Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

IZRAEL 60 rokov od vyhlásenia

14. mája 1948, niekoľko hodín pred vypršaním britského mandátu, David Ben Gurion, na slávnostnom zhromaždení Národnej rady v Tel Avive, vyhlásil vytvorenie štátu Izrael. Na druhý deň na novovzniknutý štát zaútočili armády piatich arabských štátov: Egypta, Jordánska, Sýrie, Libanonu a Iraku. Začala sa prvá arabsko-izraelská vojna.

Rezolúcia OSN z 29.11.1947

Tesnou dvojtretinovou väčšinou bol na zasadaní Valného zhromaždenia OSN 29.11.1947 prijatý plán na rozdelenie Palestíny na židovský a arabský štát. Židovský štát mal mať rozlohu približne 15 000 km2 a arabský asi 11 000 km2. Otvorenou zostala otázka štatútu Jeruzalema. Židia plán OSN prijali, Arabi, ktorí chceli zabrániť vzniku židovského štátu v Palestíne, ho odmietli. Liga arabských štátov, vytvorená v roku 1945, otvorene vyhlásila, že nepripustí existenciu samostatného židovského štátu v Palestíne. V deň, keď David Ben Gurion vyhlásil vznik samostatného štátu Izrael, generálny tajomník Ligy arabských štátov, Azzam Paša, vyhlásil džihád - svätú vojnu za dobytie Palestíny. Povedal: „Bude to vyhladzovacia vojna a veľký masaker.“ Veľký muftí jeruzalemský - najvyšší duchovný vodca Arabov v Palestíne a blízky spolupracovník Adolfa Hitlera počas druhej svetovej vojny vyhlásil: „Vyhlasujem svätú vojnu, moji moslimskí bratia! Zabite Židov, zabite ich všetkých.“ Armády arabských štátov mali nad Izraelom prevahu tak početnú, ako aj technickú. Sýrska a egyptská armáda mala približne 600 000 vojakov, jordánska armáda asi 60 000. Izraelská armáda mala vrátane žien a zahraničných dobrovoľníkov asi 100 000 osôb. Z arabských armád bola najbojaschopnejšou tzv. Arabská légia jordánskeho kráľa Abdulláha. Táto bola vycvičená a vyzbrojená britskými dôstojníkmi ešte v priebehu druhej svetovej vojny. V priebehu vojny o nezávislosť zahynulo približne 6 000 Židov a 30 000 ich bolo zranených. Jordánsko obsadilo oblasť Judska a Samárie a východnú časť Jeruzalema a Egypt obsadil tzv. Pásmo Gazy. Napriek obrovským stratám Izrael prežil prvý spoločný útok piatich arabských armád, odrazil ho, prešiel do protiútoku a do jari 1949, kedy bolo podpísané prímerie, obsadil väčší kus územia, ako mu pôvodne BR OSN vo svojej rezolúcii schválila. Pre pochopenie pozadia vyhlásenia nezávislosti, respektíve vyhlásenia Rezolúcie Valného zhromaždenia OSN č. 181 zo dňa 29.11.1947, sa musíme vrátiť do obdobia druhej svetovej vojny. V jej priebehu došlo ku zásadným udalostiam, ktoré mali neskorší vznik samostatného štátu Izrael zásadne ovplyvniť.

