Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ján 14,6)

Grécka filozofia, hebrejské myslenie a kresťanstvo

Dávajte si pozor, nech vás nikto neodvedie ako zajatcov skrze filozofiu – prázdny zvod podľa ľudskej tradície, podľa živlov sveta, a nie podľa Krista (List Kološanom 2,8 podľa znenia Českého študijného prekladu)

 

Apoštol Pavol v svojom liste kresťanom do Kolos vyslovuje dôrazné varovanie pred filozofiou. Filozofia a filozofovanie sú však neoddeliteľnou súčasťou ľudskej kultúry. Filozofia (v gréčtine „milovanie múdrosti“) je nielen vedou, ale tiež jedným z prirodzených prejavov ľudskej duše, prahnúcej po odhalení zmyslu života a podstaty sveta okolo nás. Takmer každý človek si kladie filozoficky ladené otázky, teda filozofuje. Je to hriechom, alebo nie je? V nasledujúcom článku sa budeme venovať vzťahu gréckej filozofie a kresťanstva.

Filozofia v období Novej zmluvy

Predtým, ako si budeme môcť zodpovedať našu otázku o príčine Pavlovej nevôle voči filozofii, v krátkosti opíšeme filozofiu, ktorej vo svojej dobe čelil.

Odborná definícia filozofie znie: Filozofia je sústavné, pojmovo presné, výstižné a v tomto zmysle vedecké spracovanie najvšeobecnejších otázok nášho poznania a životného určenia. Už sme sa zmienili o tom, že predmetom filozofovania je hľadanie odpovedí na rôzne otázky. Tu je napríklad niekoľko klasických otázok, ktorými sa filozofia zaoberá: Prečo existuje bytie? Čo je to poznanie? Čo je pravda? Existuje sebaurčenie človeka na základe slobody? Čo je človek? Čo je život? V čom spočíva zmysel ľudskej existencie? Čo je to mravné dobro? Má história zmysel? Existuje Boh?

Filozofia, s ktorou prišiel do kontaktu apoštol Pavol, bola filozofiou starovekého Grécka. Tá je dodnes považovaná za jeden z pilierov našej európskej civilizácie. V gréckej kultúre a v gréckom jazykovom prostredí sa objavili prví „milovníci múdrosti“ – filozofi. Títo ľudia sa snažili opísať svet a jeho podstatu. Zrod filozofie v starom Grécku môžeme dať do súvislosti so vznikom gréckych polis – mestských štátov a vtedajším rozvojom civilizácie. Začali sa objavovať hlasy spochybňujúce tradičné mýty, učenia a názory kňazov a rozmarných olympských bohov, ktorí despoticky vládli svetu. Filozofi pozorovali svet, život a ľudskú spoločnosť a na základe svojich úvah ich začali opisovať. Vo vesmíre hľadali poriadok, zákonitosti a odpovede na vyššie uvedené otázky.

Medzi hviezdy rodiacej sa gréckej filozofie patrí nepochybne Sokrates. Jeho výrok: „Viem, že nič neviem,“ ho preslávil a hovorí o tom, ako veľmi si tento filozof cenil poznanie, ktoré považoval za cnosť. V Sokratových šľapajách kráčal Platón, ktorý tiež postavil svoju filozofiu na teóriách starších predsokratovských filozofov. Platónova filozofia tvorí komplexný systém nazerania na svet. Realita je podľa neho dualistická. Popri hmotných veciach existujú nehmotné idey, ktorých sú všetky hmotné veci obrazom. Toto svoje nazeranie na svet ilustroval slávnou Alegóriou o jaskyni. V tejto alegórii prirovnáva ľudskú schopnosť vnímať realitu k situácii ľudí, ktorí sú zavretí v jaskyni. Za nimi horí oheň. Všetky veci a predmety ľudia vnímajú iba ako ich tiene, ktoré sa odrážajú na stene jaskyne. Takto sa vraj obraz dokonalých ideí odzrkadľuje v našom materiálnom svete. Ďalším slávnym velikánom gréckej filozofie je Aristoteles, vychovávateľ Alexandra Veľkého, neskoršieho dobyvateľa celého sveta. Sám bol Platónovým žiakom, no so svojím učiteľom sa v niektorých tézach rozchádzal. Podľa Aristotela idey neexistujú samostatne, iba vo veciach. Tvrdil, že svet je večný a pohyb všetkých vecí nemá koniec. Zdrojom tohto pohybu je nehybný, či večne skutočný hýbateľ. Všetky veci smerujú k dobru. Aristoteles napísal množstvo filozofických diel. Pravdepodobne bol najučenejším a najexaktnejším zo všetkých klasických a starovekých filozofov. Jeho filozofia je súhrnom vtedajšej vedy a poznania sveta.

