Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Izrael

Od vzniku národa po rozptýlenie

logos-04-2018-depositphotos-42300567.jpg

Je len veľmi málo tém, pri ktorých je toľko nejasností a zmätku, ako keď príde na rad otázka Izraela. Vyvolenie Izraela, nárok na „Erec“, na Jeruzalem, úloha Izraela v dejinách spásy – to všetko sú otázky, ktoré sa vynárajú znovu a znovu. Nikto nemôže spochybniť, že pojem Izrael je jednoducho veľký fenomén.

Príslušníci tohto pomerne malého národa sa objavovali ako významné postavy v priebehu celých dejín, dnes vlastnia množstvo patentov, sú zdatní lekári, právnici atď. Aj mnohí špičkoví umelci sú Židia, v politike majú vplyv ako poradcovia kráľov a prezidentov. Ich nepriateľov však špeciálne irituje ich schopnosť zarobiť peniaze – veľa peňazí. Ale pozor, Židov by sme našli i medzi okultistami a revolucionármi či protagonistami ideológií, ktoré vôbec nie sú v súlade s Bibliou. Snáď jedinou oblasťou, kde neprekročili priemer, je šport.

Vplyv Židov je skutočne veľký, je celosvetový a nie je prehnané, keď povieme, že postoj k národu Izrael, k zemi Izraela a špeciálne k Jeruzalemu je samotným základom svetonázoru človeka. Veď pri vstupe do tisícročného kráľovstva bude Boh súdiť celé národy podľa ich postoja k Izraelu. Pre kresťanov pripomeňme, že veríme v ich Boha, vďaka nim máme Bibliu a tiež, že apoštoli boli Židia, že Ježišova matka Mária bola čistokrvná Židovka. S týmito faktami sa choré duše kresťanských antisemitov nevedia riadne vysporiadať.

Najväčším bohatstvom a vrcholom všetkých zmlúv, ktoré Boh so Židmi urobil, je Mesiáš – Ježiš Kristus Nazaretský. Výrok Písma: „Spása je zo Židov,“ hovorí jasne.

Obdobie po potope – povolanie Abraháma

Tvrdenie, že Boh si vyvolil izraelský národ, nie je úplne presné. Bolo to takto: Celosvetová potopa za Noacha zmietla celé ľudstvo. Bola to katastrofa takého rozmeru, že Boh sa rozhodol a zaviazal sa (znamenie dúhy), že už nič také sa nebude opakovať. Keďže človek sa rodí ako padlá bytosť poddaná smrti pod satanovým vplyvom, bolo jasné, že hriech sa bude rozmnožovať znova a znova, preto Boh prehlásil, že bezbožných nechá žiť, ale vojde do vzťahu s tými, ktorí Ho hľadajú a túžia po lepšej a spravodlivejšej krajine – Božom kráľovstve. Preto povolanie Abraháma je kľúčové pre pochopenie celej otázky spojenej s našou témou. Teda, najprv Boh oslovil Abraháma, ktorý na Jeho volanie odpovedal poslušnosťou a vierou. Čo sa týka osoby Abraháma, musíme ešte spomenúť, že bol potomkom Sema – nie Chama ani Jafeta. Už Noach prehlásil, že Boh je Boh Semov, čo znamená, že správne poznanie o Ňom treba hľadať práve v tomto pokolení. Ostatní boli odkázaní na to, aby toto zjavenie prijali. Abrahám prežil život ako človek, ktorý síce býva na zemi, ale nenachádza tu pevné miesto, je pútnikom a žije pod vplyvom inej neviditeľnej krajiny. Veľkou úlohou Abraháma bolo, aby svoje poznanie o Bohu, ktoré postupne prijímal, odovzdával aj svojmu potomstvu. Úloha teda znela: založiť národ, ktorý by bol rozdielny od ostatných národov práve tým, že patrí Bohu. Mal byť pre národy príkladom a svetlom.

Izrael v Egypte

Prvá fáza založenia kmeňa bola pomerne zdĺhavá, no nesmierne zaujímavá. Príbehy z 1. Mojžišovej od 12. kapitoly do konca sú pre nás cennou pokladnicou príbehov, na ktorých môžeme vidieť, ako pravý Boh komunikuje s tými, ktorí Ho hľadajú, a ako ich formuje. Tieto príbehy začínajú, samozrejme, Abrahámom a dočítame sa o zmluvách, ktoré obsahujú všetky dôležité prísľuby, tak veľmi dôležité pre celý svet, pre dejiny spásy. „A Hospodin riekol Abramovi: Vyjdi zo svojej zeme a zo svojho príbuzenstva i z domu svojho otca a iď do zeme, ktorú ti ukážem. A učiním ťa veľkým národom a požehnám ťa a zvelebím tvoje meno, a budeš požehnaním. A požehnám tých, ktorí ťa žehnajú, a tých, ktorí ti zlorečia, prekľajem, a budú požehnané v tebe všetky čeľade zeme.“ (1Moj 12,1-3) „A Hospodin riekol Abramovi, keď sa už bol od neho oddelil Lot: Nože pozdvihni svoje oči a vidz, od miesta, na ktorom si, na sever a na juh, na východ a na západ, k moru; lebo celú tú zem, ktorú vidíš, dám tebe a tvojmu semenu až naveky.“ (1Moj 13,14-15)

