Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Bojovali za slovo

Príbehy z prenasledovania kresťanov

9. časť

logos-02-2012-historia1.jpgJohn Wyclif (podľa iných zdrojov Wycliffe, cca. 1330 - 1384) študoval na Oxfordskej univerzite, bol vysvätený za kňaza, neskôr od 60. rokov 14. storočia vyučoval na Oxforde aristotelovskú filozofiu a logiku. Predmetom jeho záujmu sa za krátky čas stala teológia. V tomto odbore neskôr získal doktorský titul a s čoraz väčším nadšením študoval Bibliu. Rozpoznal skutočnosť, že medzi novozákonnou cirkvou a katolíckou cirkvou jeho čias je obrovský rozpor. Ako kňazovi a profesorovi teológie sa mu otvorili rôzne možnosti k oboznámeniu sa so stavom anglickej cirkvi a zakrátko sa na vlastné oči mohol presvedčiť aj o skazenom stave pápežstva. Kráľ Edward III. ho totiž v roku 1374 dal vymenovať za toho člena výboru, ktorý mal v Brugese viesť rokovania o materiálnych požiadavkách Ríma voči Anglicku. Počas niekoľkotýždňových dohadovaní mal možnosť spoznať nenásytnosť kňazov, čo bolo do určitej miery dôsledkom novej éry pápežstva po avignonskom zajatí.

 

Pápežskí vyberači daní

Pápežstvo, ktoré sa dostalo pod vplyv francúzskych kráľov, sa po roku 1309 zároveň presídlilo do Avignonu, ležiaceho pri francúzskych hraniciach. Od talianskych zemepánov, a tým aj od najväčších zdrojov príjmu odlúčené pápežstvo, potrebovalo nové príjmy, ktoré sa snažilo zabezpečiť z vyberania peňažných dávok na rôzne účely. Zaviedli najrozličnejšie formy cirkevných daní a veľmi prísne dbali aj o ich vymáhanie.

Na jar roku 1365 vylúčil pápež Urban V. z katolíckej cirkvi naraz 96 arcibiskupov, kňazov, opátov, aby ich takto prinútil zaplatiť dlžnú sumu. Vyzbierali pápežský desiatok, ako aj tzv. „Halier sv. Petra“, požadovali peniaze za uvedenie najvyššieho kňaza do funkcie a dožadovali sa práva na príjmy jednotlivých biskupstiev, ktoré nebolo možné naplniť.

Rím požadoval od Anglicka vyplácanie značnej peňažnej čiastky aj na základe odôvodnenia, že táto krajina bola feudálnym majetkom pápežstva, čo bolo bezprostredne spojené s platením dane v hodnote tisíc mariek striebra. (Ján Bezzemok bol pod silným nátlakom pápeža donútený urobiť v roku 1213 z Anglicka feudálny štát.) Rímske lénne právo nad Anglickom upriamilo pozornosť aj na skutočnosť, ako často sa pápežstvo snažilo zainteresovať do politických vzťahov jednotlivých krajín s cieľom upevňovania vlastného vplyvu. Toto sa však neraz stretlo s odporom, ako napríklad aj v Maďarsku. (Pozri rámcové spisy o budatínskych občanoch.) V roku 1376 dal Eduard III. zvolať tzv. „dobrý parlament“, ktorého hlavným cieľom bolo oslobodiť Anglicko spod rímskeho vplyvu. Následne si od Wyclifa vyžiadal vyjadrenie o tom, či je anglická koruna oprávnená odporovať pápežovi v platení takej veľkej sumy peňazí. Wyclifovou odpoveďou bolo rázne áno. Aj v ďalších európskych krajinách sa vynorila táto otázka. Napríklad, v Maďarsku bola tiež zadržaná určitá čiastka peňazí, ktorú si pápež vyžadoval.

