľovský šport, to znamená, že sa mu venovala „elita“. Bola to zhruba taká drahá záležitosť, ako sú dnes automobilové či motocyklové preteky. Napokon, ani povrch krajiny veľmi neprial takémuto športu.

archcery-1-opt.jpegČo sa týka Jonatána, je nutné pripomenúť, že nebol vynikajúci iba v streľbe, ale aj v tzv. extrémnom športe ako je horolezectvo. „A mužovia posádky odpovedali Jonatánovi a jeho zbrojnošovi a riekli: Poďte hore k nám, a povieme vám niečo! Vtedy riekol Jonatán svojmu zbrojnošovi: Poď za mnou hore, lebo ich Hospodin vydal do ruky Izraelovej. A tak vyšiel Jonatán hore na svojich rukách a na svojich nohách a jeho zbrojnoš za ním. A padali pred Jonatánom, a jeho zbrojnoš zabíjal za ním.“ (1Sam 14,13) K táboru nepriateľa postupovali medzi vysokými bralami, a ich útok nezávisel od okolností, lebo boli schopní vyliezť na vrch, preto to s dôverou vložili do Božej vôle. (4-16)

Aj Dávidova družina sa pohybovala medzi bralami veľmi sebaisto. Ten, kto už bol v Jeruzaleme, si vie ľahko predstaviť, že bez týchto schopností by boli len ťažko dobyli mesto a jeho okolie. Nezabudnime ani na prechody jaskyňami, ktorých sa Dávidova družina neraz zúčastnila - pravdaže nie z nudy.

Zmyslom športu bolo v prvom rade, tak ako vo vojenskom výcviku, príprava na boj, hoci športovcov nenachádzame iba medzi bojovníkmi. V časoch Starej zmluvy mnohí pestovali beh, dalo by sa povedať, že to bol masový šport. Bola to snáď najrozšírenejšia forma pohybu, ktorú prevádzal takmer každý, nezávisle od veku a pohlavia. Hebrejský výraz rúc znamená beh (šprint). Naše preklady nepodávajú vždy presne o aký druh pohybu išlo v jednotlivých príbehoch, ani to čím sa jednotlivci zaoberali. Deväťdesiatdeväť-ročný Abrahám šprintoval, keď zbadal tri postavy blížiace sa k stanu. „A keď pozdvihol svoje oči, videl a hľa, traja muži stáli naproti nemu. A keď ich uvidel, BEŽAL im v ústrety odo dverí stánu a poklonil sa k zemi. A povedal: Môj Pane, ak som našiel milosť v tvojich očiach, prosím, neobíď svojho služobníka! Dovoľ, prosím, nech sa donesie trochu vody, a umyte svoje nohy a oprite sa pod stromom. A donesiem kúsok chleba, a posilnite svoje srdce; potom pôjdete ďalej, lebo veď práve preto aj idete popri svojom služobníkovi. A riekli: Učiň tak, ako si povedal. Vtedy sa PONÁHĽAL Abrahám do stánu k Sáre a povedal: Vezmi rýchle tri saty jemnej bielej múky, zamies a sprav koláče. Potom BEŽAL Abrahám k stádu rožného dobytka a vzal útle teľa dobré a dal sluhovi, ktorý sa ponáhľal, aby ho pripravil.“ (1Moj 18:2-7)

Aj Abrahámov starý sluha sa rýchlo rozbehol, keď uvidel Rebeku. (1Moj 24,17) Rebeka, ktorá napájala dobytok pri studni, zložila nádoby na vodu, a rýchlo sa rozbehla. (1Moj 24) Aj Jakobove pytačky prebehli dosť dynamicky – venoval sa pri nich vzpieraniu. „A stalo sa, keď videl Jakob Rácheľ, dcéru Lábana, brata svojej matky, a stádo Lábana, brata svojej matky, že pristúpil Jakob a ODVALIL KAMEŇ z otvoru studne a napojil stádo Lábana, brata svojej matky.“ (1Moj 29)

Toto snáď trochu poopraví obraz dnešného moderného človeka o staroveku, že všetko bolo „spomalené!“: „Lebo v tebe som PREBEHNUL vojskom. Vo svojom Bohu som PRESKOČIL múr.“ (2Sam 22:30)

Vo vyhrotenej situácii dokáže Boh aj takto spôsobiť vyslobodenie. Aj Dávid si na to spomenul po tom, ako ho Hospodin vyslobodil z ruky Saula.

