A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Islam a Európa III.

Krížové výpravy 1095 – 1291

logos-04-2016-islam-1.jpg

Na dobu krížových výprav je možné nahliadať veľmi rôzne. Môžeme sa s chuťou ponoriť do romantického sveta hlboko veriacich udatných mužov s krížom na hrudi a mečom v ruke, tryskom cválajúcich v ústrety buď slávnemu víťazstvu, alebo dobrej smrti. No na druhej strane je možné vidieť aj bohapustý svet krvi, násilia, chamtivosti a náboženského fanatizmu, ktorý sa neštíti zneužívať náboženské idey ani na presadenie čisto materialistických cieľov. Zložitou otázkou v tomto prípade už len zostáva, ktorý z týchto „svetov“ je z hľadiska dejín pravdivejší alebo lepšie: Koľko pravdy sa dá vytiahnuť z každého z nich? Ľudia sa témou krížových výprav dodnes zaoberajú z historického i duchovného hľadiska, pričom sa pokúšajú buď určitým spôsobom morálne obhájiť, alebo odsúdiť počínanie „kresťanských“ pútnikov, ktorí uverili, že vytiahnuť meč na „bezvercov“ je Božia vôľa.

Samotný pojem „krížová výprava“ je dielom modernej doby. To, čo sa dnes označuje obecne ako krížové výpravy, je v stredoveku značne rozšírený fenomén, ktorý nezahŕňa len vojenské ťaženia do Svätej zeme, ale tiež akcie na Pyrenejskom polostrove, v Pobaltí, ale tiež v samom srdci „kresťanskej“ Európy, kde mohli byť vojenské akcie namierené proti heretikom, akými boli v 15. storočí z pohľadu vtedajšej cirkvi napríklad aj husiti. V tomto článku sa budem venovať len križiackemu hnutiu za oslobodenie Svätej zeme a predovšetkým Jeruzalema medzi rokmi 1096 až 1291.

Napokon treba ešte zdôrazniť, že budem, pochopiteľne, veľmi stručný. Prvým problémom, na ktorý som nutne narazil pri písaní článku, bol fakt, že bolo treba napísať niekoľko normostrán na tému, ktorú iní pojednali napríklad v troch knihách. Mnohé udalosti nebudú vysvetlené tak, ako by si zasluhovali, a musel som byť tiež natoľko bezcitný, že mnoho zaujímavého jednoducho nespomeniem vôbec. Svoju pozornosť upriamim predovšetkým na prvú krížovú výpravu, pričom tie ostatné budú spomenuté len veľmi stručne. Nehovoriac o tom, že krížové výpravy neprišli „len tak“ a hoci som v minulých článkoch písal o expanzii islamu v predošlých storočiach, dejiny ideí ako je „svätá vojna“ v kresťanstve alebo koncept odpustkov či pútí do Jeruzalema, ktoré s krížovými výpravami veľmi úzko súvisia, jednoducho musia na tomto mieste zostať nedoriešené. To, čo ponúkam, je len akýsi náhľad do niečoho, čo je príliš „veľké“ na to, aby sme tomu mohli venovať jeden článok. Pre každého, koho by tento „náčrt“ povzbudil k hlbšiemu štúdiu témy, je k dispozícii základný zoznam literatúry, ktorá ponúka podstatne obsiahlejší výklad.

Výzvy Urbana II. a „výprava chudoby“

„Na základe toho vás zaprisahávam, alebo skôr Pán, ako Kristovi poslovia to rozhláste všade a presviedčajte všetkých ľudí bez ohľadu na postavenie, peších bojovníkov i rytierov, chudobných i bohatých, aby poskytli pomoc týmto kresťanom a vyhnali túto ohavnú rasu [Turkov] zo zeme našich priateľov.“

– Urban II. na koncile v Clermonte (podľa kronikára Fulchera z Chartres)

Ako som pripomenul už v minulom článku, obecne sa tvrdí, že prvá krížová výprava bola odpoveďou na volanie Východu o pomoc v boji proti seldžuckým Turkom predovšetkým po bitke pri Manzikerte (1071). Manzikert sa stal tragickým míľnikom v dejinách Byzantskej ríše. Pre Byzantíncov to bola jedna z najväčších vojenských katastrof a pre Západ to bol signál, že Konštantínopol už nie je schopný plniť úlohu ochrancu „kresťanskej“ Európy. Prvá idea pomoci Východu sa zrodila už v hlave pápeža Gregora VII. niekedy v roku 1074, nepodarilo sa ju však zrealizovať. Konkrétne obrysy ťaženie získalo znovu až za vlády pápeža Urbana II. a byzantského basilea, Alexia Komnéna, o dvadsať rokov neskôr. Práve v marci roku 1095, na koncile v Piacenze, boli prítomní aj byzantskí vyslanci, ktorí prosili Západ o vojenskú pomoc.

