Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Islam a Európa II.

Európsky protiútok

logos-02-2016-islam.jpg

V prvom článku sme sa venovali Mohamedovi, základom jeho učenia a historickému vývoju po jeho smrti až do roku 750, kedy umayyovskú dynastiu kalifov vystriedali Abbásovci. Napriek tomu, že známe udalosti z tohto obdobia poväčšine nie sú podporené skutočne presvedčivou pramennou základňou, rapídnu a mimoriadne úspešnú vojenskú expanziu v prvom storočí islamu nemožno spochybniť. Tá zrejme práve okolo roku 750 dosiahla svoj vrchol a hoci meč islamu mal vtedy už trochu otupené ostrie, rozhodne nemožno ani v ďalších storočiach hovoriť o dobách mieru. Ešte uvidíme, že Saracéni alebo Mauri, ako moslimov nazývali vtedajší Európania, zbrane nezložili. Naproti tomu „kresťanská“ Európa sa zbraní ešte len mala chopiť. Protiútok nakoniec vyústil až k vyhláseniu prvej krížovej výpravy v roku 1095.

Nástup Abbásovcov

Za vlády umayyovskej dynastie (661 – 750) dosiahol Kalifát obrovských územných ziskov, no moc samotných Umayyovcov v polovici 8. storočia zoslabla. Kríza sa prejavovala aj v rôznych nepokojoch vo vnútri Kalifátu, pričom udalosti napokon vyústili do pádu dynastie, ktorý v roku 750 zavŕšili Abbásovci. Tí kritizovali morálny úpadok a obviňovali Umayyovcov z toho, že sa viac zaujímajú o pozemské potešenia ako o islam. S týmto by sme iste mohli dať do súvisu známe archeologické nálezy a pozostatky umayyovských palácov v Khirbat al-MafjarQaṣr ‘Amrah, kde boli objavené fresky a mozaiky zobrazujúce pozemské radovánky ako je lov zveri a dokonca obnažené ženy!

S nástupom abbásovskej dynastie sa datuje koniec raného obdobia islamu a s ním tiež koniec veľkého a jednotného Kalifátu. Jedným z prvých krokov novej abbásovskej vlády bolo presunutie hlavného mesta ríše zo Sýrie (Damašek) do Mezopotámie (Bagdad). Z Kalifátu sa tak stala viac ázijská ako stredomorská ríša a jej charakter sa zmenil tiež v otázke vedenia vojny. Zlatý vek umayyovskej expanzie bol preč a noví vládcovia sa viac sústredili na upevnenie aktuálnych dŕžav a riešenie vnútorných problémov, ktorých nebolo práve málo.

Vnútorná kríza Kalifátu a vzostup seldžuckých Turkov

Už pár rokov po abbásovskom prevrate sa celý Kalifát začal postupne rozpadávať na množstvo autonómnych alebo úplne nezávislých území pod správou miestnych dynastií. Takto vznikol samostatný emirát v Córdobe, na území, ktoré moslimovia nazývali al-ʼAndalus (dnešné Španielsko). Vládli tu vyhnaní Umayyovci, ktorí z Córdobskeho emirátu napokon v roku 929 urobili nový konkurenčný kalifát. Dve desaťročia pred tým, v roku 909, vzniká v severnej Afrike ďalší kalifát, tentokrát ale šiítsky. Tunajšia dynastia Fátimovcov s mocenským centrom v Káhire postupne ovládla celú severnú Afriku, Sicíliu a západné časti Arabského polostrova vrátane Mekky.

logos-03-2016-islam-1.jpgMoc abbásovských kalifov postupne slabla aj v samotnom srdci ríše. Skutočný vplyv nadobúdali rôzne miestne (najmä perzské) frakcie. O posledné zvyšky reálnej politickej moci kalifovia prišli v roku 945. Bagdad bol od tejto doby de facto v moci šiítskej dynastie Bújovcov a jediné, čo abbásovským kalifom zostalo, bola vlastne už len náboženská autorita. Do zložitej situácie sa úspešne miešali aj sunnitské turko-perzské kmene zo strednej Ázie, z ktorých si bagdadskí kalifovia často najímali žoldnierov a ktorých vplyv neustále narastal. Z nich vynikali predovšetkým Seldžukovia, ktorí napokon v roku 1055 obsadili samotný Bagdad pod heslom „oslobodenia“ abbásovských kalifov spod (šíitskeho) bújovského zajatia. Netreba iste príliš rozvádzať, že Abbásovci svoju niekdajšiu moc už nikdy nezískali späť.

