Izrael a právo na sebaobranu

Vojna medzi štátom Izrael a palestínsko-arabským štátom

V súvislosti s nedávnou krátkou vojnou medzi malým štátom Izrael a ešte oveľa menším palestínsko-arabským štátom v pásme Gazy, si celý svet opäť položil otázku, či je medzi Židmi a Arabmi vôbec možný mier? A ak dôjde k vojne, kto má vlastne pravdu? Kto útočí a kto sa bráni? Aké sú kritériá pre uznanie práva na sebaobranu?

Povedzme si hneď, že OSN – organizácia, ktorá má monopol na výklad aj konanie v otázkach mieru a bezpečnosti vo svete – vysvetľuje v Charte OSN (článok č. 51) zásady kolektívnej a individuálnej obrany veľmi všeobecne. Napadnutý členský štát OSN má podľa Charty OSN právo na sebaobranu okamžite a počas aktov sebaobrany má vyčkať na rozhodnutie Bezpečnostnej rady OSN, ktorá podnikne ďalšie opatrenia „v záujme zachovania medzinárodného mieru a bezpečnosti“.

Problémom ale je, že v otázke arabsko-izraelského konfliktu sa stáli členovia BR OSN takmer nikdy nezhodnú a obeť ozbrojeného útoku môže na verdikt čakať donekonečna. Ako sa ukázalo pri ozbrojenom konflikte medzi islamistickými radikálmi v pásme Gazy a Izraelom, svet dokonca nebol schopný zhodnúť sa na definícii agresora, a to bez ohľadu na to, že podľa jednoznačných faktov to boli ozbrojené frakcie v pásme Gazy, ktoré začali stupňovať útoky nielen na pohraničné stanovištia medzi Gazou a Izraelom, ale aj na civilné obyvateľstvo v Izraeli. Už pred začiatkom vojny 14. novembra 2012 sa celý jeden milión Židov permanentne ukrýval pred arabskými raketami (miesto výroby často Rusko a Irán) a život v južnom dištrikte Izraela bol ochromený.

Dodnes nestráveným šokom je stav, keď židia získali vlastný štát a začali si ho dôsledne brániť.

Po izraelskom protiútoku bolo preto zaujímavé sledovať, ako jednotlivé krajiny vyhodnocujú skutočného agresora, poprípade, ako sa snažia vyhnúť nepríjemnej otázke určenia viny. Reakcie svetového spoločenstva sa pohybovali na úrovni troch dimenzií: v tej prvej sa odsudzoval Izrael ako agresor, v tej druhej sa apelovalo na potrebu zastavenia bojov a nebrala sa do úvahy otázka príčiny a následku, v tej tretej našli niektoré (spravidla západné) krajiny odvahu označiť za agresora arabskú stranu a priznať Izraelu jednoznačne právo na sebaobranu.

K prvej skupine štátov patrili prakticky všetky členské krajiny Ligy arabských štátov (22 krajín) a väčšina ostatných (nearabských) členov Organizácie islamskej konferencie (v súčasnosti 57 krajín). Spoločným tenorom ich vyhlásení bolo, že Izrael je „agresor“. Celkom nezvyčajne sa vyznamenalo Turecko, inak členská krajina NATO, ktoré bez mihnutia oka označilo Izrael za „teroristický štát“. V druhej skupine vyhlásení zo strany časti krajín svetového spoločenstva boli alibistické deklarácie volajúce po ukončení bojov a vyjadrujúce dojemnú starosť o životy civilného obyvateľstva bez toho, aby označili príčinu strát na civilnom obyvateľstve oboch strán. A konečne, tretia skupina našla odvahu aj sebavedomie a tvrdo a „nedialekticky“ obvinila arabskú stranu (Hamas) z rozpútania vojny. Ministerstvo zahraničných vecí USA označilo útoky Hamasu a jeho spojencov na Izrael za agresívne a zbabelé. Biely dom ústami prezidenta Obamu vydal vyhlásenie, v ktorom podporuje právo Izraela na sebaobranu. Podobne nekompromisne vystúpili niektoré ďalšie západné krajiny (o. i. Kanada, Austrália, Nemecko).   

Dávid a Goliáš?

