Islam a Európa IV.

Štvrtý a zároveň posledný diel zo série „Islam a Európa“ je venovaný vzostupu a pádu jednej z najmocnejších ríš, aké islam (i celý svet) videl. Bude znovu platiť to, čo som už niekoľkokrát zopakoval v minulých článkoch. Pojednanie, ktoré predkladám, je nanajvýš tak slabým referátom, do ktorého nebolo možné zahrnúť všetko. Miestami som vo výklade preskočil aj celé storočie, len aby som zachoval jednoduchosť a určený rozsah. Napriek tomu verím, že uvedené informácie budú prínosom a obohatením. Mimoriadne zaujímavá je už len skutočnosť, že pol druha storočia v období osmanskej expanzie prechádzala hranica medzi „domom islamu“ (Dar al-islam) a „domom vojny“ (Dar al-harb) priamo cez územie dnešného Slovenska.

Nový nepriateľ

Vláda stredovekého seldžuckého sultanátu Rúm (t. j. Rím) nad Anatóliou bola križiackymi výpravami do istej miery otrasená, no nebola ani zďaleka porazená. Byzantské vojská o svoje niekdajšie dŕžavy neustále zvádzali ďalšie boje, ktoré si vyberali vysokú daň na materiálnych i ľudských zdrojoch. Približne v dobe, keď križiacke štáty čelili Saladínovi, bola veľká byzantská armáda na hlavu porazená pri Myriokefalone (v r. 1178). Skutočná katastrofa však mala ešte len prísť, a nemali ju spôsobiť Turci. V roku 1204 dobyli a vypálili Konštantínopol vojská štvrtej krížovej výpravy. Križiaci následne na pôvodnom byzantskom území, v Grécku a na ostrovoch v Egejskom mori založili niekoľko nezávislých panstiev, predovšetkým nové Latinské cisárstvo v Konštantínopole. Byzantská ríša tento tvrdý úder prežila. Rozložila sa síce na Epeirský despotát a cisárstva v Trapezunte a Nikáji, no v roku 1261 sa Byzantíncom z Nikáje podarilo získať Konštantínopol späť. Zmrzačená ríša sa napriek tomu už nikdy nedokázala vztýčiť vo svojej niekdajšej sláve.

Rúmsky (Rímsky) sultanát založený Seldžukmi už v roku 1077, ktorého pomenovanie je priamo odvodené od ríše, na úkor ktorej zabral svoje územia (stredoveká Byzantská ríša priamo nadväzovala na starovekú Východorímsku ríšu – preto sa aj samotní Byzantínci považovali za Rimanov), bol úhlavným nepriateľom Byzancie od svojho vzniku až do počiatku 14. storočia, kedy ho rozvrátili Mongoli. V čase pozvoľného úpadku sultánskej moci získavali stále väčší vplyv miestni vodcovia v rôznych častiach tureckej Anatólie, až sa napokon celý sultanát rozpadol na menšie samostatné územia – beyliky. Jednému z týchto beylikov vládol od roku 1299 Osman I., od ktorého bude v nasledujúcich storočiach odvodzovať svoje pomenovanie nová dynastia sultánov a tiež celá ríša. Osmani energicky expandovali na úkor susedných tureckých panstiev a, samozrejme, na úkor oslabenej Byzancie. V roku 1354 dobyli polostrov Gallipoli na európskej strane Dardanelskej úžiny, odkiaľ zahájili inváziu na Balkán. Byzantská moc, alebo presnejšie jej zvyšky, tureckú expanziu do vnútrozemia Európy nedokázala nijako zastaviť. Zakrátko padla Trákia, nasledovala Macedónia a ďalšie územia. Odpor balkánskych národov, najmä Bulharov a Srbov, Turkov síce spomalil, no nemohol ich zastaviť. V roku 1389 došlo ku kľúčovej bitke na Kosovom poli, kde sa navzájom zmasakrovali srbské a turecké vojská, pričom o život prišli panovníci na oboch stranách (sultán Murad I. a knieža Lazar Hrebaljanović). Turci však boli na rozdiel od Srbov schopní svoje straty pomerne rýchlo nahradiť, čo v konečnom dôsledku znamenalo značné posilnenie ich pozícií na Balkáne.

