Lebo kráľovstvo Božie nie je v reči, ale v moci. (1. Korinťanom 4,20)

Hypermilosť - hnutie a jeho teológia

logos-08-hypermilost-1-orezana.jpg

Začiatkom roku 2014 bola kresťanským spisovateľom židovského pôvodu Michaelom L. Brownom vydaná kniha s názvom Hyper-Grace: Exposing the Dangers of the Modern Grace Message, kde autor chce upozorniť čitateľov na nebezpečenstvo skrývajúce sa vo vyučovaní o hypermilosti.

Michael Brown už na začiatku svojej knihy zdôrazňuje, aká dôležitá je milosť a jej biblický odkaz v životoch kresťanov. Ako hovorí, základným vyučovaním kresťanstva je, že kresťania sú očistení milosťou, a nie na základe svojich skutkov, to znamená, že skrze obeť Ježiša Krista majú k dispozícií od Boha všetky požehnania. Cieľom tejto knihy teda nie je zatemniť úžasný odkaz milosti alebo zmenšovať jej závažnosť. Práve naopak, autor odhaľovaním biblických právd poukazuje na rozpory, ktoré sa skrývajú v učení Hypermilosti a môžu prejsť až do kacírstva.

Čo rozumieme pod hnutím Hypermilosti?

Autor sám priznáva, že má zmysel vynaložiť úsilie v cirkvi na to, aby sme posilnili správne chápanie o milosti, pretože veriaci a spoločenstvá sa stali obeťou kresťanského súdenia. Veľmi často sa stáva, že veriaci sú obviňovaní a sú pod zatratením. Trápi ich pocit menejcennosti, že nie sú pre Boha dostatočne dobrí a kompenzujú si to tým, že sa snažia vykonať čím viac dobrých skutkov. Úplne prehliadajú, že pred Bohom „zo skutkov zákona nebude ospravedlnený žiadny človek“, ale ospravedlnenie získame z milosti skrze vykúpenie Ježiša Krista a úplne zadarmo (Rim 3,20;24).

O hypermilosti, alebo tzv. modernom odkaze milosti, podľa Browna hovoríme vtedy, ak učitelia kresťanstva vyučujú o milosti predimenzovane, teda nad rámec (hyper = nad) biblického odkazu, čím oveľa viac prispôsobujú toto učenie dnešnej dobe, sekulárnemu svetu a jeho očakávaniam, namiesto pravde Božieho slova.

Nižšie uvedieme a predstavíme najdôležitejšie tvrdenia o hypermilosti, resp. odpovede od Browna podložené Bibliou. Podľa Nového zákona nie sme už pod zákonom, ale pod milosťou (Rim 6,14), teda už nie sme pod odsúdením zákona (Rim 8,1-2), ani nepodliehame vychovávateľovi (Gal 3,24-25). Namiesto toho sme ospravedlnení skrze krv Ježiša Krista a z Jeho milosti a v Ježišovi Kristovi sme dostali nový život. Jednoducho povedané, milosť vykonala to, čo zákon nebol schopný, a preto nad nami viac nepanuje hriech, sme oslobodení a vykúpení z kliatby zákona tým, že Ježiš Kristus sa stal kliatbou za nás (Gal 3,10-13).

Hypermilosť tvrdí: Milosť úplne zmazala Zákon.

Učitelia Hypermilosti často citujú Pavlove listy, v ktorých zdôrazňuje, že nie zo skutkov zákona sme ospravedlnení, ale skrze vieru v Ježiša Krista a skrze milosť sme spravodliví. Zároveň ale zabúdajú na to, že Pavol chránil kresťanov obrátených z pohanského prostredia v prvom rade pred dodržiavaním rituálnych prikázaní (pričom on sám ich spolu so židovskými kresťanmi všetky dodržal), popritom však etické prikázania zákona naďalej považoval za platné.

Keď boli apoštolovia prvýkrát u kresťanov pohanského pôvodu konfrontovaní s touto problematikou, jeruzalemský koncil pod vedením Ducha Svätého rozhodol, že rituálne prikázania nemusia dodržiavať, ale napísali im, aby sa zdržali ďalej od krvi, „jedenia zdochlín“, od modlárstva a smilstva.

