Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Kolektívna zodpovednosť

logos-07-kolektivna-zodpovednost.jpg

Prečo musia nastupujúce generácie prosiť o odpustenie za hriechy predchádzajúcich pokolení, keď je človek morálne zodpovedný iba za svoje vlastné hriechy?

Prečo musia celé spoločnosti, národy a štáty prevziať zodpovednosť za hriechy jednotlivcov, keď – ako hovorí moderné právo – v skutočnosti neexistuje kolektívna zodpovednosť?

Moderné individualistické chápanie, podľa ktorého je výlučne sám jedinec zodpovedný za svoj skutok, je iba polopravdou.

„A on bol jediný človek, ktorý zhrešil, a nezomrel iba sám za svoju neprávosť.“ (Joz 22,20) Tento doslova zúfalý výrok pochádza z úst kňaza Pinchasa, vnuka Áronovho, a je jedným zo zjavení Biblie, že hriech jedného člena spoločnosti s jeho následkami pred Bohom aj pred ľuďmi pôsobí aj na ostatných členov, či sa nám to páči, alebo nie. Čitatelia Biblie sa neustále stretávajú s etickým problémom, že podľa Božieho slova potomkovia nesú dôsledky hriechov svojich predkov do tretieho až štvrtého pokolenia, alebo aj s tým, že v spoločnosti, národe, v rodine a v zbore trpia iní za hriechy, ktoré nespáchali, ako by ich spáchali. V oblasti morálneho ľudského zmýšľania sa vynára hlboká a vážna otázka: prečo stvoril Boh taký svetový systém, kde nesenie zodpovednosti presiahne zodpovednosť jednotlivca a zaťaží životy nevinných ľudí? Mohli by sme to považovať aj za nespravodlivé, keby nám nebolo jasné, že Boh, Stvoriteľ sveta, vie určite lepšie, ako a prečo fungujú veci tak, ako fungujú, a ako povedal Kierkegaard, „proti Bohu nemôžeme mať nikdy pravdu!“

Na druhej strane však cítime, že na základe moderného práva, ktoré popiera kolektívnu zodpovednosť, čiže zodpovednosť kolektívu za hriech jedinca, je to tiež spravodlivé. Biblia to potvrdzuje: „Nezomrú otcovia pre synov, ani synovia nezomrú pre otcov; každý z nich zomrie za svoj vlastný hriech.“ (5Moj 24,16) No ale nie je toto v protiklade s Desatorom? „Nebudeš sa im klaňať ani im nebudeš slúžiť, lebo ja Hospodin, tvoj Boh, som silný Boh žiarlivý, ktorý navštevujem neprávosť otcov na synoch do tretieho i štvrtého pokolenia tých, ktorí ma nenávidia, a činím milosť tisícim tým, ktorí ma milujú a ostríhajú moje prikázania.“ (2Moj 20,5-6)

Pinchas – zodpovedný starý človek

Zvolanie citovaného výroku kňaza Pinchasa odznelo v takej situácii, kedy sa zdalo – hoci sa to nepotvrdilo – že tri kmene Izraelove vážne porušili Zákon. Vtedy zvyšných deväť kmeňov vytiahlo s armádou proti tým trom (postavili oltár Hospodinovi okrem toho jediného dovoleného). Spoločnosť nielenže okamžite vnímala, že hriech jednotlivcov sa dotýka všetkých aj v tom prípade, ak nebol vykonaný bezprostredne proti nim, ale proti Bohu, ale aj okamžite rozhodla a aj uskutočnila tvrdé kroky k vysporiadaniu sa s hriechom a pokladala okrem ľútosti a dištancovania sa od hriechu za dôležitý aj konkrétny skutok. O týchto príčinách hovorí Pinchas, ktorého poslali s ultimátom k priestupníkom: „Takto hovoria synovia Izraelovi, celá obec Hospodinova: Aké je to prestúpenie, ktorého ste sa dopustili proti Bohu Izraelovmu, odvrátiť sa dnes, aby ste nešli za Hospodinom, tým, že ste si vystavili oltár, aby ste sa dneska sprotivili Hospodinovi? Či nám bolo ešte málo vykonať neprávosť pri modle Peora, od ktorej sme sa neočistili ani do tohto dňa a pre ktorú bola prišla rana na obec Hospodinovu? A vy ste sa odvrátili dnes, aby ste nešli za Hospodinom. Nuž, stane sa, keď ste sa vy dnes vzbúrili proti Hospodinovi, že zajtra sa rozhnevá na celú obec Izraelovu. Ale ak vám je nečistou zem vášho državia, nože prejdite do zeme državia Hospodinovho, kde býva príbytok Hospodinov, a vezmite državie medzi nami, ale proti Hospodinovi sa nebúrte a nám sa neprotivte stavajúc si oltár okrem oltára Hospodina, nášho Boha. Lebo veď či nebolo tak, keď sa Achan, syn Zérachov, dopustil prestúpenia zarieknutou vecou, že bol hnev na celú obec Izraelovu? A on bol jediný človek, ktorý zhrešil, a nezomrel iba sám za svoju neprávosť.“ (Joz 22,16-20)

