Lebo odmena za hriech je smrť, ale Božím darom milosti je večný život v Kristovi Ježišovi, Pánovi našom. (Rimanom 6,23)

Moc nového stvorenia

Oslavovať ťa budem preto,že som hrozne a predivne utvorený. (Ž 139,14)

Dávid vo svojich žalmoch zmieňuje, že človek je záhadne stvorená bytosť. Predpokladom pre dobrý a úspešný život, ktorý sa pohybuje v Božej vôli a nechýbajú v ňom Božie intervencie v podobe divov a zázrakov, je pochopenie práve toho, aká je vnútorná stavba človeka a aký je jeho vzťah k viditeľnému svetu. Zamyslime sa nad tým, ako a k čomu je človek stvorený.

Duch, duša a telo

Telo človeka je pre nás najľahšie pochopiteľné, lebo ho vidíme, môžeme ho skúmať, nepripadá nám ako abstraktné, napriek tomu, že pri hlbšom skúmaní toho, ako prebiehajú fyziologické procesy v tele človeka, by sme museli zostať v nemom úžase. Telo človeka je vzaté z prachu, obsahuje tie isté prvky ako okolitá príroda a je nepochybne vrcholom celého stvoreného sveta. Telo však v sebe nemá zakódovaný morálny zákon.

Omnoho tajomnejšia je však vnútorná stavba človeka. Bez biblického zjavenia je takmer nemožné odhaliť, že človek má okrem tela ešte dušu a ducha. Duša a duch sa bežnej komunikácii a v literatúre bežne zamieňajú. Božie slovo nás však upozorňuje na to, že medzi dušou a duchom je zásadný rozdiel a nielen, že nás na to upozorňuje, ale práve Božie slovo dokáže dušu a ducha rozlíšiť a oddeliť: „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“ (Žid 4,12). V pomerne nedávnej minulosti začali kresťania brať do úvahy rozdiel medzi dušou a duchom a postupne sa toto zjavenie dostalo aj do niektorých kruhov v spoločnosti. Dnes sa bežne konštatuje, že človek je duch, duša a telo. Toto konštatovanie však nie je úplne správne. Takisto nie je možné amatérsky vysvetliť stavbu človeka obrázkom, či už je to trojuholník alebo sústredné kružnice, lebo v Biblii žiadne také obrázky nie sú a tieto pokusy o grafické znázornenie môžu byť v skutočnosti zavádzajúce pre skutočné pochopenie danej problematiky.

Adam – duša živá

„A Hospodin Boh utvoril Adama, človeka, vezmúc prach zo zeme a vdýchol do jeho nozdier dych života, a človek sa stal živou dušou“ (Gen 2,7). Stvorenie človeka prebehlo inak, ako stvorenie ostatného viditeľného sveta, ktorý Boh stvoril slovom. V prípade Adama, Boh sformoval z najmenej kvalitnej matérie viditeľného sveta, prachu, formu človeka a vdýchol do jeho nozdier dych života. V ten okamih telo ožilo, v človeku začala prúdiť krv a fungovať všetky orgány. Adam mal ducha, ktorý komunikoval s Bohom, telo, ktoré sa hýbalo, ale Biblia vyzdvihuje, že Adam mal dušu. Hlavnou schopnosťou duše je sebauvedomenie, spoznanie vlastného ja. Keďže ešte Adam nebol deformovaný hriechom, jeho ego nebolo skazené, duša bola v harmónii s telom a človek Adam bol v harmónii s Bohom.

