Hospodin je môj pastier, nebudem mať nedostatku. (Žalm 23,1)

Dotyk z neba

Biblia je plná toho, ako Boh prejavuje svoju moc citeľným spôsobomlogos-11-dotek-z-nebe.jpg

Mnohí z nás už boli na zhromaždeniach a videli, ako ľudia, za ktorých sa služobníci modlili, pokojne padajú na zem. Pokiaľ to bol pre vás nový jav, pravdepodobne ste si pomysleli: „Čo sa im stalo? Ktovie či sú v poriadku.“ Po tom, ako ste ďalej pozorovali, čo sa deje, ste tých istých ľudí videli ako žiaria od radosti, ako keby sa udialo niečo neuveriteľné. Tento článok bol napísaný s cieľom objasniť jav „padania pod mocou Ducha“ alebo „odpočinku v Duchu“, ako ho niektorí radšej nazývajú, s odôvodnením, že „padanie“ nie je ideálny výraz pre taký nádherný Boží dotyk. Tieto riadky píšem, aby som vyplnil medzeru vo vyučovaní na túto tému, na ktorú sa pozrieme z perspektívy Písma, ako aj z perspektívy cirkevných dejín. Jedna z vecí, ktoré uvidíme, je, že prejavy Božej moci nie sú ničím novým, ale sprevádzali väčšinu mocných hnutí Ducha Svätého v dejinách cirkvi. Boli to práve nevedomosť a nevera, ktoré tak často okradli cirkev o takéto prejavy Božej moci. Mnohí veriaci vôbec neočakávajú, že by Boh urobil niečo nadprirodzené, ale sú preľaknutí a plní obáv, keď tak urobí! Pritom Biblia je plná toho, ako Boh prejavuje svoju moc citeľným spôsobom.

Prečo niektorí padajú na zem, keď sa za nich modlia?

Naše telá boli navrhnuté pre zem; preto, keď sa nebeský majestát dotkne zeme a keď sa Boh dotkne človeka mocným spôsobom, jeho telo to nevie úplne obsiahnuť a často padá pod mocou Ducha Svätého. Je dobré, že keď odídeme k Pánovi, dostaneme nové, nebeské telá špeciálne navrhnuté pre nebo, lebo ináč by sme celú večnosť strávili poležiačky!

Je to nový jav?

Niektorí ľudia mylne považujú „odpočinok v Duchu Svätom“ za nový jav. To má však ďaleko od pravdy. Mnohé spisy z obdobia mocných Božích hnutí takéto skúsenosti zaznamenali.

John Wesley

John Wesley, evanjelista z 18. storočia, zožal hojnú kritiku od serióznych cirkevníkov, lebo mnohí „klesali k zemi“ počas jeho zhromaždení, kým o iných sa zasa píše, že „ležali na zemi a nemohli vstať“. Keď sa to stalo na jeho zhromaždení po prvý raz, Wesley ešte kázal. Niektorí účastníci vykríkli: „Je to diabol?“ Iní zasa: „Je to Pán?“ Wesley odpovedal: „Neviem, ale keď sa z toho tá žena preberie, ten, čo to spravil, za to zožne slávu.“ Wesley nepokračoval v kázaní, ale čakal 45 minút, kým sa dotyčná žena začala hýbať. Prvé slová, čo povedala, boli: „Chvála Pánovi! Sláva Bohu!“ „Je to Pán, je to Pán!“ zvolal Wesley, keď ďalej popisovala svoje stretnutie s Pánom.

Wesley pripisoval nadprirodzeným prejavom takú dôležitosť, že jeden z jeho kolegov, John Cennick, sa zmieňuje, že „keď nikto nebol ‚rozrušený‘, často sa modlil: ‚Pane, kde sú tvoje divy a znamenia?‘ Wesley vo svojom denníku spomenul, ako sa raz dozvedel, že James Watson, známy odpadlík, bol prítomný na jeho zhromaždení. Wesley zavolal: „Je tu James Watson? Ak áno, ukáž svoju moc, Pane!“ V tom momente James Watson padol na zem ako kameň.

George Whitfield

Počas služby Georga Whitfielda, Wesleyho súčasníka, boli časté zmienky o ľuďoch, ktorí padali pod mocou Ducha „ležiac na zemi“, zatiaľ čo iní zasa „odpadli rovno priateľom do náručia“. Podľa mnohých historikov zohral Whitefield spomedzi kazateľov Veľkého prebudenia pravdepodobne najdôležitejšiu úlohu v tom, ako sa ľudia obracali ku Kristovi ako aj v šírení evanjelikálnej viery. A podobne, ako to bolo u Wesleyho, aj jeho služba bola charakteristická týmto javom.

