Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Jed KGB

História prenasledovania kresťanov

31. časť: Korene medzinárodného terorizmu

logos-08-kgb-1.jpgPokus o zákaz terorizmu zlyhal po prvýkrát v roku 1937. Do dnešného dňa sa nepodarilo v tejto otázke prijať medzinárodnú dohodu, hoci v OSN sa o tejto téme diskutuje denne. Otázkou zostáva: dokedy môžeme hovoriť o „oslobodzovacej akcii“ a odkedy to je už terorizmus? Spomedzi vyše sto definícií ponúkol v roku 2005 Kofi Annan, vtedajší predseda OSN, teóriu, ktorá najviac zodpovedá chápaniu ochrany života podľa žido-kresťanského vyhlásenia: terorizmus znamená akýkoľvek čin zameraný na to, aby spôsobil smrť či vážne telesné zranenie civilnému obyvateľstvu alebo nebojujúcej strane s cieľom zastrašiť obyvateľstvo, alebo prinútiť vládu či medzinárodnú organizáciu, aby niečo vykonala alebo sa zdržala vykonania nejakého činu; pričom právo brániť sa proti okupácii nemôže v sebe zahŕňať právo zámerne zabíjať civilné obyvateľstvo. Inak by bol každý násilný čin spáchaný v období mieru klasifikovaný ako teroristický čin tak, ako vojnový zločin v čase vojny. Keby sa medzinárodným spoločenstvám podarilo zhodne prijať túto definíciu terorizmu, potom by z dnešných teroristov viac neboli národní či náboženskí hrdinovia, ale okamžite by boli zaradení do kategórie podobnej vojnovým zločincom.

V Ženeve boli v roku 1949 prijaté štyri dohody; za vojenský zločin sa považuje uplatnenie fyzického násilia proti zraneným vojakom, zajatcom a civilistom. Tieto dohody medzinárodné vojenské právo kodifikovali a medzinárodné humanitárne právo „aktualizovali“ (na základe poučení z druhej svetovej vojny, štvrtá dohoda hovorí o ochrane civilného obyvateľstva).

V oblasti vojenského práva sa pokladajú za jeden z najstarších písomných prameňov určité časti Starej zmluvy. (Rada proroka Elizea izraelskému kráľovi o tom, aký má byť osud sýrskych zajatcov: „Ale on riekol: Nepobiješ! Či by si azda pobil už hoc aj tých, ktorých by si zajal svojím mečom a svojím lučišťom? Polož pred nich chlieb a vodu, aby jedli a pili a potom pôjdu k svojmu pánovi.“ (2Kr 6,22)

Alžírsky teroristický model

Sovietska diplomacia, ktorá v časoch Stalina nadšene podpísala ženevské dohody, od päťdesiatych rokov začala takisto oduševnene fantazírovať o národnooslobodzovacích hnutiach v kolonizovaných územiach, ktoré chceli raz pokojnou cestou, inokedy teroristickými prostriedkami presadiť svoje národnostné snahy.

V období po druhej svetovej vojne sa objavujú viaceré „jednoduché“ teroristické skupiny v rámci národnooslobodzovacích hnutí (takými boli skupiny Irgun a Stern pred založením štátu Izrael). Tieto teroristické skupiny sa v záujme jedného konkrétneho cieľa zorganizovali podľa vzoru „jednoduchých“ vojen: po dosiahnutí konkrétneho vojenského cieľa zložili zbrane a zaradili sa do regulárnej armády alebo sa vrátili do občianskeho života.

Zmena ideí nastala po tom, čo sovietski poradcovia (dôstojníci KGB) nasadili jednu-dve tradičné teroristické skupiny nie s cieľom vydobyť národnú nezávislosť, ale vytvoriť totalitný štát.

Z „jednoduchej“ vojny vznikla ideologická vojna s charakterom a spôsobmi totality. Sovietsky zväz (so svojimi podriadenými) slúžil teroristickým skupinám ako „materská krajina“, ktorá im poskytovala bezpečnosť a istotu a odkiaľ sa neobmedzene hrnuli poradcovia, zbrane i peniaze. A keďže všetky tieto zdroje prešli medzinárodnými hranicami, už od tejto chvíle môžeme hovoriť o medzinárodnom terorizme.

