Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Evanjelista Lukáš z Antiochie

Pavol charakterizuje Lukáša ako jedného z najvernejších spoluslužobníkov

Novozmluvné evanjelium – v poradí tretie – je jedinečné svojho druhu. Jeho zapisovateľ Lukáš totiž – na rozdiel od Matúša, Marka a Jána – určite nebol židovského pôvodu, a ani Ježiša nepoznal osobne. Tradícia, ktorá jedného z emauských učeníkov stotožňuje s Lukášom, nemá k tomu rukolapné dôkazy. Lukáš – grécky Lukas, latinsky Lucius, znamená: jasný, svetlý, žiarivý, v inom jazyku Lis, Lus – lev.

Podľa Talmudu bolo meno Lukas, na rozdiel od ostatných pohanských mien, židovstvom prijaté. Istý Res Laqis, sa opýtal Rabbiho Jochananta: „Je platná sobášna zmluva, ktorú podpíšu ľudia s menom nežidovského pôvodu? Rabbi odpovedal: Zatiaľ sa nám do rúk dostal iba jediný takýto sobášny list, na ktorom bol podpis Lukas, a tento sme oficiálne uznali ako právoplatný.“ Gittin 11, a

O Lukášovi sa toho dozvieme najviac zo Skutkov apoštolov – ktorých zapisovateľom je on sám, ale aj z Pavlových listov. Pavol spomína v liste Kolosanom Lukáša ako „milovaného lekára“. „Pozdravuje vás Lukáš, lekár milovaný, a Démas.“ (Kol 4,14) Spomenuté sú tu v závere listu aj iné mená ako napríklad: Aristarchus, Marek – autor druhého evanjelia, a Justus – ktorí sú z obriezky. „... a Jezus, zvaný Justus, ktorí sú z obriezky. To sú jediní spolupracovníci v kráľovstve Božom, ktorí mi boli a sú na potešenie.“ (Kol 4,11) Potom vymenúva Pavol ďalších svojich spolupracovníkov: Epafra, Lukáša a Démasa.

Spomedzi týchto šiestich nachádzame štyroch aj v liste Filemonovi 23,24. Toto odlíšenie poukazuje na to, že poslední traja z nich neboli židovského pôvodu. Aj samotné mená sú gréckeho pôvodu, hoci toto ešte nemuselo samo o sebe nič znamenať, veď Židia žijúci v diaspórach dávali svojim deťom aj mená gréckeho pôvodu ako napríklad Aristarchus. O Epafrovi nevieme žiadne bližšie informácie. Démasa Pavol spomína vo svojom poslednom liste ako takého, „ktorý ho opustil zamilujúc si terajší svet a vrátil sa do Tesaloník“. (2 Tim 4,10) (Toto bolo zrejme jeho rodné mesto.) Aj toto nám potvrdzuje, že poslední traja vymenovaní na konci Pavlovho listu Kolosanom boli teda tí z neobriezky a medzi nimi aj Lukáš.

Pavol charakterizuje Lukáša ako jedného z najvernejších spoluslužobníkov, ktorí pri ňom do konca vytrvali: „Lukáš je samotný so mnou“ – hovorí v 2. liste Timoteovi 4,11. Aj v letopisoch ranej cirkvi je Lukáš – autor evanjelia – spomínaný ako Pavlov spolupracovník. Eusebios vedel, že Lukáš sa narodil v Antiochii. Potvrdzujú nám to aj Skutky apoštolov na niekoľkých miestach. Bez nadsázky môžeme potvrdiť, že zastal v Antiochii niekoľko významných úloh. V tomto meste dostali učeníci meno kresťania: „A stalo sa tak, že sa celý rok schádzali v tamojšom zbore a učili veľký zástup a stalo sa aj to, že v Antiochii najprv nazvali učeníkov kresťanmi.“ (Sk 11,26) Odtiaľto sa pohli na svoje misijné cesty. Cirkev v Antiochii bola druhým najdôležitejším centrom po Jeruzaleme. Lukáš podrobne opisuje aj to, ako sa dostalo evanjelium do tohto mesta. „A tak tí, ktorí sa rozpŕchli pre súženie, ktoré bolo povstalo za času Štefana, prešli až do Fenície a na Cyprus a do Antiochie nehovoriac nikomu slova jedine Židom. A boli z nich niektorí muži Cyprania a Cyréňania, ktorí prídúc do Antiochie hovorili aj hellenistom zvestujúc im Pána Ježiša. A ruka Pánova bola s nimi, a uveril veľký počet duší a obrátil sa k Pánovi. A dopočula sa o tom cirkev v Jeruzaleme, a vyslali Barnabáša, aby prešiel až do Antiochie, ktorý, keď prišiel a uvidel tú milosť Božiu, zaradoval sa a napomínal všetkých, aby v predsavzatí srdca zotrvali verní Pánovi, pretože bol dobrý muž a plný Svätého Ducha a viery. A veliký zástup bol pridaný Pánovi.“ (Sk 11,19-24)

