Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Lekári hanby

logos-2013-07-08-mengelev.jpgO obludných nacistických pokusoch na ľuďoch v koncentračných táboroch vieme relatívne málo. Pokusy prebiehali s pomocou popredných nemeckých firiem, pričom iniciátormi takýchto činov boli samotní lekári a celú túto oblasť kontrolovalo a riadilo SS.

Najznámejšou a často medializovanou kauzou sa stal prípad dr. Josefa Mengeleho, neľútostného vedca, ktorý sa okrem iného zameriaval predovšetkým na pokusy na dvojčatách.

Dvesto mariek za usmrteného väzňa

Mengeleho pokusy na ľuďoch by, samozrejme, neboli možné bez podpory SS, ktorá mu mohla v koncentračných táboroch poskytnúť dostatok „experimentálneho materiálu“ (rozumej väzňov), ale takisto bez účasti niektorých významných firiem. V tomto prípade to bol svetoznámy podnik Bayer s hlavným sídlom v Leverkusene. K predstaviteľom tejto firmy priviedol Mengeleho jeho ochranca, Prof. Dr. Otmar barón von Verschuer, ktorého centrom odborného záujmu bol tiež problém dvojčiat. 26-ročný Mengele nastúpil k nemu najprv ako asistent. V roku 1942 sa Verschuer stal riaditeľom berlínskeho Ústavu cisára Wilhelma a mal záujem o to, aby s ním na novom mieste pracoval aj Mengele. Ten si však radšej zvolil filiálku tohto ústavu umiestnenú v koncentračnom tábore v Osvienčime. Rozhodol dostatok „experimentálneho materiálu“ - väzňov. Stretnutie Wilhelma Manna, šéfa oddelenia WI Bayeru, s Verschuerom a Mengelem na jeseň 1943 sa síce udialo náhodne, ale Mann ihneď pochopil, ako môže firma Mengeleho pokusy využiť. Mann bol členom NSDAP od roku 1931 a jeho výsledky upútali popredných manažérov I. G. Farben, ktorí ho neskôr poverovali viacerými významnými funkciami v I. G., I. G. Behringových závodoch, ako aj vo firme Bayer. Mann sa rozhodol Mengeleho sponzorovať. Ako napísal Verschuerovi: „... pokusné série pána dr. Mengeleho by sa mali, v tom s Vami súhlasím, rozhodne urýchliť“. Akými sumami, to dnes ťažko zistíme, je však známe, že za každého väzňa usmrteného pri pokusoch SS požadovala „náhradu“ vo výške 200 mariek. Bayer neskôr dostal zľavu 30 mariek, pretože sa mu nepozdávala kvalita dodávaných väzňov. Ak sa to čitateľovi vidí cynické, nie je to ojedinelý prípad takéhoto druhu cynizmu. V jednom liste koncernu adresovanom vedeniu koncentračného tábora Osvienčim sa píše: „Napriek ich zlému stavu sme schopní akceptovať ich ako vyhovujúcich.“ Tento príšerný obchod však pokračoval ďalej: „Všetky osoby zomreli ... zakrátko sa s Vami spojíme ohľadom ďalších dodávok.“

Testovanie svetoznámych liekov

Oddelenie WI firmy Bayer sa od roku 1942 zaujímalo aj o pokusy na ľuďoch, ktoré vykonávala esesácka firma Lečiva s.r.o. so sídlom v Prahe. Táto firma umožnila experimentovať dánskemu lekárovi Carlovi Vaernetovi, ktorý sa rozhodol liečiť homosexualitu. Tu vznikol Rosalin, povzbudzujúci prostriedok, čo stálo život desiatky väzňov. Na čele firmy stáli bratia Karoliovci, z nich Richard viedol po vojne obchodnú bilanciu fabriky na farbivá Bayer a Herman bol v rokoch 1962 až 1972 predsedom dozornej rady mníchovského BMW. Firma Bayer sa preslávila Aspirinom, liekom proti bolestiam hlavy, Salvarsanom na liečenie syfilisu, Germaninom na liečenie spavej nemoci a Atebrinom proti malárii. V období nacistickej moci dosiahla spoločnosť Bayer svoj dovtedajší vrchol a dostala neobmedzené možnosti. Wilhelm Mann ich aj dokonale a bez zábran využíval. V Buchenwalde väzňom do chutnej polievky namiešavali neznáme jedy a tých, čo prežili, ihneď usmrtili, aby sa mohla vykonať autopsia. Vši infikované škvrnitým týfusom sa živili krvou väzňov koncentračných táborov, ktorým predtým vstrekli prípravok z morčiat nakazených touto chorobou. I. G. Farben vykonávala na väzňoch pokusy so žltačkou, týfusom, paratýfusom A aj B, cholerou, záškrtom, starou krvnou plazmou, ktoré mnohých usmrtili.