Prvá totalitná medzinárodná teroristická organizácia „sovietskeho typu“ vznikla v Alžírsku.

Prvá totalitná medzinárodná teroristická organizácia „sovietskeho typu“ s názvom Front de Libération Nationale (Národnooslobodzovací front; FLN) vznikla v Alžírsku. Podľa konzervatívneho britského historika Paula Johnsona mal FLN dva duchovné zdroje: sčasti to bol jeruzalemský mufti (jednotliví vodcovia po druhej svetovej vojne boli prepustení z moslimského SS-družstva) a ďalším zdrojom bola marxisticko-leninská ideológia, ktorú veľmi rýchlo prevzal od sovietskych poradcov. Sovietski poradcovia museli marxistickú ideológiu prepracovať, pretože na zaostalých kolonizovaných územiach chýbala práve domnelo nenahraditeľná robotnícka trieda a aj kapitalistov bolo málo. Preto moskovskí ideológovia triedny boj medzi robotníkmi a kapitalistami zmenili na boj medzi osídlencami a osídľujúcimi. Toto „nastavenie“ bolo reálne preto, lebo medzi vlastníkmi pôdy bolo veľa Európanov.

Teroristické organizácie nového typu bojovali súbežne na dvoch frontoch: proti vnútornému i proti vonkajšiemu nepriateľovi. FLN bral svoju úlohu veľmi vážne a pustil sa do fyzickej likvidácie vnútorného nepriateľa („kolaborantov“ slúžiacich kolonizačnej moci, arabskej inteligencie nesympatizujúcej s teroristickou organizáciou, tradičných vedúcich, zamestnancov arabskej národnosti atď.). FLN, ktorý sa sformoval v roku 1954, počas svojho dva a polročného fungovania zabil 1035 Európanov a podľa oficiálnych údajov 6532 Arabov (na základe zdokumentovaných údajov sa toto číslo blíži k dvadsiatim tisícom obetí). Za krátky čas takto alžírska spoločnosť stratila veľké množstvo schopných vodcov, pričom teroristi FLN zvyčajne nezabili len jedného človeka, ale celú jeho rodinu. Vykynožili ich s celým príbuzenstvom, navyše s takou mimoriadnou krutosťou, že občas aj samotní dôstojníci KGB boli z toho šokovaní.

K sovietskej stratégii patrilo aj to, že na čoraz brutálnejšie protifrancúzske útoky zo strany FLN aj francúzska armáda odpovedala stále brutálnejšími spôsobmi: čoraz častejšie sa vyskytovalo masové mučenie, nezmyselné bombardovanie a masové vyvražďovanie civilistov. Arabské obyvateľstvo sa francúzskej moci postupne odcudzilo. A nielenže sa podarilo alžírskych Arabov odcudziť od francúzskej vládnej moci, ale aj francúzska verejná mienka si čoraz dôraznejšie vyžadovala bezprostredné rokovania s FLN (prezidenti Francúzska neboli po celé roky ochotní rokovať s teroristickou organizáciou). Progresívni intelektuáli mali heslo „Okamžitú nezávislosť Alžírsku!“ Stratégia KGB priniesla prelomový úspech: za niekoľko rokov sa Alžíri nadšene po jednom zaradili k FLN. Následne už v roku 1962 vyslanci FLN rokovali s francúzskou vládou o nezávislosti Alžírov.

Teror ale i napriek získaniu nezávislosti pokračoval. Jedným z prvých cieľov FLN bolo, že všetci, ktorí majú akýkoľvek vzťah s kolonizátormi, budú systematicky vyhladení. Obeťami sa väčšinou stali jednoduchí zamestnanci, ktorí z dôvodu nedostatku financií nemohli opustiť štát. (Predtým opustilo Alžírsko takmer pol druha milióna ľudí: Francúzi, Európania, Židia, Arabi; celá ekonomická elita štátu). Dvojnásobné duchovné dedičstvo FLN charakterizuje to, že v prvých hodinách nezávislosti obrovské davy ľudí obsadili centrálnu synagógu Alžírska a povraždili Židov, ktorí tam boli prítomní. Alžírsko sa tak stalo prvou ľudovou republikou rozvojového sveta. Sovieti takým spôsobom nemuseli byť konfrontovaní s NATO a navyše s minimálnymi investíciami získali na svoju stranu nového spojenca.