Proti miestodržiteľom

Wyclif ako teológ, so snahou priniesť obnovu viery, si neúprosne znepriatelil biskupov, mníchov, predovšetkým benediktínov, augustiniánsky a dominikánsky rád, ako aj pápežský dvor svojím spisom, v ktorom posudzoval katolícku cirkev a Rím. Jeden z jeho úhlavných nepriateľov, londýnsky biskup William Courtenay, ho už v roku 1377 dal predvolať pred canterburskú radu arcibiskupov, ale vzbúrenie londýnskeho ľudu potlačilo tento jeho zámer. V tom istom roku pápež Gregor XI. odsúdil Wyclifovu 18. tézu. Dožadoval sa Wyclifovho zatknutia a dopravenia na pápežský dvor, aby ho mohol prešetriť. On si však získal ochranu následníka trónu, „Čierneho princa“, Jána z Gentu, ako aj ochranu Oxfordskej univerzity, čím bolo jeho zatknutie znemožnené a nedošlo ani k prešetrovaniu, keďže pápež v nasledujúcom roku zomrel.

Wyclif sa usiloval vytvoriť svoje učenie o cirkvi na základe Biblie. Zdôrazňoval, že je obrovský rozdiel medzi pravou cirkvou a viditeľnou katolíckou cirkvou, zároveň sa snažil poukázať na to, že skutočným ukazovateľom príslušnosti k cirkvi nie je formálne členstvo v cirkvi, ale skutky plynúce z biblickej viery a životný štýl podriadený biblickým princípom.

Wyclif hlásal zásadu univerzálneho kňazstva a tvrdil, že každý laik môže vykonávať duchovnú službu.

Odmietal katolícku cirkevnú hierarchiu s presvedčením, že je v nej veľké množstvo takých hodností, ktoré sa nedajú nájsť ani v Biblii, a ktoré neexistovali ani v ranej cirkvi. Vyzdvihoval tiež skutočnosť, že katolícke vysväcovanie kňazov a samotná pozícia v cirkvi nikoho neuschopňuje k vykonávaniu cirkevnej služby. Hlásal zásadu univerzálneho kňazstva a tvrdil, že každý laik môže vykonávať akúkoľvek duchovnú službu, pokiaľ spĺňa duchovné a morálne podmienky.

Ako najvyššie poslanie kňazov chápal hlásanie odkazu Božieho slova, a teda kázanie Slova. Toto považoval za najjednoznačnejšieho ukazovateľa skutočného kňazstva. Za neprijateľné považoval to, že oficiálne kňazstvo sa takmer vôbec nezaoberalo hlásaním evanjelia, pričom ľudia boli nútení počúvať len ich samotných. Úroveň kázní hodnotil ako veľmi nízku, keďže väčšina kňazov na zostavovanie kázní používala zvyčajne len niekoľko kníh so vzorovými kázňami. Ich najvyšším cieľom bolo upútať pozornosť poslucháčov a nie budovanie viery, veď sa len pozrime na niektoré z názvov z jednej z týchto vzorových kníh: „Opica a oriešok“, „Ako na stopu prišiel jeden pes?“. Podľa Wyclifovho názoru však ten, kto nekáže Slovo, sám seba vylučuje z okruhu skutočného kňazstva.

Tento anglický teológ z viacerých dôvodov zavrhol aj pápežské zriadenie. Na jednej strane z dôvodu, že v Biblii takýto titul nikde nevystupuje a na druhej strane aj preto, lebo tento úrad považoval za čisto historické zriadenie. Vyzdvihoval skutočnosť, že pápež získal svoje vyvýšené postavenie až za čias Konštantína Veľkého, a tiež, že dovtedy sa vplyv rímskeho biskupstva nerozšíril ani len na jediné ďalšie biskupstvo. Tvrdil, že cirkev má jedinú hlavu, Ježiša Krista. Tým, že si pápež prial získať Jeho miesto ako „námestník Krista“, začal vystupovať ako Proti-Kristus, teda ako Antikrist. Wyclif vymenoval desať argumentov, na základe ktorých sa môžu pápeži považovať za antikristovské osobnosti. Medzi ne patrilo napríklad aj to, že znehodnotili učenie o Kristovi, ako aj to, že prijali cirkevné zákony a dogmy, ktoré sú v rozpore s Božím slovom. Wyclif popieral katolícke učenie o tom, že každý pápež je duchovným následníkom a dedičom apoštola Petra, ktoré v skutočnosti slúžilo len na posilnenie mocenských nárokov pápežstva. Zároveň zdôrazňoval, že Ježiš Kristus – a nie v prvom rade apoštol Peter, ako sa to Rím snažil, opäť z mocenskej pozície, vysvetľovať – je skutočnou skalou cirkvi, na ktorej sa má stavať.

