Lebo vie Hospodin o ceste spravodlivých, ale cesta bezbožných vedie do záhuby. (Žalm 1,6)

Meno Božie

meno-bozie-1.png

Meno má vo vzťahu k Bohu nenahraditeľný význam

Človek nemôže pristúpiť k Bohu sám, keďže kvôli ľudskému hriechu je medzi ním a Stvoriteľom bariéra. Ak sa človek dostane pred Božiu tvár bez zástupcu, prostredníka, zahynie. Taktiež, vôbec nie je možné používať akékoľvek meno z radu náboženských vodcov alebo ľuďmi vymyslených bohov.

Biblické chápanie mien je iné ako to naše súčasné, pevnejšie spája meno s osobou človeka. Veď keď vyslovíme niečie meno, nie je to iba zvuk – automaticky si vybavíme vzhľad menovanej osoby, charakter, a predovšetkým skutky, ktoré vykonal. Meno reprezentuje osobu. Ak sa niekto v Biblii stretol s poslom, ktorý konal a hovoril v mene osoby, ktorá ho poslala, prijal ho s veľkou vážnosťou. Preto napríklad zohavenie Dávidových poslov ammonitským kráľom Chanúnom, synom Náchašovým, bolo veľkou urážkou samotného Dávida (2. Samuelova 10). Podobne je to s veľvyslancom štátu.

Každý spozornie, keď začuje svoje meno. Je zvedavý, čo sa o ňom hovorí, a nemá rád, ak je jeho meno spomínané zbytočne a uvádza sa v súvislosti s negatívnymi skutočnosťami. Ak toto platí medzi obyčajnými ľuďmi, tak vo vzťahu s Bohom musíme Jeho meno mať vo všetkej vážnosti a úcte.

Ochrana Božieho mena

Je zaujímavé, že ochrana Pánovho mena je priamo v Desatore – tretie prikázanie hovorí: „Nevezmeš meno Božie nadarmo.“ Taktiež v známej modlitbe „Otče, náš“ hneď v úvode Ježiš vyučuje učeníkov, aby sa modlili, aby Božie meno bolo posvätené. Svätý znamená oddelený od obecného. Ak zmiešame sväté veci Božie s obecnými, potom ich znehodnocujeme, vydávame do nevážnosti a pohŕdania. Ľudia si ani neuvedomujú, aké ťažké hriechy páchajú v tejto oblasti.

Prvým hriechom je priame zneužitie Božieho mena. Príkladom najbrutálnejšieho zneužitia sú „sväté“ vojny, keď sa v mene Božom ide vraždiť. V minulosti to boli križiacke výpravy, dnes je najmarkantnejším príkladom islamský fundamentalizmus, keď sú v mene Božom plánované teroristické akcie, ktorých cieľom je urobiť čo najväčšie škody, zahubiť čo najviac obyčajných ľudí bez ohľadu na to, či ide o starcov, či deti. Človek by si mal teda veľmi dobre rozmyslieť, čo robí, keď povie, že koná v mene Najvyššieho. Taktiež by si mal premyslieť, čo hovorí. Chorobou charizmatického hnutia je práve zneužívanie Božieho mena v spojení s prorokovaním.

V mnohých prípadoch ani netušíme, aká obrovská moc je za menom Ježiš.

Stále počujeme: „Takto hovorí Pán“, „Pán mi ukazuje“, a nezaujatý pozorovateľ môže vidieť na prvý pohľad, že ide o nutkavú prezentáciu nepokojnej ľudskej duše. Keby aspoň jedna desatina takto vypovedaných proroctiev bola od Boha, potom by cirkvi aj spoločnosť vyzerali celkom ináč.

Druhou formou zneužitia Božieho mena je, že sa používa namiesto citoslovca. V Čechách a na Slovensku ťažko nájdete človeka, ktorý by nevykríkol „Ježíííš“, keď sa zľakne alebo ho niečo prekvapí. Rozdiel medzi znovuzrodeným a neznovuzrodeným človekom spočíva práve v tom, že ten, kto ozaj miluje Pána Ježiša, nikdy nevysloví Jeho meno v bežnej hovorovej reči a už vôbec nie ako citoslovce.