Arafatovi učitelia

logos-08-arafat.jpgS podobným scenárom počítali Sovieti, keď začali uvažovať nad ďalšími dvomi známymi teroristickými organizáciami. Jednou z nich bola OOP (Organizácia pre oslobodenie Palestíny) založená v roku 1964. Nebolo to náhodou, že ich najdôležitejšie inštitúcie a konferencie boli v Alžírsku. Jásir Arafat sa svojimi zámermi netajil: „Mier pre nás neznamená nič iné ako zničenie Izraela,“ odpovedal v roku 1972 na otázku talianskej novinárky Oriany Fallaci.

Podľa alžírskeho vzoru boli po celé roky obeťami OOP v prvom rade Arabi, keďže v tradičnej palestínsko-arabskej spoločnosti OOP nebola príliš obľúbená. Arafat, prijmúc radu Moskvy, poslal do Vietnamu delegáciu najvyššej úrovne. Palestínci na čele s vodcom Salahom Chalafom (Abu Ijád) sa komunistických vodcov opýtali, ako je možné, že Západ pokladá palestínsky ozbrojený boj za terorizmus a vietnamský boj uznávajú a podporujú. „Vietnamskí delegáti ich oboznámili so spôsobmi udržiavania vzťahov s OOP, s americkými médiami, s kruhmi liberálnych politikov a rôznymi inštitúciami a oboznámili ich tiež, akou mocou disponuje americké židovské spoločenstvo,“ píše americký výskumník Joseph Bodansky vo svojej práci s názvom Arafat’s ‘Peace Process (Arafatov „Mierový proces“). „Odborníci v oblasti dezinformácií a psychológie správania vo vojne sa snažili vytvoriť nový politický program, ktorý na prechodný čas prijme založenie ‚Malej Palestíny‘ na územiach obsadených Izraelom v roku 1967 bez toho, aby sa vzdali konečného cieľa: vyhladenia Izraela.“

Abú Ijád vo svojej knihe My home, my land: A narrative of the Palestinian struggle (Môj domov, moja zem: Rozprávanie o palestínskom zápase) potvrdil, že OOP prijala vietnamské odporúčania a okamžite začala s ich uskutočňovaním. Výsledkom toho bol Čiastkový plán, prijatý 19. júna 1974 v Káhire, ktorý až do dnešného dňa určuje stratégiu palestínskej vládnej moci. Keď teda arafatovci na základe dohody v Osle konečne dostali aj územie, OOP sa vrátila z Alžírska do svojej vlasti a rozšírila svoju kontrolu nad celým palestínskym arabským obyvateľstvom (v deväťdesiatych rokoch dôsledkom teroru OOP prišlo na základe niektorých odhadov o život viac Arabov než Židov). Ekonomické problémy na palestínskych územiach v značnej miere prispeli k tomu, že elita spoločnosti – tak ako kresťania a veľká časť intelektuálov – opustila územie kvôli teroru OOP. Tí, ktorých na základe známeho scenára označili za „kolaborantov“ (rozumej: palestínski Arabi, ktorí ináč zmýšľali a nesúhlasili s Arafatom), sa ocitli v známych Arafatových väzniciach. Keďže zo spoločnosti zmizli umiernenejší (potenciálni) vodcovia – ktorí boli ochotní rokovať s Izraelom – pokračovanie histórie sa vyvíjalo podľa „plánu“: intifáda, prienik Hamasu atď.