Následné odtrhnutie západnej cirkvi v roku 1378 dodalo Wyclifovi ďalšie argumenty pre odmietanie mocenského postavenia pápeža. Keď sa dvaja súperiaci pápeži Urban VI. a Klement VII. súčasne vyhlásili za jediného pápeža, navzájom sa prekliali, ba dokonca Urban vyhlásil vojnu proti druhému pápežovi, Wyclif si vtedy zapísal: „Ako sa opovažujú symbol Kristovho kríža, ktorý je závdavkom pokoja, milosti a dobroty, vyvesiť na svoju zástavu a povzbudzovať kresťanov k vzájomnému vraždeniu, títo dvaja falošní kňazi?“

„Hračka v rukách laikov“

V roku 1370 sa Wyclif čoraz viac zahlboval do štúdia Biblie. Dôsledkom bolo, že prvoradou a absolútnou autoritou v akejkoľvek teologickej otázke sa pre neho stalo Božie slovo. Toto však znamenalo úplné odtrhnutie od rímsko-katolíckeho chápania, ktoré zabezpečovalo cirkevným tradíciám rovnocenné postavenie s Božím slovom.

Wyclif pritom skúmal cirkevné tradície práve na biblických základoch, no nič, čo by bolo v rozpore so zjavením Božieho slova, nepovažoval za prijateľné. Keďže Bibliu považoval za najvyššie merítko kresťanskej viery, jeho prianím bolo, aby Boží odkaz mohol spoznať čo najširší okruh ľudí, ktorí boli dovtedy odlúčení od poznania Božieho slova. Preto bol pripravený aktívne konať a pustil sa do prekladu Biblie do anglického jazyka.

logos-02-2012-historia2.jpgTakto sa v 80. rokoch 14. storočia zrodil prvý úplný preklad Biblie do angličtiny – Wyclifova Biblia. Do tohoto veľkého diela zapojil aj viacerých zo svojich učeníkov. Po Wyclifovej iniciatíve neskôr vznikli v skutočnosti dva preklady. Tieto dva preklady ešte neboli vytvorené z pôvodných hebrejských a gréckych textov, ale na základe latinskej Vulgaty, a tým obsahujú chtiac-nechtiac mnohé nepresnosti a vážne prekladateľské chyby, ktoré vznikli v dôsledku Hieronymovho prekladu samotnej Vulgaty.

Prvým prekladom, ktorý bol zhotovený okolo roku 1382, bolo malé vydanie. Podľa svedectva jedného zo zachovaných exemplárov preložil Starý zákon Wyclifov učeník a spolupracovník Nicholas Hereford, pri Novom zákone však už autor nie je uvedený. Tento preklad tak doslovne kopíroval latinský originál, že bol veľmi ťažko čitateľný, a preto sa nestal obľúbeným medzi ľudom. V dnešnej dobe je zachovaných približne tridsať exemplárov.

Jeho druhý preklad, ktorý vyšiel zhruba o desať rokov neskôr, bol vydaný v roku 1396. Ten preložil John Purvey, Wyclifov priateľ a sekretár. Text tohoto prekladu je už oveľa zrozumiteľnejší. O tom, že sa rozšíril do širších kruhov nám svedčí aj to, že dodnes sa zachovalo približne 140 exemplárov.

