Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Daniel a jeho doba

3. časť

logos-09-2015-daniel.jpgKánon

Ohľadom pozície Knihy Daniel v biblickom kánone existuje ešte jedna nezodpovedaná otázka. Židovskí znalci Písma zaradili Knihy Starej zmluvy do troch kategórií: Tóra (päť kníh Mojžišových, ku ktorým niektorí priraďujú aj Knihu Jozuovu); Proroci (traja veľkí a dvanásť malých prorokov); skupina ostatných Spisov.

Zo začiatočných písmen týchto slov (Tórá, Nevím, Ketuvím) vznikol jeden z hebrejských názvov Starej zmluvy – Tanach. V rabínskych kruhoch najdlhšie prebiehali diskusie v súvislosti s kanonizáciou Knihy Ester, Ezechiel, Pieseň Šalamúnova a Kazateľ, ale neexistuje žiadna zmienka o tom, že by boli tieto Knihy vylúčili z konečnej úpravy jamnijského Kánona (okolo roku 100 po Kristovi.)

V súvislosti s Knihou Daniel však vnímame akúsi zvláštnosť: posledná Kniha „veľkého proroka“ sa nedostala v hebrejskej Biblii medzi prorocké knihy – Nevím, ale medzi Spisy – Ketuvím. Mnohí a mnohokrát sa už pokúšali tento fakt vysvetliť. Skeptickí bádatelia použili na potvrdenie neskorého vzniku napríklad aj toto: „Ak Daniel skutočne žil v šiestom storočí pred n.l. a bol súčasníkom Ezechiela, prečo sa jeho Kniha nedostala medzi prorocké?“  

Prvý grécky preklad Starej zmluvy Septuaginta vznikol v 3. – 2. storočí pred Kristom. Daniel vystupuje medzi veľkými prorokmi (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel) ako štvrtý v poradí.

V 1. storočí po Kristovi Nová zmluva aj Josephus Flavius považovali Daniela jednoznačne za proroka. Aj samotný Ježiš sa odvoláva na neho nasledovne: „Keď teda uvidíte ohavnosť spustošenia, o ktorej hovoril prorok Daniel, že stojí na svätom mieste – kto čítaš, rozumej!“ (Mt 24,15); „A keď uvidíte ohavnosť spustošenia, predpovedanú prorokom Danielom, že stojí tam, kde stáť nemá – kto čítaš, rozumej! – vtedy tí, ktorí budú v Judsku, nech utekajú na vrchy;“ (Mk 13,14), doslovne cituje dve Danielove vyhlásenia o pustošiacej ohavnosti v jeruzalemskom Chráme: „A budú stáť z jeho strany ramená a poškvrnia svätyňu, pevnosť, a odstránia ustavičnú obeť a dajú na to miesto pustošiacu ohavnosť.“ (Dan 11,31) „A od toho času, keď bude odstránená ustavičná obeť, aby na jej miesto bola daná pustošiaca ohavnosť, bude tisíc dvesto deväťdesiat dní.“ (Dan 12,11)

Významný židovský historik Josephus Flavius napísal o Danielovi, že „bol jedným z najväčších prorokov; – nečakane sa všetko zmenilo v jeho prospech; – nielen vo svojom pozemskom živote si užíval najväčšej cti a rešpektu u kráľa aj u ľudí, ale aj po smrti bol veľmi vážený. Jeho spisy sa u nás čítajú do dnešného dňa a potvrdzujú, že Daniel mal spoločenstvo s Bohom. Nepredpovedá budúce udalosti ako ostatní proroci, ale predpovedá aj ich čas, kedy sa uskutočnia.“ (História Židov X.11)

Zaradenie Knihy Daniel rabínmi medzi „Spisy“ Ketuvím, ktoré boli považované za menej významné, môže mať niekoľko dôvodov. Pozrime sa na niektoré z nich: Celá Kniha Daniel vznikla v diaspóre; časti medzi druhou a siedmou kapitolou boli písané po aramejsky, čo mohlo popri hebrejčine pôsobiť „všedne“. Obsahuje dlhú modlitbu pohanského Nabuchodonozora (Talmud zvlášť zdôrazňuje: pôvodom nežidovskú Knihu Jóbovu, v Tóre vystupujúcu modlitbu pohanského proroka Baláma, ktorú zapísal Mojžiš). V neposlednom rade predpovedá čas príchodu Mesiáša (resp. Jeho „vyťatie“), pričom podľa rabínskeho výkladu Mesiáš ešte neprišiel.

