Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Chudobnej vdovy dva haliere

Peniaze a ich hodnota v textoch Nového zákona

logos-04-2018-dva-grose-1.jpg

Biblické príbehy sú zasadené do konkrétnej doby – do navždy strateného, ale predsa kedysi reálneho sveta. Súčasťou tohto sveta bola aj ekonomika a obchodný a peňažný systém. Pisatelia Nového zákona v tomto svete žili, pracovali, kupovali a predávali, a živili seba i svoje rodiny. Bol to svet, v ktorom bolo používanie drachiem alebo denárov pri obchodnej výmene úplne bežné, a každý vedel, čo si za denár môže a nemôže kúpiť (preto aj Ježiš tieto motívy používal vo svojich podobenstvách). Vieme to ale my, keď evanjeliá čítame dnes?

logos-04-2018-sestertius.jpgAk niekto číta tento článok s očakávaním, že sa dozvie koľko eur a koľko centov dnes zodpovedá napríklad jednej drachme v 1. storočí n. l., bude sklamaný. Takto presné závery nie sú s takým časovým odstupom možné. Môžeme sa ale pokúsiť o vytvorenie aspoň nejakej predstavy na základe premýšľania, skúmania a porovnávania. Toto skúmanie a porovnávanie nám komplikujú rôzne skutočnosti, napríklad, že v Judei 1. storočia n. l. neexistovala jedna jednotná mena. V obehu boli rímske, grécke i židovské mince, niektoré z nich staré celé desaťročia. Hmotnosť a kvalita kovov obsiahnutých v minci sa mohli líšiť medzi rôznymi krajinami, neexistoval žiadny jednotný systém. Preto sa často používali váhy na kontrolu reálnej hmotnosti peňazí, aby nebolo tak ľahké niekoho okradnúť o zaslúženú výplatu alebo výdavok. Hodnotnejšie mince mohli byť zo zlata, častejšie zo striebra. Tie menej hodnotné bývali z lacnejších kovov, ako je bronz alebo meď. Používalo sa viacero druhov mincí, ktoré nielenže mali rôznu hodnotu, ale mohli so sebou niesť aj rôzne posolstvo. Mince v tejto dobe slúžili v podstate ako médiá. Kus kovu s podobizňou cisára odkazoval na jeho prestíž a moc. Vladárova tvár a jeho meno boli vyrazené na minciach po celej ríši a, pochopiteľne, aj za jej hranicami (podľa toho, kam až sa mince dostali). Mince sa z propagandistických účelov zvykli raziť aj pri špeciálnych príležitostiach, ako boli, napríklad, vojenské víťazstvá. Počas veľkého židovského povstania proti Rimanom v rokoch 66-73 n. l. Židia na pôvodné rímske mince razili nanovo vlastné motívy, aby tak deklarovali svoju politickú suverenitu. Vzhľadom k zneniu 2. prikázania odmietali na mince raziť podobizne ľudí a už vôbec nie bohov. Keď bolo povstanie potlačené, nechal cisár Vespasianus v ríši raziť nový bronzový sestercius (1/4 denára). Na averze sa nachádzala jeho podobizeň, tak ako bolo zvykom. Reverz mince zobrazuje palmu so vzpriameným a dobre stavaným mužom po ľavej strane a skormútenou Židovkou po strane pravej. Už tento výjav nesie jasné posolstvo, ktoré je ale posilnené nápisom po okraji reverzu: „IVDEA CAPTA“ („Judea dobytá“).

Toľko stručne na úvod o peniazoch používaných v dobe Ježiša Nazaretského a Jeho učeníkov – presuňme sa k podstate tohto článku. Cieľom je ukázať čitateľovi, aké druhy mincí a peňažných jednotiek sú spomínané v rámci Nového zákona a priblížiť mu aspoň zhruba ich hodnotu. Pochopenie toho, koľko to vlastne asi je 200 denárov alebo 10 000 talentov, môže vniesť do celkového pochopenia podobenstiev a posolstiev Nového zákona ešte aspoň o trochu viac svetla, než sme v nich mali doteraz. Hlavným cieľom teda je lepšie pochopenie biblického textu v jeho historickom kontexte.