Rozkazy vydávané autoritami boli tiež spojené s behom. (3Moj 11,27 a 16,47)

Niektoré poverenia nebolo možné splniť bez patričného tréningu. Do nasledovných zamestnaní boli prijatí len skutočne výnimočne rýchli šprintéri. Boli to poslovia a bežci. (2Kron 30,10; Est 3,13) A listy „boli poslané po BEHÚŇOCH do všetkých krajín kráľových, aby plienili, vraždili a zahubili všetkých Židov od mladého do starého, deti i ženy jedného dňa, trinásteho dňa dvanásteho mesiaca, ktorý to mesiac je mesiac adar, a ich ulúpený majetok aby pobrali za korisť“.

Aj správu o Absolonovej smrti priniesli takíto ľudia. (2Sam 18,19-32) Achimaac a Kúši boli veľmi dobre známi bežci. K ich postaveniu im dopomohlo práve to, že boli vynikajúcimi šprintérmi. Achimaacov bežecký štýl bol taký znamenitý, že ho bolo možné rozoznať už zďaleka. Bol známy tým, že aj keď vyštartoval neskôr, predsa predbehol svojho spolubežca. Dalo by sa povedať, že sa pretekali, a po takomto vážnom fyzickom výkone nemuseli oddychovať. Beh na stredne dlhé trate, bez odľahčenej športovej obuvi! Nie náhodou je dnes tento šport jedným z najpopulárnejších na svete.

V mnohých životných situáciách nám práve tu získaná vytrvalosť dopomôže k tomu, aby sme sa dostali vpred. Môže sa stať, že či už na pracovisku, v rodine alebo v službe, sa vyskytnú také situácie, kedy musíme so zaťatými zubami a so zrakom upretým na cieľ kráčať vytrvalo vpred.

Množstvo Božích služobníkov používalo vo svojej službe nohy. „A ruka Hospodinova bola s Eliášom, ktorý podpášuc svoje bedrá BEŽAL pred Achabom až potiaľ, kde už vchádzaš do Jizreela.“ (1Kr 18,46 ) Od vrchu Karmel to bola vzdialenosť 30 km a Achab bol na voze. Eliáš prešiel do Bér-Šeby takmer 200 km. Odtiaľto ešte prešiel 40-dňovú pešiu túru na Hóreb. (1Kr 19,2-8) Dnes by sme to nazvali vytrvalostnou túrou. Jeho výkon by pre dnešných moderných turistov nebol dosiahnuteľný bez nadprirodzenej pomoci: 40-dňová pešia túra v púšti, bez potravy a tekutín!

Elizeus a Geházi často nasledovali štýl svojho veľkého predchodcu v tomto „klasickom športe“ (1Kr 19,20; 2Kr 4,26).

Beh, či šprint je osožný šport a nemusí nám byť nápomocný iba pri úniku. Väčšina dnešných intelektuálov sa svojím vzťahom k športu ani len nepodobá prorokom.

archcery-2-opt.jpegKeby tu niekto náhodou položil otázku, či boli v starovekom Izraeli preteky, nuž tu je odpoveď: „A Abner povedal Joábovi: Nože nech vstanú a vystúpia mládenci a pohrajú (orig. ZÁPASIA, BOJUJÚ, ŠPORTUJÚ) pred nami! A Joáb riekol: Nech vstanú.“ (2Sam 2,14) Takže: áno na kráľovských dvoroch bývali preteky. Aj v dobách proroka Jeremiáša si mohli mnohí zmerať sily, rôznymi spôsobmi: „Lebo keď si BEŽAL s pešími, a unavili ťa, akože budeš ZÁVODIŤ s koňmi? A v zemi pokoja sa ty nadeješ, ale ako to urobíš pri pyšnom zdutí Jordána?“ (Jer 12,5)

