A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. (1. Ján 5,11)

Ktorých svet nenávidí

Prenasledovanie kresťanov v dejinách

2. časť: Krv apoštolov

Krv mučeníkov je semenom podľa tohto starovekého kresťanského výroku sa vďaka mučeníckej smrti jediného kresťana, ktorý je ochotný zomrieť pre vieru, zrodí veľké množstvo ďalších kresťanov. Grécky výraz martyros znamená jednoducho svedok, ale raní kresťania považovali v širšom slova zmysle za svedka viery každého človeka, ktorý pokiaľ to bolo nutné, vytrval vo svojom presvedčení aj za cenu vlastného života.

Ježiš Nazaretský širšiemu aj užšiemu kruhu svojich učeníkov viackrát vopred oznámil, že Jeho nasledovníci sa budú musieť neraz pozrieť tvárou v tvár prenasledovaniam, popritom, ako budú zvestovať ľudu Izraela a ostatným národom až do poslednej končiny zeme víťaznú zvesť o možnosti spasenia a o vláde Božieho kráľovstva. Tento konflikt sa vo svojich počiatkoch mohol zdať v očiach rímskeho impéria, predstaviteľov moci a bežných občanov vnútornou záležitosťou židovského náboženstva.

Rím sa totiž nesnažil výhradným spôsobom rozhodovať o náboženských kultoch, formách a rituáloch občanov ríše, pokiaľ tieto neohrozovali ich politické a mocenské záujmy. Pre židovských kresťanov, hlásajúcich Božie slovo, bolo ochranou a garanciou právo náboženskej samosprávy (politeuma) vydané cisárom Augustom, vďaka čomu mohli úspešne oslovovať aj nežidovské okolie.

Ježiš nazval pri jednej príležitosti synov Zebedeových – Jakuba, ktorý bol prvým mučeníkom a Jána, ktorý bol posledným svedkom „synmi hromu“. Samotný Ježiš Nazaretský im vopred oznámil, že ho budú musieť nasledovať aj v utrpení, keď Ho prosili, aby im zaistil prvenstvo vo svojom kráľovstve. „A Ježiš odpovedal a riekol: Neviete, čo si prosíte. Či môžete piť kalich, ktorý mám ja piť, a pokrstiť sa krstom, ktorým sa ja krstím? Povedali mu: Môžeme. A on im povedal: Môj kalich pravda piť budete, i krstom, ktorým sa ja krstím, pokrstení budete; ale dať sedieť po mojom pravom a po mojom ľavom boku nie je mojou vecou, ale to bude dané tým, ktorým je to pripravené od môjho Otca. A keď to počuli tí desiati, nahnevali sa na tých dvoch bratov.“ (Mt 20,22-23) A Jakub bol skutočne prvý spomedzi dvanástich apoštolov, ktorý obetoval svoj život pre vieru, keďže ho kráľ Herodes zabil mečom. Jeho brat Ján, ktorý bol Pánovým obľúbeným učeníkom, bol zasa posledným svedkom. Ježiš akoby pošepky, záhadnými slovami prezradil Jánovu dlhovekosť, že bude žiť až do Jeho príchodu. Aj sa to naplnilo, veď podľa svedectva Knihy Zjavenia Ježiš prišiel k Jánovi a aj mu ukázal „cestovaním v čase“ udalosti týkajúce sa Jeho návratu.

Ježiš Nazaretský svojim učeníkom vopred oznámil, že Jeho nasledovníci sa budú musieť neraz pozrieť tvárou v tvár prenasledovaniam.

V porovnaní s ostatnými apoštolmi bol Jánov pozemský život mimoriadne dlhý. Podľa svedectiev raných cirkevných otcov žil v Efeze do obdobia cisára Trajána (98 – 117 n. l.). Naplnilo sa na ňom aj Ježišovo ďalšie vyhlásenie, podľa ktorého aj Ján bude mať účasť na kalichu Pánovom – aj keď jeho život nebol násilne ukončený. Podľa podania Tertuliána, ktorý žil sto rokov po Jánovi, v dobách cisára Domiciána 81 – 96 n. l. predvolali staručkého Jána do Ríma, a keďže svoju vieru v Ježiša ako Mesiáša nezaprel, vhodili ho do nádoby s vriacim olejom, no Ježišov obľúbený učeník to prežil bez ujmy, podobne ako traja židovskí mládenci, ktorí boli v ohnivej peci v Babylone – podľa podania knihy Daniel. Potom sa Ján mohol vrátiť do Efezu, kde žil do takmer sto rokov svojho života. Pritom ho ale neustále prenasledovali; kvôli hlásaniu Božieho slova ho napokon deportovali na Patmos. Tu sa podľa zasľúbenia stretá opäť s Majstrom, kde mal možnosť nahliadnuť do udalostí konca dejín, ktoré na základe Ježišovho zjavenia následne zvečnil v knihe.