Skoro však prišla radikálna zmena. Stalo sa to bezprostredne po tom, ako Adam s Evou prestúpili Boží príkaz. Keď had zvádzal Evu, aby jedla ovocie zakázaného stromu, presviedčal ju, že dôsledkom nebude smrť, ako povedal Boh. Bola. Akonáhle človek zhrešil, jeho duch zomrel, presnejšie, jeho duch stratil koinóniu (obecenstvo) s Bohom a dostal sa pod vládu ducha smrti. V duši človeka rýchlo prebehli negatívne zmeny – lepšie povedané, úplná skaza. „A žena videla, že je strom dobrý na jedenie z neho, že je žiadosťou očiam a že je to prežiadúcny strom, aby urobil človeka rozumným, tak teda vzala z jeho ovocia a jedla a dala spolu i svojmu mužovi, a jedol. Vtedy sa otvorili oči obidvoch, a poznali, že sú nahí. A naviažuc fíkového lístia spravili si zástery. Potom počuli hlas Hospodina Boha, chodiaceho po raji, k dennému vetru večernému. Ale Adam i jeho žena sa skryli pred tvárou Hospodina Boha v prostredku medzi stromami raja. A Hospodin Boh volal na Adama a riekol mu: Kde si? A povedal: Počul som tvoj hlas v raji, ale som sa bál, lebo som nahý a preto som sa skryl. A Boh mu riekol: Kto ti oznámil, že si nahý?! Či si azda jedol zo stromu, o ktorom som ti prikázal, aby si nejedol z neho? A Adam povedal: Žena, ktorú si dal, aby bola so mnou, tá mi dala zo stromu, a jedol som. A Hospodin Boh riekol žene: Čo si to urobila?! A žena povedala: Had ma zviedol a jedla som“ (1M 3,6-13). Z uvedeného textu vidíme nasledovné zmeny v správaní Adama: 1. Uteká pred Bohom a skrýva sa. 2. Cíti pocit zahanbenia. 3 Zažíva strach. 4. Chce si zachrániť vlastnú kožu. Namiesto toho, aby Adam urobil pokánie a oľutoval hriech, zodpovednosť za svoj čin prenáša na Evu a na Stvoriteľa. Eva robí to isté a obviňuje hada. Pre toto správanie nemohlo byť obecenstvo s Bohom obnovené a človek bol vyhnaný z raja, čo sa zapísalo do jeho duše v podobe pocitu zavrhnutia a odmietnutia. Skaza človeka pokračovala až tak, že duša úplne splynula s telom a prijala aj črty svojho pána (otca), Satana.

Človek je telo

História ľudstva po Adamovi nie je veselá. Odtrhnutie od Božieho života spôsobilo, že ľudia jeden za druhým zomierali a život človeka sa vyznačoval iba množením zlých skutkov: „A Hospodin videl, že sa množí zlosť človeka na zemi, a že všetko, čokoľvek vytvoria myšlienky jeho srdca, je len zlé po všetky dni. A Hospodin ľutoval, že učinil človeka na zemi, a mal bolesť vo svojom srdci“ (1M 6,5-7). Ani jeden z Adamových potomkov nebol z tejto skazy vyňatý. Všetci príslušníci ľudského rodu prichádzajú na svet ako telesní, náchylní k hriechu. Z tohto väzenia sa človek nemôže žiadnym činom vyslobodiť. Vôľa sa zdá byť slabá na to, aby človek ovládol svoje vášne a zlé charakterové vlastnosti. Aj keby mal človek viac príležitostí a skúšal by žiť dokonalý život (ako predpokladajú zástancovia reinkarnácie), dostal by sa znovu a znovu do tej istej pasce. Hriech, ktorý v ňom funguje, má smrtiacu silu. Ježiš však ponúka riešenie: „Amen, amen ti hovorím. Ak sa niekto nenarodí znova, nemôže vidieť kráľovstvo Božie... ak sa niekto nenarodí z vody a z Ducha, nemôže vojsť do kráľovstva Božieho. Čo sa narodilo z tela, je telo, a čo sa narodilo z Ducha, je Duch.“ (Jn 1,3-6)

Nové narodenie

Možnosť narodiť sa znova je pre človeka tou najlepšou správou. Boh premenil tragédiu smrti na víťazstvo. Evanjelium ponúka možnosť zomrieť ako potomok Adama a začať život novej kvality. Položme teda rovnakú otázku, ako položil Nikodém: „Ako sa to môže stať?“ Odpoveď nájdeme v pätnástej kapitole prvého listu Korintským: „Prvý človek zo zeme zemský, z hliny, druhý človek – Pán z neba. Aký bol ten zemský, takí aj všetci zemskí, a aký ten nebeský, takí aj všetci nebeskí. A ako sme niesli obraz zemského, tak ponesieme aj obraz nebeského.“ (1Kor 15,47-48) „Prvý človek, Adam, stal sa živou dušou, posledný Adam oživujúcim duchom.” (1Kor 15,45) Človek môže dostať novú identitu. Môže sa oslobodiť z ťažkého dedičstva po Adamovi, ale nielen to – môže prijať novú identitu, nové „ja“, novú kvalitu života a s tým súvisiacu záchranu od večného zatratenia.