Trest vinníka na nevinných

Pinchas a ľud odvolávajúci sa na dva predošlé prípady vydedukovali, že Boh v tomto prípade uplatní kolektívnu zodpovednosť. Achan bol ten, ktorý si pri dobývaní Jericha odložil z koristi pre seba, hoci všetko malo byť zasvätené Pánovi. Achan nemal kvôli tomu najprv žiadny problém, no v nasledujúcom boji Izrael utrpel porážku – od slabšej armády – kedy padlo v boji tridsaťšesť mužov. Všemohúci ich smrť jednoznačne pripisuje na účet Achanovmu hriechu a takisto celému Izraelu, keď svoj výrok Jozuovi formuluje v množnom čísle takto: „Izrael zhrešil, aj prestúpili moju zmluvu, ktorú som im prikázal zachovať, a k tomu aj vzali zo zarieknutého aj ukradli aj zatajili aj odložili medzi svoje náradie. Preto nebudú môcť synovia Izraelovi obstáť pred svojimi nepriateľmi, utekať budú pred svojimi nepriateľmi, lebo sa poškvrnili zarieknutou vecou; nebudem viacej s vami, ak nezahladíte toho, ktorý sa poškvrnil zarieknutou vecou, zo svojho stredu.“ (Joz 7,11-12)

Po týchto udalostiach vychádza najavo, že jedine Achan si ukryl pre seba z koristi zasvätenej Pánovi. Božie vyhlásenie znie v množnom čísle: … zhrešili… prestúpili… vzali… kradli… zatajili… odložili…, čiže hovorí: „hrešil Izrael“. Achana napokon ukameňovali, no prečo stihol smrteľný trest tridsaťšesť nevinných mužov pre Achanov hriech? A kto navráti nevinné životy?

Pinchas – horlivý mladík

Druhý príklad, ktorý pripomína Pinchas ohľadom kolektívnej zodpovednosti: „Či nám bolo ešte málo vykonať neprávosť pri modle Peora, od ktorej sme sa neočistili ani do tohto dňa, a pre ktorú bola prišla rana na obec Hospodinovu?“ (Joz 22,17)

Toto bol ten prípad počas putovania Izraela po púšti, kedy moábske ženy vábili izraelských mužov kultom smilstva, spojeným s modlárstvom (tzv. sakrálna prostitúcia), ktorú mimochodom poradil Balám moábskemu kráľovi, keďže ako spirituálny človek dobre vedel, že týmto dostane pod kliatbu celý Izrael (čo sa mu nemohlo podariť skrze výroky zlorečení). Moábskeho boha vrchov Peora uctievali tamojší obyvatelia smilstvom. Ešte aj okolo roku 200 n. l. sa v Mišne píše: „ten, kto sa vyzlečie pred Baál-Peorom, ten ho ctí aj v tom prípade, ak sa mu priam nepokloní.“

