Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Božia práca v Galante

galanta-opt.jpegOficiálne pôsobenie miestneho zboru (misijnej skupiny) v Galante sa datuje od začiatku roka 2003, keď bol zaregistrovaný ako občianske združenie na ministerstve vnútra. Dovtedy zbor fungoval skôr ako modlitebná skupinka.

Podstatná časť členstva dochádza z okolitých obcí, čo spôsobuje nemalé problémy. Pravidelné zhromaždenia, ktoré sa konali na rôznych miestach Galanty, sú od roku 1996. V tom období sa začal zbor orientovať na Zbor Viery (Hit Gyülekezete) v Budapešti a na učenia a kázne pochádzajúce od pastora Sándora Németha. Celkom sľubne sa začala vyvíjať spolupráca so zborom Hit z Győru, odkiaľ chodil vtedajší pastor pravidelne slúžiť do Galanty. Táto spolupráca trvala približne rok, pretože tento pastor odišiel zo služby a jeho nástupca musel všetok čas venovať obnoveniu tamojšej cirkvi.

Až do roku 2002 bol zbor bez prepojenia na konkrétny služobný dar. Začiatkom uvedeného roku sme vyhľadali pastora zboru Hit v Tatabányi Gy. Szekeresa kvôli nadviazaniu kontaktu. Spolu s pastorom zo Šale, Tiborom Starým, sme začali pravidelne navštevovať hlavne nedeľné bohoslužby a u nás to trvalo až do začiatku tohto roku. Bolo to veľmi dobré obdobie, pretože kázňami pastora Szekeresa došlo k mnohým korekciám v zborovom živote, ale aj v životoch bratov a sestier. V oblasti rastu zboru však k výraznej zmene ani v tomto období nedošlo. Na prelome rokov 2007-2008 sme si uvedomili, že i napriek tomu, že nás prijali s veľkou láskou, nedošlo k užšej spolupráci.

O Božej práci v Banskej Bystrici sme sa dozvedeli od priateľa pastora Tibora Starého a z časopisu LOGOS. Cítili sme i to, že sa potrebujeme dostať pod „strechu“, pretože od začiatku nášho jestvovania to chýbalo. Po niekoľkých návštevách zboru v Šali, kde slúžil pastor Jardo Kříž, a po účasti na konferencii v Banskej Bystrici nám bolo čoraz jasnejšie, že pomazanie, ktoré pramenilo v Budapešti, je na Slovensku. Ale k rozhodnutiu ešte stále nedošlo. To, čo nás nakoniec úplne presvedčilo, bolo vyučovanie Sándora Németha o služobných daroch, kde veľmi zreteľne poukázal na problémy malých cirkví a my sme práve hľadali východisko z tých problémov. Preto sme na jar tohto roku nadviazali kontakt s Kresťanským spoločenstvom MILOSŤ. Sme veľmi vďační, že sme sa stretli s vrelým prijatím zo strany pastora Jarda Kříža a jeho manželky Anky.

Od tej doby vidíme ovocie tohto rozhodnutia, pretože zbor sa dostal von z izolácie. Začali sme premietaním s Jožkom Luptákom a v lete sme pokračovali pravidelnými pouličnými evanjelizáciami, čo pôsobilo veľmi pozitívne aj na samotných členov zboru. Veľkým povzbudením bola pre nás i služba pastora Jarda Kříža, ktorý nás navštívil v mesiaci jún. Na konci tejto bohoslužby sa obrátili štyria ľudia. Veľkým požehnaním pre nás je, že sa môžeme pravidelne zúčastňovať štvrtkových bohoslužieb a mať účasť na konferenciách v Banskej Bystrici.

V jesennom období, pokiaľ počasie dovolí, chceme pokračovať v pouličných evanjelizáciách, a potom pokračovať s premietaním filmov v okolitých obciach a v samotnej Galante. Veríme, že príde k veľkému prielomu.