Vodcovia katolíckej cirkvi ostro vystupovali proti anglickej Biblii. Jeden zo súdobých katolíckych pisateľov sformuloval postoj cirkvi nasledovne: „Kristus dal evanjelium kňazom a doktorom cirkvi, aby ho tí dávali ďalej laikom. Wyclif ho svojím prekladom urobil vlastníctvom zástupov a laikov, verejným, obecným a dokonca ho sprístupnil aj ženám, ktoré vedia čítať. Takto hodil perly evanjelia pred svine. Poklad kňazstva sa stal hračkou laikov.“

To, že Wyclif mnohé z katolíckych učení odmietol, pramenilo z jeho silnej biblickej zaviazanosti. Obrazy, sochy, kult relikvií, modlitby o pomoc k svätým, hody, púte, modlitby za mŕtvych, birmovanie, spovede, zaviazanosť kňazov neoženiť sa (celibát) a učenie o očistci považoval za také veci, ktoré sa stavajú proti Písmu a zavrhoval ich.

Za neprijateľnú odsúdil aj vtedajšiu literatúru, pretože podľa jeho názoru sprostredkovávala ľuďom také praktizovanie viery a spôsob života, ktoré sú v rozpore s Bibliou.

Kvôli búrlivým útokom musel v roku 1381 zanechať Oxford a utiahol sa na odľahlú lutterworthskú faru.

Do roku 1379 Wyclif sformuloval svoje vplyvné učenie o omši. V ňom popiera dogmu transsubstanciácie, ktorú v roku 1215 na všeobecnom IV. Lateránskom koncile vyhlásili za povinnú súčasť vierouky katolíckej cirkvi. Na základe Wyclifovho presvedčenia sa však počas omše víno a oblátka nepremieňajú na skutočné telo a krv Ježiša Krista. Podstata oblátky a vína, ich substancia po obrade premeny zostáva tá istá: oblátka a víno. Ježiš Kristus je vo Večeri Pánovej prítomný duchovným spôsobom, pričom oblátka a víno sú len Jeho sprostredkovateľmi. Zo strany Ríma bolo toto učenie považované za neodpustiteľné. Počas nasledujúcich rokov sa do stredobodu útokov na Wyclifovu osobu dostala práve táto téza. Dovtedy mohol pri všetkých vyhrotených konfliktoch s katolíckou cirkvou a pápežstvom počítať s účinnou podporou kráľovského dvora a Oxfordskej univerzity. Po popretí dogmy o transsubstanciácii však nastal veľký obrat. Ako kráľovský dvor, tak aj univerzita upustili z ochrany hnutia za obnovu viery, a tak uvoľnili cestu hnevu jeho nepriateľov. Kvôli búrlivým útokom musel v roku 1381 zanechať Oxford a utiahol sa na odľahlú lutterworthskú faru, ktorú mu ešte v roku 1374 zveril kráľ do starostlivosti. Tu upriamil všetku svoju energiu na písanie a na sklonku jeho života sa ešte na tejto fare zrodili významné diela.

„Koncil zemetrasenia“

V roku 1382 dal William Courtenay, vtedy už ako canterburský arcibiskup, zvolať v Londýne koncil proti Wyclifovi. Tu bolo odsúdených jeho 24 téz. Počas porady zaznamenali otrasy zeme, ktoré Wyclifovi veriaci pochopili tak, že ešte aj príroda sa stráni tých bezbožných uznesení. Toto stretnutie napokon získalo pomenovanie „Koncil zemetrasenia“.