„Danielove zjavenia“

Apokalypsa – slovo odvodené od gréckeho slovesa apokalyptein (objaviť, odhaliť, zverejniť) – je vo forme podstatného mena. V hebrejčine tomu zodpovedá výraz hitgalut, čo pochádza zo slova gálá (objaviť.) V Starej zmluve je namiesto neho použitý výraz chazón (videnie).

V Biblii sa nachádzajú celkovo dve apokalyptické diela: starozmluvná Kniha Daniel a novozmluvná Kniha Zjavenie Jána, pričom obe sú aj prorocké. Hlavnou témou prvej je Izrael, tej druhej Cirkev a osudy Izraela a národov v „posledných časoch“.

Sedemdesiat týždňorokov a Mesiáš

Aj Josephus Flavius zdôrazňuje, že medzi prorokmi dostal Daniel zvláštnu úlohu, „lebo nepredpovedá len budúce udalosti ako iní proroci, ale predpovedá aj čas ich naplnenia“. V jednom z najvýznamnejších proroctiev Daniel predpovedá aj čas príchodu Mesiáša, presnejšie povedané, predpovedá dve udalosti: „vyťatie“ Mesiáša a spustošenie Jeruzalema a Chrámu. „A vedz a rozumej, že odkedy vyjde slovo navrátiť Izraela a vystaviť Jeruzalem až po pomazaného vojvodu, bude sedem týždňov, a šesťdesiatdva týždňov, a zase bude vystavená ulica i priekopa, a to sa bude diať v úzkosti časov. A po šesťdesiatich a dvoch týždňoch bude vyťatý pomazaný, a niet mu. – A mesto i svätyňu skazí ľud vojvodu, ktorý príde a jeho koniec bude ako záplava a vojna až do konca, určené pustošenia.“ (Dan 9,25-26)

Židovské a ranokresťanské vysvetlenie Písem súhlasne tvrdia, že „týždeň“ spomenutý v texte sa nevzťahuje na týždeň pozostávajúci zo siedmich dní, ale na sedem rokov „týždňorokov“. V mojžišovských nariadeniach má význam nielen sabbat (sobota), ktorá uzatvára obdobie siedmich dní, ale aj obdobie siedmich rokov (sobotorok), ba aj rok po sedemkrát siedmich rokoch (výročitý rok) .

Pokiaľ sme si pozorne prečítali citovaný biblický úsek, Daniel hovorí o 7x7+62x7 = 483-ročnom období. V súvislosti s týmto však môžu vyvstať viaceré otázky, z ktorých sa teraz dotkneme len dvoch.

Prvá otázka: Odkedy počítal Daniel týždňoroky? Návrat sa zjavne vzťahuje na príchod Židov z babylonského zajatia do vlasti „alijá“, ktorého prvú vlnu spustil svojím nariadením o návrate Kýros v roku 538 pred Kristom. Po tomto nasledovali ďalšie dve vlny: druhú viedol Ezdráš a tretiu Nehemiáš.

Je pozoruhodné, že je tu reč o nariadení znovuvybudovania Jeruzalema a v prvom týždňoroku aj o znovuvybudovaní ulíc a priekop. Toto nariadenie, ktoré poznáme aj z iných zdrojov, vydal Artaxerxes v dvadsiatom roku svojho kraľovania, čiže v roku 445/4 pred Kristom. Židovskí znalci Písma nepočítajú začiatok sedemdesiatich týždňorokov od tejto udalosti, ale od spustošenia Prvého Chrámu 9. mesiaca Áv. 586 pred Kristom.

Druhá otázka: „Vyťatím“ koho, alebo čoho budú ukončené týždňoroky? Židovská tradícia vzťahuje hebrejský výraz Mašiách (Pomazaný) na veľkňaza Oniáša III., ktorého zavraždili v roku 171 pred Kristom stúpenci helenistov.