Pavol v liste Rimanom sám píše o zákone, že „tak teda je zákon svätý, i prikázanie je sväté i spravodlivé i dobré“(Rim 7,12). Ježiš Kristus konštatoval, že neprišiel zrušiť zákon alebo prorokov, ale preto, aby ho naplnil, lebo ani len jediné jota alebo jeden punktík nepominie zo zákona, dokiaľ sa všetko nestane (Mt 5,17-18). Apoštol Ján predstavuje Spasiteľa ako stelesnené Slovo. Tak ako telo je jedno, tak aj Slovo je jedno a je nerozdeliteľné.

Medzi veriacimi Hypermilosti sa očividne šíri jav, ktorý premosťuje rozpory medzi vlastnými a biblickými učeniami takým spôsobom, že sa snaží zrušiť platnosť protikladných pasáží z Biblie. Čoraz častejšie počuť tvrdenie, že apoštol Pavol hlásal iný odkaz ako Ježiš, veď Ježiš učil pred vykúpením, teda pod platnosťou Starého zákona, ktorý „sa nevzťahuje na kresťanov žijúcich v Novom zákone.“ „Peter, Ján, Jakub a Pavol písali svoje listy v období Nového zákona. Ježiš hlásal beznádej v období Starého zákona, vtedy bola iná zmluva a aj poslucháči boli iní, teda aj vyučovanie bolo iné.“

Podľa Browna sa viacero tvrdení učiteľov Hypermilosti zhoduje s tvrdeniami apostatu biskupa Markióna žijúceho v 1. - 2. storočí, ktorý písmo Starého zákona spolu s niektorými časťami evanjelia úplne zamietol. Falošný učiteľ hlásal aj to, že Boh Starého zákona je iný ako Boh Nového zákona.

Hypermilosť tvrdí: Ježiš kázal neveriacim židovským poslucháčom, a tak sa zaznené vyučovania evanjelia nevzťahujú na obrátených kresťanov žijúcich v Novom zákone.

Učeníkov, ktorí nie sú hlásateľmi Hypermilosti, obvinil kazateľ Hypermilosti slovami, že „títo hlásatelia zákona radi citujú evanjeliá Matúša, Marka, Lukáša a Jána, ale zabúdajú na to, že poslucháčmi Ježiša Krista boli Židia. Židia boli už po stáročia poznačení zákonom Starej zmluvy. Každý deň počúvali, že zákon ich učiní spravodlivými a že vďaka ich morálnej úrovni a dobrým skutkom získajú od Boha prijatie a požehnanie.“ Ten istý kazateľ tvrdí, že kresťania by sa mali zďaleka vyhnúť aj Kázni na hore, lebo ich len rozruší. Podľa neho táto kázeň, ktorú biblickí učitelia zaraďujú k najzákladnejším a najúplnejším kázňam evanjelia a považujú ju za ústavu Božieho kráľovstva, bola napísaná len pre samospravodlivých ľudí, a nie pre cirkev.

Podľa neho „sa k Blahoslavenstvám ani nepri­bližujme, lebo Ježiš ich kázal neveriacim Izraelcom“. Iný kazateľ Hypermilosti vo svojej knihe: Milosť: Zakázané evanjelium to vysvetľuje takto: „Aj naďalej trvá smutná skutočnosť, že Biblická spoločnosť sa rozhodla, že Starý a Nový zákon vydá v jednej knihe. Týmto jediným rozhodnutím vyvolali zmätok medzi veriacimi po celom svete. Na začiatku Biblie viacero kníh vykresľuje Boha ako tvrdú, nemilosrdnú bytosť, ktorá sa rozhodla, že potrestá alebo zničí tých ľudí, ktorí sa opovážili byť neposlušnými voči morálnemu meradlu, stanovenému Desatorom a ostatnými zákonmi.“ Bohužiaľ, autor vyššie uvedených riadkov, kvôli presadeniu vlastného záujmu, neberie do úvahy viacero faktov. Nami použitý názov „Starý zákon“ je neskorším pomenovaním toho, čo v Ježišových časoch apoštoli poznali a citovali ako „Písmo“. Apoštol Pavol v liste Timoteovi zdôrazňuje, že „každé písmo je vdýchnuté Bohom“ (2Tim 3,16), a že apoštolovia najdôležitejšie vyučovanie Nového zákona dôsledne odvodili z Písma.