Nebolo tomu inak ani v časoch Novej zmluvy. Rozmachom gréckej kultúry sa aj v Izraeli kládol dôraz na pestovanie telesného pohybu, hoci to tu nezožalo všeobecné uznanie. Vplyvom helenistickej kultúry aj kňazi konajúci službu v Chráme, zanechajúc obetovanie, si „odskočili“ na susedný štadión pozrieť nejaký vzrušujúci zápas. Toto už bolo ale aj v Pánových očiach prehnané.

Ježiš Kristus chodil so svojimi učeníkmi najčastejšie pešo, to znamená, že k premiestňovaniu používali nohy. Medzi šport bolo zaradené aj veslovanie. Ježiš povolal Šimona Petra aj Jána bezprostredne od vesiel a plachetníc. Vo svete ovplyvnenom helenistickou kultúrou zohrával šport dôležitú rolu.

Poslaním olympijských hier bola, hoci v pohanskom ponímaní, no predsa len morálka, ktorá nemohla byť narušená vojnovými konfliktami či násilím. V čase olympijských hier si museli dať znepriatelené strany prestávku v boji. Ústredným cieľom bývalých, aj moderných olympiád je to, aby si namiesto bojov a vojen merali sily na športových ihriskách - podľa platných pravidiel.

Ten, kto športuje, sa zdŕža mnohých zbytočností. Dobrý športovec si nemôže dovoliť ničiť svoje vlastné telo, a týmto sa chráni pred mnohými hriechmi. Môže to byť kolektívny, či sólový šport, každopádne je tam cieľ, ktorý chce každý dosiahnuť. V prípade tímového športu sa musia záujmy jednotlivca podriadiť spoločnému cieľu, pričom úspechy, aj zlyhania človeka dobre vytrénujú. Víťazom sa stáva iba ten, kto sa naučí vždy posúvať vpred. Ten, kto sa búri, alebo robí kompromisy, určite dlho nezostane v kolektíve. Aj Dávidovi hrdinovia sa zoskupili do družiny a nasledovali svojho vodcu, povedzme kapitána družstva, pričom si každý zachoval svoju osobnosť. Každý z nich má meno zapísané v Biblii: 1Kron 11,11-47; 2Sam 23,8-39.

Často sa podujali na rôzne úlohy len tak pre zábavu. Jeden z nich napríklad „zabil prostred jamy leva v deň snehu“. Je zrejmé, že ho mohol pokojne zabiť strelnou zbraňou aj z vrchu, z bezpečnej vzdialenosti, no on miloval riziká a hrdinstvo, preto sa podujal k zápasu, ktorý bol z pohľadu konečného výsledku v podstate zbytočnou námahou, no jeho hnala túžba po športovom vyžití.

renner-opt.jpegTréning nepopierateľne unaví telo - hoci v skutočnosti to podľa knihy Kazateľ robí mnoho učenia - no pritom to zvyšuje pozornosť, kreativitu a myslenie. Tento jav je možné pozorovať na školách Severnej Ameriky: doobeda štúdium, poobede pohybová aktivita: basketbal, hádzaná, americký futbal, plávanie, atletika a iné aktivity, z ktorých si môžu rodičia aj deti vybrať.