Vodca dvanástich

Ježiš podobne predpovedal mučenícku smrť apoštola Petra: „Amen, amen ti hovorím, že keď si bol mladší, opasovával si sa sám a chodieval si, kde si chcel; ale keď sa zostarieš, vystrieš svoje ruky, a iný ťa opáše a povedie, kam nechceš. A to povedal dávajúc znamenie, akou smrťou oslávi Boha. A keď to povedal, riekol mu: Poď za mnou!“ (Jn 21,18-19) Takto to opisuje Ján, ktorý svoje evanjelium napísal už vo vyššom veku a po Petrovej smrti žil ešte 40 rokov, takže zjavne počul o tom, že aj na jeho bratovi vo viere sa naplnili Majstrove slová, no do podrobností nás neuvádza. Vystreté ruky poukazujú každopádne na ukrižovanie. Jánov učeník Papias z Malej Ázie, aj v Novej zmluve spomínaný Pavlov rímsky učeník Klement, súhlasne potvrdzujú, že Petra, v čase prenasledovania za cisára Nera, ukrižovali v Ríme údajne dolu hlavou, lebo vyhlásil, že nie je hoden, aby zomrel rovnakou smrťou ako Ježiš. Títo istí vierohodní autori tvrdia aj o Pavlovi, že zomrel mučeníckou smrťou pre vieru, no jemu, ako rímskemu občanovi, sťali hlavu.

Ostatní Ježišovi apoštoli

O prenasledovaní a smrti ostatných apoštolov vieme tiež zo spisov raného kresťanstva, hoci nie každý údaj musí byť v každom ohľade vierohodný. O Andrejovi, bratovi Šimona Petra, sa dozvedáme od Eusebia a Hieronyma, že keďže hlásal evanjelium aj medzi Skýtmi, zomrel tiež mučeníckou smrťou na kríži v krajoch Achaje za cisára Nera. V spisoch raného kresťanstva sa píše o Matejovi, že hlásal evanjelium v oblasti Kaspického mora, a tiež obetoval svoj život pre vieru v Ježiša.

Evanjelistu Marka, ktorého označujú zapisovatelia ako Petrovho tlmočníka a ktorý vystupuje aj v Skutkoch apoštolov ako Pavlov spolupracovník, spája Eusebius a Hieronymus so zakladaním alexandrijskéjho zboru v Egypte, kde aj zomrel mučeníckou smrťou. Podľa autorov spisov ho na smrť ušliapal rozbesnený dav v uliciach Alexandrie. O Bartolomejovi (Bar-Thalmaj), ktorý bol jedným z dvanástich, Eusebius zaznamenal, že hlásal evanjelium v zemi Východu, v Indii a v Arménsku, kde aj zomrel mučeníckou smrťou. Neskoršie kresťanské spisy zaznamenávajú aj martýrsku smrť ďalších apoštolov: Tomáša, Šimona Zelóta a Tadeusa, ktorého tiež volali Júda.

Apoštol pohanov

Hlavná priekopnícka postava misie medzi nežidovskými národami, niekdajší farizej Saul, rímskym občianskym menom Paulus, apoštol Pavol, bol najzatrpknutejším, najpresvedčivejším prenasledovateľom cirkvi, ktorý súhlasil s odsúdením prvého mučeníka Štefana ukameňovaním, ktorého sa aj sám Pavol zúčastnil. S poverením najvyššieho kňaza mnohých kresťanov uväznil, nútil ich k zapretiu viery v Ježiša, respektíve ich aj zabil. No na ceste do Damašku zažil stretnutie s Ježišom a na základe tejto skúsenosti sa do mesta vracia ako zvestovateľ viery v Ježiša ako Mesiáša, čomu tiež zasvätil celý zvyšok svojho života. Raz a navždy ho môžeme s úctou nazvať najvplyvnejším misionárom všetkých čias, ktorý si vytýčil za cieľ už Ježišom stanovený program: hlásanie zvesti spasenia a Božieho kráľovstva až do posledných končín zeme, a na tejto úrovni sa dokázal ako najúčinnejší nástroj Ježiša Nazaretského.