Čo stojí za povšimnutie? Po prvé, ako už sme vyššie spomenuli, vrcholom zasľúbenia je semeno, ktorým budú požehnané všetky národy. Týmto semenom nie je nikto iný ako Pán Ježiš Kristus a pre všetky národy sveta môže byť požehnaním, ak Ho prijmú. Ak Ho vierou neprijmú, požehnanie sa nekoná. Druhým zasľúbením je vznik špeciálneho národa, tretím je zasľúbenie kananejskej zeme. Zároveň Pán oznamuje, akým spôsobom budú požehnané ostatné národy. Tí, ktorí Boha Abraháma aj národ prijmú, budú požehnaní, ktorí sa postavia proti nemu, budú pod kliatbou. Prijať to, že Abrahám mal s Bohom špeciálnu zmluvu, znamená rešpektovať aj jeho potomkov a ďalej priznať týmto potomkom nárok na kananejskú zem. Izraelský kmeň v počte 70 duší zostupuje do Egypta s tým, že sa o 400 rokov vráti späť. Tu vstupuje do praxe zasľúbenie: „Kto ti bude žehnať, toho požehnám, kto ti bude zlorečiť, bude zlorečený.“ Keď faraón, ktorý pozabudol na to, že Žid Jozef zachránil Egypt za panovania jeho predkov, a rozhodol sa Izrael trápiť, dostal sa pod súd, ktorý je známy ako 10 egyptských rán. Tento princíp vidíme aj neskôr, keď proti národu na púšti vytiahol do vojny Amalech, a s rôznymi obmenami sa to dialo v celých dejinách. Môžeme považovať za veľké požehnanie, že Boh nám otvoril oči a naša cirkev Kresťanské spoločenstvá sa rázne stavia voči antisemitizmu – naopak, stali sa z nás skutoční priatelia Židov. Kresťanské spoločenstvá aj Církev víry sú skutočnými priateľmi Izraela.

Formovanie národa

Keď Židia vychádzali z Egypta, už išlo o skutočný národ, teda približne dva milióny ľudí. Po prechode Červeného mora sa Izrael utáboril na púšti. Bola uzavretá Zmluva – Mojžiš na Sinaji prijal Zákon, čo učinilo tento národ úplne špecifickým oproti zvyšku sveta. Zákon priniesol svetlo, ukazoval, čo je dobré a čo zlé, ako riešiť spory a aj to, čo má človek robiť v prípade, keď Zákon poruší – zhreší. Spolu so Zákonom bola zároveň podľa presných pravidiel ustanovená bohoslužba v stánku. Zásadnou výhodou, ktorá činila tento národ výnimočným oproti ostatným, bolo práve zjavenie o tom, ako môže byť človek ospravedlnený a jeho hriechy prikryté. My vieme, že celé usporiadanie stánku, kňazská služba a komplikovaný systém obetí boli predobrazom pravej obeti a pravého Veľkňaza.

logos-04-2018-depositphotos-4309130.jpg

Zabratie zasľúbenej zeme

Častou témou kázní je, ako Všemohúci silnou rukou vyviedol Izrael z egyptského zajatia, no už menej sa hovorí o tom, aký bol cieľ tohto exodu, totižto, že Boh chcel mať svoj ľud, teraz už národ, na presne určenom mieste, ktorým bola zem, ktorú zasľúbil Abrahámovi. Židovský národ od počiatku svojej existencie až doteraz je spätý so zemou erec Izrael – tu mal žiť a tu sa mali naplniť všetky zasľúbenia o požehnaní. Židovské náboženstvo je jediné, ktoré je viazané na región, zem, mesto Jeruzalem, vrch Sion a Chrámovú horu. To, že sa Izrael štyridsať rokov túlal na púšti, skôr než vstúpil do Kanánu, bol dôsledok Božieho hnevu a súdu; podobne súdom bolo i vysťahovanie do Asýrie, do Babylona alebo rozptýlenie po zborení Chrámu v r. 70 n. l. Boh však svoj ľud nikdy nezavrhol, a preto bolo vždy Božím prianím, aby sa Izraelci vrátili.

