Ale hľadajte najprv kráľovstvo Božie a Jeho spravodlivosť a všetko toto bude vám pridané. (Matúš 6,33)

Napriek zlej prognóze som zdravý a mám krásny život

Svedectvo manželov Kandovcov

logos-01-2015-kandovci-1.jpg

Peter

Vyrastal som v evanjelickej rodine, ktorá ma naučila vážiť si život a dala mi dobrý morálny základ, podľa ktorého som sa snažil aj žiť. Do kostola sme chodili iba počas sviatkov, zopárkrát aj počas roka. Absolvoval som konfirmáciu, ale ani mi nenapadlo, že príbehy z Biblie môžu byť pravdivé a Boh reálny. Chodenie do kostola ma nebavilo, pretože tam pre mňa nebolo nič zaujímavé a ľudia tam vyzerali veľmi smutní a vážni. Videl som, že ľudia z kostola žijú síce relatívne morálny život, ale nevedeli mi povedať, čo bude s človekom po smrti. Tak som aj ja z toho usúdil, že ak Boh existuje, potom každý dobrý človek musí skončiť v nebi. Časom som zistil, že každý vníma morálku veľmi subjektívne a hlavne podľa toho, ako to komu vyhovuje. Boha som nehľadal a nepotreboval. Žil som bezstarostným životom s dobrým mate­riálnym zabezpečením. Zabávať som sa dokázal aj bez alkoholu, fajčenia a drog, naopak, prišlo mi komické, keď niekto potreboval tieto látky, aby pôsobil zaujímavo. Mňa skôr zaujímalo, ako si založiť kvalitnú rodinu, v tom som videl zmysel života.

Vo svojich 22 rokoch, počas základnej vojenskej služby, ma zaskočili vážne zdravotné problémy, kedy mi diagnostikovali ochorenie centrálneho nervového systému, ktoré človeka postupne paralyzuje. Keďže som bol často v nemocnici a liečba zaberala len čiastočne, rozhodol som sa hľadať pomoc vo východných filozofiách. Zdalo sa mi to lepšie ako kresťanstvo, ktoré som poznal. K tomu som pridal „zdravú výživu“, čo mi niektorí ľudia podložili aj Bibliou. Taktiež som spával pod pyramídou a chcel som začať cvičiť Thai-chi. V tom období som bol pozvaný, spolu s kamarátom, na evanjelickú mládež. Keď sme tam prišli, prekvapilo ma, koľko mladých ľudí spieva Bohu s radosťou a odovzdaním. Videl som, že títo ľudia úprimne veria tomu, čo o Bohu hovorí Biblia a že ju považujú za Božie slovo. Zaujalo ma to natoľko, že som tieto stretnutia navštevoval pravidelne, hoci som stále chodil po diskotékach a prednáškach o čínskej medicíne. Postupne som začal čítať Bibliu a uvedomil som si, že veci v mojom živote naozaj fungujú podľa toho, čo sa hovorí v tejto knihe. Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, bola, že Biblia jasne hovorí, čo sa stane s človekom po smrti, a to, že buď skončí v nebi, alebo v pekle. Nezávisí to od toho, aký je človek dobrý a morálny, ale od toho, či človek odovzdá svoj život Ježišovi Kristovi, ako aj Božie slovo hovorí v Evanjeliu Jána 3,36: „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto nie je vo viere poslušný Synovi, neuzrie života, ale hnev Boží zostáva na ňom.“ Tak som sa aj ja rozhodol pre Ježiša Krista.

Neskôr pri jednej modlitbe ma naplnila neopísateľná radosť a cítil som veľmi intenzívne Božiu lásku, čo sa nedá ani slovami vyjadriť.