Hnutie Hypermilosti chce, aby sa za pravdu prijalo také tvrdenie, podľa ktorého posvätenie kresťana skončí pri obrátení a nie je procesom. Teda „netreba pre to nič robiť, je to nezmeniteľný a stály stav“. Učitelia Hypermilosti si myslia, že v momente obrátenia sme sa stali pred Bohom navždy svätými.

logos-08-hypermilost-2.jpg

Avšak Brown citovaním mnohých miest Biblie poukazuje na to, že posvätenie je proces, ktorý rozdelil do troch častí:

1. v momente znovuzrodenia nás Boh oddelí ako svätý národ,
2. od tohto momentu je úlohou veriaceho človeka usilovať sa počas celého života rásť vo svätosti s pomocou Božej sily,
3. pri vzkriesení sa staneme naveky dokonalo svätými.

Z náuky okamžitého a úplného posvätenia vyplýva aj falošné vyučovanie, že keď veriaci človek po znovuzrodení zhreší a chcel by svoj hriech Bohu vyznať, spadne do hriechu nedôvery, neviery. Istý kazateľ Hypermilosti to vysvetľuje nasledovne: „Vyznanie hriechu neznamená, že ho vyznáme Bohu, ale že hriechu vyznáme nášho Boha.“ Podľa nich Boh človeku pri obrátení odpustí všetky hriechy, nielen doteraz vykonané, ale aj minulé, dnešné a zároveň aj budúce. A tak, keď sme boli cez vieru posvätení, podľa nich už nie je ďalej potrebné hľadať svätosť. Zdôrazňujú síce, že milosť nás ne­oprávňuje k vykonaniu hriechov. Jeden z rečníkov tohto hnutia to vysvetľuje takto: „Aj keby si zhrešil, nezačni sa modliť, aby Ti Boh odpustil! Neobráť sa z hriechu! Len pozdvihni svoje oči k Pánovi a vlož do neho svoju vieru. Vyznaj úplné odpustenie hriechov!“ Toto všetko smeruje k mylnému záveru, že boj s hriechom skončí v momente obrátenia.

Oproti tomu Brown cituje z 1. listu Jána:
„...ale ak chodíme vo svetle, ako on je vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu. Ak hovoríme, že sme bez hriechu, klameme sami seba a nieto v nás pravdy. Ale ak vyznávame svoje hriechy, on je verný a spravodlivý. Odpustí nám hriechy a očistí nás od všetkej neprávosti. Ak hovoríme, že sme nezhrešili, jeho robíme klamárom a jeho slovo nie je v nás.“ (1Jn 1,7-10) Zdôrazňuje, že slovo „vyznávame“ v originálnom gréckom texte vystupuje v priebehovom prítomnom čase, neodkazuje na jednorazovú udalosť.

Hypermilosť tvrdí: Posvätenie je jednorazová udalosť, nie je procesom, preto nie je potrebné vyznanie hriechov.

Autor listom Židom sám potvrdzuje, že veriaci musia neustále bojovať proti hriechu: „Preto aj my, obklopení takým veľkým zástupom svedkov, odhoďme všetku príťaž a hriech, čo nás opantáva a vytrvajme v behu, ktorý máme pred sebou. Upierajme zrak na Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa našej viery. Miesto radosti, ktorá sa mu ponúkala, pretrpel muky na kríži, pohrdol potupou a teraz sedí po pravici Božieho trónu. Myslite na toho, ktorý zniesol od hriešnikov voči sebe také protirečenie, aby ste neochabovali a neklesali na duchu. V boji proti hriechu ste neodporovali až do krvi.“ (Žid 12,1-4)

Ďalšiu falošnú „doktrínu“ odvodili veriaci Hypermilosti zo skutočnosti, že človek je duchovná bytosť, ktorá má dušu a žije v tele. Vyznávajú, že tieto tri súčasti človeka a ich funkcionalita je od seba oddeliteľná, a keďže duša človeka je pri obrátení spasená, skutky tela sú od toho úplne nezávislé, teda nemajú žiadny vplyv na dušu. Inak povedané tvrdia, že hriechy, ktoré sme vykonali po obrátení, nie sú ozajstnými hriechmi. Odvolávajú sa na to, že „naše telo nemôže ovplyvniť našu identitu“.

Vysvetľujú si to tak, že namiesto vyznania hriechov majú ospravedlnenie, pretože nie oni vykonali hriech, ale ich telo, veď „hriech je obmedzený len na telo“. Podstata našej bytosti je dokonalý duch, teda podľa nich skutky tela nemajú vplyv ani na naše životy, ani na naše spasenie.