Iným spôsobom zneužitia je, keď sa meno Všemohúceho Boha zmieša s tradíciami alebo s obecnými vecami. V plnej miere k tomu dochádza pri takých sviatkoch ako Vianoce, lebo pre bežného človeka je Ježiš (vlastne ani nie Ježiš, ale akýsi bližšie nedefinovaný „Ježiško“) daný do spoločnosti Santa Clausa, Papa Noela alebo Deda Mráza. Osoba Božieho Syna je takto znevažovaná a zneužívaná na posilnenie rôznych tradícií, ktoré stoja v priamom rozpore s Bibliou.

Aké je Božie meno?

V Starom zákone viackrát čítame, že Boh oslovil človeka a predstavil sa. Zavolal na Abraháma a povedal: „Ja som El-šaddaj. Choď predo mnou a buď dokonalý!“ (1. Mojžišova 17,1) El-šaddaj znamená „Silný Boh všemohúci“, ktorý je dostatočný ku všetkému. Toto je základom našej viery – že máme Boha, ktorému nie je nič nemožné. Pre Abraháma bolo zásadne dôležité, ako sa mu Boh predstavil, lebo mal uveriť neľahkému zasľúbeniu, a síce, že sa mu v pokročilom veku, kedy už nebolo žiadnej nádeje na splodenie potomstva, narodí syn.

Ďalším miestom, kde sa nachádza zmienka o Božom mene, je 2. kniha Mojžišova, kde sa Stvoriteľ predstavuje Mojžišovi. Na otázku, aké je Jeho meno, Boh odpovedal tým prazvláštnym menom, o ktorom sa vedie mnoho diskusií.: „A Boh riekol Mojžišovi: SOM, KTORÝ SOM. A ďalej riekol: Takto povieš synom Izraelovým: SOM ma poslal k vám.“ (2. Mojžišova 3,14) Originál sa dá zrejme preložiť rôznymi spôsobmi, ale som presvedčený, že z tohto mena sa dá veľmi dobre pochopiť, aký Boh je. Je nemenný – aký bol včera, taký bude aj dnes. Nestarne, nepodlieha zmenám, neslabne, je stále ten istý. V origináli je toto meno zapísané spoluhláskami JHVH, čo určitá náboženská skupina, pre ktorú je toto meno základom ich výlučnej existencie, prekladá ako JEHOVA. Vznik tohto čítania Božieho mena bol zapríčinený čítaním samohlások hebrejského slova Adonai spolu so spoluhláskami Božieho mena JHVH. Židia totiž z úcty k Božiemu menu (aby neporušili prikázanie o braní Božieho mena nadarmo), vždy keď sa v texte objavilo JHVH, čítali slovo Adonai, ktoré znamená Pán (Hospodin). Pravdepodobnejšie ako JEHOVA je však JAHVE.

Pre nás je ešte dôležité, že Boh sa viackrát predstavil tak, že k tomuto menu pridal ďalší prívlastok, ktorý Ho charakterizuje. Ako sa Boh predstaví, taký aj je. Nie je to ako s ľudskými menami, kedy sa niekto predstaví ako Čierny a je „blonďák“. Jahve Nissi znamená, že „Boh je prápor“, čo nás vyučuje o tom, že Boh okrem toho, že je láska, je aj bojovníkom, ktorý sa nikdy neunaví ani nezvlažnie v boji proti neprávosti hriechu a za záchranu ľudského života. Aj v Zjavení Jána sa nachádzajú obrazy o tom, ako Pán účtuje so svojimi nepriateľmi. Ďalej nájdeme Jahve Šalom – „Hospodin je pokoj“. Hľadanie Boha je spojené s pokojom. Boží pokoj v našom vnútri je spoľahlivým znamením toho, že ideme správnym smerom. Človek, ktorý má konflikty doma, v robote aj v cirkvi, nemôže hlbinám Božím porozumieť. Tiež nie je dobré dať sa ovplyvniť impulzmi, ako sú reči, správy, obrazy, bilboardy, agresívna hudba, ktoré človeka vzrušujú, lepšie povedané – rozrušujú. Pokoj je lepší. Jahve Jirech – „Hospodin opatrí“, čo je pre nás povzbudením, keď hľadáme naplnenie našich potrieb a zaopatrenie. To, že sa o nás stará, je súčasťou Jeho charakteru. Ďalšie meno je Jahve Raffa – „Boh, ktorý uzdravuje“. Často si to pripomíname, keď sa modlíme za chorých. Odvolávame sa na Jeho charakter a vidíme aj výsledky – ľudia sú uzdravovaní. V Biblii nájdeme aj meno Jahve Cidkenu, čo sa dá preložiť aj ako „Boh je spravodlivosť“. Spravodlivosť nemáme sami v sebe. Boh nás ospravedlňuje a Svätý Duch prináša pocit odpustenia a spravodlivosti do nášho srdca. Podobne je to aj s Jahve M’Kadeš, čo znamená, že „Boh je ten, ktorý nás posväcuje“. Boh nám pripočítal svoju spravodlivosť a svätosť, keď sme sa obrátili, no potom my musíme spravodlivosť uviesť do praxe vo svojich životoch a usilovať sa žiť bohabojným, svätým životom, čo znamená, že sa musíme oddeliť od obecného. Ježiš povedal, že cesta k spáse je úzka a ten, kto sa pre ňu rozhodne, musí rátať s tým, že nemôže robiť všetky skutky, ktoré robí okolitý svet.