Aj v tomto príbehu, ktorý opisuje Pinchas, zahynulo v dôsledku Božieho trestu dvadsaťštyritisíc Izraelcov, a to nielen tí, ktorí zhrešili. A naopak: nezahynul každý, kto spáchal hriech. Bol to práve Pinchas – v tom čase ešte veľmi mladý – kto učinil zadosť tomu, čo sa stalo, a vlastnou kopijou prebodol smilníka, bez toho, aby mu to bol niekto dovolil alebo ho tým poveril, bez súdneho procesu, a to nie hocikoho – ale rovno vodcu jedného kmeňa. Na tento vysoko odvážny a riskantný skutok okamžite zastala rana medzi ľudom, pretože Pán to ocenil takto: „Pinchas, syn Eleazára, syna Árona, kňaza, odvrátil moju prchlivosť od synov Izraelových, keď sa rozhorlil mojou horlivosťou medzi nimi, aby som nezahladil docela synov Izraelových svojou horlivosťou. Preto povedz: Hľa, dám mu svoju zmluvu, zmluvu pokoja. A bude mať on i jeho semeno po ňom zmluvu večného kňazstva, pretože horlil za svojho Boha a prikryl hriech na synoch Izraelových.“ (4Moj 25,11-13)

Pravdepodobne preto bol už starý Pinchas naj­vhodnejší pri dokončení dobývania zeme na spôsob Jozuu, aby bol vyslancom celého Izraela k trom „problémovým“ kmeňom, lebo mal skúsenosti ohľadom kolektívnej zodpovednosti a vedel, čo treba urobiť.

Rabínska literatúra obšírne pojednáva o právnom probléme, že Pinchas mohol byť z ľudského hľadiska obvinený zo samozvaného sudcovstva a vraždy, keby sa ho nezastal samotný Pán. Aj preto ho mali neskôr všetci židovskí zelóti (kánnájim: horliví) za vzor a svojim synom dávali najčastejšie meno Pinchas. Už zostarnutý Pinchas hovorí: „Či nám bolo ešte málo vykonať neprávosť pri modle Peora, od ktorej sme sa neočistili ani do tohto dňa.“

Sčasti hovorí za seba – lebo v tom čase učinil zadosť vskutku radikálnym spôsobom – v 1. osobe množného čísla, a sčasti za všetkých, že sa im ani počas celého ďalšieho života nepodarí zbaviť sa dôsledkov vtedajších neprávostí. Aj on samotný berie kolektívnu zodpovednosť na seba ako kňaz a poukazuje na to, že i v budúcnosti bude nutné zabrániť podobným veciam, pretože len takto je možné odvrátiť od ľudu Boží trest.

Vzbudenie vzájomnej zodpovednosti

Pravdepodobne práve z tohto máme pochopiť, prečo uplatňuje absolútne spravodlivý Boh princíp kolektívnej zodpovednosti: preto, aby prebudil v ľuďoch patričnú vzájomnú morálnu zodpovednosť.

Takýto bol Kainov stav: „Či som ja strážcom svojho brata?“ Teda, moderné individualistické chápanie, podľa ktorého je výlučne sám jedinec zodpovedný za svoj skutok, je iba polopravdou.

Ako prirodzený chod života, tak aj reálny svet nám svedčia, že hriech každého človeka v spoločenskej skupine (rodina, štát, národ, zbor) je vyvrcholením činov a slov množstva ľudí, teda sa naplnia, dosiahnu svoj cieľ, zhmotnia sa. Morálnou povinnosťou každej spoločenskej skupiny by malo byť prevzatie zodpovednosti, do určitej miery, za skutky svojich členov (pretože aj v skutočnosti má na nich účasť) a jedinou cestou spoločnosti k očisteniu je, aby vzala zodpovednosť spolu so zodpovednosťou jedinca, tzn. že i ostatní členovia spoločnosti budú skúmať a prehodnocovať svoje skutky.

V skutočnosti sme zdedili samotný Adamov hriech a nosíme ho so všetkou jeho zodpovednosťou.