V knihe Jozue nájdeme podrobné popisy toho, ako prebiehalo dobývanie izraelskej zeme. Jozuova generácia urobila to, čo ich otcovia mali urobiť už pred štyridsiatimi rokmi. Pustila sa do boja s modlárskymi národmi a zasľúbenú zem začala očisťovať od obrov (nefilím?), obetíšť, modlárskych hájov a stĺpov. Mala zem úplne zaujať a žiť v takej kvalite života, ktorá by okolité pohanské národy pudila k žiarlivosti. Pohania mali spoznať, že Boh Izraela je lepší a silnejší a vie pre svoj ľud urobiť viac, ako ich „bohovia“. Žiaľ, nikdy sa to úplne nepodarilo. Jozuova generácia bola síce ďaleko statočnejšia a zbožnejšia, ako tie predchádzajúce, ktoré zažili egyptský útlak, ale predsa len sa dopustila kompromisov a zem nevyčistila úplne. Zvyšky národov v zemi predstavovali trvalé nebezpečenstvo pre nastolenie radikálnej zbožnosti. „… no, neposlúchli ste môjho hlasu; čo ste to urobili? A preto som tiež povedal: Nezaženiem ich spred vašej tvári, a budú vám tŕňami do bokov, a ich bohovia vám budú osídlom.“ (Sud 2,2b-3)

Izraelci sa nikdy úplne nezriekli svojho Boha, ale do ich života vždy znovu a znovu prenikali „bohovia“ cudzí, „bohovia“ národov, ktorých Hospodin prikázal vyhnať. To je dôvod, prečo sa stal životný údel vyvoleného národa takým boľavým. V dobe sudcov a kráľov síce zažívali niekedy aj lepšie časy, keď sa do čela spoločnosti postavili skutočne bohabojní ľudia, no najväčší rozvoj nastal v dobe kráľov Dávida a Šalamúna (už to, že Izraelci mali kráľa ako ostatné národy, znamenalo odchýlenie od dokonalého Božieho plánu). Po časoch pozdvihnutia prichádzali časy biedy, vojen s okolitými národmi a nakoniec boje i medzi jednotlivými izraelskými kmeňmi. Izrael sa dostal pod súd v dôsledku Šalamúnovho modlárstva, ktoré sa rozmnožilo kvôli tomu, že Šalamún, nerešpektujúc Božie nariadenie, si zobral za ženy pohanky, ktoré ho modloslužbou unavovali až tak, že sa sám nakoniec klaňal cudzím bohom. Vôbec mu nepomohlo, že bol najmúdrejším človekom na zemi – taká otravná a vtieravá je sila modlárstva.

Po Šalamúnovi sa kráľovstvo rozdelilo na severné a južné. Severné kráľovstvo Jeroboám odtrhol od Jeruzalema, od Chrámu a ustanovil bohoslužbu, ktorá bola v úplnom rozpore s predpismi mojžišovského zákona (v Dáne a v Bételi dokonca postavil zlaté teľatá). Táto bezbožnosť mala za následok, že desať kmeňov severného kráľovstva bolo vyhnaných zo svojej zeme a presťahovaných do Asýrie. Judské kráľovstvo sa držalo trochu lepšie, zažilo zopár bohabojných kráľov, no nakoniec tlaku modlárstva podľahlo tiež. Za kráľa Manassesa dosiahlo vrchol a bolo rozhodnuté – aj Júda išiel do zajatia. V roku 586 pred n. l. kráľ Nabuchodonozor zboril Chrám a ľud bol zavlečený do Babylona, zem zostala opustená.

Návrat zo zajatia

Po sedemdesiatich rokoch sa zvyšok ešte nedávno veľkého národa vracia na svoje miesto a v Jeruzaleme je postavený tzv. Druhý chrám. Tento však nedosahoval rozmermi a nádherou úroveň toho prvého. Celkovo pred Izraelom bolo ťažké obdobie života pod nadvládou pohanských ríš. No národ predsa len existoval.

Ťažkosti života pod Starou zmluvou sa dajú vysvetliť nasledovne: Človek poznačený Adamovým pádom prosto a jednoducho nie je schopný milovať Boha a zachovávať jeho prikázania, preto sa Boh rozhodol, že uzavrie Zmluvu novú. Lebo toto je zmluva, ktorú učiním s domom Izraelovým po tých dňoch, hovorí Hospodin: Dám svoj zákon do ich vnútorností a napíšem ho na ich srdce a budem im Bohom, a oni mi budú ľudom.(Jer 31,33)