Cyklon B na „likvidáciu škodcov“

Začiatkom dvadsiatych rokov chemik dr. Walter Heerdt (podľa iných údajov to bol nositeľ Nobelovej ceny Fritz Haber) vynašiel látku zvanú Zyklon, ktorá sa mala stať významným prostriedkom na hubenie vši, prenášateľa škvrnitého týfusu. Onedlho však predal výrobný postup firme DEGESCH, kde boli podielnikmi I. G. Farben, Nemecká odlučovňa striebra a zlata a akciová spoločnosť Thea Goldschmidta. Masové vraždenie väzňov začali nacisti na jeseň 1939 v Chelmne pri Poznani. Metóda zabíjania však bola pomalá - výfukovými plynmi. Denný limit 1000 zavraždených sa nacistom málil. Keď v júni 1941 dostal veliteľ osvienčimského tábora Rudolf Höss od Heinricha Himmlera rozkaz na masové vyhladzovanie Židov, začal hľadať účinnejší vražedný prostriedok. Natrafil na Cyklon B od firmy DEGESCH. Gerhard Peters, konateľ spoločnosti, samozrejme - šípiac veľké zisky - produkt vychvaľoval a udelenie licencie na jeho používanie „na likvidáciu škodcov“ tak bolo len formálnou záležitosťou. Súčasťou Cyklónu B však bola aj látka, ktorá svojím zápachom upozorňovala ľudí na prítomnosť jedu, no škodcovia ju necítili. Vzhľadom na zamýšľané použitie jedovatého plynu ju bolo potrebné odstrániť, aby usmrcovaní väzni nepodliehali panike. Personál koncentračného tábora bolo potrebné naučiť s otravným plynom zaobchádzať - vydali na to potrebné smernice. V auguste 1942 v Birkenau plynom zavraždili 500 ruských vojnových zajatcov, o mesiac neskôr v Neuengamme 251 sovietskych dôstojníkov. Výsledky „pokusov“ boli pre nacistov ohromujúce. Na výrobe smrtiaceho plynu sa podieľali Dessavské závody cukrárenského a chemického priemyslu, Kolinove draslíkovne, ako aj chemička v Uerdingene. Zisky však ďaleko zaostávali za očakávaniami. Na každého účastníka tohto obludného procesu pripadal zisk dva fenigy za plynom usmrteného väzňa. Fabrika na smrť v Osvienčime však pracovala na plné obrátky, jedinou brzdou pre vykonávateľov bol zaostávajúci výkon krematórií. O niektorých účastníkoch tohto procesu sme už hovorili. Mann si po vojne užíval dôchodok v Nemeckej spolkovej republike. Petersa postavili pred súd spolu sedemkrát, no vždy ho oslobodili. Predsedom dozornej rady Dessavských cukrárenských a chemických závodov a členom dozornej rady akciovej spoločnosti Theo Goldschmidt bol riaditeľom Nemeckej banky Fritz Wintermantel. Jeho podiel na vyvražďovaní súdy nikdy neposudzovali. Neskôr sa stal predsedom dozornej rady Rýnsko-vestfálskej banky, kde pôsobil až do svojej smrti v roku 1993. Len majiteľa firmy Tesch a Stabenow Bruna Tescha a jeho prokuristu Karla Weinbachera odsúdili na smrť a v roku 1946 popravili. Firma sa pritom zaoberala distribúciou Cyklónu B. Proces proti špičke I. G. Farben bol však nakoniec len divadielkom pre verejnosť. Manažéri firmy dr. Heinrich Bütefisch, dr. Georg von Schnitzler, dr. Otto Ambroz, dr. Fritz ter Meer aj Walter Dürrfeld vyviazli bez ujmy.

Okrem priemyselnej likvidácie ľudí sa našli stovky lekárov, ktorí sa neštítili vykonávať pokusy na mužoch, ženách i deťoch, aby naplnili svoje pochybné vedecké ambície.

