Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Duša je v krvi

Otázka požívania krvi nie je morálneho charakteru, ale má duchovný význam

;iStockphoto.com / Robert Pears

„A keď umĺkli, odpovedal Jakob a povedal: Mužovia bratia, počujte ma! Šimon práve rozprával, ako Boh najprv pohliadol, aby vzal z pohanov ľud na svoje meno. A s tým sa zrovnávajú slová prorokov, ako je napísané: Potom sa navrátim a zase vystavím padlý stán Dávidov i jeho zboreniny znova vybudujem a postavím ho rovno, aby pozostalí z ľudí vyhľadali Pána i všetky národy, nad ktorými bolo vzývané moje meno, hovorí Pán, ktorý činí toto všetko. Známe sú Bohu od veku všetky jeho diela. Preto ja súdim neznepokojovať tých, ktorí sa z pohanov obracajú k Bohu, ale napísať im, aby sa zdŕžali od poškvŕn modiel a od smilstva, od zaduseného a od krvi.“ (Skutky 15,13-20)

Uvedený text Písma je jednou z najzákladnejších zásad, vzťahujúcich sa na nás pohanov, ktorí sme boli Bohom prijatí z milosti, keď sa pýtame: „Čo máme robiť, aby sme aj skutkom viery vyjadrili svoju poslušnosť?“ Je rozhodujúce, aby sme pochopili, že Nová zmluva nie je nič iné ako služba Ducha, ktorá sa nezakladá na dodržiavaní rôznych prikázaní, ale na každodennom, úzkom osobnom vzťahu s Duchom Svätým a na poslušnosti Jeho nadprirodzenému vedeniu.

Medzi nariadeniami apoštolov je aj zákaz konzumovania zaduseného a krvi

Nejde teda o akési nové Mojžišove prikázanie dané apoštolmi pre pohanov z národov. Preto je duchovný význam týchto nariadení úplne iný, než tomu bolo v nariadeniach Zákona – veď to písali takým ľuďom, v životoch ktorých sa už naplnil hlavný Boží cieľ: veria v Pána Ježiša Krista ako Mesiáša, prijali Ducha Svätého a stali sa opravdivými Božími deťmi.

Cieľom nariadení Novej zmluvy teda nie je ospravedlnenie, ale to, aby sa kresťania z pohanov vedeli pohybovať a žiť s Duchom Svätým a ničím nezarmucovali Boha, ktorý v nich prebýva. Aj preto je nesmierne dôležité vždy odpustiť z celého srdca, zdržiavať sa hrubých a arogantných slov, necitlivosti či horkosti a iných nesprávnych vecí, pre ktoré sa Duch Svätý vzďaľuje od nás a stávame sa pre neho odpudzujúcimi.

Je to Duch Svätý, ktorý vkladá do nášho srdca skutočné pokánie a vďaka tomu vieme, že sme sa stali spravodlivými. No vieme aj to, že sa musíme vyhýbať každej zlej veci, aby sme nestratili Božiu prítomnosť a priazeň a prinášali ovocie pokánia a viery: skutky spravodlivosti.

Medzi nariadeniami apoštolov sú aj také, ktoré zdanlivo nemajú morálny charakter, a preto človek spoliehajúci sa iba na svoju múdrosť ťažko porozumie, aký význam má dodržiavať ich. Takýmto nariadením je aj zákaz konzumovania zaduseného a krvi. (Sčasti sem patrí aj zákaz konzumovania obetovaného modlám, čo vyjadruje apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom 8-10) Zadusené zviera sa neodporúča jesť preto, lebo v ňom zostala krv. Podstatnou zostáva otázka konzumovania krvi. Prečo sa máme vyhýbať jedlám z krvi a krvi samotnej, keďže nemusíme dodržiavať ani jeden zákaz súvisiaci s jedlom z Mojžišovho Zákona?

Ak ide o skutočnú poslušnosť, je jej jedno, či rozumieme Božím príkazom alebo nie, pretože poslušnosť nie je založená na chápaní, ale opačne: skutočné porozumenie sa zakladá na poslušnosti.