Ani apoštol Pavol nepoužíval náhodou výrazy z oblasti športu. Kresťania radi spájajú Pavlov list Timotejovi so športom: „Lebo telesné cvičenie je na málo čo užitočné, ale pobožnosť je na všetko užitočná majúc zasľúbenie terajšieho i budúceho života.“ (1Tim 4,8) Môj voľný preklad: Zatiaľ čo je telesné cvičenie - trénovanie - svojím spôsobom užitočné... Pavol tu netvrdí, že telo netreba trénovať, len porovnajúc so životom daným od Boha, to má naozaj menší význam. Trénované telo samotné neobsahuje Boží život, no bohabojne je možné žiť aj v trénovanom tele. V 7. verši sa píše: „Ale obecné a babské bájky odmietni a cvič sa v pobožnosti“ (bohabojnosti - orig.; „trénuj sa v bohabojnosti“ - voľný preklad).

Bohajbojný životný štýl je skutočne tréningom, no omnoho dôležitejším než telesný tréning. Pavlov prístup k danej téme je naozaj zrozumiteľný. V „zhelenizovanom“ svete mala kultúra tela mimoriadne silný vplyv. Stačí sa pozrieť na obrazy a sochy, ktoré vznikli v grécko-rímskom svete.

Do skál sa vytesávali iba súmerné, vypracované svalnaté telá. Nech nikto neupadne do zúfalstva, ak sa napriek pravidelnému pohybu nestretne s podobnými výsledkami. Postava nie je podstatná a ľudia nenachádzajú zážitky iba v športových pretekoch. Športovať môžeme s priateľmi, známymi. Dokonca aj mnohé obchody sa uzatvárajú počas športových aktivít. Vtedy sa človek uvoľní, prejaví svoju osobnosť, a v ideálnom prípade urýchlia obchodné jednanie športy ako: volejbal, tenis, halový futbal, hádzaná... Keď to funguje v obchodnom svete Ameriky a Izraela, potom to môže fungovať aj u nás.

Možno sa to niekomu zdá zvláštne, ale
Boh má rád mladých športovcov

Medzi typické hry staroveku patrilo aj zápasenie gladiátorov. V tomto pravda zohrávala najväčšiu úlohu telesná sila. Otrok, ktorý sa stal v takýchto bojoch hrdinom, mohol získať späť svoju slobodu. O medaily a vavríny sa usilovne bojovalo. V Pavlových dobách zápasili väčšinou tí, ktorí stratili slobodu. „A keď aj niekto ZÁPASÍ nebude korunovaný, keby nezápasil zákonite.“ (2Tim 2,5) Na ceste viery stretli veriacich aj fyzické skúšky podobné športu. Pavol to pripomína v liste Židom 10,32: „Spomínajte si na predošlé dni, v ktorých súc osvietení, strpeli ste mnohý BOJ utrpení.“ „Či neviete, že tí, ktorí BEŽIA O ZÁVOD, BEŽIA síce všetci, ale iba jeden berie víťazné? BEŽTE tak, aby ste uchvátili.“ (1Kor 9,24) Pavol tu spomína preteky, kde môže byť víťazom iba jeden. Aj na „bežeckej dráhe viery“ je nutné vyvinúť úsilie, len tak nám bude udelená koruna víťazstva. „A každý, kto ZÁPASÍ, zdŕža sa všetkého, a tamtí teda preto, aby dostali porušiteľnú korunu, ale my neporušiteľnú. Preto ja teda tak BEŽÍM, ako ten, kto nebeží na neisto (bezcieľne); tak ŠERMUJEM PÄSŤOU, ako nie čo by som bil do povetria...“ Toto mohol vysloviť aj - povedzme - boxer po víťaznom zápase. „... ale do tváre bijem svoje telo a podmaňujem ho, aby som snáď iným kážuc nebol sám taký, ktorý sa nedokázal (bol diskvalifikovaný - voľný preklad).“ Pavol by naozaj nebol nadšený, keby ho vylúčili zo zápasu. Apoštol sa snažil upokojiť Efežanov a poukázať im na skutočného nepriateľa. „Lebo nie je nám ZÁPASIŤ s krvou a s telom, ale s kniežatstvami, mocnosťami, so svetovládcami temnosti tohoto veku, s duchovnými mocami zlosti v ponebeských oblastiach.“ (Ef 6,12) Duchovný boj pripodobnil k zápaseniu. Aj k tomuto typu duchovnej činnosti musí byť človek vytrvalý a silný. Vidíme, že Pavol dobre rozumel pretekom a zápaseniam svojej doby. V jeho listoch do jednotlivých zborov a v liste Timotejovi vidíme, že nielen on mal v tejto oblasti jasno, pretože by bol zbytočne písal takéto odkazy ľuďom, ktorí by športu nerozumeli. Boli to obrazné slová, ktorým mohol čitateľ ľahko porozumieť, lebo okamžite pochopil, čo sa tým myslí.

