Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. (Galaťanom 5,22-23)

Napätie na Kórejskom polostrove

Príčiny konfliktov medzi severným a južným susedom na „38. rovnobežke“

Delostrelectvo armády KĽDR spustilo provokačnú streľbu 23.11.2010 o 14.34 miestneho (6.34 stredoeurópskeho času) na ostrov Jonpchjong patriaci Južnej Kórei. Juhokórejská armáda streľbu okamžite opätovala. Severokórejská armáda vypálila približne 200 delostreleckých granátov a juhokórejská armáda približne 80. Straty na juhokórejskom ostrove Jonpchjong, ktorý má asi 1500 obyvateľov boli dvaja mŕtvi vojaci, dvaja civilní obyvatelia ostrova a pätnásť zranených. Severná Kórea neuviedla, či si odvetná juhokórejská streľba vyžiadala nejaké obete na jej území. Minimálne kórejský polostrov, ak nie aj celý región Juhovýchodnej Ázie sa tak už po niekoľkýkrát stal miestom rozpútania ďalšieho vojenského konfliktu. V tomto článku sa pokúsime čitateľom Logosu priblížiť príčiny konfliktov medzi severným a južným susedom na „38. rovnobežke“.

KÓREJSKÁ VOJNA

Kórejská vojna (25.6.1950 – 27.7.1953) bol konflikt, ktorý sa odohral medzi Kórejskou ľudovodemokratickou republikou (KĽDR) a Kórejskou republikou (Južná Kórea) v období tzv. Studenej vojny. Táto vojna sa označuje aj ako tzv. zástupná vojna medzi USA a spojeneckými armádami z OSN na jednej strane a Sovietskym zväzom a Čínou na strane druhej. Zúčastnili sa jej tieto štáty. Vojská OSN: USA, Austrália, Belgicko, Etiópia, Filipíny, Francúzsko, Grécko, Luxembursko, Holandsko, Južná Afrika, Kanada, Kolumbia, Nový Zéland, Veľká Británia, Thajsko a Turecko. Na druhej strane komunistické krajiny, ktoré podporovali KĽDR: ZSSR a ČĽR.

Príčiny konfliktu a historické pozadie

Príčiny vzniku Kórejskej vojny siahajú oveľa hlbšie do histórie. Z vonkajšieho pohľadu išlo o stret záujmov mocností, ktoré v druhej polovici 19. storočia obklopovali Kórejský polostrov. Išlo hlavne o Japonsko, Čínu – veľmoc, pod ktorej vládou bola Kórea dlhé stáročia, cárske Rusko – veľmoc neustále sa rozširujúca ďalej na východ a USA, ktoré ešte len mali zohrať dôležitú úlohu v regióne. Celé 19. storočie a hlavne jeho druhá polovica, sa vo východnej Ázii niesla v duchu veľkých spoločenských zmien. Národy ako Čína, Japonsko a Kórea boli západnými mocnosťami donútené k tomu, aby sa po stáročiach izolácie otvorili a sprístupnili. Najprv na zahraničný obchod a neskôr aj politicky. Koncom 19. storočia najviac Japonsko profitovalo zo vzájomnej výmeny so Západom. Rástlo tak na sile a malo veľmocenské tendencie. Zmeny vo vnútri Japonska spôsobovali aj jeho vonkajšiu rozpínavosť. Japonsko túžilo dominovať nad Čínou a neskôr nad celou Áziou. Mostom k dosiahnutiu tohto cieľa mala byť práve Kórea. Koncom 19. storočia sa situácia v regióne vyostrovala, až to nakoniec vyústilo do ozbrojeného konfliktu medzi Japonskom a Čínou 1894 -1895 a potom medzi Japonskom a Ruskom 1904 -1905. V dôsledku tej prvej vojny sa Kórea vymanila spod vplyvu Číny a v dôsledku tej druhej vojny dostalo Japonsko voľnú ruku na Kórejskom polostrove a v Mandžusku. Do roku 1907 ovládlo Japonsko Kóreu politicky aj vojensky a to na dlhých 40 rokov.