K skutočnému poznaniu Pravdy nestačí intelekt, nutné je Božie zjavenie.

Z textov Novej zmluvy vieme, že Pavol sa počas svojej služby stretol s týmito dvoma filozofickými školami: s epikurejcami a so stoikmi. V 17. kapitole Skutkov apoštolov čítame: „Pustili sa s ním do debaty aj niektorí epikurejskí a stoickí filozofi. Jedni hovorili: Čo to chce povedať tento táraj? Iní zase: Tak sa zdá, že hlása cudzie božstvá. A to preto, že zvestoval Ježiša a vzkriesenie. Chytili ho teda, odviedli na Areopág a povedali: Či môžeme zvedieť, čo je to za nové učenie, ktoré hlásaš? Lebo niečo neslýchané počúvajú naše uši; chceme teda zvedieť, čo to má byť. Všetci Aténčania totiž, aj cudzinci, ktorí tam prebývali, na nič iné neboli takí ochotní, ako rozprávať alebo počúvať niečo nové.“ V slovách, ktoré títo filozofi adresovali Pavlovi, môžeme vidieť zmes zvedavosti a túžby dozvedieť sa niečo nové spolu s povýšeneckým pohŕdaním kresťanskou zvesťou a rečníckymi schopnosťami Pavla. Čo bolo charakteristické pre epikurejcov a stoikov?

Epikureizmus

Tento smer sa odvodzuje od muža menom Epikuros. Tento filozof sa preslávil ako ten, ktorý zbavil ľudí strachu z bohov. Tvrdil, že smrťou život končí, a preto sa smrti netreba báť. Hlavným cieľom života je podľa Epikura pôžitok, či slasť (grécky hedoné). Treba však dodať, že hedonizmus reprezentovaný Epikurom bol na míle vzdialený hrubému zmyselnému pôžitkárstvu. Fyzický pôžitok bol preňho iba prostriedkom k dosiahnutiu vyššej, ušľachtilej slasti. Epikureizmus je egocentrickou filozofiou, orientovanou na jedinca a nie na spoločnosť. Spoločenstvo má zmysel vtedy, ak ide o spoločenstvo intelektuálne atraktívnych priateľov. Najvyššou hodnotou bola pre Epikura neprítomnosť bolesti a schopnosť kontrolovať žiadosti vlastnej mysle. Epikureizmus je dodnes vedome či nevedome životnou filozofiou mnohých intelektuálov.

Stoicizmus

Tento filozofický smer v sebe zahŕňa mnohé veľmi významné osobnosti antického sveta. Medzi stoikov zaraďujeme Zenóna z Kitia (zakladateľa stoicizmu), Cicera, Epiktéta, Senecu, aj cisára Marca Aurélia. Stoicizmus prichádza s materialistickou teóriou o prírode. Odmieta princíp ideí tak v platónskom ako aj v aristotelovskom ponímaní. Reálne je to, čo je materiálne. Celý vesmír je usporiadaný pomocou sily, ktorá je zvláštnou formou matérie. Ide o neustále sa pohybujúcu silu – niečo ako prúd vzduchu alebo ducha. Toto bol boh stoicizmu. Nazývali ho oheň alebo logos. Skutočnosť, že sa všetky veci odohrávajú pod kontrolou tohto logosu, stoici nazývali prozreteľnosťou. Nič na svete sa nedeje náhodou, všetko má svoj poriadok. Podľa stoicizmu je v každom človeku akási iskierka božstva.