Židovskému obyvateľstvu mesta začali hlásať evanjelium júdeania, ktorí unikali pred prenasledovaním po Štefanovej poprave. „A Štefan, plný viery, milosti a moci, činil veliké zázraky a divy medzi ľudom.“ (Sk 6,8) „A skloniac kolená skríkol velikým hlasom: Pane, nepočítaj im tohoto hriechu! A keď to povedal, usnul.“ (Sk 7,60) Pridali sa k nim tí Židia z diaspory, ktorí súhlasili, aby sa evanjelium hlásalo aj Grékom. V najstarších kódexoch vystupujúci helléni (grécke nežidovské národy, alebo národy žijúce grécku kultúru) boli vystriedaní hellenistami (Židia žijúci v diaspórach, ktorí sa asimilovali), priniesli zmeny. Ibaže to posledné by nemalo veľký význam, lebo v Antiochii – ako aj v ostatných veľkomestách diaspóry – sa väčšina Židov asimilovala. Keď teda vezmeme do úvahy to, ako a kde sa narodili, zvestovali Grékom evanjelium s novou silou. Používanie výrazu hellén nevylučuje, že Lukáš bol bohabojný – theosebés, a keby sme ho považovali hoci aj za gréckeho prozelytu, ktorý sa už pred svojím obrátením pripojil k židovskému zboru, môžeme konštatovať, že poznal a miloval Božie slovo. Ďalší znak Lukášovho prozelytizmu je podľa nášho názoru možné objaviť v pomerne častom používaní Božského mena Najvyšší Boh (Theos Hypsistos), ktoré je v Novej zmluve takmer jedinečné; snáď nie je náhodou ani to, že v Lukášovom Evanjeliu márne hľadáme Ježišove slová odsudzujúce pohanskú misiu farizejov. „Beda vám zákonníci a farizeovia, pokrytci, pretože obchádzate more i suchú zem, aby ste učinili jedného novoverca, a keď sa ním niekto stane, činíte z neho syna pekla, dva razy horšieho ako ste sami.“ (Mt 23,15)

 

Dozorcom vo Filipách?

V časti Skutkov apoštolov, kde Lukáš používa k opisovaniu udalostí množné číslo (takto poukazujúc na vlastnú účasť v opisovanej udalosti) sa dozvedáme, že sa k Pavlovi pripojil počas jeho druhej misijnej cesty v Troade práve vtedy, keď bol skrze videnie upozornený, aby prešiel do Európy. „A keď prešli Frýgiu a galatskú krajinu, pretože im Svätý Duch zabránil hovoriť slovo v Ázii, prišli k Mýzii a pokúšali sa ísť do Bitýnie, ale im nedal Duch Ježišov. A obíduc Mýziu, zišli dolu do Troady. A tam sa ukázalo Pavlovi cez noc videnie: Akýsi muž, Macedónec, stál, prosil ho a hovoril: Prejdi do Macedónie a pomôž nám! A ako videl videnie, hneď sme hľadali možnosť odísť do Macedónie vyrozumievajúc, že nás ta povolal Pán, aby sme im zvestovali evanjelium. A tedy odplavili sme sa z Troady a doplavili sme sa rovným behom do Samotrákie a druhého dňa do Neapolis a odtiaľ do Filíp, ktoré sú prvým mestom osadným tej časti Macedónie. A boli sme v tomto meste niekoľko dní.“ (Sk 16,6-12)

Rimania v r. 168 pred n. l. zriadili Macedóniu provinciou a rozdelili ju na štyri časti. Kolónia Filipy patrila do prvej časti, ktorá patrila rímskej správe. Časť obyvateľstva pozostávala z legionárov, časť z Grékov, ktorí disponovali rímskymi občianskymi právami. Tu porazil Octavianus (neskôr Augustus) roku 42 pred n. l. Caesarových vrahov, preto bol názov územia zmenený na Colonia Julia Augusta Philippensium.

