Veď Pán je Duch, a kde Duch Pánov, tam sloboda. (2. Korinťanom 3,17)

Narodenie a návrat

logos-11-12-krali.jpg

Kresťanským teológom bolo vždy jasné, že nie je možné určiť presný dátum narodenia Ježiša Nazaretského, lebo ani písané, ani ústne podanie tradície žido-kresťanskej cirkvi, ani evanjeliá neobsahujú deň, mesiac ani rok Jeho narodenia.

Hlavným cieľom evanjelistov bolo dosvedčiť, že Ježiš Nazaretský je Syn živého Boha, Mesiáš, predpovedaný skrze prorokov, ktorého narodenie, pozemské dielo, Jeho zástupná zmierujúca smrť na kríži a zmŕtvychvstanie boli presným naplnením prvého príchodu a služby Mesiáša a Božích podmienok zjavených v predchádzajúcich zmluvných dobách.

Apoštoli vo svojich listoch nestotožňovali Ježiša s Mesiášom (Kristom) na základe historických udalostí, ale preto, lebo bez akýchkoľvek pochybností zakúsili, že Nazaretský sa k nim po svojej reálnej smrti vrátil v skutočnom ľudskom staro-novom tele, následne v tele vystúpil do nebies (do najvyššieho neba), aby predstavil Otcovi svoju obetovanú krv a aby začal kňazskú službu prímluvy za ľudí a zároveň naplnil úlohu prostredníka medzi Bohom a človekom.

Ani pre Júdeu a diaspóru židovstva, ani pre rímsku moc nebola otázna historická hodnovernosť osobnosti Ježiša Nazaretského. Toto – okrem iného – spochybnili iba jednotliví predstavitelia marxizmu. Ježiš je pre hinduistov, budhistov i moslimov evidentne jednou z najvplyvnejších osobností histórie.

V centre dohadov ohľadom Jeho osoby boli tvrdenia o novozmluvnom Nazaretskom. Judaizmus popiera, že Ježiš je Boží Syn, že vstal z mŕtvych a je Mesiáš. Aj moslimský svet popiera Jeho božský pôvod a ako obeť zmierenia, ale ctí si Ho ako Mesiáša. Ich obraz o Ježišovi nemá len teologický, ale aj aktuálne politický a antisionistický obsah. Ostré nepriateľstvo židovstva voči Ježišovi ako Mesiášovi ponúka významné možnosti propagandy proti modernému Izraelu. Zvlášť obvinenie židov z vraždy Mesiáša a ich nepriateľstvo voči kresťanstvu nachádza vďačné uši v kruhoch tradičného kresťanstva.

Hinduistický svetonázor nemá problém prijať Ježiša ako Syna Božieho. Ježišovo utrpenie chápu ako svätú pozíciu vyššieho rádu, no Jeho obeť zmierenia a zmŕtvychvstanie v tele – čo je alfou i omegou biblickej podmienky pre mesiášstvo – je mimo rámca hinduistických a budhistických chápaní. Preto sú to pre nich cudzie a nepochopiteľné udalosti.

Civilizovaný, agnostický svet si Ježiša váži ako zakladateľa náboženstva, ale nadprirodzené udalosti súvisiace s Jeho narodením a životným dielom nechápu ako historický fakt, ale ako súčasť náboženského sveta, ktorého univerzálne pravdy s jej dôsledkami neplatia pre každého a pre všetko, ale ovplyvňujú iba chápanie a životný štýl členov cirkvi.