Otázka požívania krvi teda nie je morálneho charakteru, ale má duchovný význam. Ten, kto si myslí, že Boha zaujímajú iba morálne záležitosti, nepochopil, že najdôležitejším cieľom Novej Zmluvy je vzťah s Duchom Svätým, ktorý v sebe zahŕňa všetko morálne, avšak je viac než len to! Je to osobný, bezprostredný vzťah s Bohom, ktorý je Duch, neviditeľná no reálna bytosť, ktorá po našom znovuzrodení prebýva v nás. Dôležitosť zákazu konzumovania krvi je dôležitá práve kvôli udržaniu vzťahu s Bohom. Keď konzumujeme krv, ničí to náš vzťah s Duchom Svätým. Prečo? Odpoveď nájdeme v Starej Zmluve v 3. Moj 17,10-14: „A ktokoľvek z domu Izraelovho alebo i z pohostínov, kto pohostíni medzi nimi, kto by jedol nejakú krv, proti takej duši, ktorá by jedla krv, obrátim svoju tvár a vytnem ju sprostred jej ľudu, lebo duša tela je v krvi, a ja som vám ju dal na oltár pokryť ňou hriech na vašich dušiach, lebo práve krv pokrýva hriech na duši. Preto som povedal synom Izraelovým: Niktorá duša z vás nebude jesť krvi, ani pohostín, ktorý pohostíni medzi vami, nebude jesť krvi. A ktokoľvek zo synov Izraelových alebo i z pohostínov, kto pohostíni medzi nimi, kto by ulovil nejaké zviera alebo vtáka, ktorý sa je, a keď vyleje jeho krv, pokryje ju zemou. Lebo dušou akéhokoľvek tela je jeho krv v jeho duši. Preto som povedal synom Izraelovým: Nebudete jesť krvi niktorého tela, lebo dušou ktoréhokoľvek tela je jeho krv: ktokoľvek by ju jedol, bude vyťatý.“

Nasledovný text Písma z 5. Moj 12,23-25 nám ešte viac odhalí, čo sa hlboko ukrýva v otázke jedenia krvi: „Len buď silný, aby si nejedol krvi, lebo krv je dušou, a preto nebudeš jesť duše s mäsom. Nebudeš jej jesť; na zem ju vyleješ ako vodu. Nebudeš jej jesť, aby ti bolo dobre i tvojim synom po tebe, keď budeš robiť to, čo je pravé v očiach Hospodinových.“ Tu nám Písmo zjavuje také tajomstvo, ktoré naša myseľ nemôže pochopiť, no v duchovnom svete je to najzákladnejšia zásada. Sú však aj také prípady, kedy sú určité predmety zároveň nositeľmi duchovných skutočností, alebo je v nich tajomným spôsobom zlúčená duchovná, duševná aj fyzická skutočnosť. Spomeňme napr. odev apoštola Pavla, ktorý nosil v sebe aj za jeho neprítomnosti pomazanie uzdravenia, či pozostatky zosnulého Elizeovho tela, kedy pri dotyku istého mŕtveho muža s ním, došlo k okamžitému vzkrieseniu, alebo na samotné pozemské, hmotné mesto Jeruzalem, ktorému je akýmsi tajomným spôsobom vlastná Božia prítomnosť.

Spomeňme podobnú, možno užšiu spätosť, priam jednotu medzi krvou, ktorá je hmotného charakteru a neviditeľnou dušou, ktorá je sčasti aj duchovného charakteru. Písmo hovorí jasnou rečou: „Krv je dušou, a preto nebudeš jesť duše s mäsom.“ Znamená to teda: kto konzumuje krv, doslova konzumuje aj dušu toho zvieraťa!