Stoici kládli veľký dôraz na etiku a morálku. Ich hodnoty sa veľmi približovali ku kresťanským hodnotám. Cieľom života bolo šťastie, ktoré hľadali v múdrosti ovládať to, čo je možné ovládať; a dôstojne prijímať to, čo je nutné prijímať. Podľa nich nemôžeme mať pod kontrolou udalosti, no môžeme ovládať svoje postoje k nim. Človek je ako herec vystupujúci v dráme. Svoju úlohu si nevolí, je mu pridelená. Múdrosť spočíva v tom, že herec túto úlohu prijme a dobre ju odohrá. To, čo má herec v moci, sú jeho emócie. Keď nad nimi zvíťazí, dosiahne šťastie. Preto stoici pestovali tzv. apatiu, ktorá predstavuje pokojnú radosť a je znamením múdreho človeka.

Stoicizmus na prvý pohľad pripomína kresťanstvo. Jeho etika má skutočne mnoho spoločného s kresťanskou etikou, no východiská stále zostávajú pohanské. Aj keď operujú s pojmom logos, ktorý nachádzame v Písme ako označenie osoby Božieho Syna, tieto pojmy sú totožné iba zdanlivo. Pavel Hanes vo svojich skriptách Interaktívny úvod do filozofie pre teológov hovorí: „Ak stoikov čítame ako pohanov, zdajú sa nám byť kresťanmi, ak ich čítame ako kresťanov, zdajú sa nám byť pohanmi.“

Zásadný rozpor medzi kresťanstvom a filozofiou

Všeobecne povedané sú ciele kresťanstva a filozofie podobné. V oboch ide o spoznanie pravdy, podstaty života, odpovedí na základné otázky. Tak kresťanstvo, ako aj filozofia majú v sebe zakotvené etické a morálne princípy, ktoré formulujú a snažia sa podľa nich vychovávať ľudí. V tomto ohľade sme sa už zmienili o veľkej podobnosti medzi kresťanstvom a stoicizmom.

Podstatný rozdiel medzi biblickým kresťanstvom a filozofiou však spočíva v spôsobe, ako sa človek dostane k poznaniu pravdy a k porozumeniu Bohu. Filozofia používa ľudskú skúsenosť spracovanú rozumom. Filozofické tézy majú teda svoj pôvod v intelekte človeka, ktorý uvažuje (filozofuje) o svete okolo seba a snaží sa opísať tento svet a jeho fungovanie. Zdrojom poznania je teda človek, alebo presnejšie ľudská schopnosť poznávať.

Podľa Biblie však pravdu nie je možné spoznať iba prirodzenými prostriedkami. Apoštol Pavol to vystihuje výrazom „sčiastky poznávame“. (1Kor 13,9) Ľudská schopnosť poznávať je teda obmedzená, ba čo viac, je subjektívna a omylná. Čo sa týka poznania Boha a spasiteľných právd, je človek odkázaný na proces, ktorý Písmo nazýva zjavením.

Pavol je ukážkovým príkladom toho, ako zjavenie prichádzajúce od Boha môže človeka doslova premeniť. Vo svojej dobe bol považovaný za učenca. Dostal to najlepšie rabínske vzdelanie „pri nohách Gamalielových“. (Sk 22,3) Celé jeho poznanie ho spolu so svetonázorom, ktorý si osvojil, viedlo k horlivému prenasledovaniu nebezpečnej sekty, za ktorú považoval cirkev Ježiša Krista. Všetko sa zmenilo až jeho stretnutím so vzkrieseným Mesiášom, Ježišom z Nazareta, ku ktorému došlo počas jeho výpravy do Damašku, kde chcel rozprášiť miestnu kresťanskú komunitu. Toto stretnutie veru nebolo priateľským zoznámením. Pavol bol oslepujúcim svetlom zrazený z koňa a Pán Ježiš sa ho opýtal, prečo ho prenasleduje. Otrasený Pavol (vtedy si ešte hovoril Saul z Tarzu) sa opýtal, čo má robiť a prijal Kristovo povolanie. Vo svojom liste Galaťanom Pavol túto svoju skúsenosť opisuje takto: „A oznamujem vám, bratia, že evanjelium, ktoré som zvestoval, nie je podľa človeka. Lebo ani ja som ho neprevzal od človeka, ani som sa mu nenaučil, ale som ho prijal zjavením Ježiša Krista.“ (Ga 1,11-12)