Sekulárne chápanie Ježiša sa rozhodujúcou mierou zakladá na takých materialistických predpokladoch, že v reálnom svete okrem matérie neexistuje nič iné, ale že všetko, čo existuje, je výsledkom evolučných premien matérie počas niekoľkomiliardového obdobia aj napriek tomu, že v celom univerze aj v ľudských životoch prebiehajú také udalosti, ktorých materiálne príčiny nedokáže vysvetliť ani najmodernejšia veda, resp. nie je im možné materialisticky porozumieť. Moderný materializmus sa k biblickým tvrdeniam správa neporovnateľne tolerantnejšie a chápavejšie než dogmatický, tradičný materializmus, ktorý náboženský svetonázor, jeho stanoviská a pojmy zatlačil do sféry viery. Jeho vplyv na ľudí považoval za deštruktívny, škodlivý, taký, ktorý bráni napredovaniu spoločnosti, modernizácii a poznaniu exaktného sveta. Dnešný materializmus si v podstate aj naďalej udržiava svoje tvrdenia voči biblickým a kresťanským svetonázorom, ale kresťanstvo považuje za kultúrne dedičstvo, náboženské hodnoty za zásadne dôležité a jeho spoločenskú úlohu za takú, ktorá sa pohla pozitívnym smerom. Tento postoj je však charakteristický aj voči ostatným náboženským systémom.

JEŽIŠOVA IDENTITA

Autori, ktorí opisovali v evanjeliách príbehy o narodení Ježiša Nazaretského, museli vziať na vedomie unikátnu osobnosť Vykupiteľa, ktorý má svoju podstatu (hypostáziu) rovnú Bohu a po inkarnácii do človeka sa stotožnil s ľudskou prirodzenosťou. Osoba Ježiša sa od Boha odlišuje tým, že má skutočnú ľudskú prirodzenosť a zároveň Jeho božská podstata (hypostázia) Ho činí bytosťou vyššej úrovne. Evanjelium by nedosiahlo svoj cieľ, keby bol Ježiš opisovaný výhradne z pozemského aspektu. Nedokázalo by sprostredkovať vieru v skutočnú identitu Ježiša. Jeho pôvod, poslanie, úzky vzťah a primknutie k Otcovi rozhodlo o identite Ježiša Nazaretského – zvlášť od Jeho dvanástich rokov pozemského života až po večnosť. Ježišovo neochvejné priľnutie k svojmu Bohu potvrdzuje aj to, že v čase smrti odovzdal svoju dušu aj ducha do Otcových rúk. Otec a Ježiš stoja v centre udalostí Jeho narodenia a počatia z Márie. Mária, Jozef a iné osoby naplnili svoje poslanie ako nástroje Všemohúceho. Zvlášť Mária mala v Kristovej inkarnácii osobitú úlohu. Všemohúci skrze ňu odial jednorodeného Syna Božieho – Slovo, logos, skutočnou ľudskou prirodzenosťou a židovskou identitou. Najväčším problémom pre starozmluvný Izrael bolo rozpoznať spirituálnu identitu Božích mužov. Skutočných prorokov často považovali za falošných, za nepriateľov Boha aj ľudí. Prenasledovali ich, ba mnohých zabili ako rúhačov. O viacerých falošných prorokoch si pritom mysleli, že sú pomazaní Boží vyslanci; mali spoločenskú vážnosť. Rozpoznanie nadprirodzenej Božej identity a Ježišovho pôvodu predstavuje pre každého ešte väčšie a komplikovanejšie výzvy. Vidíme to aj u Jeho súčasníkov; tento jav neustále sprevádzal Ježišovu pozemskú službu. Zvlášť reakcia na Jeho službu v nazaretskej synagóge potvrdzuje, že pokiaľ ľudia získajú s Nazaretským čisto pozemskú ľudskú skúsenosť v súvislosti s Jeho identitou, vytvorí to priam neprekonateľnú prekážku na ceste poznania pravdy o Jeho prirodzenosti. Pavol zdôrazňuje: „... my už odteraz neznáme nikoho podľa tela. A ak sme aj poznali Krista podľa tela, teraz už viacej neznáme.“ (2Kor 5,16)

Osoba Ježiša sa od Boha odlišuje tým, že má skutočnú ľudskú prirodzenosť a zároveň Jeho božská podstata Ho činí bytosťou vyššej úrovne.