logos-04-2016-islam-4.jpgV novembri roku 1095, na cirkevnom koncile v Clermonte, už Urban II. verejne vyzýval k oslobodeniu stratených východných území. Hoci za cieľ výpravy je obecne považovaný Jeruzalem, a to už od samého počiatku, niektorí historici to nepokladajú za tak jednoznačné. Primárnym cieľom prvej krížovej výpravy mohla byť v dobe jej vyhlásenia len pomoc v boji proti Seldžukom v Anatólii. Zdá sa však jasné, že Jeruzalem, ak by aj nebol výslovne uvedený ako cieľ ťaženia v Urbanovej reči, musel byť za konečný cieľ určený už pomerne skoro po koncile.

Idea ozbrojenej púte k Božiemu hrobu sa stretla s nadšením, ktoré zrejme nečakal ani sám Urban. Kronikári opisujú, ako si mnohí prítomní hneď po Urbanovej reči v Clermonte, za pokriku „Boh to chce!“, pripínali na ramená kríže z rozstrihaných odevov a látok, pričom mali v mysli slová Písma z Matúša 16,24. Urban sa neskôr snažil obmedziť alebo zakázať účasť na výprave radovým duchovným, chorým alebo starým, jednoducho všetkým, od ktorých sa neočakávalo, že by mohli držať v ruke meč. Nedokázal však už skrotiť plameň, ktorý zapálil.

Ako je známe, úplne prví, ktorí zareagovali slovom i skutkami na kázanie Urbana II., neboli rytieri, ale rôzni potulní kazatelia, akým bol Peter Pustovník, a ich prostredníctvom masy prostého ľudu. Množstvo mužov aj žien sa pod vplyvom týchto vizionárov vydalo na púť za oslobodením Svätej zeme bez dostatočných zásob, bez reálnej predstavy o ceste a nebezpečenstvách, ktoré ich čakali. Neslávne známou epizódou prvej krížovej výpravy (a nielen tej) bolo prenasledovanie Židov všade tam, kadiaľ tiahli nábožensky zanietené húfy. Púť za vzdialeným nepriateľom totiž bola dlhá a niekomu zrejme napadlo, že „nepriatelia Krista“ predsa nie sú len v Zámorí, ale niektorí žijú aj priamo tam medzi nimi. Jeden z týchto húfov tiahol v máji roku 1096 aj cez Prahu pod vedením istého kňaza Volkmara, kedy došlo, tak ako na mnohých iných miestach, k prenasledovaniu a násilným krstom Židov. Kronikár Kosmas o tom podáva nasledovné svedectvo: „A keďže pre množstvo vojska nemohli všetci [pútnici] tiahnuť zároveň jednou cestou, niektorí z nich, keď tiahli našou zemou, udreli z Božieho dopustenia na Židov, ktorých proti ich vôli krstili a tých, ktorí odmietali, zabíjali. Keď biskup Kosmas videl, že sa tak deje protizákonne, spravodlivou horlivosťou povzbudený sa pokúšal zabrániť tomu, aby Židov násilím krstili. Avšak nadarmo, pretože sa nenašiel nikto, kto by ho v jeho úsilí podporil.“ Je nutné poznamenať, ako je vidno aj na tomto konkrétnom príklade, že oficiálne cirkevné autority proti takémuto počínaniu často protestovali, avšak ich hlas zrejme nikto nepočul.