logos-04-2018-depositphotos-32598923.jpg

Veľké rozptýlenie a návrat

Hlavné zasľúbenia, ktoré Boh dal Abrahámovi, sú národ, ktorý z neho vzíde, a zem, v ktorej má bývať. Keď Izrael počúval svojho Boha, dobre sa mu darilo, ak Ho nepočúval, Pán ich trestal. Trestal ich cez pohanské národy, ktorým mali byť za príklad a za svetlo. Ešte tvrdším trestom bolo, keď ich zo zeme vyhnal. Zavlečenie do Asýrie a do Babylona a ich čiastkový návrat sme už spomenuli. Vyhnanie Židov na dobu oveľa dlhšiu (takmer 2000 rokov) malo iba prísť a stalo sa to v 1. a 2. storočí n. l. Najprv bol v roku 70 n. l. zborený Chrám a v nasledujúcich dekádach prebiehajú prenasledovania a Židia sú buď braní do otroctva, alebo sami utekajú. Skaza je dokončená za cisára Hadriána, keď je Jeruzalem úplne rozborený a v roku 131 n. l. je na jeho mieste postavené mesto podľa rímskeho vzoru Aelia Capitolina. Židia do svojho milovaného mesta majú dokonca zakázané vstúpiť.

Stalo sa však niečo zvláštne a izraelský národ, hoci sa rozpŕchol po celom svete, neprestal byť národom a prežil. Prečo? Lebo Boh svoj ľud nikdy nezavrhol. „Hovorím teda: Či azda Boh zavrhol svoj ľud? Nech sa nestane! Lebo veď i ja som Izraelita, zo semena Abrahámovho, z pokolenia Benjamínovho. Boh nezavrhol svoj ľud, ktorý vopred poznal.“ (Rim 11,1-2a) A keďže ho nezavrhol, znamená to, že národ nestratil svoje miesto v Božom pláne. V tzv. veľkých prorokoch sú dlhé pasáže o tom, že Izrael bude navrátený do svojej zeme. To, že sa tak skutočne stalo a v týchto dňoch si pripomíname 70. výročie založenia štátu Izrael, dokazuje, že Biblia nie je obyčajná kniha, ale že je to Božie slovo.

Židia a Mesiáš

Kresťania sú presvedčení, že Mesiášom (semenom, v ktorom budú požehnané všetky národy) je Ježiš Kristus. Mesiáš je väčšie zasľúbenie ako zasľúbenie o národe a zemi. Narodil sa v presne určenom čase (Dan 9) a naplnili sa nespočetné proroctvá o Jeho pôvode, mieste narodenia, ale aj o tom, akým spôsobom bude žiť a zomrie. No, žiaľ, vlastní zatvrdili svoje srdcia a Ježiša Krista neprijali. O to viac otvorili svoje srdcia pohania a Ježiša Krista ako Mesiáša mnohí ochotne prijali, to však neznamená (pre zdôraznenie opakujeme) koniec Izraela. Tzv. teológia náhrady, ktorá hovorí, že cirkev zaujala miesto Izraela, spôsobila veľa škody. To, že veriaci z pohanov sa v prvých storočiach začali dištancovať od veriacich zo Židov, malo za následok stratu zjavenia a cestu do temného stredoveku. Je to tiež príčina mnohého kresťanského antisemitizmu. Sme vďační, že v týchto posledných časoch Boh nielen obnovuje Izrael, ale napráva aj videnie o ňom v cirkvi. Veď Pavol jasne píše: „Ak sa však ich (Židov) poklesok stal bohatstvom pre svet a ich previnenie bohatstvom pre pohanov, o čo viac ich plnosť. (…) Veď ak ich zavrhnutie znamenalo zmierenie sveta s Bohom, čím bude ich prijatie, ak nie prechodom zo smrti do života?“ (Rim 11,12;15) „Nechcem totiž, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo – aby ste neboli múdri sami pre seba –, že časť Izraela sa zatvrdila dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov a takto bude celý Izrael spasený, ako je napísané: Zo Siona príde vysloboditeľ, odvráti bezbožnosť od Jákoba.“ (Rim 11,25-26) Pavol ďalej pridáva, keď hovorí k pohanom ako k planej vetve, ktorá bola vštepená do pravého koreňa, aby sa voči Izraelu nenafukovali a neboli povýšeneckí. Hovorí: „Nie ty nesieš koreň, ale koreň nesie teba.“

Pre dôvody, ktoré sme v článku uviedli, stojíme za Izraelom, a to aj vtedy, keď Židia odmietajú naše tvrdenie, že Ježiš je Kristus, a spolu s nimi očakávame skvelú budúcnosť Izraela.



Súvisiace články

Izrael|Logos 5 / 2017 | Martin Mazúch |Z histórie
IZRAEL|Logos 6 / 2009 | Jaroslav Kříž |Izrael
Izrael a my|Logos 6 / 2011 | Jaroslav Kříž |Téma
Izrael a Gaza|Logos 9 / 2010 | Miroslav Iliaš |Aktuálne
Izrael a Gaza|Logos 10 / 2010 | Miroslav Iliaš |Aktuálne