Napokon vyliaty bude na nás Duch z výšin, púšť sa zmení na ovocný sad a ovocný sad budú pokladať za les. (Iz 32,15)

Migranti, utečenci a kresťania

logos-10-2015-migranti-1.jpg

V tomto článku by som sa rád venoval horúcej téme posledných mesiacov – migrácii. Vyvoláva totiž silné emócie nielen medzi ľuďmi, ale aj medzi európskymi štátmi navzájom.

Na čo máme štát?

Túto otázku si musíme zodpovedať ešte predtým, ako sa budeme zaoberať samotnou migráciou. Hlavnou povinnosťou štátov je chrániť bezpečnosť svojich obyvateľov a zaisťovať výkon spravodlivosti. K suverenite patrí aj právo zabrániť vo vstupe na svoje územie akýmkoľvek cudzím ľuďom, o ktorých existuje podozrenie, že by mohli byť bezpečnostným rizikom. Zhruba povedané, každý štát má právo vyberať si, koho na svoje územie vpustí. Ak je to nutné, aj postavením plotu. Uprednostniť záujmy cudzích pred záujmami vlastných by zo strany štátu nebolo ani múdre, ani ušľachtilé, naopak, bolo by to rezignáciou na svoje poslanie. Krajiny západnej Európy poskytli za ostatné dekády viacero odstrašujúcich príkladov zle zvládnutej imigrácie. Vo viacerých častiach sa kultúrne odlišní imigranti odmietajú integrovať, nevedia sa zamestnať a páchajú kriminálnu činnosť, kvôli čomu sa mnohí pôvodní obyvatelia cítia ako cudzinci vo vlastnej krajine. Naším stredoeurópskym vládam preto nemožno zazlievať, že sú v otázke imigrácie opatrné.

Migranti a utečenci

Do Európy momentálne prúdia dve veľké, rozdielne skupiny migrantov. Sú rozdielne nielen pôvodom, ale hlavne vo svojich motiváciách. Zďaleka nie každý migrant je totiž skutočným utečencom, ktorému treba pomôcť. A samozrejme, platí to aj naopak – nie každý utečenec je nevyhnutne bezpečnostným rizikom. Časť z nich prichádza z chudobných štátov subsaharskej Afriky cez Stredozemné more. No hoci materiálne podmienky regiónu, z ktorého putujú, sú poľutovaniahodné, chudoba nie je dôvodom na poskytnutie azylu v EÚ a na automatické vpustenie na naše územie. Pokiaľ by sme chceli riešiť problémy afrického kontinentu presídlením a integrovaním časti jej obyvateľstva do Európy, okrem toho, že by to bolo nereálne a jej problémy by to nevyriešilo, nám by to uškodilo. Tento kontinent kvôli enormnej pôrodnosti vyprodukuje ročne viac nového obyvateľstva, ako je ten náš schopný vôbec absorbovať. Migračný tok by bol takmer nevyčerpateľný a ak by sme týchto migrantov prijímali a nezačali navracať späť do krajín odkiaľ prišli, iba by to podnietilo ďalších, aby sa vydali na cestu sem. Nakoniec by to skončilo presídlením afrického kontinentu až dovtedy, kým by naša životná úroveň padla na tú africkú. Omnoho vhodnejším riešením problémov Afriky je preto podpora jej štátov tak, aby v nich ich obyvatelia chceli žiť.

Druhý silný migračný prúd mieri do EÚ z Blízkeho východu cez Balkánsky polostrov, ale aj cez Stredomorie a v týchto dňoch ho tvoria hlavne občania Sýrie. Na rozdiel od afrických migrantov možno mnohých z týchto ľudí naozaj označiť za utečencov, keďže väčšina z nich nejde len za vidinou vyššej životnej úrovne, ale uteká pred občianskou vojnou vo svojej krajine a pred terorom Islamského štátu. Okrem Sýrčanov prichádzajú v tomto prúde aj ľudia z iných krajín. Ani z tohto druhého prúdu nie sú však všetci vojnoví utečenci či politicky prenasledovaní.

Kľúčovou otázkou je, samozrejme, rozlíšiť, kto je ekonomický migrant a kto skutočný utečenec. Dá sa to preverovaním v rámci štandardnej azylovej procedúry. V rámci zaužívaných dohodnutých pravidiel chcelo aj Maďarsko migrantov pri vstupe na svoje územie registrovať. Nepokoje s viacerými z nich vznikli okrem iného aj kvôli ich odporu nechať si odobrať odtlačky prstov a prejsť registračným procesom, zrejme pod vidinou života v Nemecku. Dnes je Budapešť pokrytecky kritizovaná štátmi západnej Európy a Bruselom len za to, že sa snaží plniť svoj záväzok strážiť vonkajšiu Schengenskú hranicu. Paradoxne, na starých hriešnikov ako Grécko, ktoré vonkajšiu hranicu nestráži poriadne, sa taká vlna kritiky nespúšťa.

Kresťania

Pomerne málo pozornosti sa v dnešnej migračnej diskusii venuje osudu kresťanov na Blízkom východe. Tieto pôvodné komunity dnes čelia svojmu fyzickému zániku. Iba z Iraku odišli od roku 2003 viac než dve tretiny tam žijúcich kresťanov. Podobný trend je v Sýrii. Kresťania utekajú pred vojnou, sú prenasledovaní terorom Islamského štátu, sú znásilňovaní a zotročovaní. Mnoho z nich zomrelo preto, že odmietli zaprieť svoju vieru a konvertovať na islam. Hrozí tak chmúrna perspektíva, že blízkovýchodné kresťanské komunity v regióne prestanú o niekoľko rokov úplne existovať. Mnoho z nich uniklo na kurdské územia v Iraku a Sýrii alebo do relatívne bezpečného Libanonu, no nájdeme ich aj v utečeneckých táboroch v Turecku a v Európe. Ani tam však nie sú v úplnom bezpečí, keďže pribúdajú správy o šikanovaní kresťanov moslimami aj v týchto táboroch. Západ o nich v ostatných dekádach nejavil záujem, niektorými krokmi v regióne ich skôr ohrozil. Na rozdiel od svojej dávnej minulosti už dnešná Európa necíti zodpovednosť za osud kresťanov vo svete. Spoločenský vývoj v nej kresťanstvu skôr nepraje. Je preto cenné, že sa Slovensko, ale aj Poľsko a Česká republika v súčasnej migračnej kríze rozhodli pomôcť a prijať práve kresťanov z Blízkeho východu (na občianskej úrovni môžeme v tejto veci okrem modlitieb prakticky pomôcť napr. cez iniciatívu ktopomoze.sk). Blízkovýchodným kresťanom by sme mali pomoc poskytnúť prednostne, a to nielen kvôli civilizačnej a hodnotovej príbuznosti, ale najmä preto, že patria k najviac ohrozeným skupinám a nemá sa ich dnes kto zastať.



Súvisiace články

Migranti|Logos 9 / 2015 | rcs |Aktuálne
Prenasledovaní kresťania|Logos 1 / 2017 | Redakcia |Zo sveta
Prenasledovaní kresťania|Logos 2 / 2017 | Redakcia |Zo sveta
Prenasledovaní kresťania|Logos 3 / 2017 | Redakcia |Aktuálne
Znovuzrodení kresťania v Libanone|Logos 3 / 2011 | Veronika Vozárová|Zo sveta