Treba povedať už vopred, že táto zatiaľ posledná vojna medzi Židmi a Arabmi mala ďaleko od vyváženosti. Zdanlivo malý palestínsky štátik, pred ktorého teroristickými útokmi proti civilistom sa Izrael obohnal bezpečnostnou bariérou, alias múrom, mal všetky výhody beztrestnosti: ľubovoľný začiatok agresie v momente, keď to bolo výhodné pre jeho sponzorov v Iráne na odpútanie pozornosti od bitúnkov v Sýrii; slepé útoky proti mestám a civilistom v Izraeli (nie proti vojenským cieľom); zneužívanie vlastného obyvateľstva ako ľudských štítov; vedomie, že izraelské ozbrojené sily nebudú reagovať adekvátnym spôsobom, t. j. nebudú vedome a úmyselne útočiť na civilné ciele, ak sa tieto nebudú používať ako vojenské objekty. A navyše, arabskí „bojovníci“ mali istotu, že nech urobia čokoľvek a spáchajú akékoľvek zločiny proti ľudskosti, väčšina krajín sveta ich neodsúdi a neskončia pred nejakým medzinárodným trestným súdom. Mnohé krajiny ich za to dokonca finančne odmenia, pretože Izrael považujú za provokáciu už len na základe toho, že tento štát vznikol. A čo horšie, tento štát sa po svojom vzniku dokázal ubrániť proti mnohonásobnej agresívnej presile, a to aj napriek tomu, že arabskí súperi dostávali neuveriteľne vysoké finančné dotácie od bohatých arabských krajín, a tomu, že hlavné svetové mocnosti ako Čína či bývalý ZSSR politicky bezvýhradne podporovali „arabskú vec“ a zaplavovali antisionistické arabské štáty najmodernejšími zbraňami.

Podľa reakcií jednotlivých štátov na poslednú vojnu medzi arabským svetom (zastúpeným tzv. „užitočným poskokom“ – palestínskym miništátikom Gaza) a Izraelom si môžeme urobiť celkom skeptickú predstavu o pohodlnom a taktickom prechode klasického európskeho, arabského a dokonca aj židovského antisemitizmu do fázy antisionizmu, v ktorej sa dnes nachádza polovica sveta, hlavne z prostredia rozvojových krajín, ale aj z Európy či Latinskej Ameriky.

Príčiny antisemitizmu v dnešnom svete

Napriek tomu, že nie všetci antisionisti musia byť nutne antisemiti, existuje takmer dojemná zhoda medzi argumentáciou oboch týchto mimoriadne príbuzných a spravidla zameniteľných prúdov. Šťastím pre antisionistov je existencia Izraela, pretože samotná skutočnosť, že tento štát sa bráni so zbraňou v ruke proti násiliu, je pre tradičné európske aj arabské myslenie neakceptovateľné. Po stáročia sa v prostredí kresťanskej aj arabskej moslimskej kultúry poriadali pravidelné poľovačky na židov – pogromy, pri ktorých sa židia nesmeli brániť. V arabskom svete mal žid aj legislatívne zakotvený status obyvateľa nižšej kategórie, ktorý mu okrem iného nedovoľoval nosiť zbraň. Predovšetkým, tzv. luza si zvykla, že povraždiť čas od času určité kvantum židov a olúpiť ich, zostane spravidla bez následkov. A židia si zasa zvykli na to, že sebaobrana je nemožná, fakticky trestná a kontraproduktívna. Ich jedinou záchranou bývali mocní politickí ochrancovia, lenže tí si za zastavenie pogromov nechávali draho zaplatiť. Bol to dobre zabehaný systém a o to väčší bol šok na strane agresívnych zložiek Arabov, keď sa židia začínali v 20. storočí v Palestíne proti pogromom brániť. Mnohí arabskí tradicionalisti sa dodnes nespamätali z historického úžasu, keď masakra na židoch v Hebrone v r. 1929 síce viedla k smrti temer 150 „neveriacich“ (tak to chodilo už stáročia predtým), ale židia boli zrazu schopní vracať rany a tiež pozabíjať vyše stovku Arabov. A ešte väčším dodnes nestráveným šokom je stav, keď židia získali vlastný štát a začali si ho dôsledne brániť už ako izraelskí Židia. Vymkli sa tradičnému stereotypu „židov“ ako druhoradej a iba tolerovanej náboženskej skupiny a so vznikom štátu začali byť Židmi – príslušníkmi národa. Túto realitu dodnes nechcú mnohí staromilci akceptovať. V ostatných rokoch tak vidíme paradoxný stav, ktorý pripomína paranoju: Izrael nemá problém uznávať Palestínsku autonómiu ako arabský štát, ale Palestínska autonómia neuznáva Izrael ako židovský štát, tvrdiac, že nič také ako „Židia“ neexistuje. Mimochodom, rezolúcia Valného zhromaždenia OSN z novembra 1947 hovorí jednoznačne o rozdelení Palestíny na „arabský“ a „židovský“ štát.