Lukáš jednotlivé udalosti vo Filipách zvečnil ako očitý svedok (Skutky apoštolov 16,13-39) a znovu použije vo svojich opisoch tretiu osobu, čo znamená, že v ďalšej etape cesty opäť nebol v spoločnosti Pavla a Sílasa. Vyvstáva tu zaujímavá a vzrušujúca otázka: prečo sa v opisoch objavuje náhle prvá osoba množného čísla práve v čase, keď sa Pavol po rokoch opäť stretá so svojimi spolupracovníkmi v Troade, aby odišli spolu do Jeruzalema. Lukáš dorazil na miesto stretnutia z Filíp. „Tí odišli napred a dočkali nás v Troade. A my sme sa odplavili po dňoch nekvaseného z Filíp a prišli sme za päť dní za nimi do Troady, kde sme strávili sedem dní.“ (Sk 20,5-6)

Naozaj dobrí lekári sa aj v staroveku tešili veľkej vážnosti

Na základe spomenutého snáď budeme môcť riskovať predpoklad, že Pavol nechal Lukáša vo Filipách vedome, aby tam pokračoval v budovaní zboru. Takže Lukáš okolo rokov 49-50 pôsobil ako dozorca (episkopos, biskup) v Macedónii. Pavol ho síce nespomína menovite v liste písanom z Ríma Filipanom, ale vyzdvihuje to, že boli k nemu od začiatku dobrosrdeční, a na tomto mal zrejme zásluhu aj „milovaný lekár“.

Toto bol ten jediný zbor, ktorý od samého počiatku finančne podporoval Pavla, a je tiež jediným listom, v ktorom Pavol nepoužíva karhanie. Lukáš sa znova pripája k Pavlovi v poslednej etape jeho tretej misijnej cesty okolo roku 57, čo znamená, že vo Filipách pôsobil 7-8 rokov. Od tejto doby bol lekár-dozorca-evanjelista, nerozlučiteľným spolucestujúcim a pomocníkom apoštola pohanov. Bol s ním dokonca aj v dobách rímskeho zajatia, kedy sa od neho oddelilo množstvo učeníkov, ba aj časť ním založených zborov. O Lukášovom neskoršom živote nemáme takmer nič potvrdené. Podľa niektorých zomrel v osemdesiatich rokoch v Boiótii pri prenasledovaní. Podľa iných zdrojov zomrel so svojím majstrom mučeníckou smrťou za Nerovej vlády v roku 64 n. l., kedy zbesilý cisár podpálil Rím a davy kresťanov, ktorých vyhlásil za „azázelov“ dal popraviť.

 

Milovaný lekár

Aj Lukáš, podobne ako Pavol, mohol na misii praktizovať svoje pôvodné povolanie, ktoré bolo v  Rímskej ríši považované výlučne za grécku výsadu. S týmto povolaním bolo v staroveku spojených – často oprávnene – množstvo predsudkov. Vtedy mohol ktokoľvek o sebe tvrdiť, že je medicus, ale ktorý z nich mal odvahu vyskúšať svoje medicínske schopnosti na sebe? Ale naozajstní vyštudovaní lekári sa tešili veľkej úcte: na Východe, či na Západe patrili k mestskej aristokracii a niektorí z nich sa dostali až na cisárov dvor. O mnohých vieme, že mali veľmi dobré meno. Aj Lukáš Antiochijský mal bezpochyby dobrú povesť lekára s nadpriemernými schopnosťami.

Jeho grécke vzdelanie sa neprejavilo iba v štýle písania (okrem Pavla len on použil výraz „barbar“ – Skutky 28,2.4), ale aj v lekárskej praxi v štýle vnímania: podrobne a presne, a pritom súcitil s chorými, a žasol nad uzdravujúcimi zásahmi Ducha Svätého. „A Šimonovu svokru trápila veľká horúčka, (orig. akútna horúčka, zo zápalu) a prosili ho za ňu.“ (Lk 4,38) Lukáš presne rozlišuje diagnózu pohľadom lekára, lebo urobil rozdiel medzi akútnou horúčkou a vysokou telesnou teplotou, kým ostatné synoptické evanjeliá nepodávajú tento presný popis diagnózy. „A keď prišiel Ježiš do domu Petrovho videl jeho svokru, že leží a má horúčku.“ (Mt 8,14) „A Šimonova svokra ležala v horúčke, a hneď mu povedali o nej.“ (Mk 1,30) Lukáš opisuje podrobne udalosti aj na tých miestach, ktoré by si laik nevšimol. „... bol tam nejaký muž, plný malomocenstva“ (Lk 5,12). V iných synoptických evanjeliách čítame: „... a hľa, malomocný pristúpiac ...“ (Mt 8,2), alebo „... a prišiel k nemu malomocný ...“ (Mk 1,40).