Niekdajší farizej Saul, apoštol Pavol, bol najzatrpknutejším a najpresvedčivejším prenasledovateľom cirkvi.

Misijná činnosť apoštola Pavla sa dotýkala širokej oblasti Stredozemného mora, počnúc Damaškom až po Rím, resp. Hispániu. Toto všetko zdokumentoval jeden z Pavlových najvernejších spolupracovníkov Lukáš (povolaním lekár) v Skutkoch apoštolov. Lukáša možno čo do dôkladnosti zapisovania dať na jednu úroveň so starovekými gréckymi historikmi. Jeho záznamy sú najautentickejšími prameňmi toho, ako reagoval grécko-rímsky svet na zvesť učeníkov o Ježišovi - Židovi, keď okrem židovstva žijúceho v diaspore chceli vyzvať aj pohanov k Jeho nasledovaniu v zmysle Majstrovho posledného príkazu. Aj dnešní významní historici len potvrdzujú vierohodnosť historických záznamov evanjelistu Lukáša.

Opozícia na scéne

Pavol, ani ostatní učeníci, ktorí oslovovali grécko-rímsky svet, sa ešte v prvých desaťročiach nemuseli postaviť zoči-voči prenasledovaniam ústrednej štátnej moci Rímskej ríše. Konfliktné situácie sa vyostrovali čiastočne s náboženskými vodcami v židovskej diaspore pre odmietnutie Ježiša ako Mesiáša a čiastočne s náboženskou konkurenciou pre úspešné rozmáhanie zvesti v grécko-rímskom svete.

Dobrým príkladom takéhoto náboženského konkurenčného boja boli udalosti vo Filipách na prvej Pavlovej zastávke v Európe. Pavol tu krátkou, no o to účinnejšou modlitbou oslobodí mladú otrokyňu spod vplyvu nutkavého vešteckého ducha a jej „chlebodarcov“ od zárobku pochádzajúceho z tejto činnosti. Pavla obvinili pred predstaviteľmi mesta z toho, že šíri akýsi židovský kult, ktorý je „nezmieriteľný“ s rímskymi hodnotami. Predstavitelia Filíp bez akéhokoľvek vyšetrovania Pavla (mimochodom občana disponujúceho rímskym občianskym právom) spolu s jeho spolupracovníkom uväznili do žalára. Zjavne ich k tomu viedli rozvášnené nálady davu.

Aj tento príklad je dobrou ilustráciou toho, že rastúci vplyv a úspech hlásania Božieho slova kresťanmi považovali za stratu svojho duchovno-náboženského vplyvu nielen židovskí náboženskí vodcovia, ale aj rôzni predstavitelia grécko-rímsko náboženského života. Preto sa snažili všemožnými prostriedkami zmeniť náladu v spoločnosti a nakloniť si politických predstaviteľov na svoju stranu. A keďže sa politika Rímskej ríše nesnažila centrálne kontrolovať náboženské otázky – odhliadnuc od niektorých výnimiek – pozícia politických predstaviteľov v oblasti riešenia typických náboženských konfliktov bola vysoko vážená.

Vo všeobecnosti možno povedať, že do konca prvého storočia záviselo od miestnych politických vodcov, aký priestor dali opozičným náboženským vodcom k vyvolaniu vášní davu proti misijným službám a spoločenstvám kresťanov. Horeuvedená príhoda je tohto negatívnym príkladom, ktorý nevrhá práve najlepšie svetlo na hrdosť Rimanov, keď Pavlovi, ktorý si ctil zákon, bez akéhokoľvek vyšetrovania a súdneho procesu okamžite vymerali trest, čo im po svojom vyslobodení aj vytkol. Naproti tomu je vynikajúcim príkladom múdrosti a triezvosti v oblasti miestnej náboženskej politiky filipský prokonzul Gallio, ktorý videl situáciu, do ktorej chceli Pavla sotiť žiarliví náboženskí rivali pre úspechy, ktoré dosiahol v Korinte. Gallio preto odmietol právo politického rozhodovania v náboženských a principiálnych otázkach viery, a takto sa mu podarilo schladiť rozvášnený dav.