K poznaniu Ježiša Krista (Boha aj Pravdy v jednej osobe) je potrebné zjavenie, nadprirodzený dotyk Božieho Ducha, ktorý ľudskému srdcu sprostredkuje toto poznanie. Samozrejme, že aj kresťania potrebujú (podobne ako filozofi) zapojiť svoju myseľ do poznávania Boha, aby zjaveným pravdám porozumeli. Pre kresťanské poznávanie je kľúčovo dôležitý vzťah k Božiemu Slovu, a to tak v podobe osoby Božieho Syna (Logosu), ako aj k písanému Slovu (grafé), skrze ktoré Duch Svätý dokáže veriacemu sprostredkovať spasiteľnú pravdu, a tak budovať jeho duchovný život. Vidíme teda, že na rozdiel od filozofie, nie je kresťanské spoznávanie odkázané na ľudskú nedokonalú a porušenú myseľ, ale jeho zdrojom je sám Boh, ktorý sa chce dať spoznať ľuďom, čo aj v hojnej miere koná.

Hebrejské alebo grécke kresťanstvo?

Prvá cirkev bola cirkvou židovskou. Ježiš z Nazareta bol Žid a Židmi boli tiež všetci jeho učeníci. Prvé kresťanské kázne zaznievali v hebrejčine, prípadne v aramejčine. Keď však cirkev expandovala za hranice Judska a začalo sa obracať množstvo ľudí nehebrejského pôvodu, narastala potreba používať grécky jazyk, ktorý bol medzinárodným dorozumievacím prostriedkom (lingua franca) na celom území Rímskej ríše. Preto aj spisy Novej zmluvy boli napísané vo všeobecnej ľudovej gréčtine svojej doby, zvanej koiné. Napriek výrazovým prostriedkom gréckeho jazyka však odkaz Novej zmluvy a jej teológia zostávajú skrz naskrz hebrejské.

Ako sa cirkev rozširovala za hranice Svätej zeme, postupne strácala svoj židovský charakter. Počet grécky hovoriacich kresťanov (helenistov) rýchlo prevýšil počet tých, ktorých kultúra bola hebrejská. Tento trend si môžeme všimnúť už v knihe Skutkov apoštolských, kde sa opisuje určité napätie medzi týmito dvoma skupinami: „V tie dni, keď pribúdalo učeníkov, začali helenisti reptať proti Hebrejom, že zanedbávajú ich vdovy pri každodennom obsluhovaní.“ (Sk 6,1) V cirkvi teda na seba narazili dve kultúry. Aj keď ich spájalo evanjelium a viera v Mesiáša, medzi hebrejským a gréckym myslením a teológiou boli určité rozdiely. Postupom času sa cirkev celkom pogréčtila. Aj nám, ako príslušníkom západnej kultúry, je grécky spôsob myslenia oveľa bližší. Grécka filozofia nás priamo aj nepriamo ovplyvnila. Teraz sa pozrieme na niektoré odlišnosti hebrejského a gréckeho myslenia.

Prenikanie filozofie do cirkvi

O d začiatku dejín kresťanstva prenikala do cirkvi grécka filozofia. Najprv sa to dialo prirodzene skrze kultúru, ktorú si so sebou niesli konvertiti z pohanského gréckeho prostredia, neskôr sa objavili prvé pokusy o harmonizovanie alebo spojenie určitých filozofických prúdov s kresťanstvom. Tomuto procesu veľmi napomohol Filón z Alexandrie. Tento židovský filozof sa pokúsil prostredníctvom alegórie zosúladiť Starú zmluvu s helenistickou stoickou filozofiou. Neskoršie sa stal inšpiráciou pre mnohých teológov ranej cirkvi, ako bol napríklad Origenes, ktorý sa stal priekopníkom alegorického výkladu Písma, tak vzdialeného od pôvodného doslovného chápania Písma Židmi. Na začiatku 2. storočia písal svoje spisy Justín Martýr, ktorého cieľom bolo obhajovať kresťanov pred prenasledovaním. Snažil sa nájsť styčné body medzi filozofiou a kresťanstvom.