Tréning nepopierateľne unaví telo, no pritom to zvyšuje pozornosť, kreativitu a myslenie

Ježiš napomína učeníkov: „SNAŽTE SA VOJSŤ (orig. BOJUJTE o to, aby ste vošli ...) tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, budú hľadať vojsť, ale nebudú môcť.“ (Lk 13:24)

Pavol pripomína Timotejovi: „BOJUJ dobrý boj viery, uchop večný život, do ktorého si aj povolaný a vyznal si dobré vyznanie pred mnohými svedkami.“ (1Tim 6:12)

Zhrňme to teda prianím apoštola Pavla v liste Židom: „Preto aj my, keď máme taký veľký oblak svedkov okolo seba, zložme každé bremeno a ľahko obkľučujúci hriech a tak s trpezlivosťou BEŽME pred nami ležiaci BEH O ZÁVOD.“ (Žid 12:1)

Športovcom by sme vari lepšie ani nemohli popriať. Je to tak?

Preklad: Zlatka Radnotyová

Zdroj: Nový Exodus, december 2000

Majster sveta a Európy Martin Joob

Zohráva viera úlohu v športe?

„Myslím, že šport nám zobrazuje najlepšie životný štýl, ktorý - prirodzene na duchovnej úrovni - by mal kresťan žiť. V Biblii je možné nájsť výrazy vzťahujúce sa na životný štýl veriaceho ako napr. výdrž, boj, trpezlivosť, strpenie, vytrvalosť, húževnatosť. Tieto výrazy sa používajú v súvislosti s takými ľuďmi, ktorí chcú v oblasti športu dosiahnuť určitý cieľ. O tom, kto aký je úspešný v športe, rozhodujú jeho schopnosti a danosti, a tiež miera jeho viery. Nestačí, keď je niekto schopný, no lenivý! Viera nás aktivizuje. Vidí neviditeľné, víťazstvá aj úspechy, a je schopný tomu všetko podriadiť. Existujú krátkodobé, aj dlhodobé ciele, ale každopádne je veľmi dôležité, aby každý človek nejaký cieľ mal.

Možno plávaš, beháš, proste sa hýbeš iba v záujme zachovania svojho zdravia a vitality, no myslím si, že aj k tomuto je potrebné kvalitné rozhodnutie a viera. Ja by som vrcholových športovcov pripodobnil k duchovným vodcom, ktorých Boh povolal k tomu, aby nielen na úrovni osobnej, spoločenskej, národnej, ale aj svetovej niesli evanjelium do víťazného konca - skrze vieru!

V záujme dosiahnutia tohoto cieľa je nevyhnutné, aby žili disciplinovane, pretože v hre je veľmi veľa - takže je aj veľké očakávanie!



Súvisiace články

Podporuje Biblia vegetariánstvo?|Logos 2 / 2020 | Jaroslav Kříž |Pastor Jardo odpovedá
Biblia písaná krvou|Logos 6 / 2012 | Árpád Kulcsár|Z histórie
Biblia sa nehodí do chrámov|Logos 6 / 2020 | Martin Vincurský|Zamyslenie
Evanjelia podľa Marka 7. - 9. kapitola, Jakubova epištola|Logos 8 / 2009 | Redakcia |Preklad Biblie
Skutky apoštolov IV., Efez – vrchol Pavlových misií|Logos 9 / 2009 | Rastislav Bravčok |Vyučovanie