Spoločenské napätie – ochrana štátu

Tieto konflikty sa však oproti zápasu na život a na smrť na jeho druhej významnej služobnej zastávke v Efeze zdali malicherné. Sám na to spomína v 1. liste do Korintu takto: „... každý deň zomieram... ak som sa po ľudsky boril so šelmami v Efeze, aký mi z toho osoh, ak mŕtvi nevstávajú z mŕtvych?“ (1 Kor 15,31-32)

Aká skúsenosť donútila Pavla, tohto mnohokrát ťažko skúšaného vodcu, ktorý nebol náchylný na sentimentalizmus, aby takýmito silnými výrazmi charakterizoval svoj zážitok v Efeze? Pavol v tomto meste, ktoré bolo centrom Ázie, s počtom štvrť milióna obyvateľov, hlásal Slovo Božie takmer tri roky. Zvesť Slova prekročila aj hranice tejto rušnej metropoly „… takže, všetci, ktorí bývali v Ázii, počuli slovo Pána Ježiša, Židia aj Gréci“. Pavlovo evanjelium nezáležalo iba v slove, ale jeho službu sprevádzali aj charizmatické znamenia, uzdravenia chorých a vyháňania démonov, ba došlo tu aj k duchovnému zápasu, kedy sa niektorí pokúšali napodobniť Pavlovu charizmatickú službu (synovia Skevu – najvyššieho kňaza), čo skončilo fiaskom.

Všetko toto spolu vypôsobilo duchovný prevrat v Efeze, ktorý bol odpradávna známy ezoterickými vedami, čo nám dobre podáva aj záznam napísaný perom evanjelistu Lukáša: „... a mnohí z tých, ktorí sa zapodievali čary, poznášali knihy a pálili ich pred všetkými. A keď spočítali ich ceny, našli, že toho bolo za päťdesiattisíc striebra. Tak silne rástlo slovo Pánovo a vzmáhalo sa.“ (Sk 19,19-20)

Pavol silnou demonštráciou evanjelia od základov zreorganizoval duchovnú mapu Efezu a Malej Ázie a radikálne zmenil svetonázor veľkého množstva jej obyvateľov, ba aj chápanie kultúrnych a tradičných hodnôt.

... ak som sa po ľudsky boril so šelmami v Efeze, aký mi z toho osoh, ak mŕtvi nevstávajú z mŕtvych?

Všetko toto samozrejme znamenalo hrozbu pre grécko-rímsky svet z pohľadu náboženského statusu quo, a ani opozícia nedala na seba dlho čakať. Efez totiž nebol dobre známy iba tzv. mágiami, ale aj pompéznym chrámom bohyne Artemis, ktorý bol považovaný za jeden z divov sveta staroveku. Tento chrám bol vo veľkej úcte a neustále do neho prúdili návštevníci s darmi. Tak, ako v staroveku okolo všetkých veľkých kultických centier, aj okolo chrámu efezskej Artemis vznikol kultický priemysel, vybudoval sa tu obchod s modloslužobnými predmetmi, čo bolo dobrou existenčnou zábezpekou množstva živnostníkov a obchodníkov. Ústredné zjavenie Pavlovho vyhlásenia, podľa ktorého „diela rúk človeka nie sú bohovia“, znamenal pre miestnych predstaviteľov modlopriemyslu otvorenú výzvu. Zdá sa, že monoteistický odkaz – oslňujúci chrám a kultická socha sem, či tam – našiel otvorené uši aj medzi Grékmi.

Podobne ako vo Filipách aj tu si chceli náboženské a hospodárske opozičné skupiny, v tomto prípade cechoví majstri, protizákonne vynútiť navodenou lynčovacou atmosférou v divadle obmedzenie hlásania evanjelia kresťanmi, respektíve ich vylúčenie z blízkosti mesta, ďaleko od politických vodcov. Tu niekoľkotisícový až desaťtisícový dav dve hodiny (!) skandoval heslá diktované zo strany záujmových skupín a náboženských fanatikov. Mestský úradník, ignorujúc lobby tak vplyvných majstrov–remeselníkov, ich vyzval, aby sa utíšili a pobúrenej chrámovej stráži odporučil možnosť odvolania sa na súd.