Meno Otec

V tzv. veľkňazskej modlitbe v 17. kapitole Evanjelia podľa Jána sa Ježiš modlí nasledovne: „Zjavil som tvoje meno ľuďom, ktorých si mi dal zo sveta.“ (Ján 17,6) Ľudia polemizujú o tom, ktoré to je meno, no Ježiš ho pritom vyslovil v úvode modlitby. Povedal „Otče“ a toto oslovenie použil ešte päťkrát, v jednom prípade dokonca „svätý Otče“. Ľudí Starej zmluvy ani len nenapadlo, že by k Všemohúcemu pristupovali ako k Otcovi. Niektoré náboženské skupiny tvrdia, že meno, ktoré Ježiš zjavil ľuďom, je ono záhadné JHVH. Vzhľadom na uvedené je to úplný nezmysel a apoštoli sa nikdy nemodlili v tomto mene. JHVH ani raz nenájdeme v Novom zákone, lebo bol napísaný po grécky. Naopak, Ježiš vyučuje svojich učeníkov, aby Boha oslovovali „Otče“ a vidíme, že prvá cirkev sa tohto príkladu držala. Nie je dôvod, prečo by sme sa my mali správať ináč. Keďže ľudia majú aj prirodzených otcov, aj otcov vo viere, je nutné meno špecifikovať a v modlitbe povedať „nebeský Otče“ alebo „svätý Otče“. Tieto mená si v žiadnom prípade nemôžu privlastniť ľudia, lebo patria Bohu.

Pán Ježiš Kristus sa stal zvrchovaným vládcom celého vesmíru a už to nikdy nebude zmenené.

