Bože, pomôž mi!

Volám sa Róberta Kutlíková. Narodila som sa do kresťanskej rodiny, čo znamená, že moji rodičia aj moje staré mamy chodili do cirkvi. Keďže to s Bohom mysleli vážne a dodnes myslia, vyrastala som v cirkvi úplne odmalička. Podľa mňa však ani takáto situácia, ktorá sa môže niektorým ľuďom zdať ideálna, nezaručuje istotu spasenia. Každý človek si musí sám prejsť rozhodnutím, či chce žiť pre Boha, alebo pre tento svet, nech sa narodí v akejkoľvek rodine. Aj keď som vďačná Bohu za to, že predsa len som veľakrát vedela, ako majú veci správne fungovať a vyzerať.

Ako u každého človeka, aj u mňa prišlo obdobie puberty, kedy sa mladým ľuďom ako keby všetky kábliky v hlave prepojili na úplne iný zdroj. Začne mať pocit, že svet dospelých je nudný, otravný, že si treba užívať prítomnosť naplno, ale na druhej strane sa „hrá na dospelého“, ktorý sám vie, čo je pre neho najlepšie, takže akékoľvek výhrady neprijíma. A presne toto nastalo aj u mňa. Začala som mať pocit, že cirkev a život s Bohom je jednotvárny, že vlastne pre mňa nie je dosť zábavný, a tak som sa rozhodla nájsť si partiu „priateľov“, s ktorými by som našla to, čo mi chýba. Ale zahrávať sa so svetom je ako zahrávať sa s ohňom. Diabol nie je ten milý ujo, ktorý ti pomôže, keď bude najhoršie, ale práve v takejto situácii chce ešte viac ublížiť. Vždy som si myslela, že sú to len odstrašujúce slová mojich rodičov alebo pastorov, keď vraveli, že vo svete to naozaj nie je jednoduché, že ľudia konajú a rozmýšľajú inak, nie často sa stáva, že dobro zvíťazí nad zlom... nie sme v rozprávke, ale v reálnom živote, kde obidve strany bojujú o každý jeden život človeka. No vzhľadom na to, že toto si uvedomujem až teraz s odstupom času, dostala som sa vďaka mojej zasnenosti do problémov. Myslela som si, že to jediné, čo ma teraz urobí šťastnou, bude vzťah. Tak som sa do toho pustila s veľkým očakávaním. Žiaľ, lásku a obetavosť nerobiť vždy len veci, ktoré chcem momentálne ja, som obetovala nesprávnym smerom. Tento vzťah sa po pár mesiacoch rozpadol. Vtedy som veci znášala naozaj ťažko a nechápala som, ako ma môže niekto tak hnusne zraniť bez výčitiek svedomia. Keďže som do tohto vzťahu dala naozaj kus seba, dostalo ma to až v takej miere, že prišiel zlom a už mi nestačilo len vyplakať sa alebo vykričať, ale začala som riešiť ťažké situácie tým, že som sa rezala. Skúsila som to raz, dvakrát a akoby som padla do priepasti, z ktorej nie je východisko. V hĺbke srdca som vedela, že nekonám sama za seba, pretože vždy som mala pocit, ako keby nado mnou niekto prebral moc a potom ma vrátil naspäť, ale vtedy mi už nezostávalo nič iné, len plakať. Neskôr sa k tomu pridávali aj hlasy, ktoré ma prenasledovali a strašili. Vedela som, že to nie je normálne. Znelo to, ako keby sa partia ľudí v diaľke smiala na mojom nešťastí. Bolo to naozaj strašidelné.

V tom čase som chodila do maturitného ročníka, čiže sme sa navzájom so spolužiačkami poznali. Pred učiteľmi sa to ľahko dalo zahrať, že som si narazila zápästie, ale pred spolužiačkami už nezaberalo nič. A tak sa jedna moja spolužiačka rozhodla, že mi pomôže. Vyhrážala sa, že to povie rodičom, toho som sa naozaj zľakla, ale ani to ma nezastavilo. Nakoniec ma donútila ísť ku školskej psychologičke. Veľmi som sa trápila, lebo som si uvedomovala čoraz viac, že tu už ľudská sila a snaha nezaberá. Ale problémom bolo, že som mala obrovský strach ísť pred Boha s prosbou o odpustenie a pomoc. Myslela som si, že už dávno nado mnou mávol rukou, že som stratený prípad. Nakoniec sa stala situácia, kedy som bola sama doma a nedokázala som vyjsť hore na poschodie do svojej izby, lebo ma obkľúčil hrozný strach a mala som pocit, ako keby bolo okolo mňa milión démonov, ktorí ma držali a tešili sa z toho, ako sa nedokážem ani pohnúť. V tej situácii som nedokázala nič iné, len vykríknuť. „Bože, pomôž mi!“ Práve toto ma presvedčilo ísť za pastorom a jeho manželkou. Keď som sa porozprávala so Zuzkou, rozhodli sa aj s Aďom, že sa za mňa pomodlia. Ja som do toho išla s otvoreným srdcom a prosila som veľmi Boha o to, aby som naozaj zacítila opäť Jeho dotyk a Jeho lásku. Počas modlitby som naozaj cítila, že Boh vypočúva ich aj našu spoločnú modlitbu, a že sa rozhodol pomôcť mi. Ale je samozrejmé, že akékoľvek uzdravenie nestojí na modlitbe pastorov. Som im za to nesmierne vďačná, ale pre obrovskú zmenu som musela bojovať aj sama. Začala som si čítať Bibliu a otvárali sa mi také veci, ktoré som tam predtým nevidela. Keď som si začala doma spievať chvály, cítila som, že Boh je blízko a dokonca, že je pri mne. Od tej chvíle ma napĺňa neopísateľná radosť a láska vždy, keď si spomeniem na to, ako ma Boh miluje. A túto Božiu lásku som si ešte viac uvedomila vtedy, keď sa o celej situácii dozvedeli moji rodičia. Prešli sme si plačom, výčitkami, ale nakoniec sme si vytvorili vzťah, aký sme nikdy predtým nemali. Keď som zistila, ako si ma vážia, ako ma milujú a chcú pre mňa len to najlepšie, povedala som si „uau“, o čo viac ma potom miluje Boh. Veď to je úžasné, On nad nami nezlomí palicu so slovami: „Ty si už stratený prípad, nemá zmysel sa snažiť.“ On je tu vždy a chce nám ukázať, ako veľmi Mu na nás záleží.

Preto ťa prosím, nech si momentálne v akejkoľvek situácii, pochop, že Boh ťa miluje práve takého, aký si. On nás všetkých stvoril s jasným plánom a cieľom a našou úlohou je zobrať všetko, čo nám dáva a odovzdať to ďalej ľuďom, ktorí to naozaj potrebujú. Ako kázal nedávno pastor, to, keď ti dá Boh svedectvo, znamená, že si živým obrazom Jeho skutočnosti, Jeho sily. Dal ti hrivnu, ktorú máš rozmnožiť a byť služobníkom veľkej viery. Preto sa neboj, ale s úprimným srdcom pristupuj k Pánovi kedykoľvek, pretože ti zaručujem, že On ťa nikdy nesklame, ani si nikdy nerozmyslí to, že by ťa prestal mať rád. Veď sám zasľúbil, že nás nikdy neopustí ani nás nezanechá.