Prvý grécky preklad Starej zmluvy Septuaginta jednoducho zotrel túto otázku tým, že hebrejský výraz Mašíach, ktorý sa jednoznačne vzťahuje na osobu, neprekladá ako „Pomazaný“ (Khristos), ale „pomazanie“ (khrisma).

Rabíni považovali naplnenie týždňorokov od spustošenia Jeruzalema a Chrámu v rímskych časoch v roku 70 po Kristovi. No pokiaľ nepočítame týždňoroky od Kýra, ale od nariadenia Artaxerxa I. (Longimanos), ktoré podľa Nehemiáša vydal v dvadsiatom roku svojho kraľovania (Neh 2,1), dostaneme úplne iný výsledok. Podľa chronológie teda dvadsiaty rok kraľovania Artaxerxa vychádza na 445/4 pred Kristom. (Dátum kraľovania perzského kráľa je dosť presný, keďže vychádza z výpočtov hvezdárov.)

Od dvadsiateho roku, čiže 445/4 pred Kristom, po ukrižovanie Ježiša Krista – 32/33 po Kristovi, uplynulo 477/476 rokov, čo znamená v slnečnom roku (365,2422) dní: 174220,5 alebo 173855,2 dní. A aby sme z tohto dostali lunárne roky, musíme tieto čísla vydeliť počtom dní lunárneho roku, čiže 360-timi: v prvom prípade je to 483,9 rokov, v druhom 482,9 rokov. Ten druhý výsledok presnejšie zodpovedá Danielovým 69-tim týždňorokom: 69x7=483 lunárnych rokov.

Štyri svetové ríše

Väčšina učiteľov Biblie prijíma fakt, že videnie Nabuchodonozora o soche (Dan 2,31-45) a Danielov sen o šelmách (Dan 7,2-27) sa vzťahujú na jedno a to isté, a to na štyri za sebou prichádzajúce pohanské ríše, ktoré obsadia Judsko, respektíve Jeruzalem. Aby sme boli úplne presní – tieto dva texty sa vzťahujú aj na štyroch kráľov. Nabuchodonozorovi hovorí prorok: „Ty si tá zlatá hlava.“ (Dan 2,38) a anjel vykladač mu zjaví o šelmách toto. „Tie veľké zvieratá, ktoré sú štyri, sú štyria králi, ktorí povstanú zo zeme.“ (Dan 7,17)

Štyri kovové časti sochy aj štyri šelmy znamenajú kráľovstvá, ríše a štáty. (Dan 2,39-40; 7,23) Teda, ktoré sú to kráľovstvá? Tu Písmo vysvetľuje samo seba. Nemusíme sa obracať k iným zdrojom ako k samotnej Knihe Daniel, kde Daniel vysvetľuje, že zlatá hlava predstavuje Nabuchodonozora, respektíve novobabylonskú ríšu (Dan 2,38). Striebornú hruď a ramená vysvetľuje Daniel babylonskému vládcovi nasledovne: „A po tebe povstane iné kráľovstvo, nižšie ako je tvoje, a zase iné, tretie kráľovstvo, ako medené, ktoré bude panovať na celej zemi.“ (Dan 2,39)

Ak vezmeme do úvahy, že Daniel samotný prorokoval – aj prežil – úpadok posledného babylonského kráľa Bélsaccára a médsko-perzské prevzatie moci v ríši, o vysvetlení niet pochýb.

V súvislosti s perzskými kráľmi podáva Daniel ďalšie dôležité vyhlásenia: „A teraz ti oznámim pravdu. Hľa, ešte traja králi budú stáť Perzii, a štvrtý nadobudne veľkého bohatstva, viac od nich od všetkých. A keď zmocnie vo svojom bohatstve, zobudí všetko proti gréckemu kráľovstvu.“ (Dan 11,2) Toto vyhlásenie zaznelo ešte za vlády Méda Dária a Kýra.

Traja ďalší perzskí králi po Kýrovi:
Kambizés 530-522 pred Kristom
Bardija 522 pred Kristom
Darius I. 522-486 pred Kristom

Xerxes 485-465 pred Kristom, o ktorom možno povedať, že skutočne urobil všetko proti Grécku. Vyhlásil im dve veľké vojny 492-490 pred Kristom a 480-479 pred Kristom, no na Západe nedosiahol trvalé víťazstvo.

