Kritika Biblie

História prenasledovania kresťanov

34. časť: Tí, čo Písmo sväté považovali za mýtus

„V čase, keď sa písali evanjeliá, boli ešte nažive tisíce očitých svedkov, ktorí počuli Ježišove vyučovania a zažili zázračné skutky, ktoré konal,“ píše Billy Graham v novoročnom pozdrave pre rok 2012. 93-ročný celosvetovo uznávaný evanjelista tým upriamil pozornosť na to, že ak by udalosti opísané autormi evanjelií boli vymyslené, určite by očití svedkovia oponovali, no neurobili tak. Autori Nového zákona považovali za obzvlášť dôležité, aby si ako dôveryhodní pisatelia robili poznámky. „Veď sme nesledovali vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti,“ písal apoštol Peter. Lukáš zase poznamenáva, že „viacerí sa pokúsili dokumentovať“ Ježišov príbeh, preto si on sám „všetko preštudoval od počiatku“. Príbehy o Ježišovi sú podložené aj viacerými externými starovekými zdrojmi. Avšak o 1500 rokov neskôr, kým boli stredoveké bašty európskych panovníkov v spoločnosti napádané myšlienkami osvietenstva, v náboženskom živote prichádzali vlny protestantizmu a text Biblie sa dostal do iného svetla.

Erasmus Rotterdamský (1466–1536) ako katolícky mních ostro kritizoval duchovnú a politickú moc rímskokatolíckej cirkvi a ako humanista zostavil tézy osvietenstva. Od katolíckej cirkvi z východu si zadovážil vtedy dostupné grécke rukopisy Nového zákona a na základe toho sa pokúsil upraviť pôvodný text, nezávisle od jeho pozície rímskeho učiteľa a oficiálneho latinského prekladu – Vulgaty. Tým položil základ pre moderný odbor – textová kritika. Publikácia jeho gréckeho prekladu Nového zákona (Textus Receptus, t. j. „uznaný preklad”) sa napokon stala podkladom pre mnohých protestantských prekladateľov Biblie (Károli, King James atď.)

Kritika textu Biblie

Zo začiatku bola textová kritika voči Biblii nezaujatou vedou. Jej cieľom nebolo zmarenie autority viery či Písma svätého, ale práve naopak – odstrániť rozdiely či iné chyby medzi veľkým množstvom rukopisov, ich rôznymi kópiami a čo najvernejšie zachovať originálny text. S týmto cieľom sa snažil aj Erasmus čerpať z iných zdrojov ako len z rímsko-katolíckou cirkvou oficiálne uznaného a viackrát prepracovaného a upravovaného latinského prekladu, veď predsa pôvodné listy apoštolov boli napísané po grécky. Preskúmal všetky pre neho dostupné rukopisy, pokúsil sa predniesť dôvody významového odklonu a odstránením chýb vytvoriť čo najdôveryhodnejší, najoriginálnejší text.

Nasledujúc Erasmov príklad protestantské cirkvi aj katolíci (hoci oveľa neskôr, prekonajúc veľký vnútorný odpor) sú dodnes horlivými bádateľmi odboru textovej kritiky. Preskúmali všetky dostupné kópie gréckych rukopisov raného Nového zákona a ich rané preklady (takmer 5000 kusov) v oveľa širšom okruhu, a tak dokázali pri Eras­movom preklade vziať do úvahy oveľa širší aspekt porovnávania. Vedci vytvorili vlastné teoretické metódy na klasifikáciu posunov v textoch, na ich vzájomné prepojenia, určenie ich veku a odstránenie chýb. Text Biblie bol do tej doby v Európe dedičstvom katolíckej tradície v podobe latinského prekladu. No od tej doby teológovia protestantských univerzít v ich kritickom boji voči „svätej tradícii“ – čo bolo od čias Luthera už beztak hlavným vyznaním viery – každý detail a otázky znova preskúmali a odsúdili dogmy o autorite rímskeho učiteľského úradu aj na základe pôvodných textov. „Sola Scriptura“ – „Jedine Písmo“ znel Lutherov program proti svätej tradícii. Čo je však Písmo, keď aj v rámci neho sa nachádzajú rôzne významové rozdiely. Touto otázkou sa zaoberali najmä nemeckí reformátori, ktorí chceli slúžiť Slovom s čo najväčšou presnosťou.

Vedecký svetonázor

Biblia sa popri tomto dodnes pretrvávajúcom výskume stala aj predmetom kritiky z opačnej strany: dostala sa pod kritiku modernej biológie a histórie.

