A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Dni pokánia

Čas na prehodnotenie života, vyznávanie hriechov, pokánie a obrátenie

logos-10-2016-pokanie.jpgPrečo sú tieto dni hrozné? Podľa rabínskej židovskej tradície v nebi píšu knihy o skutkoch a ich posúdení v danom roku, potom každý človek dostane desať dní na to, aby urobil dôkladnú bilanciu a na jej základe zmenil svoj život. Po uplynutí desiatich dní, čiže v Deň zmierenia od západu slnka do nasledujúceho večera, má každý veriaci žid úplný pôst – nič neje ani nepije – celý deň trávi v synagóge na spoločných modlitbách pokánia a vyznávania hriechov. Snaží sa s každým napraviť svoj vzťah prosbou o odpustenie voči tým, ktorým ublížil a sám sa snaží všetkým odpustiť. V Deň zmierenia totiž v nebi zapečatia a uzavrú poznámky o skutkoch toho-ktorého človeka. V tento deň sa rozhodne o odmene alebo treste, podľa toho, ako sú na tom vážky jeho života. Ten, kto do Dňa zmierenia z celého srdca dôkladne nekoriguje svoje skutky, môže nasledujúci rok rátať s trestami, chorobami, nešťastiami, problémami, krachmi a vo vážnejších prípadoch môže rátať – podľa rabínov – hoci aj s predčasnou smrťou, ktorá je dôsledkom utajených smrteľných hriechov. Týchto desať dní je hrozných preto, lebo súdy, ktoré vynesú sudcovia ustanovení Stvoriteľom, sú absolútne presné, vševediace, spravodlivé a oprávnené, prosté krivého posúdenia a omylu. Sú absolútne dokonalé, neomylné a sväté, je v nich čistá horlivá láska voči človeku, ktorá je naklonená tak voči nám samotným, ako aj voči iným – podobná stravujúcemu ohňu – poznajúc srdce aj svedomie každého človeka. Pán vidí do nášho srdca hlbšie ako my sami a pozná aj sotva počuteľný hlas našej intuície – umiestnenej v najhlbších hlbinách svedomia – jej upozornenia a šepot, ktorý my tak často ignorujeme; človek môže vyhovieť týmto mimoriadne vysokým morálnym požiadavkám, len ak sa mu podarí skoncovať v sebe s každým sebaklamom. „Aké je to hrozné, že ten, ktorý nám najviac klame, nás nikdy ani na chvíľku neopustí,“ hovorí s jemu vlastnou iróniou grécky mysliteľ Sokrates, mieriac tým na to, že človek má sklon najviac oklamať sám seba. Prorok Jeremiáš hovorí: „Najľstivejšie od všetkého je srdce a je neduživé na smrť. Kto ho pozná?!“ (Jer 17,9)

Apoštol Pavol nás upozorňuje na to, že naše svedomie a myseľ sú v neustálom konflikte, pretože naliehavé prosby a upozornenia nášho srdca a svedomia sa pokúšame umlčať, prehlušiť, potlačiť a ignorovať.

Svedomie je po grécky syneidésis – „súlad znalostí“. Nevystupuje tu psyché, výraz pre dušu, ako u nás, pretože v skutočnosti nejde o duševný jav (pocity, myšlienky alebo vôľu), ale nachádza sa vo vnútri našej osobnosti omnoho hlbšie. Je to hlas nášho srdca a ducha, ktorého prameň leží v najhlbších miestach našej osobnosti, intuitívne nám dáva pociťovať, či sme v súlade sami so sebou, s realitou, či je náš život v pravde a v Bohu. „Nado všetko, čo treba strážiť, stráž svoje srdce, lebo z neho pochádza život,“ hovorí kráľ Šalamún, ktorý si v mladosti predovšetkým prosil od Pána múdrosť a aj ju dostal.