„Výprava chudoby“ pod vedením Petra Pustovníka a ďalších postupovala pešo cez územia Svätej ríše rímskej a Uhorsko až do Konštantínopolu, pričom niektoré prúdy (vrátane spomínaného Volkmarovho húfu) nedošli ani na územie Byzancie. Pútnici totiž po ceste rabovali a okrádali nielen Židov, kvôli čomu sa viackrát stretli v boji s miestnymi autoritami. To sa stalo pre mnohých účastníkov ťaženia osudným. Keď konečne zostávajúca časť pútnikov dorazila do Konštantínopolu, Alexios Komnénos bol iste značne sklamaný, pretože keď prosil o pomoc, očakával skôr kvalitne vyzbrojenú armádu a nie zúbožené davy ľudu, ktoré zrejme nemali ani na zásoby, nieto ešte na zbrane. Byzantíncom bolo jasné, že títo ľudia nemajú žiadnu šancu proti seldžuckej armáde, no pôsobili príliš veľa problémov, než aby ich nechali pred hradbami Konštantínopolu príliš dlho. Čo najskôr boli teda všetci pútnici prepravení na pôdu Malej Ázie, kde sa s nadšením vydali rabovať turecké územia. Pri prvom strete s tureckým jazdectvom bola výprava chudoby rozprášená. Tí, čo prežili, sa vrátili do Konštantínopolu a neskôr sa pripojili k hlavným križiackym silám.

Prvá krížová výprava (1096 – 1099)

„Čo sa tam stalo? Ak by som povedal pravdu, prevýšila by vašu schopnosť viery. Postačí teda povedať toľko, že v Šalamúnovom chráme sa muži brodili v krvi po kolená a uzdy svojich koní.“

– kronikár Raimond z Aguilers o dobytí Jeruzalema (množstvo krvi má byť analógiou k Zjaveniu Jána 14,20)

Skutočnú krížovú výpravu tvorilo niekoľko armád vedených významnými európskymi šľachticmi tej doby. Z nich vynikali predovšetkým gróf Raimond zo Saint Gilles a biskup Adhémar z Le Puy, ktorí viedli veľké, dobre vyzbrojené a skúsené vojsko predovšetkým z juhofrancúzskych oblastí. Biskup Adhémar navyše plnil funkciu pápežského legáta a mal teda, aspoň teoreticky, najvyššiu autoritu spomedzi všetkých vodcov ťaženia. Ďalšie kontingenty viedli Hugo z Vermandois, Robert Normandský, Robert Flámsky, Štefan z Blois, Godefroi z Bouillonu a z južnej Itálie Bohemund z Tarentu a jeho synovec Tankred z Hauteville. Do Konštantínopolu križiaci cestovali rôznymi cestami, pričom posledný kontingent dorazil k jeho hradbám niekedy na jar roku 1097. Od samého počiatku prakticky počas celého trvania križiackych výprav sa prejavovali rozpory medzi križiakmi a Byzantíncami. Svoju rolu v tom hrali dlhodobo pokazené vzťahy medzi Východom a Západom (roku 1054 došlo k rozkolu), nedávne vojenské konflikty s Normanmi v Itálii a na Balkáne a tiež mnohé vtedajšie nepochopenia a nepríjemné incidenty. Je potrebné dodať, že isté rozpory a ťahanice sa prejavovali tiež medzi samotnými vodcami križiackej výpravy, ktorých často poháňali veľmi rozdielne motívy.

Alexios Komnénos donútil takmer všetkých vodcov výpravy (niektorých bez problémov, iných s nátlakom) zložiť prísahu, podľa ktorej ho museli rešpektovať ako svojho pána a všetky v minulosti stratené byzantské územia, ktoré by boli po ceste dobyté, mali byť navrátené späť pod byzantskú správu. Jediný, kto sa za žiadnu cenu nechcel prísahe podrobiť, bol Raimond zo Saint Gilles, ktorý tvrdil, že prišiel hlavne, aby plnil Božiu vôľu. Nakoniec mu bola predložená značne pozmenená forma prísahy, ktorá mu vyhovovala natoľko, že s ňou súhlasil (zaviazal sa rešpektovať osobu i majetok Alexia Komnéna).

Celá križiacka armáda sa v priebehu jari a začiatkom leta roku 1097 preplavila cez Bospor, dobyla silne opevnenú Nikáju a 1. júla sa stretla s Turkami v bitke pri Dorylaeu v srdci Anatólie. Po skúsenosti s húfmi Petra Pustovníka Turci nebrali nové križiacke vojsko príliš vážne. Tentokrát však narazili na organizované oddiely európskych rytierov a boli prekvapení. Po víťaznej bitke pri Dorylaeu sa Frankom (dobové pomenovanie pre križiakov) otvorila cesta skrz Anatóliu. Počas cesty sa od hlavného vojska odtrhol Balduin z Boulogne, brat Godefroia z Bouillonu, dobyl Edessu ďalej na východe a založil tam prvý križiacky štát známy ako Edesské grófstvo (prísahu zloženú Alexiovi Komnénovi ignoroval).