Po období stredoveku bol vývoj prírodovedných odborov výrazne podmienený politickými a hospodárskymi záujmami. Kolonizácia, plavby, ako aj matematika, hvezdárstvo a technika sa potrebovali neustále rozvíjať. Aj z hospodárskeho hľadiska sa občania snažili vytrhnúť z okov feudálneho zriadenia, čo znamenalo, že medzi obchodníkmi a mestskými remeselníkmi bolo čoraz viac obchodného (matematického) a technického rozvoja. Preto už od obdobia renesancie boli mladí vedci študujúci na katolíckych scholastických univerzitách veľmi motivovaní po duchovnej i finančnej stránke k prírodovedným a matematickým výskumom, čo vypôsobilo obrovský rozmach týchto vedných disciplín. Filozofi sa v tomto období skôr zaoberali tým, aké sú podmienky skutočnej známosti, pretože toto bolo stredobodom záujmu prírodných vied. Snažili sa očistiť vedu rovnako od poverčivého myslenia a autoritatívneho uctievania tradície katolíckeho stredoveku, ako aj od akejkoľvek cudzej, neistej, neoveriteľnej informácie či tvrdenia.

Biblia sa popri tomto dodnes pretrvávajúcom výskume stala aj predmetom kritiky z opačnej strany: dostala sa pod kritiku modernej biológie a histórie.

Táto snaha napokon vypôsobila vedecké myslenie, ktoré dodnes panuje nad západnou civilizáciou, ba dokonca speje k celosvetovej hegemónii. Jeho základná myšlienka spočíva v tom, že z vedeckého hľadiska je možné za pravdu a dôveryhodné považovať len to, čo je pre každého zdravého dospe­lého človeka rovnako prehľadné, uchopiteľné a dokázateľné. Každý zdravý dospelý človek disponuje dvomi schopnosťami získavania informácií: skúsenosťou zabezpečenou piatimi zmyslovými orgánmi a schopnosťou logického myslenia, vďaka ktorému si vie z nadobudnutých skúseností vyvodiť zdravý úsudok. Takto nadobudnuté znalosti sú následne dôveryhodné pre technické využitie, keď ich skúsenosť vždy opraví, a keď sú logicky vypočítateľné (veď inak by ani nebolo možné vyrobiť spoľahlivé funkčné stroje). Preto základným kritériom prírodovedných poznatkov bolo, že skutočné je to, čo je pozorovateľné v prírode, dokázateľné experimentom a logicky je to možné začleniť do systému, ktorý si vnútorne neodporuje.

Spomedzi týchto podmienok považovaných za základné schopnosti zdravého dospelého človeka je nutné vylúčiť nielen povery, ale aj vieru. No aj samotný Nový zákon hovorí, že „viera nie je pre všetkých“, lebo: Po prvé, Ježiš si oddelil učeníkov, ktorým „bolo dané, aby pochopili tajomstvá Božieho kráľovstva“ od ľudí vonku vo svete, ktorí tieto veci nemôžu pochopiť a po druhé, podľa Nového zákona teda ani každý človek nedisponuje schopnosťou veriť, preto v podstate nie je možné začleniť vieru do vedeckého myslenia.

Tento svetonázor sa však takto nedokázal vysporiadať ani so zázrakmi. Po krátkom čase ich napokon aj tak začal popierať.

Historická kritika Biblie

Vedecký svetonázor zakrátko prevzal vládu aj nad osvietenskou históriou. Vedecký výskumný postoj, ktorého cieľom bolo preskúmať akúkoľvek pravosť a skutočnosť faktov, prevládol nad dovtedy uznávaným pohľadom na minulosť, ktorý bol založený na úcte voči katolíckej tradícii a autorite. Následne sa do centra pozornosti dostali dôveryhodnosť písomných historických prameňov a overiteľnosť faktov pri ich prerozprávaní. Každý historický písomný zdroj sa musel podrobiť hĺbkovej porovnávacej analýze a kritike, už viac nič nebolo prijaté bez overenia.