Evanjelista – lekár nepovažoval za zbytočné zaznamenať, že dotyčný človek mal pokročilé štádium nevyliečiteľnej choroby, lebo jeho telo bolo už ... plné malomocenstva ...

Alebo napríklad v Lk 6,6 je uvedené: „... ktorého pravá ruka bola uschlá ...“ paralelné verše v iných evanjeliách nespomínajú, že Ježiš uzdravil pravú ruku dotyčného: „A hľa, bol tam človek, ktorý mal uschnutú ruku,“ (Mt 12,10a) a  „... zase vošiel do synagógy. A bol tam človek, ktorý mal uschlú ruku.“ (Mk 3,1)

V príbehu vzkriesenia Jairovej dcéry jedine Lukáš poznamenáva, že „... rozkázal, aby jej dali najesť ...“ (Lk 8,55) porovnaj Mt 9,25 a Mk 5,41.

Keď Ježiš rozprával o tom, aké ťažké je vojsť bohatému do Božieho kráľovstva, namiesto bežného výrazu ihla – rafis, ktorý použili ostatní autori evanjelií, Lukáš použil odborný výraz na ihlu používanú v chirurgii – beloné. Tento odborný výraz pre chirurgickú ihlu – beloné – používa vo svojej literatúre aj známy rímsky chirurg Galénos.

V Lukášovom evanjeliu je zapísaných šesť zázrakov, ktoré nie sú zapísané v ostatných evanjeliách, z toho päť je o uzdravení: Lk 7, 11-15 – vzkriesenie syna nainskej vdovy; 13,11-13 – žena uzdravená z choroby chrbtice; 14,2-4 – vodnateľný človek; 17,12-14 – desať malomocných; 22,51 – uzdravenie odťatého ucha.

 

„Židovi po židovsky, Grékovi po grécky“

Hoci „milovaný lekár“ napísal Evanjelium a Skutky apoštolov s niekoľkoročným odstupom, tieto dve diela boli pôvodne úzko späté jedno s druhým. Okrem iného to potvrdzuje aj fakt, že obidva boli adresované jednej a tej istej osobe: Lk 1,3 a Sk 1,1. O osobe Teofila – Theofilos-milujúci Boha – síce nevieme nič, no z oslovenia kratiste (orig.) môžeme usúdiť, že to bola vysoko postavená osoba. Lukáš takto oslovuje rímskych miestodržiteľov Júdey, Félixa a Festa, ktorí boli obidvaja osobnými známymi cisára a znamená to samozrejme aj to, že boli poprednými osobnosťami provincie; preto na danom mieste sme tento istý výraz v novom maďarskom preklade preložili výrazom „jeho excelencia“, ktorý sa v jazyku diplomacie dodnes používa (Sk 23,26; 24,2 a 26,25).

Pokiaľ je pravdou, že Lukáš svoje evanjelium pripravoval v Cézarei, potom Teofil nemohol byť Rimanom, pretože ani Pavol, ani jeho spolupracovník ešte vtedy neboli v meste cisárovom. Je omnoho pravdepodobnejšie, že bol vysoko postaveným úradníkom provincie, ktorý sa obrátil a znovuzrodil. Ale je možné aj to, že Lukáš oslovuje kresťanov bežne ako theofilos-milujúci Boha.

Lukáš mal naozaj hojne príležitostí na svojich dlhých misiách zapisovať Pavlove svedectvá, tiež rozprávanie iných očitých svedkov udalostí. Zvlášť sa mu naskytlo množstvo príležitostí k písaniu počas Pavlovho zajatia v Cézarei a v Ríme. Z iných zdrojov je známe, že Lukáš napísal svoje Evanjelium v Cézarei koncom päťdesiatych rokov, počas Pavlovho zajatia a Skutky apoštolské pravdepodobne v Ríme, začiatkom šesťdesiatych rokov. Keď Pavol hovorí na niektorých miestach Písmach, že „podľa môjho evanjelia“ – podľa niektorých teológov – sa vždy odvoláva na Evanjelium Lukáša: Rim 2,16; 16,25 a 2 Tim 2,8.