Zložitý zvrat v Južnej Afrike

logos-08-mandela.jpgTreťou sesterskou organizáciou je juhoafrický ANC (Africký národný kongres). ANC bol nenásilným apartheidovým hnutím, ktoré spočiatku ešte nasledovalo Gándhího zásady a aj samotný Nelson Mandela veril v jeho nenásilnosť. Keďže však dlhé roky bol neúspešný, zahorkol a vzdal sa svojich pacifistických zásad. Pod jeho vedením vzniklo v roku 1961 prvé násilné „oslobodzovacie“ hnutie – prvé ozbrojené krídlo ANC – ktoré vďaka sovietskym poradcom a sponzorom úspešne organizovalo teroristické útoky proti cieľom vlády. Nový smer sa čoskoro stal populárnym a úplne prevzal vedenie ANC. Zakrátko Mandelu zatkli a vo väzení bol od roku 1963 do roku 1990, teda spolu 27 rokov. Vedením ANC poveril svoju manželku Winnie Mandelovú a blízkych priateľov.

Aj v prípade ANC sa ústrednou otázkou stala vzájomná spätosť vo vnútri tábora. V šesťdesiatych rokoch táto organizácia vybudovala na území susedných štátov Juhoafrickej republiky viacero školiacich táborov, do ktorých zaradili aj veľa maloletých vojakov. Medzičasom vo vnútri ANC natoľko vzrástli nároky na vojenskú „disciplínu“ – kvôli eliminovaniu vnútorného nepriateľa – že museli vytvoriť vlastný systém trestov v táboroch, ktoré sa stali známe ako „torture camps“, čiže mučiace tábory. Juhoafrickí odporcovia v prvej polovici osemdesiatych rokov skombinovali tvrdú leninskú líniu s maoistickými princípmi. Podľa vzoru ľudových sudcov čínskej kultúrnej revolúcie v „townshipoch“ (malé územia osídlené zbedačenými ľuďmi čiernej pleti) vedenie ANC sústavne ustanovovalo „ľudové súdy“, kde domnelých „kolaborantov“ odsúdili a utýrali na smrť. Známym trestom smrti bol „necklacing“ (osobný nápad Winnie Mandelovej), kedy na hlavu obete položili pneumatiku poliatu benzínom a zaživa ju upálili.

Počas zlatého obdobia necklacingu (1984-1992) bolo zdokumentovaných 400 takýchto prípadov. Medzi prvými obeťami bolo 15-ročné dievča tmavej pleti. No predpokladá sa, že počet obetí ľudových súdov a lynčovania dosiahol tisíce.

Dlhé roky prichádzali z Južnej Afriky správy o politike prenasledovania kresťanov zo strany ANC, no tie sa dlho nedostali do medzinárodných médií kvôli vychvaľovaniu Mandelovcov. Podľa niektorých správ za obeť necklacingu padlo veľa vyznávajúcich kresťanov tmavej pleti, údajne kvôli svojej apartheidovej kolaborácii. V skutočnosti ich jediným hriechom bolo, že z dôvodu výhrady svedomia nevstúpili do miestnej organizácie ANC a odmietli násilne bojovať proti apartheidu.

V decembri 1988 osobní strážcovia Winnie Mandelovej násilne odvliekli z metodistickej zborovej budovy štyroch mladých chlapcov. Jedného z nich, 14-ročného Stompieho Moeketsiho, umučili na smrť. Jeho mŕtve telo neskôr našli domorodí obyvatelia. Rozhorčení kresťania tmavej pleti z okolia zaútočili na dom Winnie Mandelovej, aby troch ešte žijúcich chlapcov vyslobodili. Polícia osobných strážcov okamžite zatkla. Jeden z nich svedčil proti Winnie: tvrdil, že Winnie nielenže vydala príkaz na zavraždenie chlapca, ale že sa vraždy osobne zúčastnila. Zavraždenie Stompieho bol prvý a jediný prípad, ktorým sa podarilo usvedčiť ANC z osobnej účasti na vraždách a mučeniach.

Pod vedením Nelsona Mandelu vzniklo prvé násilné „oslobodzovacie“ hnutie, ktoré úspešne organizovalo teroristické útoky proti cieľom vlády.