Platidlá priamo zmienené v textoch Nového zákona

TALENT (gr. talanton) bol najvyššou peňažnou hodnotou antického sveta. Nájdeme ho v podobenstve o kráľovi, ktorý odpustil svojmu sluhovi dlh vo výške 10 000 talentov (Mt 18,24), a tiež v podobenstve o talentoch o pár kapitol ďalej (Mt 25,14-30). Tu je vhodné upozorniť, že Roháčkov preklad slova talanton môže byť trochu skresľujúci, hoci nie nesprávny. Roháček hovorí o hrivnách. Hrivna je okrem iného stredoveká merná jednotka hmotnosti, ale niekto si pod týmto slovom môže predstaviť skôr platidlo z veľkomoravskej doby vo forme nejakého kusa kovu, ktorý sa bez problémov zmestí do ruky. Talanton nie je niečo, čo sa zmestí do ruky. Nie je to len peňažná hodnota, ale tak ako „Roháčkova“ hrivna predstavuje tiež mernú jednotku hmotnosti. V novozmluvnej dobe sa ale tieto pôvodne hmotnostné jednotky už len málokedy používali na označenie skutočnej hmotnosti (napr. zlata alebo striebra), skôr išlo o vyjadrenie nejakej peňažnej sumy. Je pomerne zložité dnes určiť koľko 1 talent presne vážil alebo koľko a akých mincí vlastne predstavoval, pretože hodnota talentov (a to platí aj pre všetky ostatné jednotky alebo mince) sa líšila v závislosti na časopriestore. Talenty sa na určenie hmotnosti používali už v starozmluvnom období, ale hodnoty, ktoré predstavovali, boli zrejme výrazne iné, ako v dobách Novej zmluvy. V 1. storočí n. l. zasa napr. grécky talent nebol to isté, čo rímsky talent a pod. Aj keď presné čísla sa určiť nedajú, keď sa niekde hovorí o talentoch, ide obvykle o hmotnosť medzi 25 až 35 kg (a aj viac). Nejednotné sú, samozrejme, tiež historické správy o peňažnej hodnote talentu – tá sa ale v novozmluvnej dobe zvykne odhadovať na 6000 denárov. Pre vytvorenie lepšej predstavy, o aké čiastky asi išlo, si môžeme uviesť nejaký príklad. O kráľovi Šalamúnovi je napísané, že jeho ročný príjem bol 666 talentov zlata. Ak by sme chceli príklad z iného obdobia a priestoru: zlaté bane v Krenide pri macedónskych Filippách údajne zaistili kráľovi Filipovi II. príjem 1000 talentov ročne. V podobenstve o kráľovi a dvoch sluhoch z Matúša 18 teda suma vo výške 10 000 talentov (vyžadovaná od sluhu!) reprezentuje v podstate úplne nepredstaviteľnú a nedosiahnuteľnú peňažnú hodnotu.

MÍNA (gr. mná) je ďalšou hmotnostno-peňažnou jednotkou v Novej zmluve. Spomína sa len v Lukášovej verzii podobenstva o talentoch (Lk 19,12-27), ktoré nájdeme v Matúšovom evanjeliu (Mt 25,14-30). Lukáš tu namiesto talentov hovorí o mínach. Mína by (len zhruba) mala byť 1/60 talentu.

logos-04-2018-tyrsky-sekel.jpgSTATÉR/tetradrachma/šekel sú mince, ktoré by mali reprezentovať približne rovnakú alebo podobnú hodnotu (4 denáre/drachmy). Statér a tetra­drachma sú grécke výrazy, šekel je výraz hebrejský. V Novom zákone nájdeme priamo len grécky výraz statér, ale inde sa môžeme stretnúť aj s ďalšími spomínanými. V Matúšovom evanjeliu sa statér spomína v súvislosti s výberom chrámovej dane (Mt 17,27). Peter platil za seba aj za Ježiša statérom, ktorý našiel v ústach ryby. Chrámová daň bola stanovená na jednu dvojdrachmu, takže statérom, alebo inak tiež tetradrachmou, bolo možné zaplatiť za oboch. Je veľmi pravdepodobné, že statérom spomínaným v Mt 17,27 sa myslí konkrétne tzv. týrsky šekel (viac k tomu nižšie).