Hrozba tureckej expanzie vyvolávala veľké obavy aj na Západe, kde mnohí vládcovia pomýšľali na organizáciu veľkej krížovej výpravy na Balkán. Tá sa uskutočnila v roku 1396 pod vedením uhorského kráľa Žigmunda Luxemburského. Pod jeho štandardou sa zhromažďovali dobrovoľníci z celej Európy, aby mohli spoločne vyraziť proti „úhlavnému nepriateľovi všetkého kresťanstva“. S Turkami sa križiaci stretli na Dunaji pri pevnosti Nikopolis, ktorú začali obliehať. V následnej bitke bolo však križiacke vojsko rozprášené armádou sultána Bayezida. Tí, čo nepadli v boji, boli zajatí a len málo z nich, vrátane kráľa Žigmunda, dokázalo uniknúť. Turci po bitke popravili stovky, možno až tisíce zajatých križiakov (odhadované čísla sa pohybujú od 300 do 3000).

Protiturecká obrana nabrala nový dych, až keď sa na scéne objavil uhorský vojvodca János (Ján) Hunyadi. V Uhorskom kráľovstve patril k najmocnejším šľachticom a všetky prostriedky, ktorými disponoval, využíval na budovanie schopnej armády a vedenie protitureckých výprav. Len v rokoch 1441 až 1442 porazil Turkov trikrát a v rokoch 1443 a 1444 sa zúčastnil dvoch krížových výprav s poľským a uhorským kráľom Vladislavom III. Prvé ťaženie bolo úspešné – križiakom sa podarilo obsadiť Niš a Sofiu. Druhá výprava však skončila ďalšou katastrofou – bitkou pri Varne, kde padol aj samotný kráľ Vladislav.

Pád Byzancie

Byzancia bola v tejto dobe de facto tureckým vazalom a pozostávala už len z niekoľkých teritórií (okolo Konštantínopolu, Solúna a na Peloponéze). Vzťahy medzi oboma ríšami však boli nanajvýš napäté. V roku 1422 podnikli Turci neúspešný útok na samotný Konštantínopol. Pád cisárskeho mesta bol však už len otázkou času. Mesto napokon zostalo opustené, dookola obklopené tureckými dŕžavami a bez nádeje na pomoc. Posledný útok na Konštantínopol sa uskutočnil na jar v roku 1453 za vlády sultána Mehmeda II. Turci obľahli mesto s mocnou armádou a veľkým počtom kanónov vrátane zbraní priam „obrovského“ kalibru nazývaných tiež „veľké bombardy“. Hoci Konštantínopol je často označovaný ako najlepšie bránené mesto tej doby, jeho hradby, nech boli akokoľvek impozantné, nedokázali takejto sile dlho vzdorovať. O mesto sa bojovalo mimoriadne tvrdo a to na mori, na zemi, dokonca i pod zemou. Prvé pokusy o zdolanie hradieb si na strane útočníkov vyžiadali obrovské straty, preto Turci pristúpili na trochu inú taktiku. Vojenskí inžinieri začali kopať tunely v snahe podmínovať a zboriť mestské hradby. Proti takémuto útoku sa Byzantínci mohli brániť len jediným spôsobom – začali kopať vlastné tunely, pričom sa snažili tureckých kopáčov pod zemou lokalizovať a zlikvidovať. Podarilo sa im dokonca zajať dvoch tureckých dôstojníkov, z ktorých dostali informácie o umiestnení všetkých tureckých tunelov. Tým boli, pochopiteľne, tieto podzemné chodby odsúdené na zničenie.