Stručne popíšme, ako môže dôjsť k tejto zásadnej zmene (naše okolie rýchlo zaregistruje túto zmenu, no nevie si ju vysvetliť ani pochopiť). Božou mocou, ktorá túto zmenu spôsobí je evanjelium (Rim 1,16). Keď je zvestované evanjelium, život, ktorý je v ňom sa začne dotýkať zatvrdeného vnútra (srdca človeka) a jeho duch sa začne hýbať smerom k tomuto životu. Potom v duši človeka prebehne hodnotenie, konfrontácia, ktorej výsledkom je, že niektorí prijmú nový život a iní sa zasa rozhodnú zostať v stave hriešnosti, lebo hriech ich priťahuje a ich ego sa bojí reakcií okolitého prostredia na ich obrátenie. Tí, ktorí sa rozhodnú pre život, potom prosia Boha o odpustenie hriechov a Ježiša Krista, od ktorého prijímajú nový život, vyhlasujú ako svojho Pána a Spasiteľa. Ježiš následne oslobodí ducha človeka od ducha smrti a do srdca človeka začne prúdiť Boží život.

Nové „ja“ je v duchu

„Ale vy nie ste v tele, ale v duchu, akže Duch Boží prebýva vo vás“ (Rim 8,9a). Stojí za to upozorniť na túto úžasnú skutočnosť. Vyššie sme konštatovali, že pred Adamovým pádom bola dominantná jeho duša, a potom sa stal telesným. Po znovuzrodení sa však človek stáva duchovným. Pochopenie a posilňovanie tohto jednoduchého faktu má nedozerné dôsledky. Iba človek, ktorý si sám seba uvedomuje ako duchovnú bytosť, môže byť vedený Svätým Duchom, veriť, chápať Písma, počuť Boha, čiže žiť skutočným duchovným životom.

Tri funkcie ducha: spoločenstvo, intuícia, svedomie

Iba znovuzrodený ľudský duch je vhodný pre spoločenstvo s Bohom. Súčasťou tohto spoločenstva je prijímanie Božieho slova, ktoré prestalo byť nepochopiteľnou sústavou myšlienok a zmenilo sa na výživu pre ľudské srdce. Súčasťou dobrého obecenstva s Bohom je taktiež uctievanie. Ježiš v známom rozhovore so Samaritánkou povedal, že Boh hľadá tých, ktorí ho uctievajú v Duchu a v pravde. Duchovný človek okamžite rozpozná rozdiel medzi modlitbou a chválou, v ktorej je život, od liturgicky strnulej a prázdnej formy pobožnosti, ktorá žiadne spoločenstvo so Všemohúcim nevytvorí. Dobrý vzťah s Bohom umožní človeku prevziať bohatstvá, ktoré Ježiš vydobyl ako je život, ovocie Ducha, duchovné dary, a pod.

Ďalšou funkciou znovuzrodeného ducha je správna intuícia (tušenie). Skrze intuíciu môže človek uchopiť skutočnosti, o ktorých nemá informácie na úrovni prirodzeného sveta. Intuíciou človek môže vycítiť prichádzajúcu udalosť, smer, ktorým chce Boh hýbať jeho život, ale nielen to – duchovný človek vie vytušiť aj pohyb, ktorým smerom sa budú uberať dejiny spoločnosti. Skrze intuíciu vie človek pochopiť druhého človeka, spoznať, čo je v ňom, či je to dobré alebo zlé. Upozorňujem, že touto schopnosťou sú lepšie vybavené ženy, keďže spôsob ich stvorenia (nie sú z prachu, ale z rebra), ich neviaže toľko k „zemitej“ logike. Dobrá intuícia umožní správne rozhodnutia pri vedení cirkvi, rodiny, firmy, pri uzatváraní obchodov, a pod. Úplne nevyhnutná je pri voľbe životného partnera.

Treťou funkciou ducha je svedomie (gr. syneidésis). Svedomie môžeme definovať ako schopnosť ducha človeka posúdiť vlastné správanie voči normám Božieho zákona. Je darom od Boha pre každého človeka. Je už v malom dieťati, preto dieťa, keď spácha neprimeraný skutok, stíchne a prebieha v ňom malý súdny tribunál. Keď je dieťa vychovávané podľa noriem Božieho slova, vtedy sa podarí vychovať jedinca so silným svedomím bez potreby lámania. Do ľudí všetkých rás a národov dal Boh svedomie: „Lebo keď pohania, nemajúci zákona, prírodou robia to, čo požaduje zákon, tí teda nemajúc zákona sami sebe sú zákonom, ako takí, ktorí ukazujú dielo zákona napísané vo svojich srdciach, o čom spolu svedčí aj ich svedomie, ako spolusvedčia aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo aj vyhovárajú.“ (Rim 2,14-16) Problém je, že ľudské svedomie sa môže deformovať, pokriviť, alebo úplne zničiť. Pokrivenie svedomia nezačína najprv morálnymi prehreškami, ale prekročením prvého a druhého prikázania. Praktizovaním falošného náboženstva a modlárstva sa duch človeka dostane priamo do styku s padlými anjelmi a schopnosť posúdenia skutkov podľa Božieho zákona sa skazí. Samozrejme, že ľudia ďalej žijú, rozlišujúc čo je dobré a zlé, ale už nie podľa Boha, ale podľa svojich vlastných noriem, tradícií a názorov. Preto to, čo je na jednom mieste sveta ťažkým hriechom, je na druhom mieste hrdinským skutkom a naopak. Z toho vznikol mravný relativizmus – názor, ktorý zastáva, že neexistujú pevne stanovené a nemenné normy, ale rozlíšenie dobrého a zlého sa mení podľa situácie. Deformácia svedomia má za dôsledok, že človek hovorí na zlé dobré a na dobré zlé.