Apoštolovi Pavlovi bolo jasné, že akékoľvek informácie – ako napríklad presný dátum Ježišovho narodenia, výška postavy, farba vlasov a očí – by samy osebe neboli schopné priviesť vonkajšieho pozorovateľa k poznaniu Ježišovej pravej identity. Všetky snahy tých, ktorí Ho chcú zaradiť výhradne do ľudskej, pozemskej kategórie, nutne sklamú. Toto bolo jasné aj autorom evanjelií: podali o Ňom len také prirodzené informácie, na základe ktorých bolo možné potvrdiť historickú vierohodnosť. Vynechali všetky tie každodenné udalosti okolo Jeho osoby, ktoré by pozornosť ľudí odviedli od Jeho osoby ako Syna Božieho. V histórii spôsobili novozmluvnej viere nepredstaviteľné škody také náboženské podvody, ktoré sa snažili kultom uctievania kríža, krucifixu, či procesiami s voskovou figurínou „malého Ježiška“ uľahčiť davom poznanie Ježiša Krista Nazaretského. Také náboženské podvody boli aj zostanú minutím cieľa, pretože svojich prívržencov vždy vovedú do poverčivosti a modloslužby, a nie do biblickej viery a známosti apoštolov. Náboženské tradície, pred ktorými boli starozmluvný Izrael aj novozmluvná cirkev chránené, sú v protiklade s pravou bohoslužbou podloženou zjavenými biblickými požiadavkami. Mesiáš bol vždy nadprirodzenou duchovnou bytosťou. Narodil sa pred stvorením vo večnosti z Boha, a nie z Márie. Skrze Máriu bol odiaty skutočným ľudským duchom, dušou aj telom a vstúpil do sveta ako človek, aby bolo pred ľuďmi známe meno stelesneného Mesiáša. Máriina maternica sa stala „živnou pôdou“ neporušiteľného semena zasľúbeného Abrahámovi – Slova z Božej večnej ríše – pôdou, kde sa spojilo Božie a ľudské semeno. V tomto zmysle sa Mária stala matkou Pánovou, vstupnou bránou Mesiáša z neviditeľného do viditeľného sveta.

JEŽIŠOV SVETONÁZOR

Správne pochopenie histórie narodenia Ježiša Krista predpokladá biblický svetonázor. Naproti tomu svetský výklad tejto udalosti ju aj v tom najlepšom prípade zatlačí do oblasti mytológie. Písmo sväté ale nerozmýšľa a nechápe skutočnosti v jednom svete, ale v spojitosti s viacerými svetmi. Boží spasiteľský plán nám odhaľuje sériu konfliktov, prostredníctvom ktorých sa história spásy uberá vpred za svojím cieľom. Odhaľuje nám historické udalosti, kedy Boh uzatvára zmluvy v rôznych obdobiach s jednotlivými vyvolenými ľuďmi (Noach, Abrahám, Dávid, Ježiš Kristus) alebo s národom (Izrael). Pritom Biblia opisuje udalosti pred a po uzatvorení zmlúv a hodnotí ich. Preto bola história Ježiša Krista – Jeho narodenie, obeť zmierenia, vzkriesenie, nanebovstúpenie – evanjeliom, dobrou radostnou správou pre celé univerzum. Podľa Písma svätého úplnú realitu tvoria minimálne štyri svety. Apoštol Pavol ich delí na neviditeľné a viditeľné, moderným výrazom vyjadrené, na duchovný a fyzický svet, hoci ani toto nie je adekvátne, lebo aj viditeľný svet je hlboko vsadený do duchovného. Ba podľa biblického svetonázoru matéria povstala z duchovna a fungovanie a udržanie kozmu pochádza z duchovnej jednoty univerza, ktorý pozostáva zo štyroch sfér: nebo (najvyšší svet), viditeľná sféra (náš svet), podsvetie (Šeol, Hádes) a sféra medzi prvým a tretím nebom, ktorá patrí padlým anjelom a ich vodcovi, satanovi. Tých Pavol v Liste Efezským zaraďuje do kategórií „kniežatstvá, moci, panstvá temnoty, duchovné sily zlosti“, ktoré majú svoje sídlo vo vysokosti (epiranos). Aj prorok Izaiáš hovorí o meste (vo vysokosti) obývanom zlými bytosťami.