No musíme dať pozor aj na druhú stranu pravdy. Písmo sväté nedovoľuje, aby ľudia potrestali niekoho iného namiesto priestupníka. Takto by bolo vlastne možné dať do harmónie zásadu moderného právneho popretia kolektívnej zodpovednosti a služby Božej spravodlivosti s realitou, aby bolo jasné: človek v súdnom procese s iným človekom nemôže uplatniť zásadu kolektívnej zodpovednosti, ale je to výlučne Boh, kto je plnoprávnym vlastníkom každého človeka, je naším Tvorcom a Udržiavateľom života a len On sám môže túto zásadu uplatniť.

Odtrhli by sme sa od reality, keby sme popierali morálnu zodpovednosť spoločnosti za skutky jej členov, a predsa tu nemôžeme uplatniť trestnoprávny zákon – pykanie spoločnosti za zločiny jednotlivcov. Spravodlivosť a legitimita sa niekedy nutne od seba oddelia, no nie v Božej, ale v ľudskej praxi. Je zrejmé, že nie všetko, čo je spravodlivé, je aj legitímne a nie všetko, čo je legitímne, je aj spravodlivé. Pinchasov skutok nebol oprávnený, ale bol spravodlivý; prepustiť na slobodu vraha z dôvodu nedostatku dôkazov nie je spravodlivé, ale oprávnené. Hlavným dôvodom tohto rozdielu je to, že my, ľudia, nie sme vševediaci, ani nie sme vlastníkmi jeden druhého. Napríklad, to, čo nevieme s určitosťou dokázať, nemôžeme potrestať, ani v tom prípade, keď sme o tom osobne presvedčení. Boh však vie všetko, On je vlastníkom každého života, veď On dáva každý život, preto v Jeho súde je spravodlivosť aj legitimita v jednote. On má právo v spoločnosti kolektívnym súdom vzbudiť jej členov k zodpovednosti. Ľudia ani legislatíva toto nemôžu uplatniť.

Prorok, ktorý nepočúval na slová prorokov

Tu opísaná zásada sa tiahne celým Písmom svätým. Keď sa blížil koniec babylonského zajatia pre Židov, prorok Daniel prosí Pána o milosť obnovenia pre svoj ľud. Ešte bol dieťaťom, keď sa dostal do Babylona, a tak ani nemal účasť na hriechoch, ktoré vyprovokovali Boží trest. „Hrešili sme a činili prevrátene, páchali sme bezbožnosť a protivili sme sa, odvrátili sme sa od tvojich prikázaní a od tvojich súdov. Nepočúvali sme na tvojich služobníkov prorokov, ktorí hovorievali v tvojom mene našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom i všetkému ľudu zeme. Tebe, ó, Pane, spravodlivosť a nám zahanbenie tvári, ako sa to deje dnes, človeku Židovi a obyvateľom Jeruzalema a celému Izraelovi, blízkym i ďalekým, vo všetkých zemiach, kam si ich zahnal pre ich vierolomnosť, ktorou hrešili proti tebe. Nám, ó, Pane, zahanbenie tvári, našim kráľom, našim kniežatám a našim otcom, lebo sme hrešili proti tebe. Pánu, nášmu Bohu, milosrdenstvo a mnohé odpustenia, pretože sme sa mu protivili a nepočúvali sme na hlas Hospodina, svojho Boha, aby sme boli chodili v jeho zákonoch, ktoré nám predložil svojimi sluhami prorokmi. Ale celý Izrael, všetci prestúpili tvoj zákon a odvrátili sa, aby nepočuli tvojho hlasu, a preto sa na nás vyliala kliatba a prísaha, ktorá je napísaná v zákone Mojžiša, sluhu Božieho, lebo sme hrešili proti nemu.“ (Dan 9,5-11)

Daniel, podobne ako Pinchas, nemal osobný podiel na hriechoch ľudu – práve naopak, od detstva proti nim bojoval – no predsa vyznával v 1. osobe množného čísla hriechy ľudu zahrňujúc do toho aj seba. Priznával tým účasť na kolektívnej zodpovednosti pred Pánom. Dobre vedel, že bez toho by ho Boh ani nevypočul a ani by nemohol počítať s vyliatím Božej milosti. Takto áno.