Meno nad každé meno

„Preto aj Boh jeho povýšil nad všetko a dal mu z ľúbosti meno, ktoré je nad každé meno, aby sa v mene Ježiša sklonilo každé koleno bytostí ponebeských a pozemských i podzemských.“ (Filipanom 2,9-10) Meno Ježiš je meno Mesiáša, Božieho Syna a Syna človeka. Z Biblie vieme, že Boží Syn existoval už pred stvorením sveta a všetko, čo vidíme, všetky galaxie, zem, človek aj zvieratá boli stvorené skrze Neho aj pre Neho (Rimanom 11,36). Vieme, že v Starom zákone sa viackrát ľudia stretli s Bohom – Mojžiš v horiacom kre a na hore Horeb, Jozua sa stretol s kniežaťom vojsk Hospodinových, pred ktorým sa klaňal, a našli by sme ešte veľa ďalších miest, kde sa ľudia stretli s Bohom. Celý systém bohoslužby v stánku a v chráme hovorí o Mesiášovi. On predstavuje v jednej osobe chrám, obeť aj veľkňaza. Jedným z najslávnejších okamihov v histórii vesmíru bolo vtelenie Ježiša, keď sa stal človekom tým, že prijal ľudské telo. „Teda keď deti stali sa účastnými tela a krvi, tak aj on podobným spôsobom stal sa účastným toho istého, aby smrťou zahladil toho, ktorý má vládu smrti, to jest diabla.“ (Židom 2,14) Meno Ježiš prichádza na scénu svetových dejín (ostatne, je to tak s každým človekom) spolu s Jeho narodením: „A keď sa naplnilo osem dní, aby bolo obrezané dieťatko, nazvali jeho meno Ježiš, ktorým bolo nazvané od anjela, prv ako sa bolo počalo v živote.“ (Lukáš 2,21) Ježiš žil skrytý v rodine do svojich asi 30 rokov, kedy začal službu. Znova musíme zdôrazniť, že do tej doby žil normálnym životom (s výnimkou hriechu) a neurobil žiaden zázrak. Jeho služba sa začala tak, že pri krste v Jordáne na Neho zostúpil Svätý Duch. Hneď po tom, ako v pôste odrazil satanove útoky, sa predstavuje ako Mesiáš – Kristus (Lukáš 4,18). Ježišova relatívne krátka služba (cca 3,5 roka) spôsobila nemalé rozrušenie, lebo robil predtým nevídané skutky: vyháňal démonov, uzdravoval, dokonca kriesil mŕtvych. Pred Pánom bol však ešte jeden, a to ten najťažší boj – definitívne poraziť smrť a satana, čo bolo možné jedine za predpokladu, že bude až do konca poslušný Otcovej vôli, prejde utrpením a úplne svoje telo odovzdá do rúk temnoty na posmech, týranie a potupnú, krutú smrť. Použime dnešnú športovú terminológiu, aby sme pochopili, aký rozdiel je v hodnote mena Ježiš pred a po ukrižovaní. Môže sa stať, že niekto je fenomenálnym športovcom, dosahuje výborné výsledky, poráža jedného súpera za druhým. Olympijským vavrínom je však ozdobený až vtedy, keď sa zúčastní hier, legálnou cestou porazí všetkých nepriateľov a je korunovaný za víťaza. Už predtým bol najlepší, ale teraz má titul olympijského víťaza. Tento príklad nám pomôže porozumieť dôvodu, prečo v 2. kapitole Listu Filipanom je použité preto. Pre zásluhy. Ježiš ozdobil svoje meno, ktoré už aj predtým bolo slávne, svojím dielom. Pán Ježiš Kristus (teraz už nielen Boží Syn, ale aj Syn človeka) sa stal zvrchovaným vládcom celého vesmíru a už to nikdy nebude zmenené.

Ježišovo zmŕtvychvstanie je tou najlepšou správou pre celú ľudskú rasu. Pavol prehlasuje v súvislosti so vzkriesením Ježiša Krista nasledovné: „Aj my vám zvestujeme o tom zasľúbení, ktoré dostali otcovia, že ho Boh naplnil ich deťom, nám, vzkriesiac Ježiša z mŕtvych, ako je aj v druhom žalme napísané: Môj Syn si ty; ja som ťa dnes splodil.“ (Skutky 13,32-33) Deň vzkriesenia Ježiša Krista je počiatkom novej éry ľudskej rasy – nesmrteľných ľudí.

Záver

Pohania meno Ježiš používajú ako citoslovce. Kresťania v mnohých prípadoch ani netušia, aká obrovská moc je za menom Ježiš. Pán Ježiš nám dal právo toto meno používať a keď tak robíme, musíme si byť vedomí toho, že v tomto mene je koncentrovaná každá víťazná sila. Meno Pán Ježiš Kristus v sebe zahrňuje všetky mená zo Starého zákona, o ktorých sme hovorili. V mene Ježiš sa musí pokloniť každé koleno. Nech v súvislosti s používaním Pánovho mena vidíme viac vypočutých modlitieb, viac spasených ľudí, zázrakov a oslobodení. Nech výsledkom našej služby je, že ľudia budú vo svojich životoch posväcovať Pánovo meno miesto toho, aby ho brali nadarmo alebo ho zneužívali na posilňovanie zbytočných tradícií.



Súvisiace články

O Bohu|Logos 10 / 2009 | Jaroslav Kříž |Téma
Neobviňuj Boha|Logos 8 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Božia vôľa|Logos 11 / 2014 | Jaroslav Kříž |Téma
Boh je Bohom rastu|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Téma
Hledání Boha|Logos 4 / 2013 | Daniel Šobr |Vyučovanie