Jozef

Moje prvé skúsenosti s kresťanstvom boli podobné, ako v prípade mnohých dedinských chlapcov. Vzťah mojich rodičov k náboženstvu nebol vôbec hlboký, no i napriek tomu - zrejme kvôli zachovaniu určitého vzťahu ku katolíckej cirkvi - posielali nás miništrovať. Takže môj vzťah s náboženstvom trval približne štyri roky a od tej doby som vôbec nerozmýšľal o Bohu a podobných veciach. V mojich 16-tich rokoch som sa celkom oddal futbalu, ale trvalo to iba dovtedy, kým som po skončení základnej vojenskej služby neobjavil, že okrem asketického spôsobu života športovca, existuje aj niečo iné. Našiel som si zamestnanie v našom hlavnom meste a po niekoľkých mesiacoch už som bol hotový „Bratislavčan“ teda vidiečan, ktorý zabudol, odkiaľ prišiel. Bolo to tesne po roku 1968, keď sme ešte cítili závan slobody, ale aj hnutia hippies.

Dodnes neviem ako, ale dostal som sa do styku s ľuďmi, ktorých komunistické previerky vytlačili na perifériu spoločnosti. Na podnet jedného z nich som začal večerné štúdium na maďarskom gymnáziu v Bratislave, kde som aj úspešne zmaturoval. Mal som veľkú chuť pracovať v oblasti kultúry. Túžba sa mi splnila, lebo som 23 rokov pracoval ako metodik okresného osvetového strediska pre umelecký prednes, divadelné a ostatné javiskové žánre. Na začiatku tejto tzv. „umeleckej kariéry“ som sa zoznámil s mojou manželkou Bety, s ktorou som v roku 1979 uzavrel manželstvo. Keďže som kvôli charakteru mojej práce často cestoval na rôzne festivaly a kultúrne podujatia, náš vzťah bol často napätý, ale predovšetkým vďaka manželke sa to vtedy nerozpadlo.

Záujem o nadprirodzené sa prejavil v mojom živote po jednom dlhšom rozhovore s istým príbuzným, ktorý sa v tom období venoval joge a východným náboženstvám. Zaujalo ma ani nie samotné nadprirodzeno, ale skôr to, že to bolo vtedy, ako sa hovorilo, na „indexe“. Neskôr však po prečítaní niekoľkých kníh som sa i ja dal na jogu. V tom období bola príslušná literatúra u nás dosť zriedkavá, preto som ju nakupoval v Budapešti - poznamenám - nie za malé peniaze. Takže rokmi síce rástli moje vedomosti v tejto oblasti, ale bol som čoraz väčší egoista, pretože ma zaujímali iba moje veci.

Ako vieme, rok 1989 nepriniesol iba politickú slobodu, ale doslova sa pretrhli hrádze aj v oblasti duchovna. Zrazu sa veľmi rozšíril okruch známych, ktorí sa orientovali podobne ako ja. Uvažoval som nad tým, že by bolo potrebné v Galante a v jej okolí viac propagovať to, čomu som sa venoval. Jedného dňa sa mi dostala do ruky jedna pozvánka, ktorá pozývala ľudí na nejaké podujatie, kde sú ľudia uzdravení nadprirodzeným spôsobom. To, že tam bolo napísané i to, že sa to deje skrze meno Ježiša Krista, mi nič nehovorilo. Tak sa mi zdalo, že sa naskytla veľká chvíľa môjho života a rozhodol som sa, že tohto človeka pozvem do Galanty a s ním aj nadprirodzenú silu. S týmto plánom som navštívil riaditeľa, ktorý mi dal všetko k dispozícii, pretože naša inštitúcia vtedy potrebovala financie. Tak sme sa vybrali do istého mesta na juhu Slovenska, kde toto podujatie malo byť a s veľkým napätím som očakával manifestáciu kozmickej energie. No namiesto toho začal tento človek rozprávať o Bohu, o Ježišovi a ospasení, ale ani vtedy ma nič neoslovilo. Potom vyzval ľudí, aby sa modlili s ním jednu krátku modlitbu, počas ktorej som už bol vonku zo sály. Krátko nato zavolal ľudí dopredu, že bude na nich klásť ruky a videl som, že „energia“ naozaj účinkuje, lebo ľudia naozaj padali. Cez prestávku som ho vyhľadal a dohodol som s ním konkrétny termín pre Galantu. Prenajal som športovú halu, kde sme pripravili miesto pre tisíc ľudí. Mali byť tri podujatia, v sobotu dve a v nedeľu doobeda jedno. Na moje prekvapenie v sobotu bola sála úplne nabitá, lenže ten môj človek neprišiel, lebo musel odcestovať do Nemecka. Prišiel iba tlmočník, ktorý na naše veľké prekvapenie oznámil, že on to bude robiť. Prišli na rad reči o Bohu, a samozrejme aj krátka modlitba, ktorú som nedokázal povedať, lebo niečo mi držalo jazyk aj ústa, a preto som sa schoval radšej za oponou. Božia moc však bola prítomná a stalo sa presne to, čo v predošlom prípade. Aj na večernom podujatí bola hala plná a dokonca aj v nedeľu. Až v ďalších dňoch sme sa dozvedeli, že tam bolo spolu okolo 3000 ľudí.