logos-04-2016-islam-3.jpgK ďalšiemu celkom zásadnému stretu medzi Turkami a križiackym vojskom došlo pri Antiochii, ktorá Frankom odolávala osem mesiacov (od 21. októbra 1097). Až 3. júna 1098 sa podarilo obsadiť mesto s výnimkou citadely, kam sa stiahli posledné zvyšky tureckých obrancov. Už počas obliehania mesta križiaci úspešne odrazili pomocné vojská z Damašku a Aleppa. Napokon na pomoc Antiochii vytiahli aj Seldžukovia z Mosulu, ktorí od 7. júna začali pre zmenu obliehať križiakov. Franské vojsko trpelo veľkým nedostatkom zásob a medzi vojakmi začala prevládať porazenecká nálada. Situáciu zmenilo až objavenie významnej relikvie – kopije, ktorou mal byť prebodnutý Kristus na kríži. Stalo sa tak na základe videnia istého kňaza, ktorý údajne od sv. Ondreja vedel, že kopija sa nachádza v miestnej Katedrále svätého Petra. Relikvia, dnes považovaná jednoznačne za falošnú, bola na mieste skutočne objavená. Napriek tomu, že mnohí, vrátane biskupa Adhémara, boli voči nálezu „svätej kopije“ značne skeptickí (Adhémar vedel, že podobná kopija je uchovávaná aj v Konštantínopole), bolo rozhodnuté, že sa vojsko pokúsi prelomiť obliehanie a porazí seldžuckú armádu pred hradbami mesta. Pred samotným útokom, ktorý bol určený na pondelok 28. júna, bol stanovený 5-dňový pôst. V deň útoku vojsko vypochodovalo pred hradby s Raimondom nesúcim kopiju na čele a Turkov rozprášilo.

Po takmer až zázračnom víťazstve pri Antiochii boli križiaci znovu plní odhodlania vyraziť na pochod, no zároveň ich zasiahla nepríjemná rana. V dôsledku vypuknutej epidémie skonal biskup Adhémar z Le Puy. Okrem toho musel byť vyriešený vážny spor o to, komu vlastne bude Antiochia patriť, pričom na Alexia Komnéna sa, prirodzene, príliš nemyslelo. Vládu nad mestom si nakoniec presadil Bohemund Tarentský a vrchným veliteľom bol zvolený gróf Raimond, ktorý 13. januára 1099 vyviedol križiacke vojsko z Antiochie bosý a v rúchu pútnika. Medzi Antiochiou a Jeruzalemom už križiaci nenarazili na žiadny vážnejší odpor, hoci cesta nebola úplne ľahká. Svoj vytúžený cieľ konečne uvideli 7. júna.

Podobne ako pri Antiochii križiaci mesto obľahli, pričom však pravdepodobne kvôli nedostatku vody a zásob trpeli viac ako samotní obrancovia. Fátimovský guvernér sa na obliehanie pripravil, ako len vedel, a ešte pred príchodom Frankov nechal znehodnotiť všetky zdroje vody v okolí a vykázal z mesta všetkých kresťanov. Križiacke vojsko okrem toho nebolo dosť početné, aby dokázalo Jeruzalem úplne obkľúčiť a izolovať. Bolo teda treba obranu mesta zdolať hrubou silou. Frankovia sa sústredili na stavbu obliehacích veží a rebríkov, pričom drevo muselo byť získavané až zo Samárie a neskôr z rozobratých lodí janovskej flotily, ktorá obliehateľov prišla podporiť. Priamy útok na hradby 13. júna bol odrazený. Navyše sa k Frankom doniesli správy, že na pomoc Jeruzalemu bola vyslaná silná armáda z fátimovského Egypta (mesto patrilo ešte do roku 1098 Seldžukom, ktorí ho vtedy stratili v prospech Fátimovského kalifátu). Bolo jasné, že mestské hradby musia byť zakrátko dobyté, najmä ešte pred tým, než stihnú doraziť egyptské posily. Práve v tejto chvíli mal istý Peter Desiderius údajne videnie, podľa ktorého malo mesto padnúť do deviatich dní. Križiaci zahájili pôst a 8. júla uskutočnili slávnostnú procesiu okolo hradieb (analógia k biblickému príbehu o páde Jericha). Ďalší útok bol zahájený 14. júla, po dokončení troch obliehacích veží. Keď sa 15. júla jedna z nich dostala až k hradbám, obrana mesta sa zrútila. To, čo sa dialo potom, je predmetom diskusií ešte dnes. Križiacke i arabské zdroje sa zhodujú v tom, že došlo k ohromnému masakru, pričom križiaci páchali nepredstaviteľné zverstvá. Veliteľ posádky a jeho stráž boli jediní moslimovia, ktorí obliehanie prežili. Keď padla obrana hradieb, stiahli sa do pevnosti zvanej Dávidova veža, kde sa výmenou za sľub bezpečného odchodu napokon vzdali.