Podľa Biblie je centrom osobnosti človeka srdce, z ktorého hĺbok vychádzajú všetky pramene života: duchovný život, duševný život, emocionálny, materiálny, kultúrny, manželský atď. Tak, ako fyzické srdce poháňa krv, ktorá transportuje životodarný kyslík ku každej našej bunke (podľa Biblie je „krv dušou“), takisto z hĺbok duchovného srdca tryskajú rôzne životné sily vyživujúce celú osobnosť a pretekajú „duchovnými tepnami“. Fyzické srdce je zdrojom a motorom, pozostáva z komôr a predsiení a podľa Šalamúna „duch človeka je sviecou Hospodinovou“, ktorá preveruje každú tajnú skrýšu srdca – naše spirituálne srdce je plné tajných komnát a komôr. Duch človeka je lampou, ktorou hľadáme tie ukryté, tajomné, zabudnuté a zapratané kúty našich komôr. Všetci veľmi dobre poznáme tie chvíle, keď úprimne skúmame svoje vnútro, kedy sme napríklad pred vážnymi životnými rozhodnutiami a zvažujeme, ktorá cesta je správna.

Tým, ktorí sústavne neunikajú do workoholizmu, spoločenských udalostí či zábavy, ale starajú sa a kultivujú svoju dušu a srdce, je dobre známe, že sa stretajú s neúprosným bojom, so sebaklamom, výhovorkami a argumentmi proti svojmu svedomiu, za predpokladu, že sa snažia byť voči sebe úprimní. Ten, kto sám seba oklame, už potom „úprimne klame“ každému, hoci tí citlivejší spozorujú takýto typ disharmónie, lebo z takého človeka vyžaruje, akoby to ani nebol on. Tomu, kto chce byť úprimný pred Bohom aj pred sebou samým a v neposlednom rade aj pred ostatnými – aj keď je nám jasné, že by nebolo rozumné otvoriť sa pred kýmkoľvek, lebo nikto nie je dokonalý – spôsobuje veľkú bolesť poznanie, že oklamal samého seba. Náš tvrdý, úprim­ný, ilúzií zbavený zápas prirovnáva prorok Joel k vedomému roztrhnutiu vlastného srdca: „Roztrhnite si srdcia, a nie rúcha, vráťte sa k Hospodinovi, svojmu Bohu!“ (Joel 2,13)

Moderný, západný človek sa v súvislosti so svedomím a duchom dostal do akéhosi civilizačného zmätku. Špeciálnou zložkou tohto javu je to, že v modeli psychoanalytika Freuda, ktorý bol zástancom evolučnej teórie, sa pojem svedomie prepojil s pojmom tzv. „nadradeného ja“. Podľa tohto je človek pudová bytosť, ktorej hlavným motorom je pud zachovania života a rodu, látková výmena (prijímanie a vyprázdňovanie) a sexualita. Podľa Freuda sa na výchovu a spoločenský život, na vhodné správanie, pridáva ako nadstavba nadradené ja, ktoré obsahuje morálku, aby každý človek mohol kontrolovať svoje telesné žiadosti podľa spoločenských konvencií. Najzávažnejšou chybou tohto obrazu človeka je, že svedomie stotožňuje s naučeným, povrchným systémom noriem.

Stavba Svätyne Mojžišom s jej symbolickou sústavou nám dáva vhľad aj do podrobnej štruktúry osobnosti človeka. Svätyňa pozostáva z troch častí: z vonkajšieho nádvoria, kde boli prinášané obete zvierat (telo); z pokrytej predsiene so zlatými stenami, menorou, zlatým oltárom na kadenie a so zlatým stolom na chleby predloženia (duša); zo Svätyne svätých (duch), kde je Truhla zmluvy, v nej dosky Desatora, na Truhle pokrývka ozdobená zlatými cherubmi, na ktorú kropili krv obetných zvierat a nad tým sa vznášala samotná Božia Prítomnosť (Šekina). Do Svätyne svätých mohol vstúpiť jedine veľkňaz, aj to iba raz do roka ku koncu hrozných dní – na Jóm kippúr (Deň zmierenia – hebrejsky: pokrytie), pričom sa ľud s úplným pôstom a modlitbou ešte raz čo najtvrdšie pozrel do očí samému sebe. Keby bola štruktúra človeka taká, ako tvrdia freudovci, potom by dosky Desatora boli umiestnené niekde pri vchode do Svätyne ako formy vhodného správania sa a z Truhly svedectva by sa namiesto absolútnej Božej svätosti predierali sily sexuality a tvrdošijného úsilia o zachovanie ľudského rodu. Skutočnosť je však taká, že Desatoro a ďalšie usmernenia a požiadavky Božieho Zákona sú napísané hlboko v ľudskom srdci a každý sa s nimi narodí: toto je základ ľudskej osobnosti. Freudizmus má však pravdu v tom, že mravné a spoločenské požiadavky nie sú zákonite totožné s Božou morálkou, ktorú v jej čistej forme obsahuje len samotné Písmo sväté.