Pri istej príležitosti v Court House Square v Bostone, v štáte Massachusetts, Whitfield povedal dvom mladým mužom, ktorí sa práve vyšplhali na strom: „Vy tam, priatelia, zíďte dole z tých stromov, lebo keď začnem kázať, príde na vás Božia moc a spadnete.“ Napokon zišli a netrvalo dlho, kým ľudia začali padať po celom Square.

Počas služby Georga Whitfielda boli časté zmienky o ľuďoch, ktorí padali pod mocou Ducha „ležiac na zemi“...

Whitfieldovo prvé osobné stretnutie s padaním pod Božou mocou je celkom úsmevné. Ešte v skorých začiatkoch svojej služby, keď spolupracoval v Anglicku s Johnom Wesleym a ľudia začali padať, Whitfield v liste Wesleymu vyjadril svoj nesúhlas slovami: „Nemôžem považovať za správne, že tak povzbudzuješ tieto kŕče, v ktorých sa ľudia zmietajú počas tvojej služby.“ Whitfield taktiež konfrontoval Wesleyho osobne. Ironicky pôsobí, že keď sám Whitfield kázal na druhý deň, štyria ľudia takmer naraz padli v jeho blízkosti. Wesley mu s humorom odpísal: „Verím, že budeme všetci zhovievaví voči Bohu, nech môže konať svoje dielo takým spôsobom, ako sa mu to páči.“

Kým začal slúžiť po Amerike, Whitfieldovo kázanie úplne bežne doprevádzal jav odpočinku v Duchu Svätom. Pramene hovoria: „Niektorí padali bledí na smrť, druhí zalamovali rukami, ďalší ležali na zemi, iní zasa odpadávali priateľom rovno do rúk.“

Jonathan Edwards

Jonathan Edwards opísal Whitefieldovu návštevu vo svojom domovskom meste Northampton, v štáte Massachusetts, vo svojich Listoch o prebudení: „Celá miestnosť bola plná výkrikov, odpadávania a podobných vecí. Ostatní ľudia z iných častí mesta o tom počuli a prišli na zhromaždenie. To čo videli a počuli, sa ich mocne dotýkalo, takže mnohí z nich boli premožení podobným spôsobom. A pokračovalo to ešte niekoľko hodín – čas modlitby, spevu, duchovných rád a rozhovorov. Zmienené stretnutie malo zjavne silný, pozitívny účinok na viacerých zúčastnených ako aj všeobecne na stav zbožnosti v meste.“

Po Whitfieldovej návšteve sa tie isté účinky začali viacej vyskytovať aj v Edwardsovej vlastnej službe a na ďalší rok, keď kázal istým mladým ľuďom, mnohí „odpadávali“. Niektorých zúčastnených Božia moc tak zasiahla, že neboli schopní odísť domov po vlastných a museli stráviť noc tam, kde boli.

Je zaujímavé, že Dejiny kresťanstva, ôsmy zväzok, opisujú Edwardsa, človeka, ktorý často vídaval, ako ľudia padajú pod Božou mocou, ako najväčšieho amerického teológa. Medzi ďalších priekopníkov, ktorí bežne vídavali tento jav počas svojej služby boli D. L. Moody, Evan Roberts, Smith Wigglesworth a Peter Cartwright. Sčasti kvôli tejto skúsenosti dostali kvakeri svoju prezývku (angl. Quakers, od slova „quake“, triasť sa). Jedna písomná zmienka hovorí: „Počas jedného zhromaždenia nemenej ako tisíc ľudí padlo na zem, ležiac zjavne bez vedomia či pohybu. Ani na chvíľu nebola podlaha menej ako spolovice plná.“

Cane Ridge

Ako to už často býva, kresťania zvlažneli po odchode predošlej generácie, čím vlastne vydláždili cestu pre ďalšie veľké vyliatie Ducha, zvané „Druhé veľké prebudenie“, ktoré začalo okolo roku 1799. Mnohí kazatelia cestovali na miesta s tým najväčším bezprávím ďalekého Západu, kde utekali vrahovia, zlodeji a pocestní lúpežníci, aby ušli jurisdikcii Východného pobrežia. Bolo to práve tam, kde sa odohralo slávne stanové zhromaždenie v Cane Ridge, v štáte Tennessee. Tejto stanovej kampane sa zúčastnil dav, ktorý sa rôzne odhaduje na 10 až 20 tisíc ľudí. Aby sme lepšie pochopili, aký to bol vlastne zázrak, musíme si uvedomiť, že najväčšie mesto v Kentucky malo vtedy menej ako 1800 obyvateľov. Plač a „mdloby“, ako to vtedy často nazývali, boli v Cane Ridge úplne bežnou záležitosťou. Istý presbyteriánsky kazateľ napočítal 3000 ľudí, ktorí v tom istom čase ležali na zemi. Ďalší pozorovateľ, Charles Johnson, vo svojej knihe Pohraničné stanové zhromaždenie, popisuje: „Raz som videl, ako naraz padlo najmenej päťsto ľudí, ako keby sa na nich spustila paľba z päťsto zbraní.“