Postupne som sa vzdal všetkých východných učení a aj pyramída „letela von oknom“. Bol som veľmi šťastný, že poznám Boha, ktorý stvoril nebo a zem. Moje zdravotné problémy ma až tak netrápili, lebo som vedel, že aj keby som zomrel, stretnem sa s Bohom. Naďalej som chcel byť poslušný Božiemu slovu a dal som sa pokrstiť ponorením do vody. Na naše mládežnícke stretnutia začali chodiť ľudia, ktorí prišli z tzv. letničného hnutia kresťanov. Od nich som prvýkrát počul, že aj dnes Boh môže zasiahnuť do života človeka nadprirodzeným spôsobom, skrze Svätého Ducha. Túžil som byť tiež naplnený Svätým Duchom. Mal som síce pochybnosti, lebo s niečím takým som sa v kresťanstve nikdy nestretol, aby som namiesto Ducha Svätého nezostal v nejakom klamstve. Ale oprel som sa znovu o výroky Božieho slova z Evanjelia Lukáša 11,11-13, kde Ježiš hovorí o tom, že keď si syn pýta od otca chlieb, nedá mu namiesto toho kameň alebo keď si pýta rybu, otec mu nedá hada a takisto ani Nebeský Otec nám nedá zlú vec, keď si od Neho pýtame Svätého Ducha.

Medzitým som sa spoznal s mojou terajšou manželkou Jankou, ktorá bola od detstva pokrstená Svätým Duchom a hovorila v jazykoch. Prekvapilo ma, že ona nepochybuje o tom, že môžem byť uzdravený a začala so mnou chodiť aj napriek zlej prognóze môjho ochorenia. Jankina mama, ktorá chodila do Kresťanského spoločenstva Milosť, sa so mnou modlila za naplnenie Svätým Duchom a uzdravenie môjho tela. Potom sme spolu s Jankou prijali pozvanie na zhromaždenie tohto kresťanského spoločenstva. Tu som zažil pohyb Svätého Ducha, z čoho som bol zaskočený, ale ľudia okolo mňa vyzerali veľmi šťastní. Vedel som, že Božie slovo presne o niečom takomto hovorí. Asi pri tretej návšteve tejto cirkvi som vedel, že určite aj ja chcem poznať Boha takto osobne a vyšiel som na výzvu dopredu, kde pastor na mňa položil ruky a začal som hovoriť v jazykoch. Neskôr pri jednej takejto modlitbe ma naplnila neopísateľná radosť a cítil som veľmi intenzívne Božiu lásku, čo sa nedá ani slovami vyjadriť. Vedel som, že v tomto zbore chcem ďalej spoznávať Boha. Keď Janka povedala, že Boh ju vedie tým istým smerom, bolo rozhodnuté. O rok neskôr sme sa zosobášili. To, čo doteraz vždy fungovalo v mojom živote, že som dôveroval Božiemu slovu, som aplikoval aj v otázke môjho zdravia. Pevne som sa postavil na biblické verše, ktoré hovoria o uzdravení a s radosťou môžem povedať, že zdravotné problémy úplne vymizli. V minulosti som už ani nedúfal, že by som ešte niekedy mohol ísť na turistiku, bežať čo len na autobus alebo nejako intenzívnejšie fyzicky pracovať. Teraz bez problémov všetko toto zvládnem a som veľmi vďačný Bohu, že môj život nie je obmedzovaný chorobou. Keď som odovzdal život Ježišovi Kristovi, nevedel som, že Boh chce a dokáže uzdraviť aj moje telo. Som šťastný, že spasenie zahŕňa aj fyzické uzdravenie, inak by som veľa aktivít v mojom živote nemohol robiť a zrejme by som si ani nezaložil rodinu. Dnes sa mi to zdá ako zázrak, že poznám Boha, mám úžasný vzťah s manželkou, dve krásne deti, že Boh mi dal zdravie a že som v cirkvi, kde ľudia úprimne hľadajú Pána a všade otvorene hlásajú pravdu.