DVOJDRACHMA (gr. didrachmon) je polovica statéru/šekelu ako vyplýva z vyššie povedaného. Toto slovo je použité len v Mt 17,24.

DRACHMA (gr. drachmé) je voľne povedané grécky ekvivalent k rímskemu denáru (pozri nižšie). Drachmy nájdeme v podobenstve o žene, ktorá mala 10 drachiem, ale keď jednu stratila, hľadala tú stratenú, dokiaľ ju nenašla. Z jednej stratenej a nájdenej sa potom radovala oveľa viac, ako zo zvyšných 9, ktoré nestratila (Lk 15, 8-9).

logos-04-2018-tiberius-denar.jpgDENÁR (lat. denarius, gr. denarion) je rímska strieborná minca. V tomto článku ju využívam ako základnú porovnávaciu jednotku, ku ktorej prirovnávam všetky ostatné mince a peňažné hodnoty (podľa toho aj tabuľka nižšie). Denár predstavuje približne dennú mzdu (špecializovaného?) robotníka – napr. na vinici. Denáre nájdeme na viacerých miestach v Novej zmluve. Okrem podobenstva o robotníkoch najatých do vinice, ktorí majú dostať mzdu jeden denár na deň (Mt 20,1-16), nájdeme tieto mince aj v už zmienenom podobenstve o kráľovi a sluhoch. Sluha, ktorému bol odpustený dlh vo výške 10 000 talentov, totiž potom od svojho kolegu bezohľadne vyžadoval vyplatenie dlhu 100 denárov (Mt 18,28). V Matúšovi sa denár spomína ešte v rozprávaní o platení daní cisárovi. Ježiš vyzval farizejov a herodiánov, ktorí ho prišli skúšať a pokúšať, aby mu ukázali „mincu, ktorou sa platí daň“ a oni mu „priniesli denár“ (Mt 22,19; tiež v Mk 12,15; Lk 20,24). Nemôžeme to vedieť s istotou, ale išlo pravdepodobne o typ denáru, ktorý za svojej vlády nechal raziť cisár Tiberius. Do úvahy teoreticky prichádzajú aj viaceré iné varianty, ako napr. starší denár Tiberiovho predchodcu Octaviana Augusta alebo dokonca Julia Caesara. Denáre sú zmieňované tiež v príbehu o rozmnožení chlebov (Mk 6,37; Jn 6,7). Ježiš vyzval učeníkov, aby dali ľuďom najesť, a učeníci sa divili, pretože ako tvrdili, na kúpu jedla pre všetkých by nestačilo ani 200 denárov. Ide o značnú sumu, ktorú ale učeníci zrejme spomenuli len náhodou, v podivení. Je to niečo, ako keby sme my dnes povedali: „Ani za 10 000 eur si to nebudem môcť kúpiť!“ 200 denárov je 200 odpracovaných dní na vinici. Ak by sme to mali ešte s niečím porovnať, vieme napríklad, že ročný plat radového rímskeho legionára v tejto dobe činil 225 denárov. Dôstojníci mohli dostávať aj mnohonásobne viac v závislosti na hodnosti. Napríklad centu­rión Kornélius spomínaný v Skutkoch apoštolských, patriaci ku Cohors II Italica so zázemím v Cézarei, mohol pokojne poberať ročný príjem 3750 denárov a viac. Ďalej čítame, že drahá nardová masť, ktorú Mária zdanlivo bez rozmyslu celú vyliala na Ježišovu hlavu a pomazala mu ňou nohy, mala hodnotu viac ako 300 denárov! (Mk 14,5; Jn 12,5). Nard pochádzal z rastlín, ktoré rastú v Himalájach a do Stredomoria sa tieto produkty dodávali cez Indiu. Išlo o luxusný druh tovaru, ktorý by si nemohlo dovoliť mnoho ľudí. V podobenstve o dvoch dlžníkoch, ktoré Ježiš rozprával farizejovi Šimonovi, Ježiš znovu používa peniaze (denáre), aby objasnil duchovnú skutočnosť jeho poslucháčom (Lk 7,41). Dva denáre zaplatil hostinskému dobrý Samaritán, aby sa postaral o zúboženého a okradnutého človeka (Lk 10,35). Denár nájdeme napokon aj v poslednej knihe Nového zákona – Zjv 6,6.