Týmto znovu potvrdil politický odstup od náboženských dohadov a schopnosť riešiť diplomaticky aj atmosféru pogromu. Možno práve táto relatívna veľkorysosť, ktorá sa prejavila v rozhodovaniach, umožnila, že takýto obrovský útvar, ako je Rímska ríša – pozostávajúca z heterogénnych zložiek – je predsa schopná zachovať si tak dlho svoju identitu a lojalitu občanov.

Zviera sa prebúdza

O niekoľko desaťročí neskôr sa ale objavuje aj na najvyšších úrovniach Rímskej ríše intolerancia voči kresťanom. Pavla ešte v prvom procese oslobodili spod obvinení, ale po krátkom období slobody, Peter vo svojom druhom liste a Pavol v druhom liste Timoteovi, píšu o skorej mučeníckej smrti ich oboch, čo sa aj udialo v roku 64 za cisára Nera.

Koncom prvého storočia sa zrodila Kniha Zjavenia Jána, ktorá už poukazuje na prenasledovanie kresťanov na úrovni štátnej moci. Aj Ján píše Knihu Zjavenia na ostrove Patmos, kde bol na základe vlastného výroku „pre Božie slovo a svedectvo Ježiša Krista“ vo vyhnanstve. V jednom z listov do siedmich zborov Malej Ázie hovorí Ježiš anjelovi pergamonského zboru: „... znám tvoje skutky aj to, kde bývaš, kde je trón satanov“ a ďalej spomína istého Antipasa: „... môj verný svedok, ktorého zabili u vás, kde býva satan“.

Výrok satanov trón pravdepodobne poukazuje na monumentálny Diov oltár, ktorého reliéfy predstavujú zápas gigantov a olympských bohov. Zdá sa, že uprostred storočia je prostredie Rímskej ríše ešte tolerantné voči kresťanom, no ku koncu – ani nie tak nezávislé od čoraz hegemonistickejšieho úsilia osoby cisára – sa začínajú prejavovať charakteristické črty štvrtej svetovej ríše, opísanej v knihe Daniel: „…hľa i štvrté zviera vystúpilo, strašné a hrozné a veľmi silné, ktoré malo veľké železné zuby; žralo a krúšilo a ostatok šliapalo svojimi nohami…“


Na scéne dejín

Efez

„Existuje človek, ktorý by nevedel, že Efez je strážcom veľkej Artemis a jej obrazu?“ – položil túto otázku mestský pisár zhromaždeniu Efežanov, ktorých jediným a každodenným cieľom bolo, respektíve malo byť, lynčovanie tých, ktorí hlásali Božie slovo. Efez, ktorý bol provinčným sídlom štátnej správy Ázie, bol známy chrámom zasväteným Artemis (lat. Diana), ktorý starovek považoval za jeden zo siedmich divov sveta. Svätyňa nebola známa iba nádherou a historickými vzácnosťami, ale bola aj ekonomicky významná, čo vyplývalo predovšetkým z pokladov, ktoré sa tu nachádzali.

„Je spoločnou bankou Ázie“ – takto charakterizoval Efez istý grécky rečník v druhom storočí. V meste všetko súviselo s týmto chrámom: „modlobiznis“, ktorý pôsobil ako silné pojivo pohanskej spoločnosti, ako to skonštatoval aj Demeter: „Lebo nejaký zlatník, menom Demeter, ktorý robil strieborné chrámy bohyne Diany, poskytoval remeselníkom nemalý zárobok. A zhromaždil ich, aj robotníkov, ktorí sa zaoberali s takými vecami, a povedal: Mužovia, viete, že z tohoto remesla máme svoj blahobyt. A vidíte a čujete, že tento Pavel nielen v Efeze, ale skoro po celej Ázii zviedol a odvrátil veliký zástup ľudí a hovorí, že to vraj nie sú bohovia, ktorých spravia rukami. A nielenže tomuto nášmu remeslu hrozí nebezpečenstvo, že príde do nevážnosti, ale že i chrám velikej bohyne Diany nebude považovaný za nič, a bude pripravená aj o svoje veličenstvo, ktorú predsa ctí celá Ázia i celý svet.“