Duchovný svet túto zákonitosť pozná veľmi dobre a Satan ju v životoch pohanov aj uplatňuje. Pitie krvi bolo v pohanských náboženstvách dôležitou duchovnou činnosťou. Germánske (ale aj iné) kmene mali vo zvyku vypiť krv svojich nepriateľov, aby tak získali úplnú nadvládu nad dušami pobitých protivníkov. Toto sa praktizovalo aj (hoci zriedkavejšie) v „kresťanskom“ stredoveku. Napr. Bieli Húni pili pred bojom krv krvilačných zvierat, aby boli počas boja ukrutní a neľútostní. Maďari uprednostňovali počas bojov pitie vlčej krvi. Severské nomádske kmene Skýtovia podľa Jozefa Flavia nachádzali potešenie vo vyvražďovaní ľudí, ktoré sa veľmi nelíšilo od spôsobu zabíjania, aký používajú divé zvery. Herodotos spomína, že počas bojov vypili krv prvej obeti, a krvné zmluvy medzi sebou uzatvárali takým spôsobom, že krv jeden druhého zmiešali s vínom a vypili. Podobne aj veľká väčšina pohanských národov pravidelne pila krv svojich totemov (zvierat). Toto je zvlášť zaujímavé aj preto, že podľa starovekých tradícií sa jednotlivé kmene stotožňovali so svojím totemom a toto bolo význačné pre charakteristiku každého kmeňa (národa). Pre národy v stave bez spasenia je očividne príznačné, že sú necitlivé, nemilosrdné, neľútostné a mimoriadne tvrdé, keď ich porovnáme napr. s neveriacimi Židmi. Jednou z najhlavnejších príčin tohto javu je to, že zatiaľ čo jedna strana praktizovala po celé tisícročia z generácie na generáciu pitie krvi, tá druhá strana, vyvolený ľud, vôbec, alebo len ojedinele.

Keď konzumujeme krv, ničí to náš vzťah s Duchom Svätým

Tvrdosť charakteru, ktorá sa zabudovala do duše, spôsobuje aj po znovuzrodení množstvo problémov. Duch Svätý nám prejavuje svoju priazeň v hojnejšej miere, než dokážeme pochopiť. „... hovorím a osvedčujem v Pánovi, aby ste vy už viac nechodili, ako aj ostatní pohania chodia, v márnosti svojej mysle, zatemnení v rozume súc odcudzení životu Božiemu pre nevedomosť, ktorá je v nich, pre zatvrdenie ich srdca, ktorí, keď otupeli do bezcitnosti, oddali sa nestudatosti páchať každú nečistotu nenásytnou žiadosťou.“ (Ef 4,17-19)

Skrze požívanie krvi (v ktorej je duša zvieraťa) sa totiž zákonite prejavia v človeku charakterové vlastnosti a duševné danosti daného zvieraťa. O tejto zákonitosti vedeli aj starí pohania, ktorí sa týmto spôsobom chceli stotožniť so svojím totemovým zvieraťom. Pravdivosť tejto zákonitosti nám potvrdil aj istý vrcholový športovec. Pred každým tréningom celé mužstvo zaviezli na bitúnok, kde každý musel vypiť pohár čerstvej hovädzej krvi. Vysvetlili im to samozrejme tak, že potrebujú piť krv kvôli bielkovinám, ktoré sú v nej obsiahnuté. On nám však povedal, že počas tréningu, ako aj samotného zápasu, ho napadli vždy zvieracie pudy. Aj toto nám potvrdzuje, že konzumovanie krvi vypôsobí aj jej následky či sa to praktizuje vedome alebo nevedome, aj bez horeuvedených cieľov, pričom sa takéto čarovanie dostaví aj v inej forme. Tento fakt nám poukazuje na realitu duchovna.