Historické korene arabsko-izraelského konfliktu

Už na úsvite islamských dejín, v r. 627 – stále ešte za života Proroka – došlo k etnickej a náboženskej genocíde (tak by sme ju dnes nazvali) a kolektívnemu potrestaniu jednej celej židovskej komunity (kmeňa) za údajnú zradu (muži a chlapci popravení, ženy a deti poslaní do otroctva). Táto tragédia z Mediny, len málo historikmi spochybňovaná, bola absorbovaná moslimami ako prototyp židovskej preradnosti a antisemitské stereotypy prešli veľmi rýchlo do fanatického európskeho myslenia stredoveku a neskôr do antisionizmu. Dnes sa Izrael stal pohodlným hromozvodom pre tie najabsurdnejšie obvinenia: okupuje len tak pre nič, za nič arabské územia, je to teroristický štát, úmyselne masakruje civilistov, chce ovládnuť celý Stredný východ od rieky Jordán až po Eufrat, vo svete má agentov, ktorí plánujú nastolenie židovskej svetovlády, prezlieka príslušníkov svojich ozbrojených síl do arabských odevov a pácha ozbrojené útoky na moslimov v Pakistane, Iraku, Sýrii a všade tam, kde sa moslimovia dnes tak nešťastne a predovšetkým vinou vlastnej neznášanlivosti navzájom vraždia.

Aj v dôsledku neskutočnej hŕby historických a súčasných nezmyslov je Izrael štát, ktorý dnes mnohí slabší jedinci (i keď majú vo vrecku trebárs aj tri vysokoškolské diplomy) činia zodpovedným za vysychanie Aralského jazera, vtáčiu chrípku, globálne otepľovanie či za otrávenie bývalého palestínskeho vodcu Jásira Arafata. Pod tlakom nepriazne svetovej verejnosti, ropnej loby a iných faktorov Izrael doteraz permanentne skôr ustupoval. Je to azda príklad jediného štátu v dejinách, ktorý sa dobrovoľne vzdal území, ktoré získal v obranných vojnách. V roku 1979 sa stiahol zo Sinajského polostrova výmenou za krehký mier a v r. 2005 dokonca násilne vysťahoval vlastné obyvateľstvo z pásma Gazy. Veľa potenciálu pre optimizmus nezostáva: Egypt je dnes v rukách Moslimského bratstva a salafistov ako ešte radikálnejšej skupiny, pričom sa otvorene diskutuje o vypovedaní izraelsko-egyptskej mierovej zmluvy z r. 1979; Libanon na severe je krajina, s ktorou Izrael naposledy viedol vojnu v r. 2006 po útoku šíitskeho teroristického hnutia Hizballah; Sýria je štát, ktorý nikdy neuznal existenciu Izraela a netaja sa tým, že ho treba zničiť; Jordánsko je krajina, s ktorou síce Izrael podpísal v r. 1994 tiež mierovú zmluvu, ale ide de facto o palestínsky štát, ktorý po prípadnej zmene režimu môže mierovú zmluvu kedykoľvek vypovedať. Popri týchto štátoch hraničí Izrael aj s dvomi palestínsko-arabskými entitami. Jednou z nich je Palestínska autonómia na historických židovských územiach v Judsku a v Samárii (Západný breh Jordánu) a druhou je práve ďalší, fakticky nezávislý štát – pásmo Gazy, ktorý je intenzívne podporovaný Iránom. Inými slovami: Izrael je bez výnimky obklopený nepriateľskými alebo rizikovými susedmi.