Pohanskí občania mesta pestovali navyše úzke vzťahy s rímskymi panovníkmi: sochy cisárov a senátorov nosili každý druhý týždeň cez celé mesto v slávnostnej procesii. Demeter, ostatní zlatníci a remeselníci sa nie náhodou obávali krachu obchodnej siete s náboženskými suvenírmi. Pavol počas dvoch rokov hlásal evanjelium s takým úspechom, že: „A to sa dialo dva roky, takže všetci, ktorí bývali v Ázii, počuli slovo Pána Ježiša, Židia i Gréci.

Boh konal skrze Pavlove ruky takými prejavmi sily, ktorú aj autor Skutkov apoštolov, Lukáš, opisuje ako udalosti nevšedné: „A Boh činil nevšedné divy skrze ruky Pavlove, takže i na nemocných odnášali z jeho tela znojníky alebo zástery, a odchádzali od nich neduhy a vychádzali z nich zlí duchovia.“

(Tibor Grűll)

Pergamon

Toto maloázijské mesto vstúpilo na scénu dejín, keď sa rozpadla ríša Alexandra Veľkého. Philetairos, ktorý bol pokladníkom Alexandrovho potomka Lysimacha, pokladňu, v ktorej sa nachádzalo 9000 talentov, jednoducho „zrušil“. Keďže tento nemal dedičov, vládu nad mestom prenechal svojim bratom: Eumenovi a Attalovi I.

Počas vlády toho druhého sa napokon Pergamon stal nezávislým od štátu Seleukov a spojil sa s okolitými územiami: Mýziou, Frýgiou, Lykániou, Pamfýliou atď.

Kráľovstvo Attalidov bolo najvýznamnejším kráľovstvom Malej Ázie, ktoré ihneď zaujalo priateľský a zmluvný vzťah k rozmáhajúcej sa Rímskej ríši na Východe. Medzi panovníkmi vynikal najmä Attalus II., ktorý obohatil mesto svetoznámou školou, pamätníkmi a vychýrenou knižnicou s 200 000 výtlačkami kníh. Bol to on, kto v prvej polovici 2. storočia pred n. l. dal postaviť oltár gigantických rozmerov, ktorý vysvätili na počesť Dia. Okrem iného sú tu reliéfy zobrazujúce súboj gigantov a olympských bohov (gigantomachia).

Teológovia a historici sa jednomyseľne zhodujú v tom, že odkaz do zboru v Pergamone v Knihe Zjavenia Jána: „znám tvoje skutky, aj to, kde bývaš, kde je trón Satanov“ – sa môže vzťahovať jedine na Diov oltár.

Zvlášť zaujímavé je, že reliéfy oltára premiestnili v roku 1879 do Berlína na základe dohody Nemecka a Turecka. Tu bol najprv vystavený v Starom Múzeu (Altes Museum) a následne ho v období medzi rokmi 1897 a 1901 umiestnili do novej budovy, ktorá slúži špeciálne na výstavu archeologických vykopávok (Pergamon Museum), kde je do dnešného dňa. Aj vzťahy medzi Pergamonom a Rímom sa vyvíjali zaujímavo. Pergamon vždy podporoval Rím, veď obe strany boli nepriateľmi Seleukov. V roku 205 pred Kristom Pergamon odovzdal „pessinusský čierny kameň“ Rímu, ktorý v svätyni vysoko za múrmi mesta ctili a nazvali menom Veľká Matka (Magna Mater).

Tento uctievaný „svätý meteor“ bol privezený z Frýgie na základe vešteckej predpovede, keďže sa Rímu nijako nepodarilo premôcť Hanibala, ktorý od roku 217 pred Kristom úspešne pustošil Itáliu. Prekvapivým faktom zostáva, že tri roky po prevezení „čierneho kameňa“ Rimania zožali totálne víťazstvo nad púnským dobyvateľom, a takto si počas obdobia pol storočia pripojili takmer celý Východ i samotný Pergamon.