Ako povedal istý kazateľ: „... to, že sme posvätení, neznamená, že sme oddelení pre Boha, ale že Boh nás činí dokonalými.“ Svoje tvrdenie uzavrel tým, že síce aj on vykoná hriech (samozrejme to neodporúča, „ale zostaňme pri tom, že niekedy hriech urobíme“), hriech ho neidentifikuje žiadnym spôsobom.

Hoci apoštol Peter takto napomína veriacich: „Milovaní, povzbudzujem vás ako cudzincov a pútnikov, aby ste sa zdržiavali telesných žiadostí, ktoré bojujú proti duši. Vaše správanie medzi pohanmi nech je vzorné, aby tí, čo vás teraz osočujú ako zločincov, videli vaše dobré skutky a v deň navštívenia za to oslavovali Boha.“ (1Pt 2,11-12)

Prirodzeným dôsledkom konečného princípu odpustenia hriechov je tvrdenie, podľa ktorého „každý, kto sa obrátil, je aj spasený“. Niektorí idú ešte ďalej. Dvaja kazatelia Hypermilosti vo svojej knihe tvrdia, že Boh nakoniec každého zachráni, bez ohľadu na to, či sa obrátil, alebo nie.

Kazatelia Hypermilosti považujú samotné upozornenie na hriech za odsúdenie, čím sa nevyhnutnou súčasťou hypermilosti stáva „hypertolerancia“, a tak má v zboroch vplyv hriechu obrovský priestor.

Uvedené javy pravdepodobne zapríčinili bezpodmienečné prijatie „homosexuálnych kresťanov“ a vznik tzv. spoločenstiev sympatizantov homosexuálov. Medzi spomínanými príkladmi od autora je aj tento „homosexuálno-kresťanský“ výrok na Facebooku: „Aké je dobré stretnúť sa s čoraz viacerými kresťanmi na nudistických plážach! Aj toto je dôkazom toho, že cirkev zhadzuje reťaze náboženského útlaku v ďalšej sexuálnej oblasti.“ V hnutí Hypermilosť je náboženstvo všeobecne vnímané ako jav „zviazanosti“, pripútania sa či „držiaci sa v diktatúre“. Brown cituje mnoho takých, väčšinou amerických učiteľov, podľa ktorých sa od čias Kalvína a Luthera, teda počas 500 rokov, neudiala v cirkvi žiadna obnova. To konkrétne zmení reformácia Hypermilosti. Úplne však zabúdajú napríklad na prebudenie na Azusa Street v USA spolu s významnými kazateľmi a učiteľmi 20. storočia.

Hypermilosť tvrdí: Boh má vždy dobrú náladu, preto je dôležité, aby si sa aj ty cítil dobre.

Často prízvukujú myšlienku, že „milosť nám nikdy nepovie, čo nemáme robiť, ale oprávňuje nás na to, aby sme konali. Súdiace kresťanstvo, ktoré hovorí – rob to, a to – zakazuje veci“. Jeden muž (ktorý neskôr na základe slova Tit 2,11-12 opustil toto hnutie) svedčil o tom, že počas svojho života nikdy nepočul toľko nadávok ako vo vyšších kruhoch medzi kazateľmi Hypermilosti.

Teóriu, že „nič ťa nemôže vytrhnúť zo spoločenstva s Bohom,“ vysvetlil jeden z pastorov takto: „Keď niekto žije v tebe, akým spôsobom by si sa mohol od neho vzdialiť?! Tvrdenie, že keď vykonáme niečo zlé, vypadneme zo spoločenstva s Bohom, je klamstvo. (...) Nemôžeš urobiť nič také, kvôli čomu by si vypadol zo spoločenstva s Bohom.“ Protikladom sú však slová apoštola Pavla a v tejto otázke sú úplne jednoznačné: „Neviete azda, že vaše telá sú Kristovými údmi? Mám teda z Kristových urobiť údy smilnice? Rozhodne nie! Alebo či neviete, že kto sa oddáva smilnici, je s ňou jedno telo? Veď sa aj hovorí: Budú dvaja jedno telo.“ (1Kor 6,15-16)

Základným učením reformácie Hypermilosti je viera bez skutkov, čo mylne považujú za kresťanský život bez skutkov. Výsledkom je „ľahká životná cesta a bez námahy“. Podľa jedného učiteľa: „Tvoja jednota s Bohom vznikne hneď a bez námahy v momente, keď prvýkrát začneš veriť (...). V skutočnosti ťa skutočné obrátenie zavedie do šťastného a svätého života bez námahy.“