Väčšina súdobých klerikov s týmito zhromaždeniami nesúhlasila a považovali ich za emocionálne vzbĺknutia. Boli to však práve tieto prebudenecké stretnutia, ktoré veľkým dielom prispeli k tomu, aby kresťanstvo v Amerike prežilo a naďalej prekvitalo.

Charles Finney

Charles Finney, slávny protestantský kazateľ a triezvy muž, ktorý sa vyhýbal nevhodným emóciám, videl stovky ľudí padnúť pod mocou Ducha. Keď kázal, mnohí dokonca padali zo stoličiek. V meste Utica, v štáte New York, sa to na jednom zhromaždení prihodilo štyristo ľuďom!

To mi pripomína jednu z bohoslužieb v období, keď som začínal slúžiť. Pastor ma vopred varoval: „Nesúhlasím s týmto padaním pod mocou Ducha Svätého, takže ti dovolím modliť sa za ľudí len pod podmienkou, že pri tom budú sedieť.“ On si myslel, že to vyrieši jeho dilemu, ale Božia moc v ten večer zostúpila tak silno, že ľudia padali zo svojich stoličiek na všetky strany.

V súvislosti s podobnými javmi na svojich zhromaždeniach došiel Finney k nasledovnému záveru: „V každom období dejín cirkvi vidíme prípady, kedy ľudia zažili také jasné prejavy Božej pravdy, že úplne premohli ich fyzickú silu. Toto sa zjavne stalo aj Danielovi. Odpadol a nevládal sa postaviť. Saul z Tarzu bol premožený žiarou slávy, ktorá ho obklopovala. Závoj je odňatý z mysle a pravdu vidno práve tak, ako ju máme vidieť, keď duch opustí telo. Niet sa teda čo čudovať, že Božia moc vtedy premôže telo.“

„Odpočinok v Duchu Svätom“ je výsledkom toho, že Božia sláva sa citeľne prejavila.

Väčšina prebudení v minulosti bola charakteristická tým, že ľudia padali. Práve tieto prejavy poštvali anglikánskych klerikov proti Wesleymu. V istom (veľmi reálnom) zmysle sa metodizmus „zrodil na vlastnom chrbte“. Mnohé z týchto dramatických prejavov Božej moci viedli k tomu, že sa v anglicky hovoriacich krajinách mnohí obrátili ku Kristovi, a tak sa stali neoddeliteľnou súčasťou nášho duchovného dedičstva. Psychiater John White sa vyjadril, že „ak nástojíme na tom, že prebudenie musí byť decentné a upravené, automaticky si zastierame zrak pred väčšinou prebudení“.

Veľké prebudenia v minulosti boli doprevádzané nezvyčajnými nadprirodzenými prejavmi (a odporujúcimi cirkevnými vodcami, ktorí stáli bokom a kritizovali). Až príliš často to bola túžba po dôstojnosti, ktorá umŕtvila tieto hnutia. Človek sa niekedy čuduje pri pomyslení na Ježišovu službu, či by dnes nášho Pána v mnohých zboroch radšej nepožiadali, aby odišiel, keby sa diali veci ako vtedy, keď démon zalomcoval s človekom a s veľkým krikom z neho vyšiel (Mk 1,26).

Tak veľmi sme si zvykli Bohu organizovať bohoslužby, kde sa nedeje nič nadprirodzené, že mnohí kresťania sa zľaknú, keď sa Boh začne naozaj hýbať. Avšak v Novej zmluve, nielenže ľudia padali, keď Boh prejavil svoju prítomnosť, ale aj steny sa triasli! (Sk 4,3) Pre ranú cirkev by boli šokujúce a čudné práve tie hodinové, predvídateľné, nudné bohoslužby!