Boh sa nemení: je ten istý včera, dnes a naveky aj v oblasti zmýšľania a posudzovania vecí vo svete. Aj dnes uplatňuje tie isté zásady. Aj my patríme k niekoľkým spoločenským skupinám: rodina, národ, štát, cirkev, zbor, spoločnosť atď. Ani v jednej z nich sa nemôžeme morálne oddeliť ako nedotknuteľné indivíduá, ktoré nemajú účasť na veciach ostatných jej členov. V každej spoločenskej skupine máme všetci morálnu spoluzodpovednosť za ostatných členov aj v tom, či im dovolíme zlé a nespravodlivé skutky.

Dedičný hriech človeka

Iba na základe Božieho princípu kolektívnej zodpovednosti je možné pochopiť podstatu prvotného hriechu, ktorý neustále prechádza z pokolenia na pokolenie. Mnohí to chápu tak, že skrze Adamov hriech sme zdedili akúsi chorobu, náklonnosť k hriechu, slabosť, pre ktorú potom každý spácha hriech. Keby tomu skutočne tak bolo, potom by nás to ospravedlnilo od zodpovednosti za hriech raz a navždy, pretože by to znamenalo, že od Adama sme nezdedili samotný hriech aj so zodpovednosťou, ale iba prirodzenú neschopnosť postaviť sa na odpor, tendenciu k pádu (veď pojem hriechu v sebe zahŕňa aj pojem zodpovednosti – pokiaľ nemáme zodpovednosť, nemôžeme hovoriť ani o hriechu). Nikoho nemožno brať na zodpovednosť za niečo, čomu nemá schopnosť vyhnúť sa. V takomto prípade hriech nie je hriechom, len istá dedičná choroba, pre ktorú morálne nemôže byť nikto vzatý na zodpovednosť. Potom by nás Boh nezachránil z milosti, ale bol by nám dlžný zachrániť nás. Takto by teda v skutočnosti hriech nebol hriechom ani milosť milosťou.

V skutočnosti sme zdedili samotný Adamov hriech a nosíme ho so všetkou jeho zodpovednosťou. Boh nás vidí tak, že všetci sme schopní nezhrešiť, ale predsa len sme všetci zhrešili – a to je prvotný hriech. Všetci sme za to v plnej miere zodpovední, preto Boh nie je povinný nikoho zachrániť.

No ak to urobí, urobí to výhradne z milosti, a nie pre spravodlivosť. Celé ľudstvo, ako spoločnosť, má kolektívnu zodpovednosť za Adamov hriech – čiže hriech Človeka. Prvým krokom k jedinej ceste k vyslobodeniu je priznať si našu úplnú zodpovednosť ako jednotlivcov, tak aj spoločnosti. Druhým krokom je napraviť chyby minulosti. Pretože sme sa ešte z tejto šesťtisícročnej bezbožnosti neočistili až dodnes.

logos-07-kolektivna-zodpovednost-2.jpg

Zodpovednosť spoločnosti a štátu

Neustále prebiehajú diskusie o tom (hoci to niektorých neteší), či máme zodpovednosť za holokaust, hriechy komunizmu, tajných a podobne, a ako sa s tým vysporiadať. Čo sa týka holokaustu, chcel by som upozorniť, že v tomto je nutné odlíšiť zodpovednosť štátu od zodpovednosti spoločnosti. Dnešný štát je dlžný kolektívnu morálnu zodpovednosť za to, ako jeho právni predchodcovia prispeli v štyridsiatych rokoch k deportácii Židov, Rómov atď., že boli odvlečení do táborov smrti a je povinný urobiť všetko na úrovni štátu, aby sa z toho všetkého očistil a všemožne a bezpodmienečne nahradil všetky duchovné, duševné, majetkové aj morálne straty. Spoločnosť musí vziať kolektívnu zodpovednosť za to, čo v tých časoch spôsobila: teda nie zodpovednosť za skutky štátnych organizácií, ale za davovú pasivitu a neschopnosť ľudí. V horšom prípade za davové, vyslovene úmyselné zlé motívy a spoluprácu na brutálnych skutkoch.