Seldžuckí Turci vdýchli do islamu novú energiu a túžbu po džiháde. V roku 1071 sultán Alp Arslan na hlavu porazil byzantskú armádu v rozhodujúcej bitke pri Manzikerte a v boji zajal aj samotného basilea (cisára) Romana IV. Diogéna. To vyvolalo v Byzantskej ríši politickú krízu a boj o nástupníctvo, pričom Turci beztrestne plienili prakticky celú Anatóliu (dnes Malá Ázia). Dve desaťročia po tejto katastrofe sa pomery síce upokojili, no kvôli strate Anatólie Byzantínci už neboli schopní postaviť dosť veľkú armádu na efektívny protiúder. V roku 1095 sa vyslanci nového basilea, Alexia Komnéna, zúčastnili koncilu v Piacenze, kde prosili o vojenskú intervenciu zo Západu. Práve volanie Východu o pomoc bolo priamym impulzom k vyhláseniu prvej krížovej výpravy.

Teror na brehoch Európy

Od tejto chvíle svoju pozornosť skúsime upriamiť na Západ. Samostatnou epizódou v európskych dejinách, ktorej by sme sa mali aspoň veľmi stručne venovať, sú dlhodobé nájazdy moslimských pirátov najmä v západnom Stredomorí. Akonáhle moslimovia dobyli severné pobrežie Afriky, začali podnikať námorné výpady. Už v polovici 7. storočia začali pustošiť Sicíliu, ktorá bola pod byzantskou vládou, a neskôr prakticky celé Stredomorie. Arabi mali v tejto dobe jednoznačnú prevahu na mori snáď len s výnimkou východných oblastí, v ktorých operovalo byzantské loďstvo. Niektorí historici súdia, že nebyť vynálezu tzv. gréckeho ohňa, ani byzantská flotila by dlho nedokázala odolávať. Ani grécky oheň iste nezaistil úplnú ochranu ríšskych dŕžav, no na Západe bola situácia úplne iná. V tejto dobe v podstate žiadny zo západných vládcov nedisponoval schopnou vojenskou flotilou.

Arabskí piráti prepadávali hlavne pobrežné sídla, no ani výpady ďalej do vnútrozemia neboli výnimkou. Útoky mali väčšinou charakter nájazdov s cieľom získať korisť a zajatcov, ktorých potom korzári predávali na trhoch s otrokmi. Výnimku tvorí vyššie spomínaná Sicília, ktorú od roku 827 začali nájazdníci systematicky dobývať. Posledná byzantská pevnosť na ostrove padla v roku 902. Súčasne s dobývaním Sicílie moslimovia podnikali výpady do Itálie, kde vzniklo niekoľko malých emirátov. Lúpežné bandy boli schopné operovať prakticky na celom území Apeninského polostrova. V roku 846 dobyli Ostiu v ústí Tiberu a vypálili predmestia samotného Ríma spolu s bazilikami sv. Petra a sv. Pavla, ktoré boli postavené mimo vtedajších mestských hradieb. Niektoré pirátske družiny si dokonca zakladali trvalé oporné body na pobrežiach Francie a Itálie.

Najznámejším hniezdom arabských pirátov v Európe je zrejme Fraxinetum (dnešný La Garde-Freinet v blízkosti Saint Tropez). V dejinách Európy nejde o príliš známu kapitolu, no o to zaujímavejšie je o nej hovoriť. „Pirátska“ základňa bola v tejto oblasti založená snáď už v roku 889 a udržala sa až do roku 973. Podľa toho, čo o tejto pevnosti vieme, sa zdá, že nazývať Fraxinet len „pirátskym hniezdom“ je dosť nepresné. Niektorí historici totiž Fraxinet považujú dokonca za akýsi moslimský štát. Moslimovia z Fraxinetu postupne získali pod svoj vplyv celé Provensálsko a ovládli horské priesmyky v dnešných francúzskych a švajčiarskych Alpách, kde prepadávali pútnikov na ceste do Ríma. Za obeť im padlo tiež viacero kláštorov a sídiel, a to aj za Alpami – v severnej Itálii. Fraxinet bol takmer storočie tŕňom v oku „kresťanskej“ Európy, až dokedy Mauri v horách nezajali toho „nesprávneho“ človeka – opáta Majola z Cluny. Ten bol už mnohými súčasníkmi považovaný za žijúceho svätca. Clunyjskí mnísi svojho opáta zo zajatia síce vykúpili, no celý incident vzbudil toľko odporu voči votrelcom, že v roku 973 zburcoval miestne feudálne autority k tvrdému zásahu. V tejto dobe bol Fraxinet zrejme už vo fáze pozvoľného úpadku a neudržal sa ani do ďalšieho roku. Kopce, kde sa maurská pevnosť nachádzala, sa dodnes nazývajú Massif des Maures.