ASSARION (lat. as) je menšia bronzová minca predstavujúca pôvodne 1/10 denáru, ale v novozákonnej dobe už to bolo zrejme menej – asi 1/16. Je spomínaný v Matúšovom aj Lukášovom evanjeliu, keď Ježiš hovoril, aká je trhová cena vrabcov. Podľa Matúšovho zápisu dva vrabce stoja 1 as. Lukáš však uvádza trochu inú cenu. Evidentne ide o nejakú množstevnú zľavu, pretože podľa jeho záznamu 5 vrabcov stojí 2 asy (4 + 1 zadarmo?).

KVADRANS (lat. quadrans, gr. kodrantes) je najmenšia rímska minca – 1/4 asu. Vyskytuje sa v Novom zákone dvakrát. V Ježišovom výroku o odpúšťaní a zmierení sa s bratom v Mt 5,26: „...nevyjdeš odtiaľ, dokiaľ nezaplatíš aj posledného haliera“, a tiež v pasáži o chudobnej vdove, ktorá hodila do zbierky dve malé mince (lepta), „čo je kodrantes“ (Mk 12,42).

logos-04-2018-alexander-janneus-lepton.jpgLEPTON (aram. perutah) je tou úplne najmenšou a najmenej hodnotnou mincou, aká bola v Judei v časoch Ježiša Nazaretského v obehu – je to polovica kvadransu. Takéto dve mince, za ktoré by sa nedal kúpiť asi ani jeden chlebík, vhodila chudobná vdova do chrámovej pokladnice. Vzhľadom k tomu, že to bolo posledné, čo jej zostalo, o nej Ježiš vyhlásil, že vhodila najviac zo všetkých (Mk 12,42; Lk 21,2). Predpokladá sa, že malé mince, ktoré hodila chudobná vdova do pokladnice, mohli byť tie, ktoré nechal vo veľkých množstvách raziť ešte judský kráľ Alexander Jannaios (103–76 pred n. l.). V 1. storočí boli ešte stále v obehu. Svoje vlastné lepta ale razil aj Herodes. Druhé miesto, kde túto mincu nájdeme, je v lukášovskej verzii Ježišovho výroku o zmierení s protivníkom (Mt 5,26), kde Ježiš nepoužíva slovo kvadrans, ale práve lepton (Lk 12,59).

Judášových 30 strieborných (arguria)

Zaujímavou otázkou je, aké mince dostal Judáš za zradu svojho učiteľa. Grécky text používa nekonkrétne slovo arguria, v j. č. argurion (Mt 26,15). Prekladá sa často ako „peniaze“, presnejšie však „strieborniaky“. Aké strieborné mince to boli, ale úplne presne nevieme. Existujú pádne argumenty pre tézu, že išlo o týrske šekely/tetradrachmy/statéry. Týrsky šekel bol silnou lokálnou menou, ktorá sa vyznačovala výnimočnou čistotou striebra a používala sa na platenie chrámovej dane. Razili sa celkom logicky tiež polšekely (zrejme dvojdrachmy zmieňované v Mt 17,24), pretože práve na toľko bola stanovená chrámová daň za jedného človeka (Ex 30,13-16). Peňazomenci v jeruzalemskom chráme (Mt 21,12; Mk 11,15; Jn 2,15) vymieňali rôzne mince od Židov z celého impéria za týrske šekely a polšekely, aby mohli zaplatiť chrámovú daň. Je paradoxné, že jediná vhodná minca na platenie dane jeruzalemskému chrámu, na sebe niesla podobizeň týrskeho boha Melkarta (akýsi ekvivalent gr. Hérakla). Židia si používanie takýchto mincí zjavne dokázali ospravedlniť – možno celkom logickým poukazom na skutočnosť, že nie sú predsa výtvorom ich rúk, ale pochádzajú od pohanov. To isté platí o rímskych minciach s podobizňou cisára, do používania ktorých boli vtedajší Židia tlačení už tým, že boli pod priamym vplyvom Rímskej ríše a museli platiť dane.