Vo svojej knihe Premožený Duchom došiel Francis MacNutt k záveru: „Zdá sa, že kázanie v protestantskej cirkvi, ktoré malo ten najhlbší a najtrvácnejší účinok v Anglicku ako aj v Spojených štátoch, bolo taktiež doprevádzané tým, že poslucháči boli premožení mocou Ducha. Najvýznamnejší kazatelia v anglicky hovoriacich krajinách od polovice osemnásteho storočia do konca devätnásteho storočia bežne dosvedčovali, že na ich zhromaždeniach ľudia padali pod Božou mocou. Medzi anglikánmi to bol John Wesley, medzi metodistami George Whitfield a Francis Asbury, medzi kongregacionistami Jonathan Edwards, medzi presbyteriánmi Charles Finney a Barton Stone a, samozrejme, viacerí kvakeri.“

Nezabudnite, že prvé obvinenie, ktoré si raná cirkev vyslúžila bolo, že sú „opití“. Ako často sa nám dostáva takýchto obvinení zo sveta? Nie je v nás túžba vrátiť sa dvesto rokov do minulosti, keď metodistickí cirkevní vodcovia tvrdili, že ak poslucháči padli na zem počas kázania metodistického evajelistu, bolo to najlepšie znamenie toho, že onen evanjelista bol povolaný do služby biskupa?

Je to biblické?

Hoci sa výraz „odpočinok v Duchu Svätom“ nenachádza priamo v Písme, skúsenosť, ktorú predstavuje, tam určite nachádzame. Daniel píše o tom, že v ňom nebolo sily a prišiel naňho tak hlboký spánok, že, keď sa ho Pán dotkol, padol. Saul, neskôr apoštol Pavol, padol na zem, keď sa stretol s Pánom na ceste do Damašku (Sk 9,14; 26,14). Presne to isté sa stalo Ezechielovi, keď videl Hospodinovu slávu (Ez 1,28). Aj apoštol Ján padol ako mŕtvy (Zj 1,1-17).

Jeden z najpozoruhodnejších príbehov v Písme zachytáva, ako vojaci, ktorí prišli zajať Ježiša v Getsemanskej záhrade (Jn 18,5-6), oznámili, že hľadajú „Ježiša Nazaretského“ a on odpovedal „JA SOM“. Niektoré preklady pridávajú „to“, ale slovo „to“ je v kurzíve a nenachádza sa v pôvodnom gréckom texte. Grécke „egó eimi“ je dôrazné – „Ja, Ja som“. Je to grécky ekvivalent hebrejského Božieho mena „JHVH“. Ježiš ho používal pri opise Božieho charakteru (Ja som chlieb života; Ja som cesta, pravda a život; Ja som dobrý pastier; Ja som brána).

Keď vyslovil tie slová, na zlomok sekundy sa Kristovo božstvo, ktoré bolo do veľkej miery počas jeho pozemského života skryté, otvorene vyjavilo a táto skupina silných rímskych vojakov, chrámová stráž a židovskí náboženskí vodcovia „spadli na zem“ pod mocou slov, ktoré vyšli z jeho úst. Viete si predstaviť ten pohľad, keď sa zbierali zo zeme? Viem si predstaviť, ako sa ten, čo viedol tú skupinu, oprašoval a hovoril ostatným: „Neopovážte sa to nikomu povedať!“

Niektorí na to možno povedia: „Ale to sa stalo v Ježišovej prítomnosti.“ Áno, ale Ježiš povedal: „Lebo kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som i ja v ich strede.“ (Mt 18,20) Keď ľudia padli v Ježišovej prítomnosti vtedy, prečo by nemali teraz?

Zjavná Božia sláva

„Odpočinok v Duchu Svätom“ je výsledkom toho, že Božia sláva sa citeľne prejavila. Na jednom zhromaždení, kde som kázal, bola Božia moc tak evidentná, že všetci prítomní padli na zem bez toho, aby som sa ich ja alebo ktokoľvek iný dotkol. Na inom zhromaždení som sa zasa modlil za prvú osobu stojacu v dlhom rade na modlitbu, načo celý rad padol ako domino. Mimochodom, nikdy predtým som v tých zboroch nekázal a podobné javy tam neboli na dennom poriadku. „Odpočinok v Duchu Svätom“ je znamením intenzity prítomnej Božej moci a často je doprevádzaný mocou uzdraviť chorých a vyslobodiť poviazaných.

Mohlo by to byť len psychicky podmienené?