Vo viedenskom katolíckom svete koncom 19. storočia, v ktorom žil Freud, sa rozmáhali davy hysterických ľudí obviňovaní prehnanou náboženskou a zákonníckou atmosférou, čo však nebolo tragédiou skutočného svedomia, ale tragédiou náboženstva a kultúry. Duchovné sebapoznanie, ktoré je uložené hlboko v intuícii nášho srdca a ktoré posudzuje v súlade s Desatorom, zápasí na život a na smrť s meniacimi sa morálnymi a náboženskými požiadavkami vytvorenými človekom, ako by to boli skutočné hriechy. Freudovské nadradené ja poprav­de nie je svedomie, ale súbor tradícií, ktoré svojimi normami proti životu skutočne ochromujú a podlamujú ľudské duše. Naproti tomu Boží Zákon je životodarný. Počas týchto dní židovskí veriaci vo svojich srdciach zápasia na život a na smrť na dvoch frontoch. Na jednej strane proti vlastným hriechom a sebaklamom, ktoré z nich pochádzajú, pretože v skutočnosti je hriechom to, čo poškodzuje, ničí a spôsobuje bolesť v našich životoch, ktoré nám dal Boh. Na druhej strane proti každej falošnej spoločenskej konvencii, ktorá svojimi nesplniteľnými normami ochromuje ľudský život. Všetci sme permanentne postavení zoči-voči skutočnosti, že spôsobujeme škody na obidvoch frontoch. „Hrešili sme, zrádzali, olupovali, ohovárali, ničili, krivdili, boli sme suverénni, násilnícki, klamali sme, zle sme poradili, podvádzali sme a vysmievali sme sa, búrili sme sa, rúhali sa, robili sme chyby, previnili sme sa, páchali zločiny, nenávideli sme, boli sme svojhlaví, kazili sme, správali sme sa odmietavo, zblúdili sme a zaviedli do bludu iných, obišli sme Tvoje nariadenia a Tvoj dobrý Zákon,“ znie spoločná modlitba hladných, smädných a zoslabnutých židov v synagógach, ktorí sa pri každom slove bijú päsťou do hrude, ako keby sa zvyšok ľudstva nedopúšťal toho istého. Keby veľkňaz nevstúpil do Svätyne svätých, aby pokropil pokrývku Truhly zmluvy krvou obete zmierenia, všetci by sme v okamihu zhoreli v dôsledku Božieho súdu.

Jedinou našou nádejou je to, že krv obete zmierenia medzi doskami Zákona v našich srdciach a Božou prítomnosťou steká na zlatú pokrývku truhly a oddeľuje jedno od druhého: Boh nemôže pohliadnuť na Desatoro bez toho, aby nevidel krv vyliatu na odpustenie hriechov, „krv, v ktorej sa nachádza život, nám poskytuje pokrytie“.

Aj keď nie všetci tomu veria, duchovný účinok dní pokánia toho poldruha týždňa sa aj teraz vylieva na celé ľudstvo.

Zdroj: HETEK IX, 2015
Preklad: Zlatka Radnotyová



Súvisiace články

Dni príprav|Logos 10 / 2007 | Adrián Šesták |Prevzaté z Új Exodus
Dni chaosu|Logos 2 / 2016 | Michal Tausk|Aktuálne
Nečerpaj z predchádzajúcich dní|Logos 4 / 2011 | József Nagy|Vyučovanie
Ako za dní Noacha|Logos 6 / 2014 | Michal Tausk|Téma
Ako za dní Molocha|Logos 2 / 2017 | Lucia Šlichtíková|Aktuálne