Bezprostredná zodpovednosť Winnie Mandelovej bola dokázaná v 18 podobných prípadoch vraždy (Winnie pre vlastnú zábavu viackrát nariadila svojim osobným strážcom, aby uniesli mladých chlapcov, ktorých potom v jej nádhernej vile v podzemí umučili na smrť).

Za vraždu Stompieho jej súd prvého stupňa udelil osem rokov väzenia, no súd druhého stupňa tento rozsudok zmenil na finančný trest. Napriek mnohým súdnym procesom nemusela „matka národa“ nikdy pykať vo väzení. Keď v roku 1990 po dvadsiatich siedmich rokoch väzenia prepustili Nelsona Mandelu, po jednom-dvoch rokoch váhania usúdil, že sa musí oddeliť od Winnie aj od vodcov tvrdej línie ANC, ktorí ju nasledovali. Neskôr sa s ňou rozviedol. Správy o hrôzostrašných výčinoch ANC už dostihli širokú juhoafrickú verejnú mienku i medzinárodné médiá, aj keď oneskorene. Stompie sa stal symbolom postapartheidovej Juhoafrickej republiky. Nelson Mandela po svojom prepustení z väzenia ako prvé zakázal praktizovanie „necklacingu“ a začal vyhlasovať nové koncepcie: národný zmier, toleranciu, národné ospravedlnenia atď. ANC pod jeho vedením a juhoafrická elita belochov sa po mnohých rokovaniach dohodli na zrušení apartheidového režimu. V roku 1996 sa Nelson Mandela oženil s Gracou Machelovou z Mozambiku, vdovou po zavraždenom mozambickom prezidentovi Somorovi Machelovi (pravdepodobne bol zavraždený juhoafrickou tajnou službou). Graca vyrastala v hlboko veriacej metodistickej rodine, no počas štúdií na portugalskej univerzite sa stala marxistkou. Keď sa táto dáma vrátila z Európy s niekoľkými diplomami, pridala sa z presvedčenia k marxisticky ladeným gerilám FRELIMO, ktoré bojovali proti portugalským kolonizátorom. V tábore si túto schopnú dievčinu všimol jej vodca a poveril ju výučbou detí, ktoré boli pod kontrolou gerily a neskôr si ju vzal za manželku.

Po vydobytí mozambickej nezávislosti sa stal Somora Machel novým prezidentom, Graca novou ministerkou školstva. Po zavraždení Somoru sa Graca vrátila k svojej pôvodnej viere. Svoje schopnosti až do dnešného dňa využíva na boj za práva detí. K jej menu sa viažu úspešné programy Spojených národov za oslobodenie maloletých vojakov.

Nelson Mandela a Graca Machelová dali verejnosti jasne najavo, že oni sa už úplne odvrátili od marxizmu a koncepcií teroru. Nielen v Južnej Afrike, ale všade tam, kde počet evanjelikálnych kresťanov dosiahol určité kritické číslo, rovnakým spôsobom zlyhal pokus o národný terorizmus a nebola vybudovaná totalitná spoločnosť. Zbory juhoafrických kresťanov zohrali veľkú úlohu v tom, že veľká časť mládeže tmavej pleti odmieta násilie a želajú si prechod k demokracii bez krviprelievania. Stredo a juhoamerickí kresťania žili dlhé desaťročia v sústavnom ohrození teroru a odporu voči nemu, ale raz sa aj u nich kocka šťastne otočila.

 

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: HETEK, november 2011



Súvisiace články

List Rimanom 3. kapitola|Logos 9 / 2019 | Daniel Šobr |Preklad Biblie
Gangsteři napadli křesťanského vydavatele|Logos 1 / 2007 | Anna Křížová |Zo sveta
Rozhovor s Alexandrem Peremotem|Logos 4 / 2017 | Redakcia |Rozhovor
Vražedné polia|Logos 9 / 2014 | Tímea Frechet|Z histórie
Obrana proti internetovým agresorom|Logos 5 / 2014 | Jaroslav Kříž |Vyučovanie