Spolu s manželkou sme veľmi vďační Bohu za tohto človeka, ktorý nám vtedy až do noci zvestoval evanjelium a že nám dal milosť uveriť pravde. Po tejto udalosti som začal hľadať kontakt s veriacimi a v novembri 1991 sme v jednom zbore spolu s manželkou a s deťmi vydali svoje životy Pánovi Ježišovi. Až po tejto úžasnej udalosti som si uvedomil, v čom som bol. Preto som urobil to isté, čo urobili Efežania: poznášal som všetky knihy o joge, východných náboženstvách, o astrológii a spálil ich. Bola to tiež nemalá suma. Ale Slovo Pánovo potom aj v našej rodine silne rástlo, lebo onedlho sa obrátila i moja svokra, švagriná, príbuzní mojej manželky, i niektorí bývalí spolupracovníci z kultúry.

Som veľmi vďačný Bohu, že pred 17-timi rokmi začal v našej rodine svoje dobré dielo a dôverujem Mu, že ho aj dokoná.

Bety

V mojej rodine som nikoho nepočula rozprávať o Bohu. Môj otec bol komunista a mama o Bohu nikdy nerozprávala. Ako 6-ročnú ma potajomky zobrala s bratom a so sestrou na prvé prijímanie a birmovku. Vzhľadom na môj vek som ničomu nerozumela, no z hodiniek som mala radosť. Roky plynuli, a aj ja som bola nútená vstúpiť do strany. Po skončení pedagogickej školy sa ma riaditeľ spýtal, či chcem učiť. Ja, že samozrejme. „Tak dievča musíš vstúpiť do strany, inak je koniec učeniu.“ On bol predsedom strany v našej dedine. Bol to človek, ktorý holdoval alkoholu. Na schôdzi som bola dvakrát, na školení raz a to som prišla domov maximálne znechutená a pobúrená. A to bol koniec mojej komunistickej „kariéry“.

Mala som v sebe nespočetné množstvo otázok ohľadom života, smrti, spravodlivosti, zmyslu všetkého prečo tu človek je. Nechápala som súvis medzi životom a smrťou, prečo končí život človeka tak smutne a nepochopiteľne, žiaľ, vtedy mi ešte nikto na to neodpovedal.

V roku 1979 som sa vydala za svojho manžela Joca a narodil sa nám syn Dávid. Po roku ďalší syn, Bálint. Radosť aj starosť bola obrovská, ale vo vnútri bolo prázdno. Hľadali sme čokoľvek, čo by zaplnilo túto prázdnotu. Môj muž v joge, astrológii, ja v knihách. Obľubovala som knihy hlboko psychologické, ktoré sa zaoberali ľudskou dušou, mala som rada príbehy o ľuďoch, zaujímal ma ich osud a zároveň som analyzovala, aký je to asi človek, akým životom žije. Nápor, ktorý prišiel do môjho života, zamestnanie, škola, deti, rodina som jednoducho ťažko znášala, hoci v tom období mi môj manžel veľa pomáhal. Trpela som depresiami.