Po dobytí Jeruzalema zostávalo už len odraziť postupujúcu fátimovskú armádu z Egypta. Križiacke vojsko vypochodovalo Fátimovcom naproti smerom k Askalonu. Pri Askalone našli Frankovia fátimovskú armádu utáborenú a úplne prekvapenú. Tvrdý útok rozprášil nepripravených Arabov po okolí.

Následkom prvej krížovej výpravy vzniklo na Blízkom východe niekoľko križiackych panstiev. Spomínané Edesské grófstvo (1098-1149), Antiochijské kniežatstvo (1098-1268), Jeruzalemské kráľovstvo (1099-1291) a Tripolské grófstvo (1104-1289). Prvým vládcom v Jeruzaleme sa stal Godefroi z Bouillonu, ktorý sa počas útoku na mesto dostal na hradby medzi prvými. Odmietol však titul kráľa so slovami, že „nebude nosiť korunu zo zlata v meste, kde jeho Spasiteľ nosil korunu z tŕnia“. Godefroi zomrel (asi na chorobu) už v roku 1100 a jeho nástupcom sa stal jeho vlastný brat, Balduin z Boulogne (gróf z Edessy), ktorý sa stal prvým kráľom Jeruzalemského kráľovstva. V období po dobytí Jeruzalema vznikajú tiež mníšske rytierske rády (johaniti, templári...), ktoré budú v neskorších obdobiach tvoriť elitu armád pôsobiacich vo Svätej zemi.

Druhá krížová výprava (1147 – 1149)

Rytieri, zvážte, vy kto ste pre svoje schopnosti v boji velebení, svoje telá darovať Tomu, ktorý bol za vás na kríž pribitý. Každý, kto tiahne s kráľom Ľudovítom, nemusí sa báť pekla, jeho duša pôjde do neba, s anjelmi nášho Pána.“

pieseň Chevalier mult estez guariz

Druhá krížová výprava bola vyhlásená po tom, čo v roku 1145 Imad ad-Din Zengi (1085-1146) dobyl späť Edessu. Zúčastnili sa jej najmocnejší muži vtedajšej Európy s veľkými armádami: nemecký kráľ Konrád III. a francúzsky kráľ Ľudovít VII. Zaujímavosťou je, že spolu s Konrádom tiahol do Svätej zeme aj český knieža Vladislav II. Napriek slávnemu začiatku výprava skončila úplným fiaskom. Nemecké vojsko bolo rozprášené ešte v Anatólii a mnoho križiakov (zrejme aj knieža Vladislav) v tomto momente považovalo výpravu za stratenú a otočili sa na spiatočnú cestu. Zvyšky križiackych vojsk pod vedením oboch kráľov sa síce ešte dokázali dostať až do Jeruzalema, no ich ďalšie akcie neboli o nič slávnejšie. Križiacka armáda, alebo skôr to, čo z nej zostalo, teda vôbec nepostupovala na Edessu, ale rozhodla sa podporiť svojich súvercov priamo v Palestíne. Poslednou veľkou bojovou akciou výpravy bolo katastrofálne obliehanie Damašku.