Najviac však do kresťanstva vniesli filozofiu a jej metodológiu Augustín a neskôr Tomáš Akvinský. Augustín bol pohanským filozofom, ktorý po svojom obrátení začal svoje schopnosti využívať v prospech cirkvi. Po svojom obrátení napísal Augustín množstvo filozofických a teologických diel, ktoré sa stali základom učenia rímskokatolíckej cirkvi. Tomáš Akvinský zásadným spôsobom formoval učenie stredovekého katolicizmu. Východiská Aristotelovej filozofie aplikoval na kresťanstvo v snahe zosúladiť rozum s vierou. Pod vplyvom aristotelizmu bola sformulovaná náuka o transsubstanciaci (premene podstaty hostie na telo Kristovo).

Návrat k Písmu predstavovala až reformácia a neskoršie evanjelikálne a letničné prebudenecké hnutia. V 19. a 20. storočí sa opäť objavuje fenomén mesiánskeho židovstva, ktorý vracia kresťanskú teológiu do pôvodného hebrejského rúcha.

Hebreji – ľud činu

Hebrejské myslenie je úzko späté s hebrejským jazykom. Hebrejčina je veľmi akčným jazykom, postaveným na slovesách a ich odvodeninách. Podobne ako jazyk, je dynamické aj hebrejské myslenie, kultúra a ich prístup k životu. Židia vždycky žili naplno. Je im cudzí pasívny životný štýl, typický pre moderný západný svet. Hebrej stále niečo robí, a to, čo robí, robí naplno. Život Hebrejov je plný neskrývaných emócií. Aj dnes sa vám môže stať, že na ulici Jeruzalema stretnete dvoch ľudí, ktorých úprimný a priateľský rozhovor môže Stredoeurópanovi pripadať ako hádka.

Poznanie je pre Hebrejov spojené so zážitkom. Keby ste grécky rozmýšľajúcemu človeku dali napísať rozpravu o jablku, ktoré ste mu dali, on by ho odmeral, zvážil, poslal by vzorku na chemickú analýzu a potom by vám napísal obsiahlu správu, ktorá by obsahovala všetky informácie o jablku. Hebrej by postupoval ináč. Jablko by zjedol a potom by farbistým a básnickým jazykom opísal, aké dobré bolo to jablko. Poznanie pre Žida teda nepredstavuje exaktné skúmanie, ale osobnú skúsenosť, zážitok. Asi všetci poznáme nasledujúci biblický verš: „Potom Adam poznal svoju ženu Evu; ona počala a porodila Kaina.“ (Gn 4,1) V tomto prípade poznanie predstavuje blízku osobnú skúsenosť s druhým človekom. Bolo by veľmi zjednodušené povedať, že sa týka iba sexuálneho aktu, lebo v tomto prípade používa hebrejčina výraz „ležať s niekým“ (Gn 34,2). Poznať manželku znamená vstúpiť s ňou do hlbokého spoločenstva na úrovni duchovnej, duševnej aj telesnej. Len táto skúsenosť vedie k vzájomnému spoznaniu manželov podľa biblických kritérií.

Podobne, keď Stará zmluva opisuje Boha, často používa básnické obrazy, ktoré majú v čitateľovi vyvolať zážitok, teda určitú formu skúsenosti. Naopak, grécke filozofické spisy hovoria o Bohu v abstraktných pojmoch a snažia sa ho definovať. Hebrejské myslenie však neteoretizuje, ale usiluje sa o skúsenostné poznanie.

Bloková logika

Hebrejské a grécke myslenie sa tiež veľmi odlišujú v logike. Grécka logika, ktorá významným spôsobom ovplyvnila západné myslenie, je prísne stupňovitá. Človek postupuje od predpokladov k záverom a pri tomto postupe na seba jednotlivé kroky presne a tesne nadväzujú, sú koherenté, racionálne a logické. Závery takejto logiky sú však jednostranné a obmedzujú sa na ľudské chápanie reality.

Pre Písmo a hebrejské myslenie je typická bloková logika. Pojmy sa v nej vyjadrujú v uzatvorených jednotkách alebo blokoch myšlienok. Tieto bloky nemusia nutne do seba rozumovo alebo harmonicky zapadať, a to najmä vtedy, ak jeden blok predstavuje ľudský pohľad na pravdu a druhý Boží pohľad. Takýto spôsob myslenia vedie k paradoxu, protikladu alebo k zjavnému rozporu, keď je jeden blok s druhým v napätí alebo v nelogickom vzťahu. Bloková logika je charakteristická určitou polaritou myslenia.