Evanjelista Lukáš bol Pavlovým blízkym spolupracovníkom

Lukáš nezapisoval iba fakty súvisiace s Ježišovým životom, ale čerpal aj z Pavlových kázní. Je všeobecne známe, že Duch Svätý nazýva Pavla „apoštolom pohanov“ – Rim 11,13, preto niet divu, že nežidovský evanjelista Lukáš dáva pomerne veľký priestor k obráteniu pohanov. Pri Simeonovom proroctve už poukazuje na obrátenie pohanov z národov v budúcnosti: Lk 2,29-32. Ježiš vo svojej reči v nazaretskej synagóge dáva za príklad vieru pohanov: Lk 4,25-27

V príbehu vyslania dvanástich učeníkov u Lukáša nevystupuje zákaz: „... na cestu pohanov nechoďte ...“ porovnaj: Mt 10,5 a Lk 6,13-16. Teologický výraz „časy pohanov“ zase používa on, na rozdiel od ostatných: Lk 21,24.

Jeho Evanjelium odzrkadľuje od začiatku až do konca nefalšovateľné židovské náhľady. Podobne ako evanjelista Matúš, aj on nám sprostredkováva Ježišov rodokmeň, no na rozdiel od neho nezačína Abrahámom, ale Jeho vetvu vedie k spoločnému prapredkovi celého ľudstva – Adamovi. Podrobne rozoberá Zachariášovu službu v Svätyni (Lk 15,22) všetci hrdinovia jeho Evanjelia sú zapísaní menovite s príslušnosťou k národu, neustále sa odvoláva na Starú zmluvu, ktorú nazýva buď „Božím Zákonom“ alebo „Božou múdrosťou“, konkrétne vymenúva názov a autora Knihy. Dáva veľký priestor príchodu „Božieho kráľovstva“, ktoré môže znamenať jednak duchovné naplnenie Božej vlády v prítomnom čase, a tiež Mesiášsku ríšu v budúcnosti, o ktorej podáva množstvo eschatologických proroctiev (Lk 21).

Je zvlášť zaujímavé, že spomedzi všetkých autorov epištol Novej zmluvy, on najviac zdôrazňuje židovským kresťanom potrebu zachovania vernosti k Mojžišovmu zákonu: Lk 1,6; 2,21.24.39 a Sk 21,18-26; 24,11-18, atď. Charakter Lukášových textov je viac než zaujímavý, pravdepodobne za nimi stojí prorocká predvídavosť. Duch Boží chcel skrze pohanského autora vopred vyvrátiť tie omyly, ktoré sa hlásali, že Mojžišov Zákon absolútne stratil platnosť. Lukášove tvrdenia raz navždy vymažú falošné obvinenia – týkajúce sa Pavla, že zaprel a odmietol Zákon. Poukazuje na to, že Pavol dobrovoľne obetoval v chráme a podrobil sa očistným obradom – a to v gréckom prostredí, a nie medzi Židmi.

 