Samozrejme, že je to možné – tak ako s každou inou skúsenosťou. To však nevyvracia skutočnosť, že mnohí v Biblii, v dejinách cirkvi a dokonca aj dnes skutočne okúsili tento ozajstný Boží dotyk. Mnohé zbory, tu ako aj zahraničí, kde sa to stalo, nikdy predtým niečo také nevideli ani nepočuli. V skutočnosti práve preto píšem tieto riadky, lebo väčšina ľudí, ktorí padli pod mocou Ducha na mojich zhromaždeniach, sa s tým nikdy nestretli, nie to ešte aby skúsenosť vyvolávali autosugesciou! Tí, ktorí padli pod Božou mocou na mojich zhromaždeniach, pochádzali z rôznych pozadí a životných ciest a mali ďaleko od ľahko manipulovateľných typov – sú medzi nimi doktori, zdravotné sestry, kazatelia, farári, skeptici aj neveriaci, seriózni anglickí džentlmeni, riaditelia spoločností, sociálni pracovníci, učitelia, vedci a major vo výslužbe!

Táto skúsenosť dokonca nie je obmedzená ani na akési „ohnivé“ zhromaždenia. Videl som, ako padali na zem ľudia, keď som s nimi hovoril o Kristovi na všetkých možných miestach, vrátane kuchyne a cintorína! Konkrétne v tom poslednom prípade som sa dosť obával, že niekto bude prechádzať cintorínom a myslieť si, že som dotyčnú postaršiu pani prepadol!

Pamätám si na jedno zhromaždenie, kde bola Božia prítomnosť tak evidentná, že pár, ktorý bol len tak na prechádzke, cítil, ako ich niečo ťahá do cirkvi a po skončení bohoslužby sa pýtali, čo sa deje. Keď som im povedal o Pánovi, spontánne zároveň spadli na zem pod Božou mocou. Keď vstali, s horlivosťou odovzdali svoje životy Kristovi a po tvári im stekali slzy radosti. Povedali mi o tom, ako už v minulosti počuli evanjelium, ale odmietli kresťanstvo s tým, že im chýbal „dôkaz“.

Podobá sa to odpadnutiu?

Hoci niektorí kresťanskí vodcovia v devätnástom storočí používali výraz „odpadnutie“ alebo „omdletie“, tieto slová nepopisujú presne skutočnosť, aj keď to tak môže na prvý pohľad vyzerať. Po prvé, ľudia nestrácajú vedomie; naopak, hovoria o vyššom stave vedomia ako kedykoľvek predtým. Dotyčná osoba si zvyčajne naďalej uvedomuje, čo sa deje okolo, ale nevenuje tomu pozornosť.

Po druhé, na rozdiel od odpadnutia, človek vykazuje normálne fyzické známky života ako pulz a dýchanie. Zdôrazňujem, že nejde ani o odpadnutie ani bezvedomie. Kým odpadnutie je nepríjemné, odpočinok v Duchu Svätom je jedna z najúžasnejších skúseností na tejto strane neba.

Kým odpadnutie je nepríjemné, odpočinok v Duchu Svätom je jedna z najúžasnejších skúseností na tejto strane neba.

Charles Finney vo svojej knihe Oheň prebudenia píše: „Stretol som sa s mnohými prípadmi, kedy fyzická sila bola úplne premožená jasným porozumením nekonečne veľkých a hlbokých právd náboženstva. Na margo týchto prípadov hovorím, že nejde len o akési pochybné nadšenie, o ktorom som sa zmienil vo svojom predošlom liste. Lebo v týchto prípadoch sa nezdá, že by sa znehodnotil a pomiatol intelekt; naopak, myseľ je plná svetla. Dokázateľne tu nejde o prehnane prekypujúcu senzibilitu, ktorá spôsobuje plač či akékoľvek zvyčajné prejavy nadšenej predstavivosti alebo hlboko pohnutých pocitov. Nie je to žiadny taký prúd pocitov, ktorý by vyrušoval myseľ. Myseľ však vidí pravdu odostretú a v takých súvislostiach, že vezme všetku telesnú silu, zatiaľ čo mysli sa dostáva pohľad na odkrytú Božiu slávu. Závoj je odňatý z mysle a pravdu vidno práve tak, ako ju máme vidieť, keď duch opustí telo. Niet sa teda čo čudovať, že Božia moc vtedy premôže telo.“

Čo ak ich kazateľ tlačí k zemi?

Žiaľ, počul som o tom, že sa to niekedy deje. Aj ja som sa už niekoľkokrát šiel prepadnúť od hanby kvôli „ťažkej ruke“ niektorých kazateľov, ktorí sa modlili za ľudí. Toto pochybné správanie však neznamená, že ozajstné skúsenosti tohto charakteru nie sú platné. Ako sme už videli, mnohí ľudia padajú bez akéhokoľvek fyzického dotyku. Vždy, keď pri modlitbe kladiem ruky na ľudí, zámerne sa vyhýbam tomu, aby som na nich vyvíjal fyzický tlak. Iba zľahka ľuďom na hlavu položím ruku, kým sa modlím, alebo ich voľne držím za ruky. Často však nejdem ani tak ďaleko a iba na nich dýchnem. Vnímal som, že ma Pán vedie, aby som slúžil týmto spôsobom, presne tak, ako on dýchol na svojich učeníkov a oni prijali Ducha Svätého.