Reconquista

Slovo reconquista znamená jednoducho „znovudobytie“ a označuje dlhú epochu dejín dnešného Španielska a Portugalska ohraničenú rokmi 718 až 1492. Ja však chcem upozorniť na reconquistu v širšom európskom meradle, ktoré zahŕňa nielen Franciu a Hispániu, ale tiež Itáliu a Sicíliu. Ako ešte uvidíme, v 10. a najmä v 11. storočí začína byť prevaha európskych milites Christi (Kristových bojovníkov) celkom zjavná.

Do roku 750 bola pod vládou islamu väčšina al-'Andalus s výnimkou Astúrie na severe, ktorá bola ohniskom vzdoru už od počiatku moslimskej nadvlády nad polostrovom. Za Pyrenejami sa proti dobyvateľom postavili na účinný odpor Frankovia, čo je dnes symbolizované najmä víťazstvom Karola Martela v bojoch pri Poitiers a Tours v roku 732. Treba však pripomenúť, že skutočnou baštou Európy, ktorá zastavila postup islamu, nebolo bojové pole pri Poitiers, ale Konštantínopol, v tej dobe zrejme najsilnejšie bránené mesto vôbec, o ktoré sa silné arabské armády rozbili do roku 750 už dvakrát. Frankovia síce nemuseli čeliť tak silnému tlaku ako Byzantínci, no po víťazstvách Karola Martela bolo ešte nutné vyhnať arabské posádky, ktoré sa opevnili v niektorých mestách. To sa podarilo do roku 759, kedy padlo Narbonne, posledná arabská posádka v Septimánii (juhozápad dnešného Francúzska). Nebolo to však ani zďaleka poslednýkrát, čo sa noha arabského bojovníka dotkla franskej pôdy.

V boji proti emirátu v Cordóbe pokračoval tiež Karol Veľký, ktorý v roku 778 s vojskom prekročil Pyreneje, no po neúspešnom obliehaní Zaragozy musel ustúpiť späť. Zadný voj Karolovej armády bol pri ústupe prepadnutý, a práve táto udalosť dala vzniknúť zrejme najslávnejšej chanson de geste – Piesni o Rolandovi. V roku 801 už Frankovia slávili úspech. Barcelona padla a Karol Veľký vytvoril za Pyrenejami nárazníkovú zónu známu ako Španielska marka. Všeobecne, franský tlak na Córdobský kalifát významne napomohol miestnym ohniskám odboru a tiež vzniku niektorých nových kresťanských štátov (León, Kastília, Aragon...), ktoré neskôr niesli hlavnú tiaž bojov reconquisty.

logos-03-2016-islam-2.jpgV 11. storočí, len „chvíľu“ pred vyhlásením prvej krížovej výpravy, slávili kresťania v Hispánii prvé významné úspechy. Kalifát v Córdobe neustále politicky oslaboval, až sa v roku 1031 rozpadol na viacero celkom samostatných kniežatstiev. To sa už ale zo severnej Afriky približovala nová hrozba v podobe energickej Almorávidskej dynastie. Nemožno si nevšimnúť, že scenár sa veľmi podobá tomu, ktorý v približne rovnakej dobe postihol abbásovských kalifov v Bagdade. Napriek novej almorávidskej hrozbe kresťania vybojovali niekoľko významných bitiek. V roku 1085 padlo Toledo, významné centrum v samom srdci polostrova a Rodrigo Diaz de Vivar, Maurom známy skôr pod menom El Cid (v preklade: „Pán“), dobyl v roku 1094 Valenciu.

V Itálii boli moslimovia takisto na ústupe. Na severe spojili svoje sily dve v tejto dobe už pomerne mocné námorné republiky, Pisa a Janov. Ich zásluhou boli moslimskí nájazdníci porazení v bojoch o Korziku a Sardíniu a arabská námorná nadvláda nad Stredomorím už prestávala byť tak jednoznačná. Na pevnine sa o úspešný postup zaslúžili predovšetkým Normani (v preklade: „Severania“), potomkovia mužov známych tiež ako Vikingovia, ktorí sužovali Európu nájazdmi v rovnakom čase ako Arabi, no niektorí z nich prijali kresťanstvo a v roku 911 zložili vazalský sľub francúzskemu kráľovi, ktorý im udelil zem ako léno. Táto zem na severe Francúzska sa dodnes nazýva Normandia. Normani boli vynikajúci vojaci a ich prítomnosť v Itálii sa datuje zhruba od konca prvého milénia (999). Do roku 1091 vyhnali Saracénov z južnej Itálie aj z celej Sicílie.