Nový zákon na mnohých miestach prirovnáva kresťanský život k ťažkej práci, behu, zápaseniu, resp. boju. Ježiš upozorňoval svojich učeníkov takto: „Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo, hovorím vám: Mnohí sa budú usilovať vojsť, ale nebudú vládať.“ (Lk 13,24) „Lebo kto ide za mnou a nenesie svoj kríž, nemôže byť mojím učeníkom.“ (Lk 14,27) „Na svete máte súženia, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Jn 16,34)

Aj Pavol písal kresťanom nasledovne: „Neviete, že tí, čo bežia na štadióne, bežia síce všetci, ale iba jeden dostáva cenu? Bežte tak, aby ste ju dosiahli. Veď každý pretekár sa zdržiava všetkého; oni to robia preto, aby získali porušiteľný veniec, my však neporušiteľný.“ (1Kor 9,24-25) Timoteja upozorňoval slovami: „Ty však, Boží človek, sa tomu vyhýbaj! Usiluj sa o spravodlivosť, zbožnosť, vieru, lásku, trpezlivosť, miernosť. Bojuj dobrý boj viery a pevne sa pridŕžaj večného života, do ktorého si povolaný a ku ktorému si sa prihlásil dobrým vyznaním pred mnohými svedkami.“ (1Tim 6,12-13) Na konci svojho života Pavol pozeral spätne na svoj kresťanský život takto: „Dobrý boj som dobojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval. Už mám pripravený veniec spravodlivosti, ktorý mi dá v onen deň Pán, spravodlivý sudca, no nie iba mne, ale aj všetkým, čo s láskou očakávajú jeho zjavenie.“ (2Tim 4,7-8)

Hypermilosť tvrdí: Nič ťa nemôže vytrhnúť zo spoločenstva s Bohom.

Základným tónom aktívnych kruhov, mimoriadne vyznávajúcich hypermilosť, je prechod z ultratolerancie do nepriateľskej rétoriky. Vyučovania vedúcich hnutia sú jednoznačne dokázateľné na základe skoro od slova – do slova zaznamenaných komentárov. V takýchto zhromaždeniach a na internetových stránkach panuje mimoriadna intolerancia voči tým kresťanom, ktorí hocijakým spôsobom nesúhlasia s ich názormi.

Z neustále používaných prívlastkov sú najobľúbenejšími nálepkami slová ako „farizeji“, „kresťanská myšlienková polícia“, „súdiaci“ a „samospravodliví“. Na kritiku väčšiny kresťanov reaguje vedenie „modernej reformácie“ tak, že príkladom je pre nich Pavol, ktorý bol vo svojej dobe tiež kritizovaný. Podľa autora najrozšírenejšou reakciou je, že „čím viac nás kritizujú, tým väčšiu pravdu máme“.

Vedenie tohto hnutia písomne aj ústne pravidelne útočí na tých pastorov a biblických učiteľov, ktorí s nimi hocijakým spôsobom nesúhlasia, že oni chcú pokrytecky súdiacim spôsobom svojich veriacich „zahnať späť do poviazania pravidlami“.

Ďalšia obžaloba je, že títo biblickí učitelia chcú kázaním o hriechu „spod zákona vyslobodených kresťanov manipulovať do diktatúry a chcú ich naučiť, aby sa báli autorít, resp. chcú ich udržať v nevedomosti o skutočnosti nového stvorenia“, samo­zrejme preto, aby získali viac peňazí.

Autor uvádza mnoho príkladov, kde viacero ľudí bolo vyhnaných z malých modlitebných skupiniek a z menších zhromaždení práve preto, lebo na základe biblických poznatkov poukázali na omyly hnutia. Často prerušili všetky kontakty s týmito ľuďmi, ktorí obhajovali biblické pravdy, okrem toho, že ich hore uvedenými prívlastkami urážali. Za rozpad viacerých zborov a modlitebných skupiniek sú zodpovedné práve hádky vzniknuté okolo vyučovania Hypermilosti.

 

Zdroj: Új Exodus
Preložila: Terézia Tóthová



Súvisiace články

Teológia náhrady|Logos 10 / 2017 | Michal Tausk|Vyučovanie
Daniel a jeho doba|Logos 5 / 2015 | Tibor Grull |Z histórie
Daniel a jeho doba|Logos 9 / 2015 | Tibor Grull |Z histórie
Daniel a jeho doba|Logos 8 / 2015 | Tibor Grull |Z histórie
Darvinizmus a jeho následky|Logos 12 / 2008 | Paulína Prašilová |Veda a viera