Hoci Wyclifa mnohí búrlivo napádali pre jeho učenie, nikdy nezažil odsúdenie formou vyčlenenia z cirkvi (exkomunikácia), ako ani formou veľkej cirkevnej kliatby (anatéma). Za kacíra ho vyhlásili až viac ako desať rokov po jeho smrti, v roku 1415 na Koncile v Kostnici. Napokon v roku 1428 nenechali ani jeho telesné pozostatky odpočívať v hrobe, dali ich vykopať a spálili ich ohňom, pričom jeho popol vysypali do neďalekej rieky. Aj keď inkvizícia nariadila znehodnotiť všetky jeho diela, podarilo sa zachovať 435 diel, a to buď iba fragmenty alebo celé diela.

Lolardské hnutie

Wyclif od roku 1381 vysielal putujúcich kazateľov kázať evanjelium. Na základe toho vzniklo lolardské hnutie, ktoré sa rozšírilo po celom Anglicku a napriek nemilosrdnému prenasledovaniu prežilo až do čias reformácie a začlenilo sa do jej hnutia.

Lolardi reprezentovali v podstate Wyclifovo učenie, aj keď niektoré z jeho odkazov neskôr formulovali rozhodnejšie a autoritatívnejšie. Ich hlavným cieľom bolo šírenie biblického svetonázoru, hodnôt a životného štýlu medzi ľudom. Ako neodmysliteľnú súčasť vytvárania bibliocentrického cirkevného života chápali odtrhnutie sa od cirkevných tradícií, ktoré sú v rozpore s Božím slovom.

Už od roku 1382, súčasne s valiacimi sa útokmi na Wyclifa, sa spustilo aj prenasledovanie lolardov. Cantenburský arcibiskup mal za prvoradý cieľ vytýčené rozohnanie oxfordskej lolardskej skupiny. Vedúca štátna univerzita bola však už vtedy pod úplným vplyvom lolardov. Táto inštitúcia tvorila neskôr najuznávanejšiu súčasť poprednej spoločenskej vrstvy štátu.

Arcibiskup dal zvolať koncil, ktorý odsúdil učenie Wyclifa a jeho nasledovníkov. Bolo im odňaté právo kázať a šíriť ich učenie medzi ľuďmi. Napokon donútili hlavných predstaviteľov oxfordskej lolardskej skupiny ustúpiť vymeriavaním rôznych cirkevných trestov, ktorí v dôsledku toho zapreli svoje učenie. Vedúci tejto skupiny Nicholas Hereford, Wyclifov blízky spolupracovník a výnimočný učeník, však nebol ochotný zachovať sa rovnako. Bol predvolaný pred pápeža Urbana VI., dokonca aj odcestoval do Ríma, no tam ho odsúdili na doživotné väzenie.

Na jeho životnej dráhe bolo napriek tomu niekoľko obratov. Po troch rokoch ho z väzenia vyslobodilo isté povstanie proti pápežovi, vrátil sa do Anglicka a znovu začal kázať. No čoskoro ho opäť zatkli a odovzdali canterburskému arcibiskupovi. Ten ho odsúdil na prísne uväznenie na hrade, ktoré musel stráviť v jednej z ciel saltwoodskeho hradu. Hereford sa tu napokon zlomil. K vyslobodeniu nielenže zaprel svoje vlastné učenie, ale bol zároveň odhodlaný obrátiť sa proti lolardskému hnutiu a stať sa jeho prenasledovateľom. Za krátky čas sa z neho stal teologický inkvizítor tých, čo boli upodozrievaní z kacírstva a nemilosrdne útočil na predstaviteľov lolardského hnutia. Za odmenu si mohol vybudovať kariérnu pozíciu v katolíckej cirkvi.