„Dýchol na nich a povedal im: Prijmite Svätého Ducha!“ (Jn 20,22) Ježiš povedal, že budeme robiť tie isté veci ako On, a dokonca aj väčšie veci. Mnohokrát, keď som nasledoval Ježišov príklad, Duch Svätý mocne prišiel na ľudí. Ježiš povedal, že z nášho najhlbšieho vnútra budú prúdiť rieky živej vody. Duch Svätý, ktorý v nás prebýva, môže prúdiť cez nás, aby sa dotkol životov iných ľudí. Keď sa toto deje, ľudia vedia, že sa ich dotkol sám Boh. Nikto vtedy nemôže povedať, že ich niekto stlačil k zemi. Len skúste sfúknuť k zemi stokilového muža!

Je zaujímavé, že to isté slovo, ktoré sa v Písme používa pre „ducha“ znamená aj „dych“. Pri stvorení Boh do človeka vdýchol dych života. Ohľadom mŕtvych, suchých kostí v Ezechielovi 37, prorokovi Boh povedal:

„A riekol mi: Prorokuj k duchu, prorokuj, synu človeka, a povieš duchu: Takto hovorí Pán Hospodin: Od štyroch vetrov príď, duchu, a vej na týchto pobitých, aby ožili! Nuž prorokoval som tak, ako mi rozkázal. A vošiel do nich duch, a ožili.“ (9-10)

Prečo niekedy chytajú ľudí, za ktorých sa modlia?

Dostal som otázku, či je nevyhnutné, aby stál niekto za ľuďmi počas modlitieb a chytal tých, čo padnú pod mocou Ducha. Argument, ktorý používajú je, že ak ide o skutočný Boží dotyk, určite daná osoba neutrpí zranenie. Súhlasím, že Boh môže prikázať svojim anjelom, aby strážili jeho deti a zdvihli ich, aby si neporanili nohu o kameň – preto sa v súvislosti s týmto nádherným Božím dotykom niet čoho báť. Na druhej strane však ľudia, ktorí prišli pre modlitbu a ešte nemajú toto porozumenie Božej ochrany, môžu byť vystrašení pri pomyslení, že by padli na zem. Všimol som si ľudí, ktorí boli napätí a bolo jasné, že mali obavy, a už viac nemali na zreteli Pána, lebo niekto práve vtedy padol na zem. Preto mám dojem, že mať pri službe nablízku niekoho, kto bude chytať tých, ktorí by padli pod Božou mocou, nie je až tak nevyhnutné ako múdre, pre dobro ostatných ľudí.

Má niekto klásť ruky a ďalej sa modliť na človeka, ktorý padol pod Božou mocou?

Nie. Pokiaľ nejde o nejaké démonické prejavy alebo hlboké náreky, ktoré by naznačovali, že je potrebná ďalšia služba, treba ho nechať tak. Boh s tou osobou jedná, preto do toho viac nevstupujte. Môžete sa za neho modliť, ale nezoskupte sa okolo neho, nenakláňajte sa k nemu a nedotýkajte sa ho. Ako som už uviedol, tí ľudia nie sú v bezvedomí, takže keď na nich niekto kladie ruky, alebo nad nimi stojí a nahlas sa modlí s vystretými rukami (ako to majú niektorí kresťania vo zvyku), môže odvrátiť ich pozornosť od toho, čo Boh práve robí.

Ako si môžeme byť istí, že je to od Boha a nie od satana?

Ak mám byť úprimný, najprv som bol trochu opatrný. Veľmi sa ma však dotklo, aký pozitívny účinok mala táto skúsenosť na životy veriacich. Vedie ľudí k oslave Boha a mnohí dosvedčujú, že ich to následne pritiahlo bližšie k Ježišovi. Pri viacerých príležitostiach som bol svedkom toho, ako bol tento Boží dotyk rozhodujúci pri privádzaní ľudí ku Kristovi. Biblická skúška je: „Budete ich poznať po ovocí.“ (Mt 7,15-20) Pre mňa sú početné svedectvá o zmenených životoch, uzdraveniach a slobode z celoživotných pút dostatočným dôkazom zdroja týchto skúsenosti. Niečo pochybného pôvodu by nepriviedlo ľudí bližšie k Ježišovi. Niekto raz na otázku skeptika ohľadom krstu v Duchu Svätom povedal: „Ak je to z diabla, tak potom sa diabol musel obrátiť!“

Niektorí túto skúsenosť nesprávne prirovnávajú k hypnotickému tranzu, známemu medzi primitívnymi kmeňmi v Afrike, v Oriente a v Latinskej Amerike. Takéto prirovnania však vznikajú z nevedomosti. Odpočinok v Duchu Svätom je veľmi pokojná skúsenosť, nie ako desivé, nekontrolovateľné posadnutie v okultizme.