Kresťanský Thukydides

Zatiaľ čo sa Matúš sústreďuje vo svojom Evanjeliu na svoj rodný kraj – Galileu, Lukáš predstavuje príchod Božieho kráľovstva z pohľadu celej Rímskej ríše. „A stalo sa v tých dňoch, že vyšiel rozkaz od cisára Augusta, aby bol popísaný celý svet. (Tento prvý popis sa udial vtedy, keď bol Cyrenius vladárom nad Sýriou). A išli všetci, aby sa zapísali, každý do svojho vlastného mesta. A tak odišiel aj Jozef od Galiley z mesta Nazareta hore do Judska, do mesta Dávidovho, ktoré sa volá Betlehem, pretože bol z domu a z čeľade Dávidovej, aby sa zapísal s Máriou, sebe zasnúbenou manželkou tehotnou. A stalo sa, keď tam boli, že sa naplnili dni, aby porodila.“ (Lk 2,1-6) Zaujímavým faktom je, že naplnenie židovského proroctva o narodení Mesiáša v malom judskom mestečku, bolo umožnené tým, že vodca Rímskej ríše vydal rozkaz v Tiberiade, ktoré je od neho vzdialené niekoľko tisíc míľ. Všetko toto malo duchovné súvislosti, preto je hodno zvláštnej pozornosti: tak ako „vyhladenie“ Mesiáša, či zničenie druhej Svätyne sa viaže k vzniku štvrtej ríše, ktorou nie je nič iné ako Rím. (Daniel 9,26) Tento fakt poukazuje aj na to, aká veľká moc bola sústredená v rímskej vláde, ktorú predstavovala osoba Augusta, a aký režim mohol v nej vládnuť, keďže prikázania – a niet o tom ani najmenších pochýb – boli vykonané aj do najďalších končín mocného impéria. Lukáš nám podrobne približuje aj nadprirodzené udalosti pred narodením Mesiáša, aj tie, ktoré ho sprevádzali neskôr: Alžbetine počatie, ktoré aj samotný archanjel Gabriel zjavuje Zachariášovi, ďalej zjavenie sa Gabriela u Márii, nadprirodzené počatie Márie ako panny, Zachariášove onemenie, potom navrátenie reči a tiež anjelská návšteva u pastierov a podobne. Popritom Lukáš opisuje udalosti presne aj časovo. „Keďže sa už mnohí podujali po poriadku zostaviť rozpravu o veciach, ktoré sa udiali u nás, ako nám to podali tí, ktorí boli od prvopočiatku očitými svedkami a služobníkmi slova, videlo sa dobrým aj mne, ktorý som odhora všetko dôkladne sledoval, napísať ti to zaradom, výborný Teofile, aby si náležite poznal istotu vecí, ktorým ťa učili.“ (Lk 1,1-4) Čo je charakteristické pre tento časový program? Ponajprv poriadok, potom opieranie sa o očitých svedkov a ďalej dôkladné sledovanie krok za krokom, dôsledné časové zostavenie a opis udalostí.

Podobný štýl – svojou objektivitou historického programu – poznáme z diel známeho dejepisca z V. storočia – Thukydida. Lukáš neopisuje iba „pozadie udalostí“, keď spomína rímskych cisárov, kráľov Judska a okolitých národov, kniežatá, miestodržiteľov či najvyšších kňazov, ale priamo dokumentuje. Jeho presné časové určenia príbehov znamenajú aj dnes isté záchytné body v chronologickom slede udalostí Evanjelia. „A v pätnástom roku panovania cisára Tiberia, keď bol Pontský Pilát vladárom v Judsku a Heródes tetrarchom <jeden zo štyroch vladárov> v Galilei a Filip, jeho brat, tetrarchom v Iturei a v Trachonitidskej krajine a Lyzaniáš tetrarchom v Abyléne, za najvyššieho kňaza Annáša a Kaifáša stalo sa slovo Božie k Jánovi, synovi Zachariášovmu, na púšti. (Lk 3,1-2) Lukáš nemohol napísať: táto a táto udalosť sa stala vtedy a vtedy, lebo v staroveku mal každý národ svoj vlastný letopočet. Existoval však istý oporný bod: rok vlády cisára.

Priemerný historik by napísal napríklad: Ján Krstiteľ verejne vystúpil v pätnástom roku panovania cisára Tiberia. No nie tak Lukáš! On považoval za dôležité ešte popritom spomenúť aspoň ďalších päť významných osobností, aby tak mali nasledujúce generácie absolútnu istotu a presnosť údajov. Správnosť jeho údajov potvrdzuje aj moderné dejepisectvo.

 

Prorok Ducha Svätého

Lukáš nemal k dispozícii iba podania očitých svedkov udalostí a svedectvá apoštola Pavla k tomu, aby mohol napísať tieto diela. Keďže, podobne ako Pavol, nepoznal osobne Ježiša Nazaretského, bol nútený spoľahnúť sa na zjavenia Ducha Svätého. Aj Pavol sa niekoľkokrát odvoláva na to, že jeho evanjelium nie je od ľudí, ale zo zjavenia Ducha. (Gal 1,12; 1 Tes 1,5; 1 Kor 2,10 a Ef 3,3-5)

Toto isté sa vzťahuje aj na evanjelistu Lukáša, pre ktorého „zdvojená identita“ – dejepisca a proroka, je v plnej miere charakteristická dvojvýznamovosť v jeho programovom rozprávaní.

Výraz anóthen totiž prekladáme aj ako: „od počiatku som išiel za tým všetkým“, ale aj ako: „odhora som všetko dôkladne sledoval“. Ten druhý preklad sa vzťahuje na zjavenie Ducha Svätého.