Sekulárni historici v tomto znamení už nepovažovali Bibliu za sväté, duchovné ani teologické dielo, ale za jeden z možných zdrojov informácií a vyhlásili, že podobne ako aj ostatné písomné pramene, aj Biblia sa musí podrobiť hĺbkovej analýze, porovnaniu s ostatnými súdobými zdrojmi, ako aj s výsledkami historických výskumov a treba z nej vylúčiť všetky informácie, ktoré by neboli podložené inými zdrojmi. Rovnako ako aj prírodovedci, aj historici vylúčili argumenty, ktoré nie sú pochopiteľné pre všetkých ľudí, čiže aj vieru. Týmto oddelili historické štúdium Biblie od tvrdení vyvierajúcich z viery: čiže aj od toho, že Biblia je Božím zjavením, a preto je neomylná. Historici aj opísané historické fakty podriadili kontrole uchopiteľnosti schopnosťami všetkých ľudí, čiže ich skúsenosti a logickému mysleniu a zavrhli to, čo na základe týchto vlastností nedokázali zdôvodniť. To behom krátkeho času viedlo k úplnému popretiu zázračných príbehov.

Spinozova panteistická kritika Biblie

Baruch (kresťanské meno: Benedictus) Spinoza (1632–1677) narodený v židovskej rodine žijúcej v Amsterdame patril k najvýznamnejším filozofom osvietenstva, celú svoju filozofiu postavil na myšlienkach vzmáhajúcich sa prírodných vied. Podstatou toho bolo, že Boh je citeľný, okúsiteľný dvoma spôsobmi: buď zaplavením myšlienkového sveta, alebo prostredníctvom hmotnej skutočnosti.

Stvorenie (existuje) v Jeho diele a v myšlienkach – človek v ríši svojich predstáv. Podľa Spinozu koreňom oboch – hmotného a myšlienkového sveta – je jediná vec, a to sám jediný Boh. Hmotný svet predstavuje sám Boh (panteizmus), prostredníctvom hmotného sveta a rozumu uchopené zákonitosti (zákony matematiky a prírodovedy) sú vnútornými zákonitosťami Boha. To znamená, že Boh nie je nadriadený svetu, len existuje vo svete. Po vyvodení dôsledkov, Boh nie je schopný posúdiť alebo ukončiť zákonitosti prírody, keďže sú to aj jeho vlastné vnútorné zákonitosti, a tak ich nikdy nebude schopný prekonať. Podľa Spinozu teda neexistujú zázraky a ani nemôžu existovať.

Amsterdamský filozof tento svoj vedecký svetonázor odvážne hlásal ako podstatu existencie sveta a Boha. Svojím dielom Teologicko-politický traktát v podstate on založil modernú kritiku Biblie. Keďže jeho panteistický svetonázor nepripúšťa ani len možnosť existencie zázrakov, všetky svoje schopnosti – obrovskú biblickú, rabínsku, jazykovú a vedeckú zdatnosť v plnej miere vydal do služby tomu, aby dokázal, že biblické zázraky sú nedôveryhodné a že sú len výplodom vyjadrovania sa a myslenia človeka v staroveku. Spinoza nepopieral Bibliu ako celok, iba tvrdil, že skutočne podstatné a zachovávania hodné sú len morálne usmernenia Písma svätého a zo zázračných príbehov si treba vziať len morálno-duchovné poučenie – nesmie sa im veriť ako historickým faktom. Aj keď nie práve pre toto, Spinoza bol vylúčený z amsterdamského židovského spoločenstva a daný pod kliatbu: „Nech je vyťatý z kmeňa Izraelovho,“ – znel spis – a jeho knihy boli zaradené medzi zakázanú literatúru.

Povstanie proti nadprirodzenu

Ďalšími dvoma svetonázormi charakteristickými pre osvietenstvo boli deizmus a ateizmus, ktoré podobným spôsobom vylúčili existenciu zázrakov. Ateizmus – ak nie je spojený s okultizmom, potom najčastejšie ide ruka v ruke s materializmom – popieraním Božskej existencie prirodzene popiera aj jeho intervenciu do chodu sveta. Pre porovnanie, deizmus uznáva existenciu Boha, dokonca aj dielo stvorenia, ale tvrdí, že Všemohúci pri stvorení zaopatril materiálny svet vlastnými prírodnými zákonitosťami a odvtedy funguje prirodzene, na základe jeho vnútorných zákonitostí a bez vplyvu vonkajšieho prostredia. Boh sa od stvorenia nepriblížil k svetu a nenarúša prírodné zákonitosti – čiže zázraky neexistujú. Deizmus bol rovnako naklonený k hlavným predstaviteľom prírodných vied vtedajšej doby ako boli Spinozov panteizmus alebo ateizmus, veď prírodovedné výskumy sa zdajú byť o to spoľahlivejšie a vypočítateľnejšie, o čo menej „dovolíme“ komukoľvek – aj samotnému Bohu – aby zasahoval do vnútorných zákonitostí prírody.