logos-01-2015-kandovci-3.jpg

Janka

Môj príbeh je možno podobný mnohým iným – sú to príbehy detí vyrastajúcich v kresťanských rodinách alebo v rodinách, kde je aspoň jeden rodič veriaci. Moja mama uverila v Boha, keď som mala asi jeden a pol roka, takže pokiaľ mi len pamäť siaha, vždy sme boli vychovávaní v kresťanskom duchu. Otec síce nie je veriaci, ale keďže je profesionálny hudobník, jeho práca si vyžadovala veľa cestovania. Zvlášť keď bol ešte mladší a my deti sme boli malé, pracoval často v zahraničí. Staral sa o rodinu finančne a mama bola s nami doma a vychovávala nás. Možno preto mamin vplyv na našu výchovu bol väčší než otcov. Až do mojich siedmich rokov sme nechodili do žiadneho kresťanského spoločenstva, pretože otec nebol veľmi nadšený z maminej viery. Ale potom sa mama rozhodla, že predsa len by sme mali chodiť medzi kresťanov, a tak sme sa pripojili k Cirkvi Manna. Je to letničná cirkev a naučili sme sa tam podstatné základy viery. Pamätám si, že jedného dňa, mala som asi sedem alebo osem rokov, som doma počúvala kazetu s nejakou kázňou. Už neviem, o čom tá kázeň bola, ale na konci kazateľ vyzval ľudí, ktorí sa chcú obrátiť k Bohu a prijať Pána Ježiša Krista do svojho srdca, aby sa s ním modlili. Bola som vtedy sama v obývačke a vedela som, že to chcem urobiť. K tomuto rozhodnutiu ma neviedla túžba po odpustení hriechov, veď v tom veku ma nejaké veľké hriechy ani neťažili. Jednoducho som v tej chvíli pochopila a uverila, že Boh naozaj existuje a ja som to nemohla ignorovať. Cítila som sa, akoby Boh bol priamo pri mne. Modlila som sa spolu s tým kazateľom na kazete a od toho dňa bol Boh každodennou súčasťou môjho života. Bol pre mňa taký ozajstný ako ostatní členovia našej rodiny. Každý deň som si čítala Bibliu, modlila som sa a vždy som pri tom mala ten pocit, akoby bol Boh hneď vedľa mňa. Pravdaže som sa potom chcela aj pokrstiť, a tak som išla na najbližšie krsty, ktoré sa v zbore konali. Pastor, ktorý nás vtedy krstil, sa na mňa pozrel s pochybovačným pohľadom a spýtal sa ma, či som naozaj uverila v Boha, či viem, čo to znamená a či sa naozaj chcem dať pokrstiť. Chápala som jeho pochybnosti, pretože som mala ešte len asi osem rokov a vyzerala som tak na päť. Ale uistila som ho, že to myslím vážne, a tak sa so mnou pre istotu ešte raz pomodlil a pokrstil ma. Ďalšie roky môjho života ubiehali vcelku pokojne, chodila som na základnú školu a dobre som sa učila. Jediné, čo ma trápilo, bola dusná atmosféra v našej rodine. Keď bol oco doma, nesúhlasil s tým, aby sme chodili do cirkvi a zakazoval nám to. Toto napätie medzi rodičmi bolo ťažkým bremenom pre detskú dušu, moju aj mojich súrodencov. Hoci som pravdaže mala otca rada, vedela som, že v tomto nemôžem ustúpiť.

Moja mama brala vieru v Boha vážne, a tak som ju každý deň videla, ako si číta Bibliu a modlí sa. Takisto nám každý večer pred spaním čítala príbehy z detskej Biblie a neskôr aj z riadnej dospeláckej. Okrem toho som si čítala Bibliu aj sama. Často sme spievali Bohu chvály. Mali sme doma viacero hudobných nástrojov, a tak sme vzali gitaru alebo elektrický klavír, brat zobral bubenícke paličky a začal trieskať po stoličke (akože bicie), no a ja so sestrou a mamou sme hrali a spievali. Hotový „koncert“ v paneláku, susedia museli mať radosť. Rada spomínam na tieto detské časy a vďaka nim rozumiem tomu, čo sa píše v evanjeliách, keď Pán Ježiš hovorí učeníkom, že máme byť ako deti. Moja viera v Boha bola vtedy bez akéhokoľvek pochybovania, jednoducho som vedela, že je so mnou a že ma miluje.

Prišla som na dve základné zistenia: ja som iná, ako som si dovtedy myslela a aj druhí ľudia sú iní, ako som predpokladala.