Tretia krížová výprava (1189 – 1192)

„Boh sa zmiluj nad al-Malikom an-Násirom Saláhuddínom a posväť jeho ducha! Veď od dôb prorokových druhov – nech v nich Boh nájde zaľúbenie! – nebol islam posilnený mužom jemu podobným.“

– Gamal ad-Din ibn Wasil o Saladínovi

Úspech prvej výpravy je možné do značnej miery pripísať rozdrobenosti a celkovej nejednotnosti arabskej moci v celej oblasti Blízkeho východu. Situácia sa však čoskoro začala meniť. Imad ad-Din Zengi zjednotil pod svojou vládou Mosul i Aleppo a v roku 1144 porazil križiakov v Edesse, čím sa datuje začiatok džihádu proti križiackej prítomnosti na Blízkom východe. Zengiho syn, Nur ad-Din (1118-1174) zjednotil v boji proti Frankom prakticky celú Sýriu a dobyl rozsiahle územia na úkor Antiochijského kniežatstva. Jeho vládu však napokon zatienil niekto ešte väčší – muž menom Salah ad-Din, u nás známy ako Saladín. Pod jeho vládou došlo k spojeniu Sýrie i Egypta, dvoch mocností, ktoré do tej doby bojovali medzi sebou. Križiacke štáty boli zrazu obklopené zjednotenou mocou islamu pripraveného na protiúder. A ten čoskoro prišiel.

logos-04-2016-islam-2.jpgSaladín porazil v roku 1187 celé jeruzalemské vojsko v bitke pri Hattíne, čím mu bolo prakticky celé kráľovstvo vydané na milosť a nemilosť. Ešte v tom istom roku zaútočil na samotný Jeruzalem, bránený len slabou posádkou. Obranu viedol Balian z Ibelinu, ktorý sa snažil so Saladínom vyjednať podmienky kapitulácie. Napriek slabej posádke mesta neboli moslimovia schopní preraziť cestu skrz hradby a utrpeli ťažké straty. Saladín aj napriek tomu odmietal vyjednávať. Moslimovia na masaker z roku 1099 nezabudli a dychtili po pomste. Saladín svoje stanovisko prehodnotil, až keď mu Balian oznámil, že pokiaľ pre nich už neexistuje nádej, radšej zničia celé mesto vrátane jeho „svätých miest“, povraždia všetkých moslimských otrokov a zničia všetko bohatstvo, ktoré v meste je. Za tejto situácie Saladín súhlasil s kapituláciou a dovolil slobodne odísť každej živej duši, ktorá za seba zaplatila výkupné. Tí, čo nezaplatili, boli predaní do otroctva.

Porážka pri Hattíne a pád Jeruzalema logicky vyústili k vyhláseniu ďalšej krížovej výpravy. Tá začína roku 1189 pod vedením troch významných panovníkov: Richarda I. Anglického (známeho tiež ako „Levie srdce“), francúzskeho kráľa Filipa II. Augusta a cisára Svätej ríše rímskej Fridricha Barbarossu. Z nich sa najčastejšie hovorí o Richardovi „Levie srdce“, ktorý porazil Saladína v bitke pri Arsúfe a dokázal zaistiť vládu nad značnou časťou predošlých latinských dŕžav vo Svätej zemi – Jeruzalem sa mu však dobyť nepodarilo. So Saladínom sa napokon dohodol na podmienkach prímeria.

Ďalšie krížové výpravy

Najčastejšie sa uvádza, že krížových výprav (do Svätej zeme) bolo deväť. K tomu je však treba pripočítať veľké množstvo ďalších vojenských akcií, ktoré prebiehali neustále počas celých dejín križiackej prítomnosti na Blízkom východe. Existujú tiež výpravy, ktoré sa medzi spomínaných deväť z rôznych dôvodov nepočítajú. Najbizarnejším príkladom je krížová výprava detí (1212), ktorá sa uskutočnila na základe vízií akéhosi chlapca. Ten viedol tisícky detí do Svätej zeme s cieľom nenásilne konvertovať moslimov a získať Jeruzalem. „Výprava“ skončila ešte na brehoch Európy, kde boli bezbranné deti predané do otroctva majiteľmi lodí, ktorí im sľúbili, že ich odvezú do Jeruzalema.

Nanešťastie nemáme priestor venovať sa osudom ďalších križiakov, no nasledujúce križiacke výpravy boli v zásade neúspešné. Počas štvrtej križiackej výpravy tak vzrástla nevraživosť voči Byzantíncom, že križiaci namiesto dobytia Jeruzalema dobyli a vypálili samotný Konštantínopol. Ďalšie výpravy priamo zasiahli Tunis alebo Egypt, no definitívny pád Jeruzalemského kráľovstva a ostatných križiackych dŕžav už nedokázali nijako zvrátiť. Koniec križiackeho hnutia za dobytie Jeruzalema a Svätej zeme sa datuje k roku 1291, kedy padla Akra, posledná franská pevnosť v Zámorí.