Mehmed napriek tomu pripravoval svoje vojsko na zdrvujúci a konečný úder. Finálny útok na mesto začal po polnoci 29. mája. Odhaduje sa, že Turci spočiatku utrpeli ohromné straty, no napokon dokázali byzantskú obranu prelomiť. Podarilo sa im obsadiť niektoré úseky hradieb, čo malo za následok hromadný ústup obrancov. Konštantín IX., posledný basileus (cisár) Byzantskej ríše, údajne zahynul, keď viedol posledný útok proti Turkom valiacim sa do mesta. Žiadny spoľahlivý zdroj o jeho smrti neexistuje, podľa niektorých údajov roztrhol a zahodil svoj cisársky odev, aby sa následne vrhol do boja ako jeden z radových vojakov. Posledné zvyšky účinnej obrany padli a boj bol stratený. Civilné obyvateľstvo sa nahrnulo do Chrámu Božej Múdrosti (Hagia Sofia), kde hľadali nadprirodzenú pomoc. Veľké množstvo ľudí bolo predaných do otroctva a tisícky ďalších našlo v uliciach mesta svoju smrť. Mehmed, príznačne nazývaný tiež „el-Fatih“ (Dobyvateľ), učinil z Konštantínopolu hlavné mesto svojej ríše a premenoval ho na Istanbul. Bolo to teda až 29. mája 1453, kedy padlo posledné mesto Rimanov.

Moháčska katastrofa

Po rozvrátení Byzancie viedli Turci ďalšie úspešné boje na Balkáne, v Malej Ázii, na Kryme a tiež na východnej hranici ríše. Za vlády Selima I. bolo po krátkej vojne v rokoch 1516 až 1517 anektované celé územie Mameluckého sultanátu s centrom v Egypte (Mamelucký sultanát priamo nadväzoval na ríšu vybudovanú Saladínom). To znamenalo kontrolu nad Sýriou, Libanonom, Palestínou, Jordánskom, celým Egyptom a pobrežím Červeného mora, vrátane území na Arabskom polostrove, kde ležala Mekka. Selim I., nazývaný tiež „Hrozný“, sa tak stal najmocnejším vládcom moslimského sveta a získal dokonca titul kalifa.

Netrvalo dlho a turecká pozornosť sa znovu upria­mila na Uhorsko. Nový sultán, Süleyman I., inicioval bojové akcie na uhorských hraniciach od počiatku svojej vlády v 20. rokoch 16. storočia, kedy okrem iného dobyl aj Belehrad, no stále ho zdržovali niektoré ďalšie akcie v iných oblastiach ríše. Spomeňme aspoň, že v roku 1522 padol do tureckých rúk Rodos, mocná pevnosť johanitov vo východnom Stredomorí. Rytieri sa následne po dobytí ostrova stiahli na Maltu.

Veľké turecké ťaženie do Európy, ktorému velil samotný sultán, pripadlo na rok 1526. Mladý uhorský kráľ Ľudovít II. Jagelovský zmobilizoval tak veľké vojsko, ako sa vo vtedajšej časovej tiesni dalo a vydal sa Turkom naproti smerom k Moháču, kde došlo k stretu. Asi po troch hodinách tvrdého boja bola uhorská armáda obkľúčená a rozprášená. Iba dvadsaťročný kráľ Ľudovít sa utopil v bažinách, keď sa pokúšal utiecť. V boji padlo okrem kráľa tiež množstvo významných šľachticov a cirkevných prelátov. Je známe, že Süleyman spočiatku nemohol uveriť, že práve porazil hlavné vojsko Uhorského kráľovstva. Domnieval sa, že išlo len o predvoj a hlavná armáda na bojisko ešte len príde. Preto Turci po niekoľko ďalších dní opatrne čakali pri Moháči, kým začali znova postupovať. Uhorská armáda zničená v bitke čítala približne 25 000 mužov, pričom je pravdou, že nebola tak veľká, ako teoreticky mohla byť. Veľkým vojskom disponoval najmä sedmohradský knieža Ján Zápoľský, ktorý nestihol prísť včas a podobne ako ďalšie oddiely z Čiech sa nestačili zapojiť do bitky.