Ako príklad deformovaného svedomia môžeme uviesť to, že niektorí ľudia smútia za bývalým režimom. Sú schopní oslavovať masových vrahov ako boli Lenin alebo Stalin s odôvodnením, že vykonali aj čosi dobrého. Ak je niekto schopný oslavovať zvrátený režim s tvrdením, že sa mu vtedy žilo dobre, znamená to, že jeho svedomie je zvrátené, keďže bohabojní ľudia v tomto systéme trpeli a boli perzekvovaní. Falošné náboženské systémy sú majstrovským nástrojom nielen na deformáciu svedomia, ale spôsobujú aj jeho zaťaženie. Ak spomenieme pojem „svedomie“, človeku sa okamžite vybavia slovné spojenia ako výčitky svedomia, zlé svedomie, pokánie, atď. Pavol však hovorí, že mal také svedomie, ktoré ho nebilo, ale obhajovalo. Cieľom obrátenia sa k Bohu nie je iba oslobodenie od zlého svedomia, ale získanie dobrého, silného a čistého svedomia. Len človek s dobrým svedomím je silný. Netrasie sa, keď je jeho viera konfrontovaná, nezačne sa nenávidieť, keď ho označia ako sektára. Dobré svedomie spôsobuje pokoj, dobrý spánok a dobrú pracovnú výkonnosť. Apoštol Pavol tvrdil, že slúžil Bohu s dobrým svedomím, za čo dostal od nábožných ľudí hneď po ústach, lebo títo vôbec netušia, na ktorom strome dobré svedomie rastie (mimochodom, na strome života).

Spomeňme jednu epizódu z Pavlovho života zo Skutkov 16. Pavol bol spolu so Sílasom uväznený, keď vyhnal vešteckého ducha z jednej psychotroničky, ktorá bola miestnou hviezdou. Za to ich kruto zbili a zavreli do klady. Títo bratia nepodľahli frustrácii a sebaľútosti pre to, že sa im stala krivda, ale z celej sily chválili Boha. Výsledkom bolo vyslobodenie zo žalára a obrátenie žalárnikovej rodiny. Druhý deň ich chceli miestni politickí predstavitelia tajne prepustiť. Pavol, aj keď bolo za ním veľké poníženie a chrbát mal ešte zakrvavený, nestratil ľudskú dôstojnosť. Nechcel ujsť z väzenia postranným východom ako potkan, ale žiadal, aby ho predstavitelia moci na danom mieste vyviedli pekne hlavným vchodom. Skazené režimy sa boja ľudí so silným srdcom, ktorí sa nedajú zlomiť zastrašovaním, ohováraním ani prenasledovaním. Takíto ľudia vždy boli soľou a svetlom tomuto svetu.

Ak sa tvoje svedomie pošpinilo v dôsledku spáchaného hriechu, veľmi rýchlo sa usiluj o to, aby sa tvoje svedomie obnovilo. Ver, že krv Ježiša Krista má tú schopnosť. Priznaj svoj hriech a nebuď ako Adam, ktorý presúval vinu na iných. Vyznaj svoj hriech a prijmi odpustenie.

Záver

Buďme duchovní ľudia. Rozvíjajme duchovný život skrze štúdium Slova, uctievanie Boha, pozorujme na to, čo hovorí Svätý Duch nášmu duchu a žime podľa toho. Obecenstvo s Bohom v Duchu a v pravde nás prevedie úspešným životom a uvedie do Božej slávy, ktorá je naším cieľom. Prajem každému veľa požehnania.



Súvisiace články

Moc a sila|Logos 5 / 2008 | Jaroslav Kříž |Téma
Duša je v krvi|Logos 1 / 2010 | Tibor Ruff |Vyučovanie
Emil Adam|Logos 2 / 2011 | Redakcia |Zo života cirkvi
Duch Jezábel|Logos 8 / 2017 | Németh Sándor |Vyučovanie
Moc slova|Logos 12 / 2006 | Gabriel Minárik |Vyučovanie