Diabol nikdy nikoho nepožehnal ani nevyslobodil! Početné svedectvá tých, ktorých premohol Duch Svätý na zhromaždeniach, kde som slúžil, obsahujú frázy ako „požehnanie príliš mocné, aby ho moje telo obsiahlo“ alebo „premožený obrovským pokojom“. Iní zasa hovoria o tom ako ich naplnila „radosť“, „úžasné vedomie Pánovej prítomnosti“ a „premáhajúci Boží úžas“. Niektorí hovoria, že boli „naplnení až po okraj“ Božou láskou a keď už boli plní, pokojne padli na zem a odpočívali. Niektorí vstanú hneď, zatiaľ čo iní odpočívajú niekoľko minút, dokonca hodín. Často ľudia prijímajú vnútorné uzdravenie z hlbokých rán z minulosti, keď sú zaplavení Božou láskou a milosrdenstvom.

Mnohí zjavne získavajú schopnosť odovzdať svoj život Bohu novým spôsobom. Niektorí sa vyjadrili: „Ako keby ma opustilo tridsať rokov smútku.“ Iní zasa prekypujú radostným smiechom pri úľave, ktorú prináša sloboda z dlhotrvajúcej depresie, bolesti, či poviazania. Zdá sa, že zo všetkých mimoriadnych vecí, ktoré sa dejú počas odpočinku v Duchu Svätom, uzdravenie je tá najbežnejšia.

Tak ako sa Pavol často zmieňoval o svojom stretnutí s Pánom na ceste do Damašku, spomienka na také dôverné a mocné stretnutia s Bohom mnohým pomohla v ťažších obdobiach ich ďalšieho kresťanského života. Hoci niektorí hovoria iba o hlbokom vedomí Božej prítomnosti, pre mnohých iných je to skúsenosť, ktorá im zmenila život. Mnohokrát som videl, ako prišiel väčší prielom iba po niekoľkých minútach ležania na tvári v Božej prítomnosti a sláve než po rokoch poradenstva a služby.

Počul som stovky ľudí vydávať svedectvo o tom, ako prijali tento dotyk z nebies a ovocie bolo vždy dobré! Niekedy sa zdá, že Boh prejaví svoju moc, aby dal ľuďom vedieť, že stále koná. Duch Svätý je ako mocný vietor (Jn 3,8). Vietor nevidíme, ale vidíme jeho účinok. „Odpočinok v Duchu Svätom“ môže skutočne vzbudiť vieru v chorých, za ktorých sa modlili, aj keď ešte nevidno okamžité dôkazy o uzdravení, lebo odchádzajú bez pochybností o tom, že sa ich Boh dotkol.

Prečo ľudia padajú dozadu a nie dopredu?

Pravdepodobne preto, lebo im stoja v ceste nohy! Nie každý padá dozadu; videl som mnohých, ako padli dopredu alebo nabok. Biblia veľmi nezdôrazňuje, ktorým smerom ľudia padli, ale to, že padli v Pánovej prítomnosti. Väčšina miest, ktoré hovoria o padnutí na tvár, hovorí skôr o dobrovoľnom klaňaní sa v podriadenosti Bohu ako o prípadoch, kedy boli ľudia premožení Božou slávou. Keď prišli vojaci zajať Ježiša, Písmo zdôrazňuje, že „postúpili naspäť a padli na zem“. (Jn 18,6)

Prečo niektorí ľudia padnú a iní nie?

Niekedy opisujem „odpočinok v Duchu Svätom“ ako „Božiu duchovnú anestézu pre božskú operáciu na vnútornom človeku“. Ako niekto povedal: „Keď sa to stane počas služby oslobodenia, čokoľvek zlé bude mať pri takom prejave Božej moci existenčný problém“. To, že niektorí padajú, kým iní nie, neznamená, že niektorí sú svätejší ako tí druhí. Je to skôr tak, že Boh koná v každom z nás tak, ako to On sám považuje za najlepšie. Je možné sa vzpierať Duchu, keďže Boh sa nám nikdy nebude vnucovať. Niektorí nepadnú, lebo sa bránia Duchu Svätému. Ten vzdor im vidno na tvárach, keď sa za nich človek modlí. Avšak iní kráčajú tak blízko s Pánom, že sú na moc Ducha viac zvyknutí, a preto nepadnú. Je zaujímavé, že keď Wesley prvýkrát kázal v novom meste, ľudia často padali, ale keď sa do toho mesta po nejakom čase vrátil a slúžil tam, padanie nebolo také časté. Bolo to takmer akoby tí ľudia boli „duchovne uzemnení“ k Božej moci, keď chodili s Pánom.