O tretej ríši (brucho a bedrá z medi) vieme iba toľko, že: „bude vládnuť na celom svete“ (Dan 2,39), čo poukazuje na veľký rozmach ríše. Ale, ktorá to bude ríša? Odpoveď na túto otázku nájdeme vo 8. kapitole v súboji dvojrohého barana a kozla. Anjel presne vysvetľuje Danielovi, o kom tento obraz hovorí: „Baran, ktorého si videl, ktorý to mal tie dva rohy, sú králi Médov a Peržanov. A kozol, ten chlpatý, je grécky kráľ, a veľký roh, ktorý bol medzi jeho očami, je prvý kráľ.“ (Dan 8,20-21)

logos-09-2015-alexander.jpgBoj opísaný v 8. kapitole 3-7 nie je nič iné než stret medzi Dáriom III. a Alexandrom Veľkým, v ktorom sa skutočne stalo nasledovné: „A pozdvihnúc svoje oči videl som a hľa, jeden baran stál pred potokom a mal dva rohy. A rohy boli vysoké, a jeden bol vyšší ako ten druhý, a ten vyšší vystúpil neskoršie. Videl som barana, že drgal oproti moru, na západ, na sever a na juh, a niktoré zviera neobstálo pred ním, ani nebolo nikoho, kto by bol mohol vytrhnúť z jeho moci, a robil, čo chcel, a stal sa veľkým. A ja som pozoroval a hľa, kozol z kôz prichádzal od západu na tvár celej zeme, a nikto sa ho nedotýkal na zemi. A kozol mal značný roh medzi svojimi očami. Prišiel až k baranovi, ktorý to mal tie dva rohy, ktorého som bol videl stáť pred potokom, a bežal k nemu v prchlivosti svojej sily. A videl som ho, že dospel až po bok k samému baranovi a rozľútiac sa na neho uderil barana a polámal oba jeho rohy, a nebolo v baranovi sily, aby bol mohol obstáť pred ním, hodil ho na zem a pošliapal ho, ani nemal baran nikoho, kto by ho bol vytrhol z jeho moci.“ (Dan 8,3-7)

Prorocké vyhlásenie, že Perzskú ríšu zvrhnú Gréci, potvrdzuje aj videnie v 10. kapitole, kde Mesiáš hovorí Danielovi: „A riekol: Či vieš, prečo som prišiel k tebe? Ale teraz už sa zase navrátim, aby som bojoval s perzským kniežaťom. A keď ja budem odchádzať, hľa, príde grécke knieža.“ (Dan 10,20)

Knieža tu prirodzene nepredstavuje vládcu z mäsa a kostí, ale znamená také duchovné kniežatstvá, ktoré videl Daniel v podobe šeliem. Najzaujímavejšia ríša bola štvrtá – železná, o ktorej hovorí Daniel Nabuchodonozorovi nasledovné: „A štvrté kráľovstvo bude tvrdé ako železo, lebo železo drví a krúši všetko, a teda ako železo, ktoré poláme to všetko, tak aj ono rozdrví a poláme.“ (Dan 2,40)

V histórii ani jeden štát nezahŕňal do seba územie Babylona, Perzie a Grécka – iba Rímska ríša. Rím ako názov sa ale v Starej zmluve nevyskytuje. Zo 7. kapitoly vieme o tejto ríši len toto: „Potom som videl v nočných videniach a hľa, i štvrté zviera vystúpilo, strašné a hrozné a veľmi silné, ktoré malo veľké železné zuby; žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami a to bolo rozdielne od všetkých zvierat, ktoré sa boli zjavili pred ním, a malo desať rohov.“ (Dan 7,7) Daniel nedostal podrobný výklad o štvrtej šelme, pritom sa na to zvlášť spýtal anjela (Dan 7,19), no dostal nasledovnú odpoveď: „Štvrtým zvieraťom bude štvrté kráľovstvo na zemi, ktoré bude rozdielne od všetkých kráľovstiev a požerie celú zem a pomláti ju a rozdrtí ju.“ (Dan 7,23)