Stalo sa to tak, že posledný pergamonský vladár Attalus III., ktorý zosnul bez dediča v roku 133 pred Kristom, zanechal Rímu v záveti celé svoje kráľovstvo aj s rozprávkovým bohatstvom. Na území štátu ležalo päťsto miest, ktoré Rimanom takto vlastne padli do lona. Z týchto utvorili provinciu Ázia, ktorá sa stala najbohatšou východnou provinciou Rímskej ríše. Mesto za vlády cisárov aj naďalej prekvitalo a hoci sa nikdy nestalo centrom štátnej správy, jeho pompézne stavby svedčia o tom, že si veľmi dlho zachovalo pozíciu centra náboženstva a kultúry.

(Tibor Grűll)

Návšteva pontifexa maxima

V roku, v ktorom zomrel Atallus III., hlavný náboženský vodca ríše Publius Cornelius Scipio Nasca Serpio nečakane odcestoval do Pergamonu. Predtým nositelia tohto titulu nikdy neopustili Rím. Serpio sa ale ani nevrátil; zomrel tam v roku 132 pred n. l.

Podľa niektorých predpokladov sa babylonskí panovníci, vedomci a mágovia z Nimrodovej vetvy po páde Babylonskej ríše usadili v Pergamone. Vďaka prevzatiu mesta do vlastníctva mohol Rím zjednocovať najdôležitejšie ciele bohov a ľudstva so starovekými vedami Východu. Toto presne znamená výraz pontifex maximus (pôvodom etrusský pojem), ktorý sa používal od 4. storočia pred n. l. už v Ríme. Tento titul si privlastnil o niekoľko desaťročí neskôr Julius Caesar, potom ho používali aj rímski cisári. Od obdobia pádu Rímskej ríše do dnešného dňa tento titul používajú rímski biskupi a pápeži katolíckej cirkvi.

(Péter Morvay)

Antipas, pergamonský mučeník

Antipas bol biskupom v Pergamone roku 83 za cisára Domiciána.

Význam jeho mena: „proti všetkým“ znamená, že on jediný vytrval vo viere proti každej sile zla. Podľa tradície Antipasa pomazal za biskupa pergamonského zboru apoštol Ján. O jeho smrti sa zmieňuje Simeon Metafrastés – byzantský martyrológ, ktorý hovorí, že obyvatelia Pergamonu uctievali démonov, ktorí sa im aj zjavili a oznámili im, že už naďalej nemôžu bývať na tomto mieste a prijímať ich obete, pretože ich Antipasova sila odtiaľ vyháňa. Preto obyvatelia Pergamonu zajali Antipasa a odovzdali ho predsedovi mestskej rady pre ochranu konzervatívnych hodnôt, ktorý sa ho snažil presvedčiť o tom, že staré veci sú hodné úcty viac ako nové. Podľa tohto je teda grécke náboženstvo hodnejšie úcty než kresťanská viera, pretože je staršie a plynutím času je čoraz čistejšie. Iný zdroj uvádza, že kresťanská viera nie je hodna úcty, pretože vznikla neskôr a má aj menej nasledovníkov.

Podľa tradície Antipas argumentoval príkladom Kaina a Ábela: Kain bol starší ako Ábel, a predsa Boh prijal Ábela a nie Kaina, ktorý preto svojho brata zabil a bol pre tento skutok nenávidený a opovrhnutý každým človekom, pritom bol on starší; teda grécka bezbožnosť je opovrhnutiahodná oproti kresťanskej viere, aj keď je staršia než kresťanstvo. Keď predseda rady a grécki obyvatelia počuli tieto slová, vzplanuli hnevom, a keďže staručký Antipas odmietol obetovať na cisárovom medenom oltári v tvare býka tymián, hodili ho naň živého. Počas hrozného umierania sa horlivo modlil, oslavoval Božiu silu a vyjadril Mu vďačnosť za to, že ho z lásky uznal za hodného utrpenia.

(Tibor Szőllősi)

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek 2011



Súvisiace články

Ktorých svet nenávidí|Logos 5 / 2011 | Tibor Ruff |Z histórie
Nový svet|Logos 9 / 2007 | Németh Sándor |Prevzaté z Új Exodus
Nadprirodzený svet|Logos 9 / 2016 | Michal Tausk|Vyučovanie
Cirkev versus svet|Logos 7 / 2007 | Jaroslav Kříž |Vyučovanie
Chceme svet bez kresťanov!|Logos 2 / 2015 | Tímea Frechet|Z histórie