Na celom arabsko-izraelskom konflikte zaráža priam kolosálny nepomer síl. Keďže arabské krajiny sú vo svojom postoji proti Izraelu spravidla pragmaticky jednotné, nie je možné nebrať tento nepomer do úvahy: Arabský svet má niekoľko stonásobne väčšiu rozlohu a 50-60-krát vyšší počet obyvateľstva. K dispozícii má obrovské finančné a vojenské prostriedky, na svojej strane svetovú ľavicu, pravicu aj stred, biznismenov, senzibilov aj antisemitských Židov.

Ako prežiť vlastnú smrť

Keď 14. mája 1948 tento nový štát v Palestíne vyhlásili, presadil sa nakoniec názov Izrael, a nie trebárs „Palestína“ (tá príliš pripomínala rímsku hegemóniu) alebo „Judea“, „Sion“ či „Erec Izrael“, hoci aj také návrhy sa objavili. Vznikol Izrael.
Neubrániteľné hranice, ktoré tomuto novému subjektu medzinárodného práva nadiktovala rezolúcia VZ OSN č. 181 z roku 1947, však mnohí sionisti považovali za premyslený rozsudok smrti nad Izraelom. Medzinárodné spoločenstvo bolo ochotné vrátiť „reštituentom“ len malú časť ich dejín, z ktorých Židov kedysi vyhnal európsky imperializmus a ktorí nakoniec padli za obeť arabskej expanzii a kolonizácii.

Ozajstnou katastrofou však nebola malá rozloha (Izrael by sa pri svojom vzniku vtesnal do Slovenska hneď trikrát) s vyprahnutou púšťou, ktorá tvorila zhruba tri štvrtiny územia štátu, ale skôr skutočnosť, že Izrael bol tvorený tromi prakticky izolovanými enklávami obklopenými početne, materiálne aj vojensky nepomerne silnejším nepriateľom. Keď len niekoľko hodín po vyhlásení štátnosti zaútočili na Izrael ozbrojené sily všetkých piatich okolitých arabských krajín, zdalo sa, že dni (vlastne hodiny) nového miništátu pod názvom Izrael sú zrátané. Na počiatku vojny bolo márne hľadať v izraelskej domobrane, ktorú v značnej miere tvorili dospievajúce deti, k dispozícii či už tank alebo delo. Veľká Británia, naopak, vyzbrojila a vycvičila elitnú Arabskú légiu a britské letectvo (tá legendárna RAF!) sa priamo zapojilo do operácií egyptských ozbrojených síl. Bolo to paradoxne v tom čase už komunistické Československo, ktoré – porušujúc zbrojné embargo OSN – dodávkami zbraní možno Izrael zachránilo. Druhým paradoxom bolo, že „československé zbrane“, za ktoré si Gottwaldov štát nechal zaplatiť v tvrdej mene, boli sčasti ukoristeným nemeckým arzenálom. Mnohí to môžu považovať za morbídne: Obete holokaustu, najväčšej genocídy v dejinách, sa proti pokusu o dokonanie tejto masakry bránili zbraňami svojich katov.

Izrael sa vtedy vo vojne za nezávislosť nielen ubránil, ale o štvrtinu aj rozšíril svoje územie, ktoré dnes tvorí medzinárodne uznané hranice Izraela. Do krajiny medzitým migrovali státisíce Židov z celého sveta vrátane vyše trištvrte milióna židovských utečencov, ktorí utiekli z moslimských krajín alebo ich odtiaľ vyhnali. V Izraeli končili v utečeneckých táboroch. Asi podobný počet utečencov – arabských – smeroval z územia dnešného Izraela do arabských štátov. Niektorí boli vyhnaní a Izrael dodnes žije s traumou masakry vyše stovky dedinčanov v osade Deir Jásin. Na rozdiel od desiatok podobných krviprelievaní, ktoré páchali na židovských civilistoch arabskí „bojovníci“, sa Izrael touto smutnou kapitolou vojny nechváli a viackrát sa za výčiny svojich radikálov ospravedlnil. Navyše ich po tejto masakre aj vojensky potlačil.