Vidíme teda, že v predvečer vyhlásenia prvej krížovej výpravy začínal európsky Západ víťaziť, a to na všetkých frontoch. Už čoskoro mala byť odvaha európskeho rytierstva dokázaná aj na Východe. O tom však až nabudúce.

________________________________________________________________________________________________

Zlatý vek islamu

Napriek tomu, že politická moc islamu sa v nami skúmanom období skôr oslabovala, na poli vedy a kultúry vidíme nebývalý rozmach. Vláda abbásovských kalifov sa preto nazýva tiež „zlatým vekom“ v dejinách islamu. Práve toto obdobie prinieslo pre islam dôležitý vývoj ideológie a tiež právneho systému, založeného na Koráne a dochovanej tradícii (Sunna). V moslimskom práve šarí’a boli jednoznačne vymedzené pomerne prepracované normy, ktoré sa týkali všetkých aspektov života moslimov i neveriacich, a ktoré nerobili rozdiel len medzi „ľudom knihy“ a pohanmi, ale robili rozdiel tiež medzi neveriacimi žijúcimi pod vládou islamu a tými, ktorí žili mimo ňu. V tomto období sa tiež vytvára zaujímavý koncept rozdelenia sveta na dve základné časti: na tzv. Dar al-islam, teda „dom islamu“ a Dar al-harb, teda „dom vojny“. Dar al-islam je v zásade územie pod priamou kontrolou islamskej vlády a práva šarí’a. Dar al-harb je zvyšok sveta, ktorý je určený k tomu, aby sa skôr alebo neskôr pod túto vládu dostal.

Vidíme teda, že v 8. až 11. storočí islam prechádzal veľmi dôležitým obdobím vo svojich dejinách. Bagdad sa stal centrom učenosti a vzdelanosti a o výnimočnej kultúre, ktorá povstala na opačnom konci islamského sveta, v al-'Andalus, by sme mohli napísať viacero iných článkov. Ide najmä o to, že moslimovia neboli len džihádisti, piráti alebo lúpežníci. Boli to aj básnici, vedci, cestovatelia a obchodníci a aj toto je treba pripomenúť. Európsky kontakt s moslimami, a to sa týka aj vojska, nemusel byť vždy striktne nepriateľský. Napríklad v Itálii si Arabov do svojich armád v prípade potreby najímala aj miestna kresťanská vrchnosť. Karol Veľký viedol vojnu s emirátom v Córdobe, no na druhej strane s abbásovským kalifom, Harunom al-Rašídom, z pochopiteľných dôvodov, udržoval priateľské diplomatické vzťahy (Córdobskí Umayyovci boli spoločným nepriateľom Abbásovcov i Frankov). Z prameňov sa dokonca dozvedáme, že kalif svoj pozitívny postoj voči najmocnejšiemu panovníkovi vtedajšej Európy vyjadril nevšedným darom – poslal mu vzácneho slona.

Je podľa mňa potrebné si uvedomiť, že svet ani v tejto dejinnej epoche nebol tak „čierno-biely“, ako by sa mohlo zdať. Na niektorých miestach a za istých okolností vedeli moslimovia, kresťania a aj židia žiť v relatívnom pokoji. Vedeli spolu obchodovať, posielať si dary a niekedy dokonca aj bok po boku bojovať.

________________________________________________________________________________________________

Literatúra:

ARMSTRONG, Karen: Islam - A Short History. New York 2002.
CARDINI, Franco: Evropa a islám. Praha 2004.
FRYE, Richard N. (ed.): The Cambridge History of Iran. The Period from the Arab Invasion to the Seljuqs. Cambridge 1975.
LEWIS, Bernard: The Muslim Discovery of Europe. New York - London 1982.
MENDEL, Miloš: Džihád. Islámské koncepce šíření víry. Brno 2010.
MENDEL, M. – MÜLLER, Z.: Svět Arabů. Praha 1989.
ROBINSON, Chase F.: The New Cambridge History of Islam. The Formation of the Islamic World Sixth to Eleventh Centuries. Cambridge University Press 2011.
TAUER, Felix: Svět islámu. Jeho dějiny a kultura. Praha 1984.



Súvisiace články

Islam a Európa IV.|Logos 5 / 2016 | Martin Vincurský|Z histórie
Islam a Európa|Logos 2 / 2016 | Martin Vincurský|Z histórie
Islam a Európa III.|Logos 4 / 2016 | Martin Vincurský|Z histórie
Moslimovia prichádzajú ku Kristovi v historických počtoch|Logos 10 / 2010 | Sarah Stegall |Aktuálne
Služba bývalého muslima|Logos 12 / 2015 | Milada Pajerová|Reportáž