Pretože slovami Pinchasa vyjadrené: až dodnes sme sa neočistili od tejto našej bezbožnosti. A s takýmto postojom kolektívnej zodpovednosti by mali zbory, ktoré sa nazývajú kresťanskými, radikálne vylúčiť zo svojich radov takých antisemitov, nacistov, fašistov, duchovných vodcov a tajných, ktorí až dodnes predstavujú túto nákazlivú bezbožnosť. Za hriechy štátu sa musí ospravedlniť a odškodniť štát; za hriechy spoločnosti, spoločnosť; za hriechy cirkvi, cirkev. Každá spoločenská skupina sa musí očistiť od svojej bezbožnosti.

Štátny holokaustbiznis

Nie je prípustné zlé skutky odčiniť iba slovami. Ježiš horlivo karhal tých, ktorí uvaľovali kolektívnu zodpovednosť na ostatných, pričom oni sami pokračovali v predošlých zlých praktikách. „Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci, že staviate hroby prorokov a ozdobujete pomníky spravodlivých a hovoríte: Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme bývali ich spoluúčastníkmi na krvi prorokov. A tak sami si vydávate svedectvo, že ste synovia tých, ktorí povraždili prorokov. Naplňte aj vy mieru svojich otcov! Hadi! Plemä vreteníc, ako by ste vy utiekli odsúdeniu do pekla?! Preto hľa, ja posielam k vám prorokov a múdrych a učených v zákone a niektorých z nich zabijete a ukrižujete a niektorých z nich zbičujete vo svojich synagógach a budete ich prenasledovať z mesta do mesta, aby prišla na vás všetka krv spravodlivá, vylievaná na zemi, od krvi spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, syna Barachiášovho, ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom.“ (Mt 23,29-35) Čo presne je tragédiou takých ľudí? Sčasti to, že sa zdanlivo snažia odčiniť hriechy svojich otcov a dištancujú sa od nich na úrovni spomienok, pričom sami seba predstavujú ako takých, ktorí nemajú nič spoločné so skutkami svojich predkov. Vo svojej morálnej nadradenosti sami seba vidia, a tak sa aj predstavujú, ako lepších od svojich praotcov, neberú kolektívnu zodpovednosť tak vážne ako Daniel a Pinchas, pričom v prítomnosti opakujú hriechy svojich predkov. Čiže prevádzajú „štátny holokaustbiznis“ s falošnými spomienkami na martýrov, pričom ich využívajú na utvrdenie spoločného sebaklamu, aby tým zakryli, že aj oni robia to isté v prítomnosti.

V Európe sa dnes čoraz viac udomácňuje falošný, neúprimný, akoby povinný štátny kult holokaustu, plný prázdnych rečí, ktorého jediným a skutočným cieľom je: zakrytie tých istých zlých tendencií v prítomnosti.

Pomaly prichádzame k tomu, že poctivý človek sa už nebude môcť ani zúčastniť národných spomienok na holokaust. Skutočné pripomenutia sú také, ako boli Pinchasove a Danielove: nezakladajú sa na morálnej nadradenosti. Namiesto poloprávd, prázdnych rečí a úmyselných skreslení reality majú podstatný cieľ: okamžité, praktické skutky v prítomnosti v záujme toho, aby sme sa spoločne očistili od zdedených bezbožností, aby sme ich už ďalej nenosili na sebe.

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Új Exodus IV. 2014



Súvisiace články

Pokračujeme|Logos 8 / 2020 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Odvážni k pravde|Logos 12 / 2020 | Michal Tausk|Aktuálne
Tak čo, si dospelý?|Logos 8 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma
Zachovajme nevinnosť našich detí|Logos 10 / 2013 | Aneta Jarešová|Rodina
Ešte o Jezábel|Logos 4 / 2017 | Jaroslav Kříž |Téma