Spätosť krvi a duše je totiž nezávislá od toho, či tomu veríme, alebo nie! Práve z tohto dôvodu Písmo rozhodne odmieta nielen vedomé požívanie krvi za okultným cieľom, ale každú formu, aj tú, ak to činíme za účelom utíšenia hladu! Diabol sa nás totiž nikdy ešte zvlášť neopýta, či mu dovolíme vstúpiť do nášho života, keď sme mu porušením duchovnej zákonitosti už dali oficiálne povolenie. Neverím ani tomu, že takého jedlo/nápoj je možné očistiť skrze vieru, ďakovanie a prosby! Veď potom by bolo možné aj očistenie jedla obetovaného modlám, či samotné modlárstvo. Keby sme nasledovali takéto zmýšľanie, potom by sme pokojne mohli s ďakovaním a chválou aj smilniť, veď všetky tieto hriechy sú v Písme spomenuté na jednom a tom istom mieste. Čo sa týka závažnosti, Zákon sa pozerá na požívanie krvi ako na smrteľný hriech, a patrí spolu s vraždou a smilstvom do najťažšej kategórie. Vieme, že platnosť trestu Zákona je už v našej dobe zrušená, no Boží názor aj na túto otázku zostane nezmenený. A pokiaľ chceme zo seba zložiť pohanské národné dedičstvá – tvrdosť a nemilosrdnosť – aby sme sa mohli pohybovať spolu s Duchom Svätým a zakúšať jeho nežné vedenie, budeme sa musieť bezpodmienečne zdržiavať akejkoľvek formy požívania krvi, a ešte aj tak máme na sebe čo pracovať!

Toto bol jeden z dôvodov, prečo dal Jakub – brat Pána Ježiša – takéto rady obráteným pohanom. Druhým dôvodom, ktorý nám objasňuje prečo práve tento zákaz zostal v platnosti pre kresťanov z pohanov a ostatné nie (napr. konzumovanie jedál z bravčového mäsa) je ten, že Mojžišov Zákon bol daný iba izraelskému ľudu, no zákaz požívania krvi dal Boh už Noachovi. „Všetko, čo sa hýbe a je živé, bude vám na pokrm, ako zelené byliny, tak som vám dal to všetko. Avšak mäsa s jeho dušou to jest s jeho krvou, nebudete jesť.“ (1 Moj 9,3-4) Zmluva uzavretá s Noachom, prapredkom každého dodnes žijúceho národa, je doteraz platná. Jakub totiž veľmi dobre vedel, že z hľadiska Písma sú dôležité zmluvy a ich podmienky. Vedel aj to, že aj pre pohanov je dobré dodržiavať podmienky zmluvy uzavretej s Noachom aj v tejto otázke, aby tak získali priazeň Boha, ktorý jedná vždy podľa práva.

Na záver je dôležité si pripomenúť, že existuje jedna krv, k pitiu ktorej nás Písmo priam vyzýva: a tou je krv Ježiša Krista. „A Ježiš im povedal: Amen, amen vám hovorím, že ak nebudete jesť tela Syna človeka a piť jeho krvi, nemáte v sebe života. Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život, a ja ho vzkriesim v posledný deň. Lebo moje telo je pravdivý pokrm a moja krv pravdivý nápoj. Ten, kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal ten živý Otec, a ako ja žijem skrze Otca, tak i ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa. To je ten chlieb, ktorý zostúpil z neba, nie ako čo vaši otcovia jedli mannu a pomreli. Ten, kto je tento chlieb, bude žiť naveky. To povedal v synagóge učiac v Kafarnaume. Vtedy mnohí z jeho učeníkov počujúc to povedali: To je tvrdá reč; kto ju môže počúvať?! Ale Ježiš vediac sám v sebe, že jeho učeníci repcú preto, povedal im: To vás pohoršuje? A čo, keby ste videli Syna človeka vystupovať hore, kde bol prv? Duch je, ktorý oživuje; telo nič neosoží. Slová, ktoré vám ja hovorím, sú duch a sú život. Ale sú niektorí z vás, ktorí neveria. Lebo Ježiš vedel hneď od počiatku, ktorí sú to tí, ktorí neveria, a kto je ten, ktorý ho zradí. A vravel: Preto som vám povedal, že nikto nemôže prísť ku mne, keby mu to nebolo dané od môjho Otca. Od tej chvíle odišli mnohí z jeho učeníkov nazad a nechodili viacej s ním.“ (Jn 6,53-66)