Vrchol osmanskej moci

Dôsledkom „Moháčskej katastrofy“, ako sa bitka zvykne označovať, bol zánik jagelovskej kráľovskej dynastie v Uhorsku (k moci sa dostávajú Habsburgovci) a strata rozsiahlych území až po hranice dnešného Slovenska. Uhorské kráľovstvo sa rozdelilo na tri časti. Západnému a Hornému Uhorsku (dnes Slovensko) vládol Ferdinand I. Habsburský, Sedmohradsku Ján Zápoľský a zvyšok bol pod kontrolou Osmanskej ríše. V roku 1529 Turci postúpili až k Viedni a začali ju obliehať. Dobyť mesto sa im nepodarilo, no ich mocenská pozícia nijak zásadne neutrpela. V skutočnosti je možné obecne o dobe vlády sultána Süleymana I. hovoriť ako o vrchole osmanskej moci, a to nielen vojenskej. Veľmi sa pozdvihla tiež osmanská kultúra a umenie. V ríši vyrástlo množstvo nákladných a architektonicky pozoruhodných stavieb. Na svojom území, teda na území pod priamou vládou islamu (Dar al-islam), Turci dokonca tolerovali kresťanov i židov, hoci každý, kto nebol moslim, musel platiť špeciálnu daň a vzťahovali sa naňho špeciálne zákony (a obmedzenia). Elita armády, známe oddiely janičiarov, boli zložené z kresťanských odvedencov, ktorí boli systematicky prevychovávaní a donútení ku konverzii na islam. Výsledkom boli dobre vycvičené a disciplinované vojenské jednotky ochotné splniť takmer každý rozkaz.

Osmanská ríša bola v tejto dobe tiež veľmocou číslo jeden vo vodách Stredozemného mora. Znovu môžeme hovoriť o zlatom veku moslimského pirátstva, podobne ako tomu bolo v ranom stredoveku. Flotila Svätej ligy (koalícia viacerých krajín sprostredkovaná pápežom) však dokázala, že moslimské loďstvo nie je neporaziteľné, keď v roku 1571 zvíťazila nad Turkami vo veľkej námornej bitke pri Lepante. Získanie námornej hegemónie Západu však bolo ešte v nedohľadne.

Turci konečne na ústupe

Po smrti sultána Süleymana dochádza k pozvoľnému úpadku osmanskej moci. Sultáni, ktorí vládli v nasledujúcich obdobiach, boli skôr slabí a často ovládaní vládnou elitou v Istanbule. Vojensky boli však Turci na ústupe až po druhom neúspešnom obliehaní Viedne v roku 1683, kde boli porazení najmä zásluhou poľského kráľa Jána III. Sobieskeho a jeho „okrídlených“ husárov. V ďalších bojoch sa mimoriadne vyznamenal predovšetkým Eugen Savojský, pôvodom francúzsky generál v službách Habsburskej monarchie, ktorý zvíťazil nad Turkami v bitke pri Zente roku 1697 a do roku 1699 ich definitívne vytlačil z územia Uhorska. Po zásluhe je považovaný za jedného z najväčších protitureckých bojovníkov.

Ďalšiemu dejinnému vývoju Osmanskej ríše sa v tomto článku už podrobnejšie venovať nebudem. Éra osmanskej expanzie na počiatku 18. storočia definitívne skončila, ríša dávno stratila svoj bývalý lesk a slávu a v storočí nasledujúcom sa už musela potýkať so snahami balkánskych národov o samostatnosť. Turci sa zapojili aj do prvej svetovej vojny na strane Centrálnych mocností (Nemecko, Rakúsko-Uhorsko) a v roku 1917 na polostrove Gallipoli úspešne odrazili britský pokus o otvorenie nového frontu. Politicky Osmanská ríša existovala až do roku 1923, kedy sa premenila na Tureckú republiku.

____________________________________________________________________________________________________

Literatúra:
FAROQUHI Suraiya N. – FLEET Kate (eds.): The Cambridge History of Turkey. The Ottoman Empire as a World Power 1453 – 1603. Cambridge 2013.
HAY Denis: Evropa pozdního středověku 1300 – 1500. Praha 2010.
KOPČAN Vojtech: Turecké nebezpečenstvo a Slovensko. Bratislava 1986.
KOPČAN Vojtech: Slovensko v tieni polmesiaca. Bratislava 1983.
RATAJ Tomáš: České země ve stínu půlměsíce. Obraz Turka v raně novověké literatuře z českých zemí. Praha 2002.
RUNCIMAN Steven: Pád Cařihradu. Praha 2003.