Zdroj požehnania

Je udivujúce, koľko listov dostávam, ako napríklad od jednej dievčiny, ktorá píše: „Boh mi dal silu odpustiť môjmu otcovi rany, ktoré mi spôsobil. On sám tie rany uzdravil. Stalo sa to v ten večer, keď si sa za mňa modlil a ja som padla pod mocou Ducha Svätého. Nikdy predtým sa mi to nestalo. Vstala som ako nový človek a moje staré obavy a zranenia boli pochované. Teraz má Boh opäť vládu nad mojím životom. Je to pre mňa tak udivujúce, že Boh dokázal len tak zmeniť moje myslenie a pocity.“

Dokonca teraz, keď som sa pripravoval na písanie tohto vyučovania, mi napísala jedna pani: „Po rokoch konečne žiadna bolesť – ach, aká radosť! Ešte stále objavujem, čo všetko Boh pre mňa urobil, keď mi vtedy dal svoju anestézu. Ale je to veľmi dobré!“

Myron bol mladý drogový díler a sám bol hlboko namočený v drogovej závislosti. Jeden priateľ ho raz pozval na zhromaždenie a Myron mu povedal: „Ak je Ježiš skutočný, musí mi ukázať niečo viac ako to, čo som zakúsil s drogami.“ Keď na konci zaznela výzva, okamžite sa rozhodol prijať Krista. Počas modlitieb padol pod Božou mocou a keď vstal, povedal: „Žiadal som Boha, aby sa dokázal a On to urobil.“ Teraz po viacerých rokoch je Myron v službe na plný úväzok a mnohých už priviedol ku Kristovi.

Záver

Tento jav, bežný v dejinách cirkvi ako aj v Božom slove, by mal mať miesto v našom zborovom živote, ak je tam naozaj prítomná Božia sláva. Radšej, ako sa obávať, keď sa Boh pohne, modlime sa horlivo, aby sme v dňoch, ktoré máme pred sebou, videli viac a viac ako je evanjelium sprevádzané prejavmi Ducha a moci. (1Kor 2,4-5)

 

Odpočívať v Duchu Svätom znamená byť premožený Božou prítomnosťou a odlišuje sa od:

  1. Biblických príbehov o ľuďoch, ktorými hádzali démoni počas služby vyslobodenia, ako sa to často dialo počas Ježišovej služby (napr. Mk 9,14-15). V tomto prípade išlo o dôsledok stretu Božej moci a moci temnoty.
  2. Padnutia na tvár pod ťarchou ťažkého bremena, ako napríklad, keď Ježiš padol na tvár v naliehavej modlitbe v Getsemanskej záhrade (Mt 26,36-39). Keď niekto naozaj „odpočíva v Duchu Svätom“, je to preňho nádherná a uvoľňujúca skúsenosť (čo naznačuje aj samotné slovo „odpočinok“). Nie je to odpadnutie ani strata vedomia; títo ľudia sú skôr premožení Božou prítomnosťou a slávou.  
  3. Dobrovoľného padnutia na tvár (Lk 17,16; Mt 17,6). Toto sa deje vtedy, keď z vlastnej vôle padneme na kolená alebo na tvár pred Bohom v uctievaní či modlitbe, čo je odozva človeka Bohu.
  4. Prípadov súdu, ako v prípade Ananiáša a Zafiry, ktorým Boh vzal život, lebo sa pokúšali oklamať Ducha Svätého (Sk 5,1-11).

 

Preklad: Peter Málik



Súvisiace články

Dotyk argentínskeho prebudenia|Logos 2 / 2016 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Rómovia idú do neba|Logos 8 / 2010 | Rastislav Bravčok |Aktuálne
Svedectvo Mickeyho Robinsona - Pád do neba|Logos 2 / 2009 | Redakcia |Aktuálne
Daniel Kolenda v Banskej Bystrici|Logos 9 / 2016 | Daniel Šobr |Zo života cirkvi
Navštívil nás Ian McCormack|Logos 10 / 2009 | Redakcia |Zo života cirkvi