Je zaujímavé, že na 30 šekelov striebra bola stanovená hodnota otroka v starozmluvnej dobe (Ex 21,32). To pridáva novú úroveň k zmyslu Ježišových slov: „Ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a dať svoj život ako výkupné za mnohých.“ Cena jeho života bola ľuďmi presne stanovená – 30 strieborných mincí (porov. Zach 11,12-13). Ak by to teoreticky boli skutočne týrske strieborné šekely, Judášova „výplata“ by mala hodnotu minimálne 120 denárov, čo je na jednorazovú odmenu viac ako len slušná čiastka.

Slovo argurion je použité na viacerých iných miestach Nového zákona, z ktorých môžeme vypich­núť ešte aspoň jedno zo Skutkov apoštolských. Výsledkom Pavlovho kázania v Efeze bolo zničenie okultných kníh v hodnote 50 000 strieborných (Sk 19,19). Tu je snáď reč o drachmách alebo denároch. Výška sumy nemusí byť prekvapivá. Knihy (presnejšie zvitky) boli o dosť drahšie a vzácnejšie, než sú dnes. Len jediná kniha mohla pokojne stáť aj niekoľko denárov.

Záver

Peniaze sú nesmierne zvláštnym a zaujímavým fenoménom. Bez peňazí sa normálny život v spoločnosti viesť nedá, a to je iste aj dôvod, prečo sú tak často zmieňované v textoch Nového zákona. Ježiš osobne peniaze používal (Lk 8,1-3). Bol si napríklad vedomý, že je treba platiť dane. Zaujímal sa o každodenný život svojich poslucháčov (Mt 6,25-34). Pozorne sledoval, kto koľko hádže do chrámovej pokladnice. Ako ale museli byť niektorí prekvapení, keď tak vysoko ocenil dar istej chudobnej vdovy, ktorá do pokladnice hodila dve malé, takmer bezvýznamné mince. Pre ňu však mali aj tieto dva pliešky kovu nesmiernu hodnotu – veď nič iné už nemala. Tieto dve maličké mince sa zrazu ukázali byť hodnotnejšie než strieborné denáre a drachmy, ktoré ich majitelia na nič konkrétne už nepotrebovali. Ježiš ale tiež učil o kráľovstve, v ktorom je možné, aby kráľ odpúšťal závratne vysoké dlhy – pokojne aj vo výške 10 000 talentov!

Môže byť vlastne prekvapivé, ako často Ježiš sám hovoril o peniazoch: „Tak ako použil podobizeň cisára na rímskom denáre k tomu, aby naučil ľudí, aký je rozdiel medzi časnými a duchovnými vecami, Kristus používal peniaze na vyučovanie v mnohých ďalších situáciách. V podstate, počet odkazov na konkrétne alebo neurčité sumy peňazí, je prekvapivý“ (DeBloois, s. 250). To je dostatočný dôvod na to, aby sme sa tým zaoberali aj my.

Literatúra:

DEBLOOIS, Nancy: Coins in the New Testament. BYU Studies Quarterly 36, č. 3, 1996, s. 239-251.
DOUGLAS, James D. (ed.): Nový biblický slovník. Praha 2009.
JACOBSON, David M.: Herodian Bronze and Tyrian Silver Coinage. Zeitschrift des Deutschen Palästina-Vereins 130, č. 2, 2014, s. 138-154.
McKINNEY, Lawrence E.: Coins and the New Testament. From Ancient Palestine to the Modern Pulpit. Review and Expositor 106, 2009, s. 467-489.
NOVOTNÝ, Adolf: Biblický slovník. Praha 1956.



Súvisiace články

Postrehy zo života ortodoxných Židov|Logos 8 / 2010 | Jaroslava Marcienková |Aktuálne
Kde bolo, tam bolo, na Donovaloch bolo…|Logos 1 / 2013 | Martina Masnicová|Zo života cirkvi
Biblický seminár v Banskej Bystrici|Logos 1 / 2012 | Daniel Šobr |Reportáž
Misijná skupina Detva|Logos 8 / 2008 | -mh- |Predstavujeme
Vzácna návšteva v banskobystrickom zbore|Logos 5 / 2017 | Daniel Šobr |Aktuálne