Keďže boli Lukášove spisy určené pre okruh čitateľov s helenistickým vzdelaním, je pochopiteľné, že je v nich menej podrobných odkazov na Zákon a na Prorokov, no o to viac sa hovorí o Svätom Duchu (Pneuma Hagion).

Celé Písmo je vdýchnuté Bohom. Biblia nebola písaná so zámerom vedeckého výskumu alebo analýzy

V jeho diele sa celkom 16-krát spomína tretia osoba Svätej Trojice, kým u Matúša 11-krát, a v evanjeliu Jána, ktoré je považované za najduchovnejšie, 18-krát. V Skutkoch je to celkom 59-krát, čo prekonáva počet vo všetkých evanjeliách a tiež poukazuje na to, že Duch Svätý sa stal ústrednou postavou života cirkvi po vzkriesení a nanebovstúpení Ježiša Krista. Pre Lukáša bola teda osoba Ducha Svätého najvyššou a najneodvolateľnejšou autoritou a najdôležitejšou pečaťou vierohodnosti evanjelia. Autorom Novej zmluvy bolo jasné, že zapisujú Slovo Božie zjavené Duchom Svätým.

Aj Pavol nazýva svoje listy prorockými písmami: (Rim 16,26) čím im pripisuje takú autoritu, aké majú starozmluvné sväté Písma. V 1. liste Tim 5,18 spomenul staro aj novozmluvné slovo, kde im dáva rovnocennú autoritu: 5 Moj 25,4 a Lk 10,7 – čím vyjadril duchovnú spätosť oboch zmlúv. Toto miesto nám potvrdzuje, že Pavol používa na citácie Ježišových slov práve evanjelium Lukáša a opačne: Lukáš cituje vo svojom diele Pavlove svedectvá.

Apoštol Peter tiež potvrdzuje božský pôvod proroctiev zapísaných vyvolenými pomazanými osobami. „... vediac najprv to, že niktoré proroctvo Písma nedeje sa z vlastného rozlúštenia budúcnosti. Lebo nikdy nebolo proroctvo vynesené vôľou človeka, ale Svätým Duchom súc nesení hovorili svätí Boží ľudia.“ (2 Pt 1,20-21) Čiže, biblické knihy neboli písané z iniciatívy autorov, ale prorokov (v širšom slova zmysle môžeme tak nazvať všetkých jej autorov) viedol Duch Svätý tak, ako sú listy stromov nesené vetrom feromenoi. (2 Pt 1, 21)

Pavol považuje Písmo sväté za Bohom vdýchnuté (2 Tim 3,16-17) a zároveň upozorňuje aj na to, že Písmo nie je určené pre vedecké výskumy a analýzy, ale je písané až s príliš praktickým zámerom – pre duchovnú a morálnu nápravu človeka. Výraz theopneustos možno preložiť aj ako (Bohom vdýchnuté), čo znamená, že pochádza z Božích úst. Ježiš po svojom vzkriesení dal svojim učeníkom právomoc jedným vdýchnutím: „Vtedy im zase povedal Ježiš: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás. A keď to povedal, dýchnul na nich a povedal im: Prijmite Svätého Ducha!“ (Jn 20,21-22)

Tu naplnil Ježiš starozmluvné slovo, ktoré čítame v Knihe Jobovej: „Ale vidím, že je ona (múdrosť) Duch Boží v smrteľnom človekovi, a dych Všemohúceho je to, ktorý robí ľudí rozumnými.“ (Job 32,8)

Jedine tento dych Ducha Svätého nám slúži ako dostatočné vysvetlenie toho faktu, že Biblia bola napísaná v čase a priestore od seba vzdialenom, v odlišných pomeroch, jazyku aj kultúre a zároveň jednotlivé jej časti rôznych autorov patria k sebe.

Zdroj: Uj Exodus

Preklad: Zlatka Radnotyová



Súvisiace články

Kazateľ, ktorý zachraňuje duše v newyorskom metre|Logos 10 / 2012 | Peter K. Johnson|Zo sveta
Evanjelizácie s Alexandrom Peremotom|Logos 9 / 2019 | Redakcia |Zo života cirkvi
Prečo prenasledovanie|Logos 9 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Evanjeliá|Logos 4 / 2007 | Rastislav Bravčok |Vyučovanie
Navštívil nás Ian McCormack|Logos 10 / 2009 | Redakcia |Zo života cirkvi