V Charte, ku ktorej sa Hamas hlási, sa volá po vojne proti „židom“ a po zriadení islamského štátu na území Izraela.

Iní palestínski Arabi utiekli z oblasti bojov a mnohí iní poslúchli výzvy arabskej propagandy, aby neprekážali arabským silám a dočasne opustili územie, kým ho jednotky arabských krajín „nevyčistia od židov“. Dnes je týmto nešťastníkom vyše šesťdesiat rokov a na návrat v šľapajach víťazných arabských armád čakajú dodnes. Na rozdiel od tých Arabov, ktorí ostali v Izraeli, a na rozdiel od židovských utečencov žijú tieto obete antisionistickej propagandy a ich potomkovia často ešte stále v utečeneckých táboroch. Zdá sa, že kyvadlo zúfalstva a nádejí na prežitie sa ustálilo niekde uprostred: Izrael je síce stále nenávidený, obklopený reálnymi či potenciálnymi nepriateľmi, ktorí mu zväčša nechcú uznať ani právo na existenciu, ale žije ako štát. Počet jeho (židovského) obyvateľstva je dnes zhruba desaťkrát vyšší než v roku 1948 a prirodzený prírastok ortodoxných a ultraortodoxných Židov začína vysoko prevyšovať klesajúcu pôrodnosť izraelských Arabov.

Ako ďalej

Čo ďalej? Existuje pre Izrael poučenie z vyššie uvedeného faktografického sledu udalostí? Otázne je, či sa Izrael odhodlá – aj po skúsenosti so zatiaľ poslednou arabskou agresiou v novembri 2012 – na ďalšie ústupky. Nie je to pravdepodobné, pretože zástupné figúrky v arabsko-izraelskom konflikte (radikáli z Gazy) neskrývajú, že ich cieľom je zničenie Izraela a vyhnanie, príp. priamo genocída izraelských Židov. Vo svojej Charte, ktorá už od r. 1988 predstavuje politickú deklaráciu a program Hamasu, nedáva zatiaľ vládnuce hnutie v Gaze Izraelu nijakú možnosť na kompromis. V Charte, ku ktorej sa Hamas dnes hlási, sa volá po vojne proti „židom“ a po zriadení islamského štátu na území dnešného Izraela. Uznanie izraelského štátu sa prirovnáva k zrade na islamskom náboženstve. Text tejto politickej platformy je „sympatický“ v tom, že sa pokrytecky neskrýva za antisionizmus, ako je to dnes bežné, ale otvorene sa hlási k antisemitizmu. Mimochodom, čítať niektoré pasáže z tohto oficiálneho dokumentu bez toho, aby ste poznali autora, zvádza k domnienke, že čitateľ otvoril Hitlerov Mein Kampf. Hamas obviňuje židov okrem iného z toho, že vo svete vybudovali sieť tajných spoločenstiev, že zosnovali Francúzsku revolúciu a sledujú svetovládne ciele. V mnohých pasážach ide o doslovný preklad Protokolov sionských mudrcov, známeho falzifikátu cárskej tajnej služby – Ochranky – z počiatku 20. storočia. Charta Hamasu má aj svoju špecifickú moslimskú vrstvu. Židom zazlieva, že neprijali islam, že prekrútili dejiny vlastného náboženstva, a tvrdí, že arabsko-izraelský konflikt je osudovou bitkou medzi židmi a moslimami.

Aj to je dôvod, prečo drvivá väčšina Izraelčanov (izraelských Židov) podporila vojnu proti pásmu Gazy. Na rozdiel od situácie pred rokom 2005 (odchod Izraela z pásma Gazy) sú dnes Izraelčania proti ústupkom Arabom a veľká väčšina je za rozdelenie Západného brehu: „osady“ a Jeruzalem, podobne ako strategicky dôležité Jordánske údolie, majú zostať izraelské. Ak toto má byť výsledkom vyše šesťdesiatročného boja o hranice, bude to kompromis medzi radikálnym sionistickým snom o „Veľkom Izraeli“, žijúcom v mieri s Arabmi, a panarabským snom o „Veľkej Palestíne“, kde pre Židov nie je miesto.

Autor článku je univerzitný pedagóg (Prešovská univerzita)