Veď sme nesledovali vymyslené báje, keď sme vás oboznamovali s mocou a príchodom nášho Pána Ježiša Krista, ale boli sme očitými svedkami Jeho velebnosti.

Istý druh kresťanského deizmu v tomto období predstavovala aj secesná teológia, podľa ktorej v biblických dobách ešte existovali zázraky, no nástupom doby apoštolov zázraky zanikli (cessation – zánik). Protestantskí teológovia sa touto myšlienkou snažili prekonať aj ich teóriu presahujúce charizmatické a mystické prúdy v rámci protestantského hnutia, ktoré sami považovali len za určité skupiny „nadšencov“. Tieto smery totiž očakávali návrat biblického obdobia zázrakov a povzbudzovali sa v tom navzájom, zatiaľ čo luteráni a kalvinisti bojovali ešte proti stredovekým poverám katolicizmu a od čias renesancie vzmáhajúcemu sa okultizmu. Dvojaká viera v zázraky splynula v očiach teologicky vzdelaných reformátorov – a často aj v skutočnosti – preto sa klasické kresťanstvo postupne oddelilo od hľadania biblických zázrakov rovnako ako aj od povier a okultizmu. Táto secesná teológia uchvátila svetských deistov, panteistických a ateistických filozofov, ako aj prírodovedcov, a tak došlo v Európe ku konsenzu, že možnosť existencie zázrakov bude popieraná.

Leibniz bol jediný spomedzi veľkých mysliteľov, ktorý sa naďalej pridŕžal existencie zázrakov. Nie náhodou si ateista Voltaire zvolil za terč posmeškov vo svojom diele Candide tohto nemeckého filozofa znázorneného v postave majstra Panglossa.

Vývoj kritiky Biblie

Všetky vyššie uvedené znaky doby hlboko poznačili vývoj svetonázoru a speli k jedinej veci: k predstave fungovania sveta bez intervencie jediného Boha. V súlade s tým ovládlo európske protestantské a humanistické univerzity až do dvadsiateho storočia oduševnené zdokonaľovanie kritiky biblických textov a kritiky histórie, čo znamenalo, že štúdium Božieho Písma svätého podriadili vedeckým kritériám. Obe výskumné metódy totiž fungujú na týchto princípoch, ale ako sme už vyššie uviedli, veda vyčleňuje vieru z výskumu, pretože tá nie je uchopiteľná pre každého človeka. Tento postoj vyústil do tak neuveriteľnej situácie, že dokonca aj teológovia vylúčili vieru z práce s Bibliou a jej výkladu a svoje rozhodnutie horlivo odôvodňovali tým, že Bibliu chcú urobiť prijateľnou pre všetkých ľudí.

Textoví kritici sa urputne snažili vylúčiť z textu Biblie všetko, čo podľa ich názoru nepodložili rukopisy v dostatočnom počte a podľa ich kritérií s potrebnou istotou vytvorili viacero ukrátených, ochudobnených verzií (hoci aj tie dostatočne zachytávajú všetky pravdy viery); pritom však v podstate otriasli autoritou celého textu a teoreticky ho urobili spochybniteľným, aj keď 5000 rukopisov napriek ich obrovskému množstvu obsahuje relatívne málo odchýlok. Kritici histórie zase podriadili príbehy z Písma svätého veľmi fragmentárnym a obmedzeným historickým nálezom a písomným prameňom, pričom prijali len to, čo okrem Biblie potvrdzovali aj iné pramene. S prihliadnutím na to, že pomer zo staroveku zachovalých nálezov je pripodobniteľný tomu, ako keby sme sa snažili zostaviť komplikované 1000 kusové puzzle, zobrazujúce kvetinový záhon, z 300 malých častí, čo teda spôsobilo, že väčšina biblických príbehov bola spochybnená. Okrem toho potreba, respektíve nárok vyhovieť modernému svetonázoru prispeli k tomu, že z princípu spochybňovali, resp. vylúčili zázračné príbehy aj napriek tomu, že ich žiaden iný historický prameň nepopieral.