Kázalo sa aj o treste upálením

Život popredného lolardského kazateľa Wiliama Swinderbyho Leicestra však poukazoval na to, že aj uprostred nemilosrdného prenasledovania bolo možné zachovať si život a slobodu a až do úplného konca kázať evanjelium. Počas 80. rokov 14. storočia sa práve on zaslúžil o to, že Leicester sa stal jedným z najvýznamnejších lolardských stredísk. Na jar roku 1382 lincolnský biskup, ktorý mal toto mesto v biskupskej správe, zakázal Swinderbymu kázanie Slova a dal ho predvolať pred cirkevnú stolicu tamojších autorít. On však bezstarostne ďalej pokračoval v kázaní evanjelia. Keďže dvere katolíckych kostolov sa pred ním zavreli, kázal Slovo na verejnom priestranstve zástupom ľudí. Užíval si zároveň priazeň zo strany svetských predstaviteľov mesta, ktorí neurobili vôbec nič pre to, aby ho umlčali. Napokon sa predsa len musel dostaviť pred biskupskú radu, kde bol donútený odvolať svoje učenie, čo musel opakovane prehlásiť aj pred širokou verejnosťou.

Po tom, čo sa Swinderby vyslobodil z rúk vrchnosti, odišiel do mesta Coventry, no v dôsledku tamojšieho prenasledovania bol nútený ďalej utiecť smerom k Walesu, na územie Worcestrovskej biskupskej stolice. Do roku 1387 získal aj tu pozornosť miestneho biskupa, ktorý mu tiež zakázal kázať Slovo. Odtiaľto sa mu podarilo ujsť na územie herefordského biskupstva, ale v nastávajúcom roku už dostal herefordský sheriff poverenie zatknúť ho. Hlavnými obvineniami, ktorým čelil, boli neoprávnené kázanie Slova a vysluhovanie Večere Pánovej. Od zatknutia sa však napokon upustilo a herefordský biskup si ho dal predvolať až v roku 1391, aby sa vyjadril k obvineniam vzneseným voči nemu. Swinderby sa objavil pred súdom, ale len preto, aby odovzdal svoje písomné vyjadrenie, načo sa nečakane vytratil. Konečným rozhodnutím biskupa bolo vyhlásenie cirkevnej kliatby, anatémy, na jeho osobu. Nikdy sa im nepodarilo zatknúť ho a do konca svojho života pokračoval v kázaní evanjelia.

V roku 1428 dali Wyclifove telesné pozostatky vykopať, spáliť ich ohňom a popol vysypať do neďalekej rieky.

Vrchnosti prenasledovali lolardov čoraz systematickejšie. Už v roku 1382 možno pozorovať intenzívnejšiu spoluprácu cirkevných a svetských vrchností.

V roku 1382 poveril panovník kráľovských úradníkov, aby na nariadenie najvyššieho kňaza zatkli a uväznili bez povolenia kážucich lolardov. Zatknutých mohli držať vo väzení dovtedy, kým neboli ochotní ospravedlniť sa pred cirkevnou radou. V roku 1388 oslovil kráľ canterburského arcibiskupa a biskupa, aby sprísnili tresty pre kacírov a ich odpadlícke spisy. Následne v každom grófstve vymenovali inkvizítorov, ktorí boli touto úlohou poverení. Pod nátlakom uväznenia a zhabania majetku boli všetci donútení odovzdať svoje lolardské spisy.

K posilňovaniu prenasledovania napomohlo aj to, že sa v roku 1414 určitá skupina lolardov pokúsila o ozbrojené povstanie na čele s poprednými predstaviteľmi mesta Oldcastle. (Shakespeare z neho čerpal inšpiráciu pre postavu Falstaffe.) Kráľ veľmi rýchlo potlačil vzburu, vodcov povstania dal popraviť a parlament na zasadnutí schválil taký zákon, ktorým boli všetci kráľovskí úradníci oficiálne zaviazaní zmariť akýkoľvek odpadlícky úmysel. Táto povinnosť bola zahrnutá aj do ich oficiálnej prísahy. V roku 1416 predpísal najvyšší canterburský kňaz na odhalenie odpadlíkov návštevné obchôdzky, ktoré sa mali v každej cirkevnej oblasti vykonávať raz za dva roky.

Ani prísne systematické prenasledovanie zo strany predstaviteľov cirkevnej i svetskej moci nedokázalo úplne vyhladiť lolardské hnutie a hoci v skrytejšej forme, no naďalej sa po celom Anglicku kázalo evanjelium.