Krásny príklad blokovej logiky v praxi sa nachádza v knihe Exodus. Na jednej strane sa tu píše, že faraón zatvrdil svoje srdce proti Izraelu, a na druhej strane tu čítame, že mu ho zatvrdil Boh. (Ex 8,15 por. Ex 7,3) Podobná situácia existuje pri otázke Božieho predurčenia všetkých vecí, ktoré je v zdanlivom rozpore so slobodnou vôľou človeka a zodpovednosťou, ktorú nesie za všetky svoje činy. Je to práve hebrejská bloková logika, ktorá je zdrojom týchto zdanlivých protikladov. Ak jej však porozumieme, stane sa pre nás možnosťou hľadieť na realitu súčasne z Božieho, aj z ľudského pohľadu.

Pre Grékov je poznávanie spojené so skúmaním vecí, židia hľadajú osobnú skúsenosť.

Čo je pravda?

Pre grécky uvažujúceho človeka je pravda tvrdením, ktoré sa zhoduje so skutočnosťou. Pre hebrejsky uvažujúceho človeka je pravda to, čo sa zhoduje s Božím zámerom a charakterom. Keď to zoberieme absolútne, pravdou je sám Boh. Všetci poznáme Ježišov výrok: „Ja som cesta i pravda i život.“ (J 14,6) Samozrejme, všetci súhlasíme s tým, že kresťania by mali vždycky hovoriť pravdu. Predstavme si nasledujúcu situáciu: Kresťanská rodina ukrýva počas druhej svetovej vojny vo svojom dome židovskú rodinu. Počas celej vojny sa im to darilo držať v tajnosti. Ku koncu vojny zabúchajú na ich dvere príslušníci Gestapa a pýtajú sa, či sa v ich dome nachádzajú nejakí Židia. Majú hovoriť pravdu, alebo klamať? Z hľadiska gréckeho ponímania pravdy by bolo zapretie klamstvom, no podľa hebrejského ponímania existuje jediná pravdivá odpoveď: „V tomto dome žiadni Židia nie sú!“

Hebrejské rozjímanie

Zaujímavý je tiež hebrejský pohľad na rozjímanie. Biblická meditácia nie je ani vyprázdňovaním mysle, ani jej koncentráciou na nejaké otázky. Rozjímanie v hebrejskom ponímaní je zaoberanie sa Božím slovom. Podľa prvého Žalmu by sa veriaci tejto činnosti mali venovať „dňom i nocou“. Hebrejské rozjímanie vôbec nie je tiché. Sloveso haga, ktoré spravidla prekladáme ako „rozjímať“, doslova znamená „vydávať zvuk“, „šepkať“, „mrmlať“ alebo „hovoriť polohlasom“. Biblická meditácia je verbálnym zaoberaním sa Slovom, jeho polohlasným opakovaním, ktoré vedie k ozajstnému zážitku so Slovom a posilňuje jeho vplyv v živote človeka.

Dynamická jednota verzus dualizmus

Neskoršie kresťanstvo malo pod vplyvom platonizmu tendenciu stavať do protikladu duchovný a telesný svet: Duchovný život je dobrý, ten telesný je zlý a hriešny. Výroky apoštola Pavla o duchu a tele boli často veľmi zle interpretované a kresťania boli vyučovaní, že všetko telesné je nečisté a hriešne.

Hebrejské vnímanie sveta chápe vesmír ako celok, tvorený duchovným a fyzickým svetom. Dobro aj zlo existujú tak v duchovnej, ako aj v telesnej oblasti. Definícia človeka ako duchovnej bytosti, ktorá má dušu a prebýva v tele, by u Hebrejov neobstála. Človek je v hebrejskom ponímaní harmonický celok ducha, duše a tela. Všetky tri zložky sú dôležité a  treba ich posvätiť. Zbožnosť nie je iba otázkou duchovnej kontemplácie (vnútorného rozjímania), ale každodenného praktického života. Tvrdí to aj apoštol Pavol, ktorý píše: „A sám Boh pokoja nech vás skrz-naskrz posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu a telo bez úhony.“ (1Tes 5,23)

Odmietanie telesného života viedlo v kresťanstve k vzniku rôznych asketických teologických smerov, ktoré sa na míle vzdialili od biblického spôsobu života. A pritom je to práve náš praktický pozemský život, pre ktorý kresťanstvo znamená zušľachtenie a povznesenie.