Zmena nastala, keď som prišla do puberty. Zrazu som si začala uvedomovať, že sa vo mne bije viacero pocitov. Pomaly sa mi rúcali moje ideály – jeden za druhým. Prišla som na dve základné zistenia: ja som iná, ako som si dovtedy myslela a aj druhí ľudia sú iní, ako som predpokladala. Keď si na to spomínam dnes, s odstupom času, už viem, že to len detskú naivitu vystriedala tvrdá realita života a sveta okolo nás. Týmito „objavmi“ zrejme prechádza pri dospievaní každý mladý človek, avšak ja som to v tej dobe, kedy som to prežívala, brala veľmi ťažko. Považovala som to za osobné zlyhanie a prežívala som krízu viery. Nepochybovala som o tom, že Boh skutočne existuje, ale nebola som si už istá, či ja som hodná nazývať sa kresťankou a s nedôverou som sa začala pozerať aj na ostatných ľudí v cirkvi. V tom čase som sa dopustila niektorých chýb, za ktoré som sa veľmi hanbila, a tak som sa cítila ešte viac vzdialená od Boha. Keď som mala sedemnásť rokov, mama sa rozhodla, že odídeme zo zboru, do ktorého sme dovtedy chodili, kvôli určitým okolnostiam. Celý nasledujúci rok sme sa nezúčastňovali žiadnych bohoslužieb a bolo to pre mňa zvláštne a prázdne obdobie. Takmer úplne som prestala čítať Bibliu aj sa modliť. Mama starostlivo zvažovala ako ďalej, kam sa zaradiť, no a nakoniec sa rozhodla, že sa pridáme ku Kresťanskému spoločenstvu Milosť. Ja som sa však voči tomuto rozhodnutiu vzbúrila. Ani nie tak kvôli tomu, kam sa rozhodla chodiť, ale skôr preto, že som sa zúfalo snažila osamostatniť. Mala som už osemnásť, a tak som chcela o svojom živote a aj o svojej viere rozhodovať sama. S kamarátkou sme pochodili niekoľko cirkví. V každej sme sa zúčastnili jednej alebo viacerých bohoslužieb. Na základe tohto prieskumu som sa rozhodla pre evanjelický kostol v Radvani. Nikdy predtým som do kostola nechodila, ale páčilo sa mi, že tam bolo veľa mladých ľudí, ktorí sa každý týždeň stretávali na mládežníckych stretnutiach. Boli veľmi milí, našla som si tam veľa kamarátov, často sme chodievali na výlety a navštevovali sme sa. Konečne som sa cítila „slobodne“ (teda bez mamy v pätách) a mala som kopu zážitkov. Mojej mame sa to, samozrejme, nepáčilo a stále sa ma pokúšala presvedčiť, že nerobím správne. Ja som však bola nadšená zo svojej novonájdenej samostatnosti a užívala som si to. Hovorila som si, že predsa nerobím nič zlé, žiadny hriech, správam sa predsa slušne. Avšak niekde hlboko vnútri som vedela, že toto nie je definitívne riešenie pre môj život. Že tu nemôžem ostať navždy. Vedela som, že voľakedy dávno som mala úžasný vzťah s Bohom, cítila som Ho tak blízko a chýbalo mi to. Nevedela som, ako sa k tomu vrátiť späť. V kostole sa mi však stala jedna úžasná vec. Možno, že aj to bol dôvod, prečo ma tam „zavialo“. Spoznala som tam svojho manžela. Boh mi dal muža, s ktorým som šťastná, ktorý je mojím najlepším priateľom a ktorému môžem dôverovať. Považujem to priam za zázrak nájsť si životného partnera, ktorý sa k vám naozaj hodí. Doma som vo veciach manželstva nemala dobrý príklad, videla som, že moji rodičia nie sú spolu šťastní, že sa trápia a bála som sa, aby sa mi nestalo niečo podobné. Preto som sa modlila za dobrého manžela asi tak od svojich štrnástich rokov a vďaka Bohu, že ma vypočul. Nevravím, že naše manželstvo je dokonalé, ale nemá od toho ďaleko. Ale späť k príbehu. Chodili sme spolu asi rok, keď sa u Peťa prejavili zdravotné problémy, ktoré potreboval riešiť. O jeho chorobe sme vedeli už skôr, ale vtedy sa to zhoršilo. Preto sme na mládežníckych stretnutiach začali rozprávať o téme uzdravenia. Názory boli rôzne. Niektorí si mysleli, že uzdravenie je možné, ale iní vzápätí dodali, že nie vždy to tak musí byť. Niekto uzdravený je a niekto nie. To nám ale nestačilo. My sme vtedy potrebovali niečo, na čo sa môžeme pevne postaviť a veriť, že Peťov život bude v poriadku. Tak som to povedala mame. Hneď pri prvej príležitosti na Peťa spustila kázeň o uzdravení a zásobila ho kopou knižiek s touto témou. Myslím, že keď to všetko preštudoval, získal nádej a aj vieru, že všetko bude dobré. Krátko nato sa ma Peťo spýtal, čo si myslím o tom, keby sme začali chodiť do Milosti. Bolo mi ľúto za priateľmi z kostola, ktorých opustíme, ale súhlasila som. Chvíľu nám trvalo, kým sme si zvykli na nový štýl bohoslužieb, ale zhodli sme sa na tom, že sme na správnom mieste. Ja som znovu začala čítať Bibliu a modliť sa. Najprv som poprosila Boha o odpustenie. Vtedy som pochopila ďalšiu vec. Ak sa cítime od Boha ďaleko, je to len tým, že sme sa od Neho vzdialili my. Pretože hneď, ako sa k Nemu vrátime, On je tam, priamo pri nás. Dlho som ešte bojovala s tým, že som si niektoré moje prešľapy z minulosti nevedela odpustiť. Aj keď som už stokrát prosila Boha o odpustenie, ja som si to odpustiť nevedela. Nakoniec mi pomohol jeden verš, 1. list Jánov 3,19-20: „Podľa toho poznáme, že sme z pravdy, a tým si uspokojíme srdce pred Ním, že keď nás odsudzuje srdce, Boh je väčší ako naše srdce a vie všetko.“ To ma upokojilo a uvedomila som si, že keď mi Boh odpustil, ja sa už nemusím obviňovať.