Situácia medzi oslobodením a vojnou

Na sklonku 2. svetovej vojny, keď už bolo jasné, že Japonsko čoskoro kapituluje, sa ukázalo, že na Kórejskom polostrove vznikne vákuum, ktoré sa budú snažiť vyplniť obe mocnosti (ZSSR aj USA). Už na mierovej konferencii v Sovietskom zväze v Jalte 4.-11. februára 1945, americký prezident F.D.Roosevelt, britský premiér W.S.Churchill a sovietsky vodca J.V.Stalin rozhodli o rozdelení sveta vrátane „sfér vplyvu“ v Ázii. Toto bolo následne potvrdené na mierovej konferencii v nemeckom Postupime 17.7.1945-2.8.1945 (mesto neďaleko Berlína) po porážke fašistického Nemecka v druhej svetovej vojne. V Postupime sa dohodlo, že Kórea bude päť rokov pod správou mocností, a potom sa stane nezávislou. V skutočnosti až do kapitulácie Japonska v 2. svetovej vojne - 2.9.1945 nebolo jasné, ako k tomu dôjde. V auguste 1945 začali vojská ZSSR obsadzovať územie na severe Kórejského polostrova a vytláčať odtiaľ japonskú armádu. Americký veliteľ v Tichomorskej oblasti, generál Douglas MacArthur, zareagoval rýchlo a navrhol Sovietom podeliť si polostrov na dve sféry vplyvu podľa 38. rovnobežky, proti čomu sovietsky vodca J.V.Stalin nemal žiadne námietky. Začiatkom septembra 1945 začali Američania obsadzovať južnú časť polostrova. Demarkačná línia medzi Sovietmi a Američanmi bola stanovená na 38. rovnobežke. Na Juhu umožnili Američania vznik viacerých politických strán a na Severe Sovieti začali budovať komunistický štát. Ihneď po oslobodení od Japoncov začali na Severe vznikať ľudové výbory, ktoré preberali vládu do vlastných rúk. Chceli odstrániť domácich kolaborantov s predchádzajúcim japonským režimom. Výbory začínali čoraz viac preberať myšlienky marxizmu-leninizmu. Keď na jeseň 1945 prišiel na Sever polostrova Kim Ir-Sen, z exilu zo ZSSR začal budovať svoj vlastný „kult osobnosti“ po vzore sovietskeho vodcu J.V.Stalina a čínskeho Mao Ce-Tunga. Situácia na Juhu bola úplne iná. Američania tu podporovali veľkostatkárov a aj ľudí spojených s bývalým režimom-kolaborantov s Japoncami. Američania dosadili komisiu, ktorá v máji 1945 vyhlásila prvé slobodné voľby a na ich základe bola 15.8.1948 vyhlásená Kórejská republika, ktorej prvým prezidentom sa stal I Sung-Man. Reakciou na tieto voľby boli voľby na Severe, po ktorých 15.9.1945 bola vyhlásená Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR).

Začiatok vojny

Koncom roku 1948 sa začali zo Severnej Kórey sťahovať sovietske vojská a následne na jar 1949 z Juhu vojská americké. Rozdiel bol v tom, že KĽDR mala v tom čase dobre vyzbrojenú a vycvičenú armádu o sile asi 200 000 vojakov. Južná Kórea disponovala slabo vyzbrojenou armádou o sile asi 90 000 vojakov. 25.6.1950 KĽDR neočakávane zaútočila na Juh s cieľom násilne spojiť obe krajiny. Za tri dni sa útočiacim severokórejským jednotkám podarilo obsadiť hlavné mesto Južnej Kórey – Soul. OSN zareagovala vytvorením koalície štátov na čele s USA, ktoré mali útočníka – KĽDR vyhnať z Juhu. Na konci leta 1950 už boli jednotky USA a spojencov spolu s juhokórejskou armádou zatlačené až k prístavu Pusan na Juhu krajiny.

Reakcia Západu

15.9.1950 sa americké jednotky pod vedením generála Douglasa MacArthura vylodili v tyle severokórejských vojsk v prístave Inčchon. Odtiaľto pokračoval ich protiútok až k Soulu. Následne obkľúčili hlavnú časť severokórejskej armády južne od 38. rovnobežky. Generál MacArthur navrhol vojskám KĽDR, aby sa vzdali, čo však Kim Ir-Sen odmietol.