Požerie, pomláti a rozdrtí. Dá sa ešte výstižnejšie charakterizovať vývoj vzťahu Rímskej ríše a Izraela? Napriek tomu dostávame podrobné vyhlásenie o charaktere štvrtej šelmy – no nie v Starej, ale v Novej zmluve. V 13. kapitole Zjavenia Jána sa dočítame: „A videl som vystupovať z mora šelmu, ktorá mala sedem hláv a desať rohov a na svojich rohoch mala desať diadémov a na svojich hlavách mená rúhania. A šelma, ktorú som videl, bola podobná pardovi, a jej nohy boli ako nohy medveďa a jej ústa ako ústa ľva. A drak jej dal svoju moc i svoj trón i veľkú právomoc.“ (Zj 13,1-2)

Štvrtá šelma je teda hybridná bytosť: jej ústa ako ústa leva, telo podobné pardovi, nohy medveďa. Čiže, zahŕňa do seba aj tri predchádzajúce ríše. Rím teda tri predchádzajúce ríše nezničil, ale prijal ich vlastnosti a duchovnú silu. Ale prečo o tom všetkom nedostal zjavenie Daniel? Pretože v dobách Starej zmluvy to ešte nebolo aktuálne a Božou vôľou bolo, aby k uzavretým kapitolám Starej zmluvy dala kľúč Nová zmluva.

Je pozoruhodné, že výraz Rím sa v Zjavení Jána nevyskytuje. Význam siedmich hláv šelmy je pritom jasný, veď čítame: „Tu je zmysel, ktorý má múdrosť: Sedem hláv je sedem vrchov, na ktorých sedí žena.“ (Zj 17,9) V tých dobách to len ťažko mohlo poukazovať na niečo iné, ako na mesto postavené na siedmich vrchoch – Rím.

Chod posledných čias

Prorocké vyhlásenie v Knihe Daniel vopred oznámilo Mesiášovu smrť po uplynutí 69. týždňov. Pravdepodobne aj na toto poukazoval Ježiš na golgotskom kríži: „A keď vzal Ježiš ocot, povedal: Dokonané je! A skloniac hlavu vydal ducha.“ (Jn 19,30)

Čo sa deje v období medzi 69. a 70. týždňorokom? A dokedy bude trvať táto perióda? Sándor Németh píše: „Mnohí sa pýtajú, prečo je toto obdobie vynechané z Božieho počítania čias. Súhlasím s biblickými učiteľmi, že Daniel dostal zjavenie iba o tých časových úsekoch, ktoré súviseli so židovským národom a Jeruzalemom počas dejín spásy a o tom, čo bolo v centre dejín Božej spásy. Po vzkriesení Ježiša Krista nastala zmena v období dejín spásy, čo napokon viedlo k časom národov.“

Daniel v 70. týždňoroku – alebo bezprostredne predtým – videl ríšu posledných čias (Rím), nohy zo železa a hliny: „A prsty na nohách čiastočne zo železa a čiastočne z hliny znamenajú, že kráľovstvo bude z čiastky silné a z čiastky krehké. A to, že si videl železo zmiešané s hlinou obyčajného blata, znamená, že budú spojení na spôsob semena človeka; ale nebudú pevne ľnúť jeden k druhému, tak, ako sa železo nespojí s hlinou. A za dní tých kráľov ustaví Boh nebies kráľovstvo, ktoré nebude skazené nikdy až naveky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá a učiní im koniec, ale ono bude stáť až naveky.“ (Dan 2,42-44)

Socha predstavujúca ríše mala desať prstov na nohách (Dan 2,33-41); posledná šelma desať rohov (Dan 7,7) čo anjel aj vysvetľuje: „A desať rohov znamená, že z toho kráľovstva povstane desať kráľov, a po nich povstane iný, ktorý bude rozdielny od predošlých a poníži troch kráľov.“ (Dan 7,24) Toto vysvetlenie potvrdzuje aj Kniha Zjavenia Jána. Šelma, ktorá tu vystupuje, má tiež desať rohov (Zj 13,1), čo aj tu znamená kráľov, resp. kráľovstvá posledných čias: „A desať rohov, ktoré si videl, je desať kráľov, ktorí ešte nedostali kráľovstva, ale moc ako králi dostanú jednej hodiny spolu so šelmou. Tí majú jednu myseľ a svoju moc a svoje právo dajú šelme. Tí budú bojovať s Baránkom, a Baránok zvíťazí nad nimi, pretože je Pánom pánov a Kráľom kráľov, aj tí, ktorí sú s ním, povolaní, vyvolení a verní.“ (Zj 17,12-14)