Jednotlivec verzus spoločenstvo

Naša západná kultúra je kultúrou individualizmu. Biblická kultúra je kultúrou spoločenstva, kultúrou Božieho ľudu. Boh od začiatku jednal s Izraelom ako s ľudom a neskoršie tak jednal aj s cirkvou. Zasľúbenia sa týkajú cirkvi a v živote jednotlivcov sa napĺňajú práve skrze cirkev. Bola to práve grécka kultúra a filozofia, ktorá priniesla do kresťanstva individualizmus. Už v druhom storočí sa v cirkvi začali objavovať prúdy zdôrazňujúce individualistickú osamelosť. Pustovníci a mnísi odchádzali do púšte hľadať mystické zážitky, ale zabúdali, že ich spoločenstvo s Bohom sa má realizovať v rámci spoločenstva Božieho ľudu. Samozrejme, že Boh povoláva každého človeka k osobnému obecenstvu so sebou samým a toto obecenstvo nedokáže nič nahradiť. Zároveň však platí, že Písmo uprednostňuje vzťah Krista a cirkvi a Božie kráľovstvo sa vždycky realizovalo a bude realizovať v rámci spoločenstva.

Pravý zdroj poznania Boha

Vráťme sa naspäť k otázke filozofie. Grécka filozofia vznikala a formovala sa z legitímnej potreby človeka spoznať seba a svet, ktorý ho obklopuje. Grécko však bolo oproti hebrejskému prostrediu ochudobnené o Božie zjavenie, ktoré dostali biblickí proroci a autori Biblie. Grécka filozofia aj napriek tomuto svojmu hendikepu došla veľmi ďaleko, no nedostala sa do cieľa, ktorým je Kristus. Kristus však prišiel. Proroctvá hebrejských prorokov sa naplnili a ľudstvo dostalo svojho Mesiáša, ktorý prišiel zachrániť Židov aj Grékov. (R 1,16)

Filozofia neskôr pomohla niektorým teológom presnejšie formulovať ich myšlienky, no nikdy sa nestala relevantným zdrojom pravdy a poznania Boha. Keď Pavol varuje pred filozofiou, varuje kresťanov. Tí, ktorí spoznali Pravdu, teda osobu Ježiša Krista, a učinili ho svojím Pánom, by sa už nemali otvárať filozofovaniu a rozumovaniu, ktoré podľa Pavlovho varovania dokáže človeka odviesť do zajatia. V dejinách cirkvi sa to naozaj mnohokrát stalo a nejedna heréza vznikla v dôsledku zmiešania filozofie a kresťanstva. Pre ľudí žijúcich v spoločenstve s Bohom platí, že ho neprestajne poznávajú. Nie sú odkázaní na filozofovanie, ale majú k dispozícii Božie Slovo a Svätého Ducha, ktorý toto slovo veriacim osvetľuje. Ježiš povedal, že poznávanie Boha je podstatou večného života: „A toto je večný život: Aby poznávali teba, jediného pravého Boha, a toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista.“ (J 17,3 podľa ČSP)

Zdroj:

P. HANES Interaktívny úvod do filozofie pre teológov. Banská Bystrica : PF UMB, 2003. 72 s. ISBN 80-8055-833-7.
M. R. WILSON Náš otec Abraham. Židovské kořeny Křesťanské víry :
Mezinárodní křesťanské velvyslanectví Jeruzalém – česká pobočka, 1997. 379 s.
U. Birnstein a kol. Kronika křesťanství. Praha: Fortuna Print, 1998. 462 s. ISBN 80-86144-23-2



Súvisiace články

Odkiaľ vzišlo kresťanstvo?|Logos 8 / 2010 | Miroslav Iliaš |Vyučovanie
Ako kresťanstvo zmenilo svet|Logos 9 / 2017 | András Kánai|Vyučovanie
Ako kresťanstvo zmenilo svet|Logos 10 / 2017 | András Kánai|Vyučovanie
Kresťanstvo v USA a na Slovensku|Logos 4 / 2008 | Radovan Kapusta |Reportáž
Sloboda, rovnosť|Logos 1 / 2018 | András Kánai|Vyučovanie