„Červená kapela“ a sieť MAX

V roku 1926 zakladá vodca wahabistickej odnože islamu, Ibn Saud, kráľovstvo Saudskej Arábie za výdatnej pomoci jeho obdivovateľa Jacka Philbyho, príslušníka britskej tajnej služby MI 6. Veľká Británia bola v tom čase koloniálnou mocnosťou a svoj vplyv sa snažila presadzovať aj v oblasti Blízkeho a Stredného východu. Keď o pár rokov neskôr americké spoločnosti objavili na území Saudskej Arábie ropu, tento fakt mal zásadný vplyv na akékoľvek ďalšie rozhodnutia západných vlád voči prípadnému zloženiu izraelského štátu. V priebehu celej druhej svetovej vojny zásobovali americké ropné spoločnosti hitlerovské Nemecko ropou. Vyvstáva otázka, ako je to možné? Do útoku Japonska na americkú tichomorskú základňu Pearl Harbour 7.12.1941, praktizovali USA tzv. politiku izolacionizmu. S touto politikou začali po skončení prvej svetovej vojny s tým, že sa nebudú miešať do záležitostí Európy. Po objavení nálezísk ropy v Saudskej Arábii vzniklo silné prepojenie medzi americkými ropnými spoločnosťami SOCAL, TEXACO, MOBIL a Standard Oil of New Jersey. Novovzniknutou arabsko-americkou spoločnosťou bola ARAMCO - Arabian-American Oil Company. Vráťme sa ku americkým dodávkam ropy pre hitlerovské Nemecko. Počas druhej svetovej vojny boli štáty Južnej Ameriky oficiálne neutrálne. Neoficiálne však viac, či menej skryto podporovali hitlerovské Nemecko, najmä argentínsky režim diktátora Juana Peróna, ktorý bol osobne veľkým obdivovateľom Adolfa Hitlera. Tak, ako z USA prúdili do Veľkej Británie lodné konvoje v rámci „Zmluvy o pôžičke a prenájme“, tak z argentínskych prístavov prúdili zásoby ropy Hitlerovi. Samozrejme, nie priamo, ale cez prístavy v Španielsku, ktoré vtedy ovládal fašistický diktátor a Hitlerov priateľ, generál Francisco Franco. Španielsky fašistický režim generála Franca bol oficiálne neutrálny, čo sa týkalo vojnového konfliktu v Európe. To však nebránilo tomu, aby ropné dodávky od amerických ropných spoločností prúdili cez Španielsko a Vichystické Francúzsko do Nemecka. Tieto dodávky samozrejme neboli posielané americkou vládou. O tento obchod sa starala rodina Nelsona Rockefellera ovládajúca ropnú spoločnosť Standard Oil of New Jersey. V medzivojnovom období nadviazal Nelson Rockefeller širokú hospodársku spoluprácu s hitlerovským Nemeckom. Konkrétne jeho spoločnosť vytvorila koncern s veľkou nemeckou chemickou firmou IG Farben, ktorá bola známa výrobou smrteľne jedovatého plynu, ktorým Nemci v koncentračných táboroch vraždili Židov. O týchto aktivitách však bolo veľmi dobre informované sionistické hnutie pod vedením Chaima Weizmana a Davida Ben Guriona. Sionisti mali veľmi dobré informácie aj o aktivitách iných strán.

V priebehu druhej svetovej vojny pracovala v ABWEHRE – v spravodajskej službe hitlerovského Nemecka, sieť sovietskych židovských špiónov pod krycím názvom MAX. Táto sieť počas celej vojny úspešne zavádzala a dezinformovala Abwehr, ako aj nemecký generálny štáb. Nemci boli presvedčení, že títo agenti pracujú pre nich v sovietskom vrchnom velení. Opak bol však pravdou. Sovietska vojenská rozviedka GRU (Glavnoe razvedyvateľnoe upravlenie) naverbovala pred druhou svetovou vojnou schopných židovských mladíkov hovoriacich plynule po nemecky a po náležitom výcviku ich infiltrovala do nemeckých ozbrojených síl Wehrmacht, letectva Luftwaffe a spravodajskej služby Abwehr. Židovskí sovietski agenti siete MAX tak úspešne plnili pokyny z GRU a od samotného vrchného veliteľa ozbrojených síl ZSSR, J. Stalina, že sa tento rozhodol využiť ich služieb aj po skončení druhej svetovej vojny a po porážke Nemecka. Allan Dulles, riaditeľ po vojne novozaloženej CIA (Central Inteligence Agency), chcel sieť MAX využiť na preniknutie do tajných služieb povojnového ZSSR a krajín pod jeho vplyvom. Netušil však, (tak ako počas celej vojny Nemci) že nemeckí agenti zo siete MAX sú v skutočnosti mladí sovietski Židia, pracujúci pre sovietske tajné služby. J. Stalin toto s radosťou využil a sieť MAX tak tentoraz infiltrovala spravodajské služby USA a západných spojencov. A práve o týchto aktivitách boli veľmi dobre informovaní sionisti Chaima Weizman a David Ben Gurion.