Experimenty s hormónmi

Akciová spoločnosť Schering začala pracovať na výskume hormónov už v roku 1928 a touto úlohou sa zaoberal predovšetkým dr. Carl Clauberg. Spoločnosť si vybudovala dominantné postavenie, no po rokoch jej úsilie nájsť chemické antikoncepčné prostriedky zostalo stáť na mŕtvom bode. Pokusy na zvieratách už neprinášali výsledky. Neskôr sa o Claubergove výskumy začal zaujímať Reichsführer SS Heinrich Himmler. Claubergovi oznámili, že šéf SS „je vo vysokej miere zainteresovaný na lacnej a rýchlej metóde sterilizácie, ktorá by sa dala použiť voči nepriateľom ríše Rusom, Poliakom a Židom“. Aby mohol Clauberg dosiahnuť ďalšie výsledky, umožnil mu Himmler pokračovať v jeho pokusoch v ženskom koncentračnom tábore Ravensbrück. Clauberg sa zameral najmä na nechirurgické spôsoby hromadnej sterilizácie, pričom bol presvedčený, že ženy stratia plodnosť po vstreknutí chemických dráždidiel do maternice. Pôsobenie látok pritom zisťoval s pomocou röntgenu. Clauberg využíval vždy nové a nové chemické látky, aby vyvolal zápaly a následne tak vyprovokoval nepriechodnosť vajíčkovodov. Látky pritom prenikali nielen na koniec vaječníkov, ale často až do brušnej dutiny a ženám spôsobovali neznesiteľné bolesti. Spočiatku využíval na experimenty ženy vo veku od 20 do 30 rokov, ktoré mali za sebou už aspoň jeden pôrod. Ku koncu to boli osem až dvanásťročné dievčatá. Ako z hororu vystrihnutá je informácia, že Claubergovi lekári vyrezávali ženám bez umŕtvenia hrdlo maternice, následne im znovu zaživa vyrezali vaječníky, odoberali veľké množstvá krvi a odstraňovali miechu. Hoci s týmito praktikami Clauberg nemal úspech, so svojimi obludnými výskumami neprestával. Umelo oplodňoval väzenkyne, nechával ich znásilňovať väzenským personálom, a to len preto, aby mohol čo najjednoduchším spôsobom odstrániť embryo. Takýto zákrok sa končil smrťou za nepredstaviteľných múk obete. Napriek tomu sa táto cesta ukázala ako neschodná. Firma Schering nakoniec vytvorila antikoncepčnú tabletku chemickou cestou, a to až v roku 1965. Clauberg sa v roku 1955 vrátil zo sovietskeho zajatia, aby v nemeckej vyšetrovacej väzbe spáchal samovraždu.

V službách zločincov

Nacistickej ponuke experimentovať na ľuďoch neodolali okrem významných farmaceutických firiem ani známe potravinárske giganty Bahlsen a Oetker. Šéfa SS Himmlera zaujal svojimi prácami o chorobách srdca dr. Karl Fahrenkamp. Lekár prijal ponuku ríšskeho vodcu SS, aby sa stal kardiológom pre esesácku špičku. Presťahoval sa dokonca do Mníchova, dostal tam byt a domček v neďalekom koncentračnom tábore Dachau. Spočiatku so svojimi dvomi pomocníkmi - lekárnikmi vyvíjal kozmetické prípravky. Následne sa vrhol na skúšanie stimulátorov bunkovej výstavby. Ich účinky neboli dovtedy známe, a tak sa odskúšali na väzňoch koncentračného tábora. Dúfal, že svoje výrobky bude môcť čoskoro vyvážať na front. Išlo mu najmä o to, aby užívatelia dostávali stimulátory nenápadne, najlepšie v rámci sušienok. Himmlerovi oznámil, že hovoril s jedným zo spolumajiteľov firmy Bahlsen, Klausom Bahlsenom, a „ak sa tento zámer stretne s jeho súhlasom, zariadi všetko ostatné“. Nevedno, či k realizácii tohto projektu vôbec došlo.

V Dachau vyvíjala činnosť aj firma dr. Augusta Oetkera. Išlo predovšetkým o rozličné potravinové náhradky. Iniciátorom bol Richard-Eugen Dörr, predseda predstavenstva hamburskej firmy Phrix a.s. a zároveň vedúci branného hospodárstva. Zásobovanie sa v priebehu vojny zhoršovalo, a tak Dörr začal snívať o čomsi takom ako umelá tráva a hneď za tým videl obrovské zisky. Vedel, že to nepôjde bez spolupráce s SS a pre know-how s bielefeldskou firmou Oetker. Títo traja partneri vytvorili spoločnú firmu Hunsa, ktorá sa orientovala na potravinársku výrobu „najmä v oblasti ďalšieho spracovania vedľajších a zostatkových produktov pochádzajúcich z priemyselnej výroby“. Väzni koncentračných táborov v Dachau, Ravensbrücku a Osvienčime dostávali imitácie jedál, náhradky údenín, chlieb zo slamy, polievky z hmyzu. Naplneniu zámerov firmy Hunsa, našťastie, zabránil koniec vojny.

Nacizmus umožnil svojou genocídnou politikou zneužitie ľudí na pokusy. Je dnes nepredstaviteľné, čo všetko sa robilo za drôtenými plotmi koncentračných táborov. Okrem priemyselnej likvidácie ľudí sa našli stovky lekárov, ktorí sa neštítili vykonávať pokusy na mužoch, ženách i deťoch, aby naplnili svoje pochybné vedecké ambície.

 

PhDr. Stanislav Mičev, PhD.,
generálny riaditeľ Múzea SNP Banská Bystrica



Súvisiace články

Lekári a univerzitní profesori spojili sily, aby potvrdili moc zázrakov|Logos 10 / 2012 | Jennifer LeClaire|Veda a viera
Já jsem Hospodin, který tě uzdravuje|Logos 12 / 2010 | Daniel Šobr |Vyučovanie
Ježiš vás miluje a túži po vašich srdciach|Logos 8 / 2018 | Redakcia |Skutočný príbeh
Zázračné zotavení po vážné dopravní nehodě|Logos 1 / 2016 | Redakcia |Skutočný príbeh
Nech sa srdce dá do pôvodného stavu|Logos 5 / 2015 | Redakcia |Skutočný príbeh