V roku 1989 prišla nežná revolúcia a my sme boli nadšení. Bolo nám jedno, čo príde, len nech toto už je preč. Vtedy prišiel manžel s nápadom: „prinesiem sem niečo, čo tu ešte nebolo.“ „Och, len to nie,“ vravela som mu, „veď už si stával hodiny na hlave, klaňal si sa slnku, rátal si postavenie hviezd - čo ešte môže prísť?“ „Navštívime jedného človeka, ktorý kladie ruky na chorých a oni padajú.“ „Super - to je veľmi zaujímavé a mystické, môže byť.“ Tak sme išli. Bolo to každopádne niečo nové, ale moje prekvapenie bolo obrovské, lebo môj muž po troch dňoch, ktoré strávil s tým človekom, ktorý mu hovoril o Bohu, o Ježišovi, prišiel domov ako vymenený. „Čo sa s tebou stalo? Si iný, ako keď si odišiel, čo si zase vymyslel?“ Vychádzal z neho taký pokoj, aký som nikdy nepoznala. Začala som si ho doberať: „ešte sa tu začni vznášať, alebo lietať - už len to nám chýba.“ „Bety, je to niečo úžasné, fantastické, musíš to aj ty spoznať. Zavolám toho človeka na večeru a on ti povie evanjelium.“ „Och, och,“ myslela som si, „teraz zašiel priďaleko. Veď on stratil zdravý rozum, už som sa v duchu začala ľutovať, čo ja budem robiť. Pôžička na dom, dvaja chlapci pred pubertou a muž, ktorý stratil zdravý rozum kvôli nejakému evanjeliu.“ Celý deň som si chystala reč na toho človeka, ktorý mi mal údajne rozprávať o Bohu, o nejakom Ježišovi a o spasení. Večera bola hotová, ten človek prišiel, rozprával a rozprával a ja som zanemela. Bola som nadšená z toho, čo hovoril, nemala som ani štipky pochybnosti. Je to veľmi dobre, keď spoznáme pravdu a tá nás vyslobodí. A ja som v ten večer spoznala Pravdu! Do tmy prišlo svetlo. Pochopila som, že On je zmierením za naše hriechy, no nielen za naše, ale aj za hriechy celého sveta, máme odpustené pre Jeho meno.

Po obrátení, ktoré sa udialo v novembri 1991, sme mali po byte rozložené lístočky s biblickými veršami. Najviac ma vtedy oslovil verš: Ježiš je cesta, pravda i život. Po našom obrátení sme s veľkým elánom a nadšením hovorili každému evanjelium. Obrátila sa moja mama, sestra, kolegyne, priateľky, sesternice. Chlapci prijali Pána ako 13-roční a Ester, ktorou nás Boh obdaril v roku 1992, sa obrátila ako 9-ročná. Vedela som už, po akej ceste kráčam, kam smerujú moje kroky, spoznala som odpovede na množstvo mojich otázok.

Som nekonečne vďačná Ježišovi Kristovi, že na čas opustil Nebeské Kráľovstvo, vyprázdnil sa a vzal na seba podobu človeka, aby položil svoj život za nás, lebo: tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného syna dal, aby nikto, kto v Neho verí, nezahynul, ale mal večný život. Jeho dobrotu a milosť odvtedy prežívame každý deň. Depresia odišla, prázdnota tiež, lebo prišiel ten, ktorý povedal: Ja som cesta, pravda i život.



Súvisiace články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Božia vôľa|Logos 11 / 2014 | Jaroslav Kříž |Téma
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Meno Božie|Logos 1 / 2012 | Jaroslav Kříž |Téma