Dnes už viem, že aj napriek tomu, že dokonalá nie som ani ja, ani ľudia okolo mňa, aj tak môžem byť blízko k Bohu.

Som veľmi vďačná Bohu za to, že som sa mohla stať súčasťou chváliacej skupiny v zbore, pretože hudbu a spievanie milujem odmalička. Je to úžasný spôsob, ktorým sa dá Bohu poďakovať, vzdať Mu chválu, ktorá Mu patrí a priblížiť sa k Nemu.

Tento rok sme oslávili 10. výročie našej svadby, máme dve krásne deti a myslím, že sme naozaj šťastní. Dnes už viem, že aj napriek tomu, že dokonalá nie som ani ja, ani ľudia okolo mňa, aj tak môžem byť blízko k Bohu. Viem, že musím bojovať proti tomu zlému, či už sú to okolnosti, choroby alebo moje vlastné pocity. Ale v tom všetkom je Pán pri nás a pomáha nám zvládnuť to.

Je veľkým darom, že som mohla byť od detstva vedená k živému Bohu a že pravdy Božieho slova mi boli odmalička vštepované do srdca, pretože takýto pevný základ sa dá len ťažko vykoreniť.



Súvisiace články

Ako som prežila|Logos 10 / 2015 | Jaroslava Marcienková |Osobnosť
Prvýkrát som uvidel, že život má zmysel|Logos 4 / 2015 | Redakcia |Skutočný príbeh
Našla som to správne miesto|Logos 2 / 2017 | Redakcia |Skutočný príbeh
Život mi začal dávať zmysel|Logos 4 / 2017 | Redakcia |Skutočný príbeh
Túžil som viac sa dozvedieť o Ježišovi|Logos 8 / 2017 | Redakcia |Skutočný príbeh