Na záver

Hodnotiť križiacke hnutie nie je jednoduché. Z dlhodobého strategického hľadiska bolo iste neúspešné, pretože všetky získané dŕžavy križiaci napokon stratili. Z morálneho hľadiska išlo, ako sa často uvádza, o odsúdeniahodný počin (bola to predsa vojna). Steven Runciman svoju trilógiu o dejinách križiackych výprav ukončil slovami: „Vyššie ideály boli pošpinené krutosťou a chamtivosťou. Odvaha a vytrvalosť slepým pokrytectvom; a svätá vojna sama nebola ničím iným než dlhým aktom netolerancie v mene Božom, čo je hriechom proti Svätému Duchu.“ Ak si však položíme otázku, čo by bolo, keby Európa nevzala do rúk meč a nezačala sa brániť proti násilnej expanzii islamu, celé hodnotenie sa skomplikuje.

____________________________________________________________________________________________

Obliehanie Jeruzalema

Obliehaniu Jeruzalema roku 1099 a 1187 by som chcel venovať ešte pár slov. Hrozné zverstvá križiakov z roku 1099 sú často kladené do ostrého kontrastu so Saladínovým milosrdenstvom preukázaným takmer o sto rokov neskôr. Výsledkom tohto kontrastu je, že križiaci sú vyslovene „démonizovaní“ a Saladín pôsobí takmer ako „svätec“. Podľa mňa je tento pohľad trochu skreslený. Iste, zverstvá, ktoré boli napáchané v roku 1099, sú z dnešného pohľadu nepredstaviteľné, no je treba si uvedomiť, že v tej dobe to nebolo tak výnimočné, ako sa to často prezentuje (a to ani vo svete moslimov). Obliehanie v roku 1099 rovnako ako obliehanie v roku 1187 prebehli v súlade s obecnými vojenskými pravidlami tej doby. V prípade, že bolo mesto dobyté hrubou silou, nemalo nárok na zľutovanie a obyvateľstvo i všetok majetok boli ponechané na milosť a nemilosť dobyvateľom. V prípade, že došlo k  dohode, obe strany boli nútené dodržať podmienky kapitulácie, pričom iste dosť záležalo na povahe a čestnosti konkrétnych veliteľov. Keď sa na problém dívame z tohto uhla pohľadu, zdá sa, že správanie križiakov a neskôr i Saladína sa príliš nevymykalo zo zvyklostí doby, v ktorej žili.

____________________________________________________________________________________________

Pramene dostupné v češtine

Anna Komnéna: Paměti byzantské princezny. Praha 1996.
Fulcher ze Chartres: Historie Jerusalémská. Praha 1920.
Gabrieli Francesco: Křížové výpravy očima arabských kronikářů. Praha 2010.
Hrochová Věra: Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha 1982.
Jean de Joinville: Paměti křižákovy. Praha 1965.
Soukup, Pavel: Třetí křížová výprava dle kronikáře Ansberta. Příbram 2003.
Usáma Ibn Munkiz: Kniha zkušeností arabského bojovníka s křižáky. Praha 2009.

Literatúra

BRIDGE, Anthony: Křížové výpravy. Praha 2013.
HROCHOVÁ, Věra – HROCH, Miroslav: Křižáci ve Svaté zemi. Praha 1996.
MAYER, Hans Eberhard: Dějiny křížových výprav. Praha 2013.
RILEY-SMITH, Jonathan: What Were the Crusades? San Francisco 2009.
RILEY-SMITH, Jonathan: The First Crusade and the Idea of Crusading. London 2003.
RUNCIMAN, Steven: A History of The Crusades (I, II, III). Cambridge 1987.
TYERMAN: Svaté války. Praha 2012.



Súvisiace články

Islam a Európa IV.|Logos 5 / 2016 | Martin Vincurský|Z histórie
Islam a Európa|Logos 2 / 2016 | Martin Vincurský|Z histórie
Islam a Európa II.|Logos 3 / 2016 | Martin Vincurský|Z histórie
Vyvrcholenie dejín ľudstva III.|Logos 5 / 2016 | Martin Meliško |Rozhovor
Duchovní dary III.|Logos 10 / 2011 | Daniel Šobr |Vyučovanie