Ak pomyslíme na to, že veľká väčšina Židov dobre rozumela duchovnému významu jedenia krvi a už spomínaným prikázaniam Starej Zmluvy, pochopíme, prečo spôsobili Ježišove slová až takýto konflikt. V skutočnosti Ježišove slová môžeme pochopiť práve poznaním zákazu požívania krvi. Aj Ján poukazuje na starozmluvné slová „krv je duša“, keď píše: „A traja sú, ktorí svedčia na zemi: Duch, voda a krv. A tí traja sú v jedno.“ (1 Jn 5,8)

Ježiš tým hovorí: Duch Svätý a moja krv sú jedno, moja krv je nositeľkou Ducha Svätého. Ježišova krv sa nachádza v Duchu Svätom a Duch Svätý je v Ježišovej krvi. Keď pijeme Ducha Svätého, zároveň pijeme aj Ježišovu čistú, nevinnú, bezhriešnu, nepoškvrnenú a svätú krv, ktorá bola vyliata na odpustenie hriechov, a ktorá očistí naše vnútro od každej nečistoty. To nie je len symbolika. Ježišova krv – v duchovnom význame – je skutočne prítomná v Duchu Svätom, je s ním jedno. Táto krv je nositeľkou svätých charakterových rysov Pána Ježiša, ako je krv zvierat nositeľkou ich charakterových vlastností. „Ten, kto pije moju krv, prebýva vo mne, a ja v ňom.“ Preto, keď skrze Ducha Svätého pijeme jeho krv, prejavia sa Ježišove vlastnosti v našej osobnosti, pričom sú z nás vytlačené a zničené démonické vlastnosti. Pavol píše: „Ale ovocím Ducha (Ježišovej krvi) je láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, dobrota, dobrotivosť, vernosť, krotkosť a zdržanlivosť.“ (Gal 5,22)

Tieto Ježišove charakterové črty sa prejavia v nás, keď sa sýtime Slovom – Jeho telom a jeho krvou – Duchom Svätým. Toto umožňuje a prehlbuje aj Večera Pánova. Takto je to aj so starozmluvným Zákonom – v Kristu dosiahne konečný význam a naplnenie. Nejde tu o to, že by každý spôsob požívania krvi bol sám osebe hriechom, ale ide o to, že naše telo je „zadané“ výhradne pre krv Pána Ježiša, pre Jeho Ducha a pre prejavy Jeho charakteru v nás.

Zdržujme sa teda akejkoľvek formy požívania krvi (duše) zvierat, aby namiesto pohanskej povahy v nás nerušene prúdilo pomazanie a olivová miazga.

A keď nám bola daná táto múdrosť Ducha Svätého skrze Jakuba – vedúceho jeruzalemského zboru, uzavrime to celé ešte jednou od neho pochádzajúcou radou: 
„A naplnilo sa písmo, ktoré hovorí: Abrahám uveril Bohu, a počítalo sa mu to za spravodlivosť, a bol nazvaný priateľom Božím. Tak teda vidíte, že sa človek ospravedlňuje zo skutkov a nie samo z viery. Tak podobne aj smilnica Rachab, či nebola ospravedlnená zo skutkov, keď prijala poslov a súrne ich vyslala inou cestou? Lebo ako je telo bez ducha mŕtve, tak je i viera bez skutkov mŕtva." (Jk 2,23-26)

Preklad: Zlatka Radnotyová



Súvisiace články

Hlas krvi|Logos 2 / 2007 | Tibor Ruff |Prevzaté z Új Exodus
Krv Baránkova|Logos 4 / 2013 | Rastislav Bravčok |Vyučovanie
Duša bez ducha|Logos 1 / 2015 | Endre Flaisz |Vyučovanie
Kresťanská kvapka krvi|Logos 9 / 2018 | Jakub Štugner|Zo života cirkvi
Kresťanská kvapka krvi|Logos 4 / 2019 | Jakub Štugner|Zo života cirkvi