Historické židovské a kresťanské písomností prejavovali vždy najväčší záujem o posledné ríše. Je to pochopiteľné, veď všetky citované verše hovoria o tom, že po zjavení sa „protimesiáša“ (Antikrista) bude na zemi nastolené Božie kráľovstvo: „A za dní tých kráľov ustanoví Boh nebies kráľovstvo, ktoré nebude skazené nikdy až naveky. A to kráľovstvo nebude ponechané inému ľudu. Rozbije všetky tie kráľovstvá na prach a učiní im koniec, ale ono bude stáť až naveky.“ (Dan 2,44) „A kráľovstvo, panstvo a veličenstvo kráľovstiev pod všetkými nebesami bude dané ľudu svätých Najvyšších; jeho kráľovstvo je večným kráľovstvom, a všetky panstvá budú jemu slúžiť a poslúchať ho.“ (Dan 7,27)

_________________________________________________________________________________________________

Názov Ríma zakódovaný v Knihe Daniel

V Knihe Daniel alebo hoci aj v celej Starej zmluve by sme márne hľadali výraz Rím. Napriek tomu tam vystupuje, ibaže je zakódovaný. Antiochos Epifanés v roku 168 pred Kristom napadol Egypt druhýkrát, no narazil na prekážku, „...lebo priplávajú na neho kittejské lode, a ochabne a navráti sa a bude sa zlostiť na svätú zmluvu a bude konať. A navráti sa a bude pozorovať na tých, ktorí opustili svätú zmluvu.“ (Dan 11,30) V hebrejčine sa výrazy „Kittejské lode“ vzťahujú v prvom rade na Grékov. V rodokmeňoch národov sú to synovia Jávana (Grécko). „Elíša, Taršíš, Kittím a Dodaním“ (1Moj 10, 4; 1Par 1,7) – všetky tieto mená poukazujú na národy žijúce pri Stredozemnom mori: Elíša, (Alasia) – Cyprus; Taršíš – územie dnešného južného Španielska; Kittím (mesto Kition) južná časť Cypru 13. storočie pred Kristom. Grécke územie, ktoré znovuvybudovali Feničania; Dodaním (Rodaním) poukazuje na jeden z morských národov (ddn) alebo na ostrov Rhodos. Aj v prorockých textoch Kittím znamená Grékov, presnejšie, grécky ostrovný svet. (Iz 23,1; Jer 2,10) Vyskytuje sa však v jednom texte, kedy sa môže vzťahovať aj na posledné časy: proroctvo Baláma, ktoré predchádza Danielovo zjavenie: „Lode priplujú od brehov Kittím a zohnú Assúra, zohnú i Hébera; aj on zahynie navždy.“ (4Moj 24,24)

V Danielovom vyššie citovanom verši určite nie je reč o Grékoch, ale o Rimanoch. Antiocha IV. totiž rímsky consul Gaius Popillius Laenas z Egypta vykázal. Takúto výnimočnú udalosť zaznamenali aj rímski autori (Polybius XXIX.27.4; Lívius XLV.12.). Kittím, vyskytujúci sa v Balámovom aj v Danielovom proroctve, aj autori kumránskych zvitkov vzťahovali na Rím a aj oni so záľubou zakódovali týmto názvom svoje odkazy na Rím.