Program „demytologizácie“ Biblie

Tento, v dnešnej Európe, dominantný prúd dosiahol svoj rozmach v dvadsiatom storočí počas pôsobenia významného nemeckého luteránskeho teológa Rudolfa Karla Bultmanna (1884-1976), ktorý tvrdil, že na základe Nového zákona si môžeme byť istí jedine v tom, že Krista ukrižovali, čo je podľa neho dostatočným základom kresťanskej viery, ale už v Jeho zmŕtvychvstaní si nemôžeme byť istí. Bultmannov svetonázor nevychádzal z biblickej viery, ale predovšetkým z filozofie Martina Heideggera, čím výklad Biblie podriadil jeho filozofii a nie naopak. V roku 1941 vyšla kniha pod názvom Nový Zákon a Mytológia – Problém demytologizácie Nového zákona. Podľa jeho názoru treba dať Bibliu do súladu s moderným myslením ľudstva, lebo inak nedokáže osloviť a zasiahnuť moderných ľudí, ktorí zastávajú vedecký svetonázor. Jeho zámerom bolo v skutočnosti sformulovať svoje názory ako evanjelizačný záväzok. Vyhlásil svoj demytologizačný program Písma svätého, ktorý vychádzal z tvrdenia, že zázračné príbehy v Biblii, respektíve jej nadprirodzené zjavenia (napríklad prorocké zjavenie budúcnosti) sú len mýty, od ktorých ju treba očistiť, aby jej morálny obsah bol zachovaný aj pre dnešnú generáciu. Podľa jeho názoru nie je podstatná historická dôveryhodnosť vypovedaného (lebo tá väčšinou aj tak chýba), ale len jeho odkaz (kérügma). Zázraky a prorocké videnia budúcnosti chápal nie ako pôvodné, ale neskoršie dodatky (toto však nie je možné podložiť žiadnymi historickými dôkazmi), od ktorých treba očistiť duchovno-morálne pravdy predstavujúce semeno minulosti.

Bultmannov vplyv sa po roku 1948 postupne rozširoval na teológie historických protestantských cirkví a hoci mu mnohí odporujú, dnes určujú výklad Biblie „v historickom kresťanstve“ práve jeho názory.

Kritika kritiky

Po dôkladnom prehodnotení náboženskej filozofie môžeme skonštatovať, že moderná európska teológia počas uplynulých štyroch storočí podriadila vieru vedeckému svetonázoru, namiesto toho, aby tieto dva protipóly boli navzájom rovnocenne konfrontované. No keďže podstatou vedeckého svetonázoru je spoznávanie právd, ktoré sú pre každého človeka prijateľné a viera už vo svojej podstate „nie je pre všetkých“, sprostredkováva nadprirodzené zjavenia, preto tieto dve veci v súčasnosti – teda dovtedy, kým sa pravdy viery nestanú nespochybniteľnou skúsenosťou všetkých ľudí – nie je možné zlúčiť. Tieto dva svetonázory nie je možné zmieriť úplne a každá snaha o vytvorenie súladu medzi nimi vedie k zmätku, posunom a omylom a obe znetvoruje. Oveľa jasnejšie, presnejšie a realistickejšie myslenie umožňuje to, keď uznáme ich vzájomné odporovanie si. A ak vieru dokonca podriadime vedeckému svetonázoru, tak sa Biblia v našich rukách úplne rozpadne ako rozpáraný pulóver.

Toto však nie je otázkou vedeckého poznania, ale rozhodnutia. Grécke slovo vyjadrujúce obrátenie – metanoia, znamená zmenu myslenia a porozumenia vecí, zatiaľ čo hebrejské slovo ťsúvá znamená obrátenie sa, navrátenie sa. Ak sa nejaký veriaci rozhodne, že sa obráti, tak svoj svetonázor vedome podriadi biblickému svetonázoru a ak je to potrebné, odvráti sa pritom od svetom uznaného svetonázoru. Následne, na základe viery, bude posudzovať tie tvrdenia vedeckého svetonázoru, ktoré sú bez opodstatnenia vnucované ako univerzálne výklady. Radšej si zvolí konflikt s modernými názormi doby, ako by spochybnil dôveryhodnosť Písma svätého, ako aj pravdivosť a realitu existencie zázrakov. Vedecký svetonázor je ohraničený vedeckými výskumami a na to je úplne vhodný, no na výklad sveta je už aj z dôvodu obmedzenosti možností nevhodný. Toto je úlohou Božieho slova skrze vieru.

(Autor je filozof a teológ.)
Preklad: Lýdia Takácsová
Zdroj: Hetek

Poznámky

1 1. list apoštola Pavla Tesalonickým 3,2.
2 Evanjelium podľa Matúša 13,11.
3 Benedictus Spinoza: Teologicko-politický traktát. Budapešť, 2002, Vyd. Osiris.
4 Rudolf Bultmann: Neues Testament und Mythologie. Das Problem der Entmythologisierung der neutestament­lichen Veründigung. In Kerygma und Mythos I. Hamburg, 1967, Hrsg. H.W. Bartsch, 17. oldal.