Narodenie a spasiteľské dielo Ježiša Krista prinieslo nezvratnú zmenu do všetkých štyroch sfér univerza a ich vzájomne prepojených sústav. Ježiš prišiel do tohto viditeľného sveta z najvyššieho sveta. No Mesiáš žil u Otca už pred svojím narodením. Pri stvorení sveta splnil hlavnú úlohu; podľa Písem všetko povstalo z Neho a pre Neho. Aj pri uzatváraní zmlúv bol božskou osobou zjavujúcou Božie slovo. Mesiáš sa zjavil Abrahámovi v dúbrave Mamreho a potvrdil zasľúbenia otcovi viery. Aj Jákob s Ním zápasil pri potoku Jabbok, kým napokon nezjavil svoje skryté meno „Poslaný“ a nezmenil meno Jákoba na Izrael. On sa zjavil na Sinaji, kde povolal a pomazal Mojžiša nadprirodzenou silou na to, aby ho poslal k faraónovi v záujme exodu Izraela. Bez pomoci Mesiáša by Izrael nedokázal vyjsť z Egypta, ani prejsť Červeným morom; no nedokázal by ani prežiť na nehostinnej púšti počas štyridsiatich rokov. Aj zasľúbenú zem dokázal prevziať do dedičstva vďaka Pánovej bezprostrednej podpore. Duch Mesiáša prebýval v prorokoch, On umiestnil Slovo a Ruach – do úst Duchom Svätým naplnených ľudí, aby oni oznámili ľudu vôľu Všemohúceho. Totožnosť podstaty medzi Slovom (Mesiášom) a historickým Ježišom Kristom má základ v božskej prirodzenosti. Rozdiel je ten, že kým Mesiáš pred svojím stelesnením nemal v sebe úplnú ľudskú prirodzenosť, historický Ježiš Kristus ju mal v plnej miere. Mesiáš svojím narodením v ľudskom tele, pozemským životom a dielom vstúpil do nášho sveta ako vyslanec najvyššieho sveta (neba). Tu svedčil svojimi zázrakmi a znameniami o tom, že Božie kráľovstvo prišlo na tento svet a že Boh doň pozýva každého človeka skrze evanjelium Ježiša Krista. Občianstvo Božieho kráľovstva je možné získať znovuzrodením. Po ukrižovaní zostúpila duša a duch Pána Ježiša z tohto pozemského sveta aj do podsvetia (Šeol, Hádes), aby tam prebývajúcim duchovným bytostiam, duchom a dušiam oznámil, že naplnil Božie spravodlivé požiadavky ohľadom spasenia sveta. Od ukrižovania Ježiša Krista už viac nemajú smrť a peklo neobmedzenú moc nad ľudstvom a týmto naším svetom, pretože na tých, ktorí majú účasť na krvi Vykupiteľa, sa vzťahujú iné zákonitosti: sú vyslobodení spod zákona hriechu a smrti. Získali vyslobodenie spod odsudzujúceho Božieho výroku, pretože svojím znovuzrodením sa dostali pod moc duchovných zákonitostí života Vykupiteľa – Ježiša.