_________________________________________________________________________________________________

Desať kráľov v histórii

Je zaujímavé, že vystúpenie „desiatich kráľov“ v Danielovi aj v Zjavení Jána sa už v histórii uskutočnilo (minimálne) v dvoch obdobiach. V Danielovom opise vystupuje desiaty roh (malý roh) Dan 7,8, spred ktorého budú vytrhnuté ďalšie tri rohy: „...ako aj o desiatich rohoch, ktoré boli na jeho hlave, a o tom inom, ktorý bol vystúpil, a padli pred ním tri, o tom rohu, ktorý to mal oči a ústa, ktoré vraveli veľké veci, a bol na pohľad väčší ako jeho druhovia.“ (Dan 7,20)

Vysvetlenie pre Daniela znie takto: „A desať rohov znamená, že z toho kráľovstva povstane desať kráľov, a po nich povstane iný, ktorý bude rozdielny od predošlých a poníži troch kráľov. A bude vravieť slová proti Najvyššiemu a unaví svätých Najvyšších a bude pomýšľať na to, že premení časy a zákon. A budú vydaní do jeho ruky až do času a čias a do polovice času.“ (Dan 7,24-25)

Prvým takýmto vládcom bol Antiochos Epifanés IV., na ktorého sa tento opis hodí najviac. Vždy nenávidel svojho staršieho brata, ktorý zdedil trón ako Seleukos IV. a pravdepodobne mal prsty aj v Héliodorósovom sprisahaní. Lenže, Antiochos bol práve v Ríme, keď vzbúrenec Héliodorós obsadil trón. Keď sa vrátil domov, zavraždil Héliodorósa a dal sa korunovať ako Antiochos Epifanés IV.  a ako spoločníka si vzal vedľa seba maloletého synovca – tiež Antiocha. O niekoľko rokov ho takisto dal zavraždiť. Už sme spomenuli, že Antiocha IV. Rimania vyhostili z Egypta, následne si preto vybil zlosť na Židoch – zneuctil Chrám, zakázal Tóru, zaviedol seleukidské letopočty a odporcov dal povraždiť. Síce nemáme presné údaje, no je pravdepodobné, že Makabejské povstanie, ktoré bolo ukončené oslobodením Jeruzalema a znovuposvätením Chrámu, vypuklo v rokoch 168-165 pred Kristom (podľa niektorých 167-164 pred Kristom). Prorok hovorí: „do času, do časov a do pol času“, čo znamená, že trvalo tri a pol roka.

Čo sa týka rímskych cisárov, je to podobné. Židovská tradícia počíta cisárstvo od Júliusa Cézara (názov cisár pochádza z tohto mena) hoci je možné prijať aj také počítanie, v ktorom by bol prvým skutočným cisárom Augustus. V obidvoch prípadoch desiaty „roh“ pripadá takým osobám, ktoré boli aktívne v potlačení židovského povstania.

Vespasián a Titus (otec a syn) totiž spoločne viedli protižidovskú vojenskú výpravu, ktorá bola ukončená 9. dňa mesiaca áv (júl-august) zničením Chrámu v roku sedemdesiat po Kristovi. Nemusíme ani pripomínať, že Vespasián a Titus začali v roku šesťdesiatsedem tri a polročné vojenské ťaženie. V šesťdesiatom deviatom roku Vespasián zosadil z trónu troch cisárov: Galbu, Otha a Vitelliusa.

  GRÉCI RIMANIA A RIMANIA B

1
2
3
4
5
6
7
8
9
10

Alexander Veľký
Seleukos Nikatór I.
Antiochos Sótér I.
Antiochos Theos II.
Seleukos Kallinikos II.
Seleukos Keraunos Sótér
Antiochos Veľký III.
Seleukos Philopatór IV.
Héliodóros
Antiochos Epiphanes IV.
Július Cézar
Augustus
Tiberius
Kaligula
Klaudius
Nero
Galba
Otho
Vitellius
Vespasián
Augustus
Tiberius
Kaligula
Klaudius
Nero
Galba
Otho
Vitellius
Vespasián
Titus

 


Preklad:
Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus XII.-2013

 

1.časť tohto článku bola uverejnená v májovom čísle a 2.časť v augustovom čísle Logosu.



Súvisiace články

Daniel a jeho doba|Logos 5 / 2015 | Tibor Grull |Z histórie
Daniel a jeho doba|Logos 8 / 2015 | Tibor Grull |Z histórie
Daniel Ekechukvu|Logos 4 / 2008 | Anna Křížová |Skutočný príbeh
Darvinizmus a jeho následky|Logos 12 / 2008 | Paulína Prašilová |Veda a viera
Daniel Kolenda v Banskej Bystrici|Logos 9 / 2016 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi