Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

John Wesley (1703-1791)

john-wesley-1-opt.jpeg

Meno Johna Wesleyho je nerozlučne spojené s prvým evanjelikálnym prebudením v období rokov 1734-1780 vo Veľkej Británii. Zasiahlo však nielen Veľkú Britániu, ale aj 13. amerických kolónií. S týmto prebudením súvisia aj také osobnosti ako George Whitefield (1714-1770) a Johnathan Edwards (1703-1758).

Výsledkom tohto prebudenia vo Veľkej Británii bolo to, že dlhodobo bezmocná cirkev bola zrazu zaplavená novým duchovným uschopnením, ktoré zastavilo postup hriechu, prázdneho mudrovania, liberalizmu, racionalistického materializmu a priviedlo Britániu späť k Bohu. Svojím návratom ku konzervatívnym hodnotám sa v tomto zmysle Británia opäť stala veľkou.

Boh si vždy vyvolí a použije konkrétnu ľudskú nádobu na svoje dielo obnovy jednotlivých národov a spoločností. Takouto nádobou bol aj John Wesley. Pre svoju generáciu sa stal skutočným služobným darom od Boha. Británia bola zasiahnutá skúsenosťou prenikavého oživenia cirkvi a následnou transformáciou celej spoločnosti. Toto prebiehalo s masovým rastom cirkvi, entuziastickými skúsenosťami a začínajúcou obnovou správneho učenia o Bohu a o cirkvi. John za svoju výnimočnú službu zaplatil cenu perzekúcie, nepochopenia, častých verbálnych a fyzických útokov na svoju osobu od rôznych jednotlivcov a skupín v spoločnosti.

Malé začiatky

„Lebo kto bude pohŕdať dňom malých začiatkov? Ale radovať sa budú...“ (Zach 4:10) Wesleyho predkovia boli nonkonformisti - obaja starí otcovia boli v roku 1662 vylúčení zo štátnej cirkvi. Jeho otec Samuel, až do svojej smrti, pôsobil v anglikánskej cirkvi v drsnom vidieckom zbore v Epworthe. John bol pätnástym (jeho brat Charles osemnástym synom) v rodine s devätnástimi deťmi. Najprv chodil do školy v Londýne (1714-1720), kde spolu so svojím bratom boli vynikajúcimi študentmi.

V roku 1720 išiel John študovať do Oxfordu. V roku 1926 bol menovaný za člena správnej rady Lincoln College, keď sa predtým v roku 1925 kvalifikoval ako diakon. S touto ordináciou sa začali jeho duchovné zápasy, ktoré trvali až do roku 1738.

V rokoch 1726-29 sa John stal otcovým pomocníkom v drsnom vidieckom zbore v Epworthe. V roku 1728 bol ordinovaný za anglikánskeho kňaza.

V roku 1729 sa John vrátil do Oxfordu, kde sa stal vedúcim študijnej skupiny s cieľom duchovného spoločenstva. Skupina rástla pripájaním ďalších študentov. Ich ideály boli vtedy v plnej zhode so záujmami obradnej anglikánskej cirkvi. Snažili sa o posvätený život a navštevovali väzňov v miestnej väznici. Za svoje snahy dostali prezývku „svätý klub“ a posmešné pomenovanie „metodisti“. V tomto štádiu sa ešte stále usilovali o spasenie svojich vlastných duší.

Po smrti otca v roku 1935 dostali John a Charles zamestnanie misionárov v americkej kolónii Georgia. Na lodi, v ktorej sa plavili, bolo aj 26 moravských bratov z Ochranova. Odvaha moravských bratov počas silnej búrky presvedčila Johna, že mali taký druh viery, ktorá jemu chýba. Bál sa totiž počas silnej búrky o svoj život. Po príchode do Ameriky položil Johnovi nepríjemnú otázku jeden z vodcov moravských bratov. Spýtal sa ho: „Poznáš Ježiša Krista?“ John odpovedal: „Viem, že je Spasiteľom sveta.“ Ďalej sa ho vodca spýtal: „Áno, ale vieš že spasil aj teba?“

John nepoznal odpoveď na vodcovu otázku. V Amerike organizoval spoločnosť na pestovanie vrúcnejšieho náboženského života. Bohoslužby konal v nemčine, francúzštine a taliančine. V Amerike zostal až do februára 1938, potom sa vrátil do Anglicka. Ešte pred odchodom domov si napísal do denníka to, čo ho najviac po misionárskom pôsobení trápilo: „...odišiel som zo svojej rodnej krajiny, aby som učil Indiánov kresťanstvo,..., naučil som sa však, že ja, ktorý som išiel do Ameriky obracať iných, som sa sám nikdy neobrátil k Bohu.“

Zázrak obrátenia

24.5.1738 bol John účastný na stretnutí kresťanskej skupiny, kde niekto čítal Lutherov predhovor k epištole Rimanom. Vtedy prežil vo svojom srdci zvláštne hrejivé uistenie, že Kristus vzal na seba aj jeho hriechy. Vzápätí po tejto skúsenosti začal prežívať víťazstvo nad pokušením prostredníctvom modlitby. Toto však šokovalo jeho priateľov. Vždy ho považovali za kresťana. Veď či neprijímal sviatosti?

Tri týždne po svojom obrátení išiel navštíviť moravských bratov do Ochranova a o tri mesiace sa vrátil do Londýna.

Prebudenie začalo

Wesley začal čoskoro po svojom obrátení kázať stovkám poslucháčov „nové“ posolstvo o ospravedlnení vierou. Jeho cieľ bol vysoký a jasný: reforma národa, osobitne cirkvi a šírenie biblickej svätosti v celej krajine. Uveril, že bol poslaný od Boha, aby zvestoval evanjelium v Británii.

Skúsený kazateľ Whitefield ho povzbudil, aby začal kázať na voľných priestranstvách. Najprv sa k takému štýlu kázania ako tradičný anglikán staval skepticky. Napokon však zistil, že je to najúčinnejší spôsob ako osloviť masy. Využíval to potom až do konca svojej putovnej služby - viac ako 50 rokov.

Ako kazateľ bol horlivý praktický a odvážny. Často bol fyzicky ohrozovaný, ale ani vlastná krv, tečúca z čela, ho neodradila a nezastavila. Keď ho zasiahol kameň, pokojne si utrel krv a kázal verejne ďalej. Úrady neposkytovali cestujúcim kazateľom žiadnu ochranu. Niekedy dokonca dali rozzúrenému davu radu: „Urobte s metodistami čo chcete, len im nepolámte kosti!“ Paradoxom a veľkým zranením bolo aj to, že perzekúciu metodistov často organizovali miestni anglikánski duchovní.

John sa ako cestujúci kazateľ často dostal do blízkeho kontaktu s jednoduchými ľuďmi, ktorí ho radi počúvali. Cestoval po celom Anglicku, Škótsku a Írsku. 
Vždy mal niekoľko tisíc poslucháčov.

Počas kázania Wesleya a Whitefielda často dochádzalo k zvláštnym fyzickým prejavom citového vzrušenia: Ľudia niekedy vykríkli alebo omdleli, niektorí sa zmietali v kŕčoch. John veril, že sú vyvolané buď odporom diabla, alebo pôsobením Svätého Ducha, no v žiadnom prípade sa nimi nedal odradiť od kázania.

Jeho schopnosti, obdarovania a výsledky

Wesleyovým zvláštnym obdarovaním bola schopnosť organizovať a viesť. Asi 250 000 míľ precestoval na koni alebo v jednoduchom koči a kázal asi 40 000 kázní. V roku 1896 vyšla bibliografia ním vydaných kníh a traktátov, ktorá uvádzala 133 titulov a ďalších sto, ktoré pripravil na vydanie. Medzi nimi bola napríklad aj anglická, francúzska, latinská, grécka, hebrejská gramatika. Ráno vstával o 4,00 hod.. O 5,00 hod. viedol bohoslužby. 10 hodín denne strávil cestovaním, počas ktorého obyčajne čítal alebo písal. Okolo 22,00 večer išiel spať. V roku 1791 mali jeho spoločenstvá 72 476 plnoprávnych členov. Wesley venoval svojej práci takmer celý svoj zárobok. Odhaduje sa, že ročne zarobil okolo 30 000 libier, ale žil len z 30 libier na rok. Pravidelne sa postil a nikdy neustanovil do úradu metodistického kazateľa človeka, ktorý by sa nezaviazal, že sa bude postiť každú stredu a piatok do 16,00 hodín.

Manželský život

V roku 1751 sa oženil s pani Vazeilleovou. Zdá sa, že tento krok urobil preto, že mu to odporúčali jeho dvaja priatelia. Keď si ju bral, tak to bol krok dôvery. Hovorili o nej pekne, a aj jeho brat Charles, ktorý bol už ženatý, ju vychvaľoval. Táto Johnova voľba sa však časom ukázala ako nesprávna. Pani Vazeilleová bola síce kultivovaná žena, ale úplne nespôsobilá znášať odriekanie a aktivity, ktoré naplňovali Wesleyho život.

Časom sama zistila, že jej manželstvo s Johnom neprinieslo žiadne svetské výhody, ale len striedanie medzi neustálym cestovaním a lúčením. Nakoniec vyskúšala všetko, čo bolo v jej silách, aby mu zo života urobila peklo. On sa k nej choval s jedinečnou nežnosťou a s humorom, dokonca, aj keď ho vláčila za vlasy po izbe. Jeho kontakty so spolupracovníčkami v nej vyvolávali nesmiernu žiarlivosť. Nakoniec zverejnila aj jeho poštu. Niektoré listy si vymyslela s úmyslom zničiť jeho povesť.

Osobne si myslím, že Johnovo krédo ohľadom svojho manželstva, ktorého sa držal, bolo trošku radikálne: „Nemôžem pochopiť, ako by sa mohol metodistický kazateľ zodpovedať pred Bohom, keby ako ženatý kázal o jedno kázanie menej alebo cestoval o jeden deň menej ako slobodný. V tomto ohľade určite platí slovo z Písma: „Ale to hovorím, bratia, že čas je krátky, aby ostatne aj tí, ktorí majú ženy, boli, ako keby ich nemali.“ (1 Kor 7:29)

Môžem len skonštatovať, že jeho problematické manželstvo ani trochu neoslabilo jeho evanjelizačné nasadenie. Službu a lásku k Bohu postavil v rebríčku priorít pred manželstvo.

Rozchod s anglikánmi

Wesley pôvodne nemal v pláne rozísť sa s anglikánskou cirkvou. Preto nezakladal pre svojich konvertitov zbory, ale len náboženské spoločenstvá. Hnutie však rástlo a potrebovalo kazateľov, ale len málo anglikánskych duchovných bolo ochotných pracovať v týchto spoločenstvách. Preto Wesley musel zamestnať laikov. Márne sa však snažil získať pre nich anglikánsku ordináciu. Prvýkrát porušil anglikánske pravidlá, keď ordinoval dvoch pracovníkov pre prácu v Amerike. Títo si neskôr proti Johnovej vôli prisvojili titul „biskup“. Toto bol bod rozchodu s anglikánskou cirkvou.

Jeho náuka o kresťanskom živote

Podľa Johna, cieľom vykúpenia je návrat k svätosti. Svoju náuku vybudoval hlavne na tomto verši Písma: „Stíhajte pokoj so všetkými a posvätenie, bez ktorého nikto neuvidí Pána.“ (Žid 12:14)

Veril, že posvätenie je proces a centrum evanjelia. Tento proces sa začína znovuzrodením. K plnej sile posvätenia človeka dochádza tam, kde ľudské srdce je očistené Svätým Duchom, ktorý dáva schopnosť dokonale milovať Boha. Často používal pojem kresťanská dokonalosť, čím rozumel pokornú, nežnú a trpezlivú lásku k Bohu a k blížnemu, ovládanie svojich nálad, slov a činov. Táto dokonalosť ešte neznamená, že od nej nie je možné odpadnúť, ani neznamená bezhriešnosť.

Pre lepšie pochopenie jeho učenia tu citujem úryvok starovekého autora, ktorý citoval John vo svojej kázni: „Od počiatku kresťanstva existujú dve skupiny kresťanov. Jedna žije nevinným životom, prispôsobujúc sa vo všetkých nehriešnych veciach zvykom a spôsobom sveta. Koná mnoho dobrých skutkov, stráni sa ťažkých hriechov a rešpektuje Božie ustanovenia. Títo kresťania sa vo všeobecnosti snažia mať svedomie čisté od pohoršenia vo svojom správaní, ale nedávajú si za cieľ nijakú osobitnú prísnosť života, a tak sa vo väčšine vecí podobajú svojmu okoliu. Iní sa nielenže zdržiavajú všetkého konania zlého, ale sú aj horlivými činiteľmi dobrých skutkov a poslúchajú Božie príkazy. Všetku snahu vynakladajú na to, aby získali celú myseľ Kristovu a snažia sa chodiť vo všetkom tak, ako aj ich milovaný Majster. Na to, aby to dosiahli, sa neustále zapierajú, odmietajú každý pôžitok, ktorý nepovažujú za prostriedok radosti od Boha. Denne berú na seba kríž. Bojujú a zápasia neprestajne, aby vchádzali tesnou bránou. Nešetria žiadnou námahou, aby dospeli na vrchol kresťanskej svätosti.“

Záver a odkaz pre našu generáciu

Život Johna Wesleyho je pre nás veľmi poučný. Všeobecne je uznávaný ako vodca veľkého prebudenia, človek neúnavnej práce, horlivosti a najrôznejšieho mimoriadneho nadania. Jeho odvaha, služba a evanjelizačné nasadenie boli na svoju dobu fenomenálne. Po dlhej dobe odštartoval tradíciu nutnosti pravidelného očakávania na Pána a pevného režimu dňa, v ktorom je pevné miesto, určené pre čas s Pánom. Pre dnešnú dobu a tunajšiu spoločnosť je veľmi potrebné, aby povstali mnohé podobné služobné dary na nápravu vlažnej cirkvi a duchovnú obnovu spoločnosti.

Zdroj:
Garth Lean: John Wesley - svedok Božej moci, Návrat domov

V.D. Schneeberger: Denník Johna Wesleyho, Evangelická cirkev Metodistická
Pavel Hanes: Dejiny kresťanstva, TRIAN s.r.o., Banská Bystrica
Derek Prince: Pôst,  KS Milosť, Banská Bystrica
Pavel Hoffman: Dejiny letničného hnutia, Slovo Života, Brno 2003



Súvisiace články

John Inskip|Logos 12 / 2011 | Peter Málik |Osobnosť
Tí, ktorí otriasli Anglickom|Logos 9 / 2012 | Tibor Szöllősi|Z histórie
Bojovali za slovo|Logos 2 / 2012 | Árpád Kulcsár|Z histórie
On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom... I.|Logos 8 / 2011 | Peter Málik |Z histórie
Dotyk z neba|Logos 11 / 2011 | Peter Gammons|Vyučovanie