Ježiš Kristus po svojom vzkriesení opustil tento svet, vystúpil do neba, aby predstavil svoju vyliatu krv ako obeť zmierenia Otcovi. Pán priniesol zmeny aj do najvyššieho neba. Obsadil pozíciu najvyššieho kňaza a Sudcu. Otec Ho kvôli Jeho pokore a dokonalému naplneniu poslania korunoval mocou a slávou. Učinil Ho Pánom nad dielom svojich rúk a podriadil mu všetky štyri svety Univerza (nebo, tento svet, podsvetie a ríšu Satana) a takto má právo a moc nad všetkým. Ježiš sa skrze svoje povýšenie stal výhradným prameňom spasenia. Skrze vieru v Neho môže každý človek získať odpustenie hriechov a večný život. Medzi historickým a osláveným Ježišom Kristom – okrem božskej podstaty – je aj ten rozdiel, že Jeho ukrižované telo bolo vzkriesené prostredníctvom stvoriteľskej Božej sily, prešiel metamorfózou, ktorej výsledkom bolo, že zo smrteľného tela sa stalo nesmrteľné, z psychického duchovné, z biedy sláva, z bezmocnosti sila. Vďaka tomu aj tretia podstata Jeho bytia, ľudská prirodzenosť, zostáva naveky oslávená. Ježiš Kristus priniesol bezprostredné a nezvratné zmeny aj do satanovej ríše. Porazil satana a padlých anjelov, zajal ich, dal ich pod prichádzajúci konečný Boží súd a pripravil ich o výhradné panstvo nad týmto svetom. Od tejto udalosti až po parúziu (druhý príchod Pána Ježiša) závisí miera vplyvu temnoty a moci nad týmto svetom od voľby človeka – či sa rozhodne pre Boha, či pre satana. Keď svet odmietne Božie pozvanie skrze evanjelium Ježiša Krista, panstvo zlých anjelov sa bude na tomto svete posilňovať. No keď si ľudia vypočujú pravdy o Mesiášovi, evanjelium, a budú ho nasledovať, potom sa bude na svete rozmáhať prítomnosť Božieho kráľovstva (najvyššie nebo), čo zákonite spôsobí oslabenie satanovho panstva v tomto svete.

BOJ MEDZI DOBROM A ZLOM

O súčasnom svetovom období – od Ježišovho narodenia, smrti a zmŕtvychvstania až po jeho ukončenie návratom Mesiáša – rozhoduje séria konfliktov medzi dobrom a zlom. Jedinečný odkaz evanjelia znie: Božia láska a dobrota voči ľuďom sa zjavila na tomto svete skrze Ježiša Krista, čo položilo základ pre spojenie neba a tohto sveta. Príbeh Nazaretského je v protiklade s bežnou ľudskou univerzálnou skúsenosťou, že človek žije na tejto zemi určitý čas, potom zomrie, jeho telo položia do hrobu, no osud jeho ducha po smrti je pred ním skrytý. Charakteristickú tradíciu každého osudu človeka porušil návrat Ježiša Krista zo smrti, z hrobu, z pekla. Tento návrat nám dokazuje aj to, že každý človek bude schopný večne žiť nielen skrze zemské, ale aj skrze Kristovo zmŕtvychvstalé, oslávené, nebeské telo, v Božej sláve. Ježiš Kristus je preto predzvestovateľom našej budúcnosti, ten, ktorý získal kľúče pekla a smrti, čiže moc nad nimi. Bol skutočne mŕtvy, no žije na veky vekov a až po ukončenie všetkých vekov ponúka každému svoju krv ako obeť zmierenia, svoj život, svojho ducha a vzťah s Ním ako s úžasnou osobou, aby nikto nezahynul v temnote tohto sveta, ale aby každý získal spasenie v Mesiášovi skrze vieru v dielo Jeho spasenia. Životy Ježišových nasledovníkov v súčasnosti aj v minulosti sú založené na viere a nádeji na večný život a v Jeho druhý návrat na túto zem. Narodenie Spasiteľa, Jeho smrť na kríži a vzkriesenie je pre každého, kto verí v Neho, vždy znovu a znovu skutkom lásky, prameňom života. Pavol, okrem iného, aj preto vyzýva každého človeka: „... aby Kristus skrze vieru prebýval vo vašich srdciach, aby ste zakorenení v láske a pevne založení, dokonale vládali pochopiť so všetkými svätými, aká je to šírka a dĺžka, hĺbka a výška, a poznať lásku Kristovu, ktorá prevyšuje rozum, aby ste boli naplnení vo všetku plnosť Božiu.“ (Ef 3,17)

 

Preklad: Zlatka Radnotyová
Zdroj: Hetek



Súvisiace články

Nové narodenie|Logos 3 / 2009 | E. Hagin Kenneth |Vyučovanie
Posledný konflikt|Logos 1 / 2019 | Michal Tausk|Vyučovanie
Pokračujeme|Logos 12 / 2015 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Pokračujeme|Logos 2 / 2016 | Jaroslav Kříž |Pokračujeme
Priatelia Izraela sa stretli vo Washingtone|Logos 12 / 2013 | Martin Meliško |Aktuálne