Budatínski občania prekliali pápeža

V roku 1301 po vymretí rodu Arpádovcov sa pápež Bonifác VIII. vymenovaním vlastného človeka snažil posilniť si svoju pozíciu v Maďarsku. Pápežom navrhnutý následník trónu Karol Róbert mal však iba veľmi malú podporu vo vnútri štátu. Väčšina podporovala českého súpera Václava. Na jeho strane stálo aj hlavné mesto Budatín. Karol Róbert sa márne pokúšal ozbrojenými silami dobyť vytúžené mesto, jeho vojaci sa museli doráňaní stiahnuť spod hradieb mesta. Nato sa dal do akcie pápež. K tomu, aby si vynútil odovzdanie hlavného mesta do správy ním vyvoleného následníka, sa občanom mesta vyhrážal cirkevným trestom. Keďže ani na to neboli ochotní otvoriť brány mesta, Bonifác VIII. dal mesto pod cirkevný zákaz, a teda činnosť cirkvi musela byť pozastavená. Občanov ani toto nevystrašilo. Pod právnym schválením ich starostu Petermanna sa zišli a pod vedením hlavného duchovného kňaza Ľudovíta vylúčili pápeža.

Karol Róbert a pápežský desiatok

Z Maďarska putovali do pápežskej pokladnice už od čias Árpádovcov značné peňažné čiastky z rôznych titulov. Takými boli medzi inými aj „Halier sv. Petra“, čo bola daň vyzbieraná od občanov celej krajiny na materiálne ciele pápežstva, ako aj na peňažné dávky na vyplácanie úradu najvyššieho kňaza a pápežský desiatok. Platenie pápežského desiatku nariadil v roku 1199 pápež Inocent III. so zámerom podporovať križiacke výpravy do Svätej zeme. Vyrubovali ho pre biskupstvá a mníšske rády jednotlivých krajín. Spočiatku vyberali štyridsatinu príjmov, neskôr ho zvýšili na dvadsatinu. Pôvodný zámer pápeža s pápežským desiatkom bolo podporovanie vojny v Svätej zemi, no aj po ukončení vojny jeho vyberanie pokračovalo. V období vlády Anjouovcov sa prvýkrát vyberal pápežský desiatok medzi rokmi 1308 – 1311. Budatínska kronika píše o pápežovi Klementovi V., ktorý nariadenie o vyberaní desiatku vydal: na zámorskú výpravu „vyzbieral veľmi múdro obrovskú sumu peňazí, ale nevideli sme, že by sa niečo skutočne z toľkých pokladov udialo.“

Medzi rokmi 1317 a 1320 pochodili pápežskí vyberači daní opäť celú krajinu a znovu sa vzdialili so značnou sumou peňazí. V roku 1331 sa tiež objavili pápežskí vyberači daní. Karol Róbert sa s podporou najvyššieho kňaza a ostatných biskupov vzpieral voči vyrubovaniu daní, no po dlhom diplomatickom pojednávaní sa sám pričinil k vyberaniu týchto súm. Panovník sa však pridŕžal toho, že jedna tretina vyzbieraných peňazí musí zostať v krajine. Vyberači daní vykonávali svoju prácu celých desať rokov. Od toho momentu ani Karol Róbert, ani jeho syn, Ľudovít Veľký, nepovolil odniesť z krajiny jednu tretinu pápežského desiatku.

Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek 2011



Súvisiace články

Pochod za Ježiša|Logos 7 / 2014 | Jaroslav Prašil |Zo sveta
V Ženeve za Izrael|Logos 3 / 2016 | Daniel Šobr |Reportáž
Božie slovo ako liek|Logos 10 / 2011 | Joyce Meyerová|Vyučovanie
Ako za dní Noacha|Logos 6 / 2014 | Michal Tausk|Téma
Všetci spolu za Jeruzalem|Logos 11 / 2011 | Roman Farkaš|Zo sveta