Vstup Číny do vojny

Jednotky OSN a juhokórejskej armády následne prekročili 38. rovnobežku a postupovali na sever k pohraničnej rieke Ja-Lu na severokórejsko-čínskej hranici. 19.10.1950 jednotky OSN a juhokórejskej armády obsadili hlavné mesto KĽDR Pchjongjang. Následne na to 25.11.1950 spustila Čína dobre koordinovaný útok polmiliónovej armády čínskych „dobrovoľníkov“. Spojenci z OSN a juhokórejská armáda ustupovali. 31.12.1950 zaútočili čínske a severokórejské jednotky o sile asi milión vojakov a zahnali protivníka ďaleko za 38. rovnobežku. 25.1.1950 prešli do protiútoku vojská OSN a armády Južnej Kórey. Generál MacArthur presadzoval stratégiu útoku až do hlbokého vnútrozemia Čínskej ľudovej republiky. Prezident USA Hary Truman s tým však nesúhlasil a generála MacArthura v apríli 1951 z jeho funkcie odvolal. Následne nato bojová činnosť uviazla na línii neďaleko 38. rovnobežky.

Mierová zmluva a napätie

10.7.1951 – Začali sa prvé rokovania o prímerí. Boje ale pokračovali ešte ďalšie dva roky. Najznámejšie boje prebiehali v tomto období v oblastiach pomenovaných ako Heartbreak Hill, Bunker Hill, alebo Boody Ridge. 27.7.1953 podpísali predstavitelia OSN, KĽDR a ČĽR dohodu o prímerí. Kórejská republika (Južná Kórea) sa k nej nikdy nepridala. Za tri roky si kórejská vojna vyžiadala na strane spojencov z OSN a Južnej Kórey 1,2 až 1,8 milióna mŕtvych na strane KĽDR, ZSSR a ČĽR 1,8 až 3,8 milióna mŕtvych. Demilitarizovaná zóna medzi oboma krajinami pozdĺž 38. rovnobežky je jednou z najlepšie strážených hraníc na svete. Pohraničné incidenty na nej nie sú ničím výnimočným dodnes.

Niekoľko príkladov vojnových incidentov medzi KĽDR a Južnou Kóreou od podpísania prímeria v roku 1953 dodnes:

21.1.1968 – Útok severokórejského komanda na prezidentský palác v Soule. Pri druhom pokuse severokórejčanov o útok na juhokórejského prezidenta Pak Čong-huia v auguste 1974 zahynula jeho manželka.

9.10.1983 – 17 predstaviteľov juhokórejskej vlády, ktorí boli na zahraničnej návšteve v Barme, zahynulo pri výbuchu bomby. Dodnes je z tohto činu podozrievaná severokórejská tajná služba.

9.11.1987 – Dvaja tajní agenti KĽDR vyhodili do vzduchu juhokórejský Boeing so 115 pasažiermi na palube.

18.9.1996 – Posádka severokórejskej ponorky prenikla na juhokórejské územie. Zahynulo 24 členov severokórejskej ponorky a 13 juhokórejských vojakov.

29.6.2002 – Pri prestrelke medzi juho a severokórejskými bojovými plavidlami zahynuli 4 juhokórejskí a 30 severokórejskí vojaci.

26.3.2010 – Pri bežnej prehliadke spornej námornej hranice medzi severnou a južnou Kóreou bola severokórejskou ponorkou potopená bojová loď juhokórejského námorníctva Čchonan – 46 námorníkov zahynulo.

Zdroj:

Wikipedia.org
idnes.cz



Súvisiace články

Ropa a vojna|Logos 10 / 2008 | Adrián Šesták |Izrael
Vojna v Gaze|Logos 1 / 2009 | rcs |Aktuálne
Zaostrené na vedu|Logos 3 / 2009 | Drahoslav Vajda |Veda a viera
Protireformácia na Slovensku|Logos 9 / 2007 | Soňa Žabková|Z histórie
Konference na Moravě|Logos 5 / 2014 | Lenka Škardová|Zo života cirkvi