Hlasovanie Valného zhromaždenia OSN dňa 29.11.1947: 33 krajín za, 10 sa zdržalo,
13 hlasovalo proti

Sovietska vojenská rozviedka GRU ponúkla Ben Gurionovi, aby si stanovil cenu za zachovanie tajomstva o činnosti siete MAX v spravodajských službách USA a Západných spojencov. Ben Gurion im povedal, čo požaduje: VLASŤ! Po prvýkrát v histórii sionistického hnutia získali Židia výhodu, ktorou držali Stalina v šachu. Hrozbou prezradenia Západným mocnostiam, že sieť MAX je riadená z Kremľa, získali Židia dočasne príležitosť ovládnuť hru superveľmocí. Ben Gurion nebol komunista, bol ale realista. Vedel, že západní spojenci počas druhej svetovej vojny nepohli ani prstom, keď Nemci vyvražďovali 6 miliónov Židov. Vedel, že britská vláda urobila maximum, aby zabránila vzniku izraelského štátu. Americká verejnosť ako aj prezident boli skutočne priaznivo naklonení židovskému štátu, ale samotné USA nemohli prehlasovať Britániu a jej spojencov v OSN. Ben Gurion potreboval hlasy sovietskeho bloku k uznaniu izraelského štátu. Bol ochotný mlčať o poslaní siete MAX v Západných spravodajských službách za kladné stanovisko štátov sovietskeho bloku pri hlasovaní v OSN. Ukázalo sa, že Ben Gurionovo konanie sa neminulo účinkom. Celkom nečakane sa v roku 1947 stal ZSSR jedným z hlavných podporovateľov myšlienky rozdelenia Palestíny na arabský a židovský štát. Poskytnutie podpory pre židovský štát nebolo pre Stalina vôbec ľahkou záležitosťou, ktorú by iba tak vedel „prehltnúť“. Sovietsky diktátor bol jedným z najväčších antisemitov všetkých čias. Krvavé čistky v tridsiatych rokoch boli spôsobom, ako sa zbaviť všetkých vedúcich židovských komunistov v Komunistickej internacionále, v Komunistickej strane ZSSR a v Červenej armáde. Stalin sa raz vyjadril, že mu nevadí koľko železničných vagónov použije Hitler na prepravu Židov do plynových komôr, pokiaľ Hitlerovi tieto vagóny budú chýbať na presun nemeckých vojakov a munície na východný front. Na zdesenie Veľkej Británie sa celý východný blok v roku 1947 rozhodol pre podporu vyhlásenia vzniku nezávislého židovského štátu v Palestíne. V máji 1947 sovietsky minister zahraničných vecí Andrej Gromyko navrhol v OSN rozdelenie Palestíny na arabský a židovský štát. Okrem toho, že Stalin súhlasil so vznikom Izraela, bol ďalej donútený Ben Gurionom otvoriť „železnú oponu“, aby mohla začať hromadná emigrácia Židov do Palestíny. Ben Gurion svoj sľub Stalinovi dodržal, a tak sieť MAX, ktorá mala rozhodujúci podiel na sovietskom víťazstve nad hitlerovským Nemeckom počas druhej svetovej vojny, mohla počas ďalšieho desaťročia dodávať do Kremľa tajné spravodajské informácie z prostredia amerických a ďalších Západných spravodajských služieb. Tak ako Stalin a štáty východného bloku, tak aj krajiny Južnej Ameriky (prinútené Nelsonom Rockefellerom, aby sionisti nezverejnili skutočnosti o pašovaní nemeckých vojnových zločincov do Južnej Ameriky) hlasovali „dobrovoľne“ za vytvorenie dvoch samostatných štátov na území Palestíny: arabského a židovského. Hlasovanie Valného zhromaždenia OSN dňa 29.11.1947 dopadlo takto: 33 krajín hlasovalo za, 10 sa zdržalo hlasovania a 13 hlasovalo proti. O pol roka neskôr 14.5.1948 vyhlásil, vtedy už premiér David Ben Gurion, vznik samostatného nezávislého štátu Izrael.



Súvisiace články

Izrael|Logos 5 / 2017 | Martin Mazúch |Z histórie
Izrael|Logos 4 / 2018 | Jaroslav Kříž |Téma
IZRAEL|Logos 6 / 2009 | Jaroslav Kříž |Izrael
Izrael a my|Logos 6 / 2011 | Jaroslav Kříž |Téma
Izrael a Gaza|Logos 9 / 2010 | Miroslav Iliaš |Aktuálne